ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[11]

I

Šťastlivé podarenie nového politického preporodu krajiny našej Uhorskej závisí hlavne od tej otázky, akú politiku bude chcieť nasledovať maďarský národ oproti druhým národnostiam, žijúcim v Uhorsku. Najvyšší prípis Jeho apošt. kráľovskej Jasnosti zo dňa 20. októbra ohľadne povýšenia maďarského jazyka na hodnosť diplomatickej reči v celej krajine uhorskej k hlavnému uhorskému kancelárovi mohol by sa stať zárodkom neblahých národných nesvárov a rozbrojov, pokoj, rozkvet a blahobyt krajiny rozrývajúcich, vlasť do nebezpečenstva vystavujúcich, keby on silnejšiu maďarskú stranu natoľko exultoval, že by sa cítila povolanou a oprávnenou sledovať výlučne maďarsko-národnú politiku, smerujúcu k utlačeniu druhých národností, žijúcich v Uhorsku. Na prekazenie toho zlého v nadrečenom najvyššom prípise sa síce dodáva: „Nariaďujem zároveň, že má mestským i vidieckym obciam zostať na vôli, ktorú rokovaciu reč si vyvolia pre veci svoje obecné, cirkevné a školské; ďalej že každému voľno užívať v zhromaždeniach stoličných, mestských a obecných ktorýkoľvek v krajine obvyklý jazyk i zadávať v ktoromkoľvek žiadosti alebo prosby svoje úradom, ktoré v tej samej reči budú zase vybavované; že konečne úradníci súdni a politickí majú všetky rozkazy a nariadenia obciam spisovať v tej reči, ktorá je rokovacou rečou vo veciach obecných.“ Toto je pekné, a naše slovenské obce, mestá a stolice na základe tohoto najvyššieho nariadenia môžu si vyvoliť za reč rokovaciu na svojich verejných schôdzkach, rokovaniach a stoličných zhromaždeniach reč slovenskú ako reč väčšiny obyvateľstva, môžu v nej svoje uzavrenia a zápisnicu viesť, v nej s politickými a súdnymi úradmi dopisovať atď. Ale ako ľahko sa môže stať, že vplyvom maďarskej alebo aspoň maďarsky zmýšľajúcej strany, ktorá teraz veslo vlády do rúk dostáva a nasledovne všetkými možnými prostriedkami oplýva, v našich slovenských obciach, mestách a stoliciach maďarčina za reč rokovaciu uvedená, reč ale ľudu k veľkej ujme jeho záujmov a národnosti celkom odstránená, alebo najvýš len kvôli jednotlivcom trpená bude?

Ďalej ohľadom vyšších škôl v tom samom najvyššom prípise sa nariaďuje: „Čo sa týka vyučovacej reči na gymnáziách, má uhorské moje námestníctvo slyšať o tom cirkevných hodnostárov a politické úrady, ďalej učiteľské sbory tých ústavov samých, či a ktoré premeny vo vyučovacej reči sa ukazujú potrebnými alebo žiadúcimi; na to sa mi majú bez odkladu podať cestou mojej uhorskej dvorskej kancelárie dotyčné návrhy.“ Zjavné je z tohoto, že aj ohľadom vyvolenia vyučovacieho jazyka na gymnáziách (rozumie sa, že aj slovenských) najväčší vplyv a moc udeľuje sa maďarským, a síce úradným faktorom, ako politickým úradom, cirkevným hodnostárom (biskupom), námestníctvu uhorskému a uhorskej dvorskej kancelárii, od ktorých dobrého zdania a milosti bude závisieť, koľko miesta doprajú aj našej slovenskej reči a národnosti na gymnáziách v slovenských krajoch.

Náš slovenský národ už tým veľkú obeť na oltár spoločnej vlasti uhorskej prináša, keď sa nateraz poslušne podrobuje vysokému nariadeniu, aby bola maďarčina rečou rokovacou a úradnou všetkých politických a súdnych úradov aj na Slovensku, lebo to už raz tak ono nariadenie požaduje; tu nám platí známe pravidlo: „Salus rei publicae prima lex esto“.^[12] Ale aby náš národný jazyk aj z vyšších škôl a zo všetkých ústavných inštitúcií, vôbec z verejného života v obciach, mestách a stoličných zhromaždeniach vytvorený, a tak ľud náš zbavený bol všetkých prostriedkov národnej osvety a vzdelanosti, takú obeť národnej samovraždy žiaden zákon na svete od nás nepožaduje, ani požadovať nemôže; bo zákony nie na záhubu, ale na dobro národov majú smerovať. Avšak takúto drahú obeť — silne sme presvedčení — nebudú od nás žiadať naši spoluobčania Maďari. Oni dobre vedia, aké záhubné následky mala ich predrevolučná výlučne maďarsko-národná politika; dobre vedia, že jednaké príčiny jednaké mávajú následky; oni sa živo rozpomínajú, ako Slováci, Srbi, Chorváti, Rusíni a Rumuni aj umierať vedia za svoju národnosť; im na mysli tanie to latinské: „Actio parit reactionem“;^[13] oni priebehom minulého desaťročia na sebe samých skúsili, ako im to padlo, keď sa aj ich národnosť utlačovala, a nasledovne až veľmi citeľne naučili sa poznávať božskú pravdu toho prirodzeného Kristom vyrieknutého zákona: „Všetko, čo nechceš, aby tebe ľudia činili, ani ty to nečiň druhým, a čokoľvek od druhých žiadaš, aby ti to činili, aj ty to druhým čiň v najúplnejšej miere.“ Oni práve teraz v živom príklade videli, že v štáte, viac rozličných národností v sebe obsahujúcom, každý pokus odnárodňovania je márny, nespravodlivý a záhubný, a ako sa Rakúsko neblahým systémom germanizovania hlavne proti sebe samému prehrešilo, tak by sa iste aj Uhorsko podobným systémom maďarizovania iba proti sebe samému prehrešiť muselo. Že Maďari k tomuto presvedčeniu prichádzajú, toho dôkazom sú ich verejné orgány, ako „Magyar Sajtó“, „Pesti Napló“, „Pester Lloyd“,^[14] ktorých duch oproti druhým národnostiam v Uhorsku žijúcim je vôbec zmierlivý a všetko dobré sľubujúci. Známa je od p. Ivánky do maďarských časopisov prijatá zásada slobodnej konkurencie na poli národnosti, známa p. Lónyaym vyslovená žiadosť, aby sa stoličné výbory zostavili z mužov učených a nezávislých bez rozdielu stavu a národnosti, známe je, čo p. barón Žigmond Kemény, riaditeľ peštianskeho mestského kasína, o rezultátoch desaťročnej germanizácie v „Pesti Napló“ písal, uzavierajúc takto svoj výborný článok: „Ak je tomu tak, čo teda my (Maďari) teraz robiť máme, keď už naša národnosť do svojich zákonných práv naspäť postavená je a uhorská koruna na svoje, s toľkou krvou vydobyté a tak úzko so sebou spojené majetky nároky si robiť môže, a ako dúfame, také isté aj platnými učiní? Či máme aj my teraz myslieť o sebe, že možnosť vzdelanosti a blaha výlučne v našej maďarčine obsiahnutá je a že náš jazyk je výlučným liekom proti nevoli a proti nákaze nevzdelanosti, ktorý teda inojazyčným spolukrajanom našim z čistej kresťanskej lásky, čo priam aj so zakročením úradov, vštepovať musíme? Či máme príklad tých nasledovať, ktorí sa mocou povolania svojho národu oproti nám za nosičov civilizácie, za znalcov duchovného štepenia držali?… A keby sme my teraz tiež takú politiku nasledovali, ktorá sa ich politike rovná, tak by sme podľa všetkej pravdepodobnosti a analógie tie isté výsledky žali.“ Tak myslí slovutný maďarský politik a s ním veľká časť maďarskej inteligencie, a my Slováci si len to prajeme, aby si to naši odrodilci a páni maďaróni, ktorí od rodených Maďarov horlivejšími Maďarmi chcú byť, teraz k srdcu vzali a k slovenskému národu, z ktorého lona pochádzajú, konečne sa naklonili, lebo nie viac Maďari sú to, ktorí nedôveru v druhých národnostiach vzbudzujú, ale naši slovenskí páni odrodilci, ktorým sa ešte vždy o pomaďarčení Slovákov sníva. Všetky pokusy k tomu smerujúce boli by isté nešťastie a záhuba krajiny uhorskej. Lebo čo biskup Strossmayer^[15] onehdy v ríšskej rade proti germanizácii rakúskej prehovoril, to samé by istotne platilo in parvo^[16] aj proti maďarizácii uhorskej. Opakujem tuná jeho pamätihodné slová: „Že v Rakúsku (in parvo v Uhorsku) rozličné národy a národnosti sú, to je jeden z najpozitívnejších skutočných činov, ktoré sa odtajiť nedajú. Ja takú námeru, ktorá sťaby z lásky k pohodliu alebo z panovitosti na jazyky a národnosti rozličných ríše národov žiadnu obzvláštnu váhu nechce klásť, za nebezpečnú držím. Nebezpečná je ale ponajprv preto, že nespravodlivosť v sebe ukrýva, a preto aj u toho najmenej vyvinutého národa v Rakúsku (aj v Uhorsku) to silné presvedčenie sťaby v telo a krv sa vtopilo, že reč ľudu a národnosť je niečo podstatného, stáleho, od boha daného, a čo boh dal, to ľudia v štáte len tak ľahko ignorovať nesmú; bo konečne každý národ zanedbávanie a utláčanie jazyka svojho sťa prekážku svojho duchovného vývinu a zdokonaľovania s mravne oprávneným opovrhnutím od seba odsotiť by musel. Za nebezpečnú pokladám tú námeru po druhé preto, bo blízko stojíme k tej pliage, že kmene a národnosti, v zákonných očakávaniach a žiadostiach svojich oklamané, v organickom vývine svojom zdržované, vo vzdelanosti zanedbané, pred tou nebezpečnou piesňou Sirény,^[17] ktorá sa teraz na mnohých stranách Európy rozlieha (to Napoleonovo heslo): „le grand intéret des nationalités“,^[18][19] azda si potom nezapchajú uši. Proti takému nebezpečenstvu nieto inšej ochrany, iba spravodlivosť, iba to, aby sa každému aj najmenej vyvinutému národu dali do rúk všetky prostriedky, ktoré sú mu potrebné na jeho duchovné pozdvihnutie, aby tak opravdivou kresťanskou vzdelanosťou a osvetou všetky ešte jestvujúce národné protivy boli vyrovnané a zmierené.“ To isté vyriekol aj ríšsky radca Toperczer, že totižto v rakúskom mocnárstve nieto žiadneho základu, na ktorom by sa výlučne národný (nemecký) štát mohol osnovať. Ale to samé platí teraz aj o Uhorsku, lebo aj tu chýba taký základ, aby ono mohlo byť výlučne maďarským, pretože sú tu mimo Maďarov aj Nemci, Rumuni a my Slovania (Slováci, Rusíni, Srbi a Chorváti), ktorí rovnaké s Maďarmi nároky a práva na národný život máme ako Maďari. Politika výlučne maďarsko-národná urazila by druhé národnosti, zvlášť ale slovanskú, a k záhubným, nebezpečenstvom hroziacim zámerom by ich dráždila, tým viac, že slovanská národnosť má aj za hranicami Uhorska príbuzné a príťažlivé živly slovanského mora, ktorým je Maďarstvo sťa dáka malinká sihoť zôkol-vôkol otočené, z ktorého by teda rieky slovanskej národnosti v Uhorsku nové vody a sily naberali, až by rozvodnené v príhodnej dobe všetky prekážajúce hate a tarasy prelomili, ktoré sa tu ich prirodzenému voľnému pohybovaniu od Maďarstva kládli. Spravodlivosť teda, ale aj múdrosť nakladá teraz uhorskej vláde, aby iným národnostiam, menovite ale Slovanom uhorským, príčiny k nespokojnosti nezavdala, aby ich národnosti v medziach zákona a konštitucionálneho života voľné pohybovanie ponechala, bo ak sa tu v požívaní slobodnejších inštitúcií, v požívaní rovnakých práv politických i národných šťastlivými a sťaby doma cítiť budú, komu potom z nich napadne po vyslobodení túžiť, alebo, ako to jeden slávny maďarský politik naráža, k panslavizmu gravitovať?

Spravodlivosť teda, a zase len spravodlivosť oproti druhým národnostiam, žijúcim v Uhorsku, je jediný spôsob, ktorým sa šťastlivo vykonať môže veľké dielo nového politického preporodu krajiny našej uhorskej. Politici uhorskí musia celkom upustiť od svojej politiky výlučne maďarsko-národnej; táto by bola teraz chybou neodpustiteľnou, a azda nikdy viacej nenapraviteľnou.

Večne premenlivý je beh histórie ako sám časoduch, tento bohatý prameň, z ktorého vždy nové a v pôsobení i následkoch rozmanité udalosti vyvierajú. Ale niekedy sa zdá, akoby sa história v tej istej tvárnosti znovu opakovala. Taká doba pre našu uhorskú krajinu zdá sa nám byť minulý rok rok 1848 a prítomný rok, v ktorom žijeme. Nápadná podobnosť dejín, okolností, smerov, žiadostí a snáh národných! Zdá sa, akoby nám história, čiže prozreteľnosť čas a príležitosť dať chcela na napravenie chýb, ktorých sa Maďari a uhorskí Slovania r. 1848 na svoju vlastnú škodu (bár by i na zmúdrenie!) boli dopustili. Ak vtedy národná neznášanlivosť a politické vášne oslepili bratov, teraz po desaťročných skúsenostiach úprimnému zmiereniu a chladnému, zdravému rozsudku dajme miesto. Ale tohoto výnimka je vzájomné uznanie a spravodlivosť. Silnejší si nezakladaj, že slabšieho nepotrebuješ, alebo že ti škodiť nemôže, ale prislúž mu spravodlivosť. Slabší silnejšieho sa neboj, ak u neho spravodlivosť a zákon panovať vidíš. Daj, bože, aby sa na tomto pevnom základe spravodlivosti osnoval pokoj a blahobyt spoločnej našej vlasti uhorskej!

II

Keď som v predošlom článku preukázal, že veľké dielo nového politického preporodu krajiny našej uhorskej iba tým spôsobom šťastlivo sa môže uskutočniť, ak sa aj k druhým národnostiam, žijúcim v Uhorsku, v ich okrese na poli verejného, konštitucionálneho života, ako i v školách nižších i vyšších slobodné pohybovanie a pestovanie jazyka poistí, keď som preukázal, že aj najvyššie nariadenie z 20. októbra to dopúšťa a predpisuje, aj politici maďarskí potrebu toho uznávajú, a aby sa to neomylne stalo, na to slovom i skutkom dopomáhať každému opravdivému Uhrovi spravodlivosť, ale i múdrosť, teda povinnosť kresťanská i politická nutne nakladá, tým nechcem to povedať, akoby sme sa teda my Slováci už celkom na tieto mravné dôvody spoliehať a vyplnenie našich túžob národných so založenými rukami očakávať mali. Tým mravným dôvodom musia silu dodať aj legálne fyzické, t. j. odhodlanou vôľou, slovom i skutkami pracovať musíme, aby sme si právo národnosti na ceste zákonitosti v živote platným učinili. Ináč by ono bolo pre nás iba negatívne, t. j. že nám ho in theoria^[20] nikto neupiera; pozitívne, skutočné, platné len vtedy bude, keď ho in praxi^[21] použijeme, t. j. do života si ho uvedieme. Čo teda robiť?

Obzrime sa naspäť na osudné krajiny našej udalosti r. 1848, a menovite na slovenské naše národné pohyby, dokiaľ tieto ešte z cesty konštitucionálneho poriadku a práva nevykročili. Keď na večne pamätnom sneme krajinskom v Prešporku^[22] zrušenie urbáru, zrušenie zemianskych práv a výsad a občianska rovnoprávnosť a sloboda boli vyslovené, zajasala celá krajina radosťou nevýslovnou, a zajasal i náš slovenský národ nad touto blahozvesťou. Prvý bol náš slovenský Liptov, ktorý na základe vyhlásenej „slobody, rovnosti a bratstva“ v medziach konštitucionálneho práva a poriadku za svoju národnosť verejne sa ohlásil. Pán vicišpán Michal Rády ustanovil deň vyhlásenia nových slobôd na 28. marca. Zhromaždenie stoličné v Sv. Mikuláši^[23] bolo valné. Po prečítaní tých troch, pre našu vlasť večite slávopamätných zákonných článkov vyjadrili svoju vďačnosť a plesanie Liptáci hlučným volaním „Sláva“, ktoré sa vtedy po prvý raz v úradnom stoličnom dome milého slovenského kraja ozývalo. Na to p. Klein, hybský notár, predstúpil a v mene zhromaždeného množstva prečítal vážne a výrazne toto:

„Slávne zhromaždenie národnej správy v Liptove!

S úprimným a slobodným citom vďaky a dôvery spoluobčianskej predstupujeme pred vás s týmto prípisom a osvedčujeme jednak našu vďačnosť, jednak i žiadosti a prosby naše:

1.) Predne a nadovšetko osvedčujeme nevýslovný cit pokornej vďačnosti k najvyššiemu Vladárovi národov, ktorý ako sám najmúdrejšie všetkých národov losy spravuje, tak i srdce nášho najjasnejšieho kráľa a krajinského vlasti našej snemu divným svojím riadením k tomu priviedol, aby konečne už od mnoho rokov túžobne očakávanú slobodu a občianske práva dobrovoľne a veľkomyseľne všetkým krajanom a spoluobčanom udelili.

2.) Osvedčujeme hlbokú vďaku a uznalosť ku všetkým tým vlasti našej mužom, ktorí sú pôvodcovia slávnej tejto premeny občianskej.

3.) Prednášame dôverne naše prosby a žiadosti, a síce:

a) Aby národ a ľud kraja tohoto podľa občianskych práv svojich, jemu teraz udelených, skutočnú a pozitívnu účasť bral na zhromaždeniach národných kraja tohoto, a tak prirodzene a nasledovne, aby rokovania a deliberácie^[24] v slovenskej, jemu zrozumiteľnej sa reči držiavali. To vyhľadáva česť a povinnosť občianstva a všetkej verejnosti, ktorá nikdy a nikde k cieľu svojmu nepríde, ak sa na pospolné a všeobecné uzrozumenie neopiera.

b) Žiadame, aby súdy, prosby, pravoty, úradné oznámenia snemovné a vidiecke v slovenskom jazyku sa vykonávali. Donáša to so sebou povinnosť a potreba národnej správy tohoto kraja, ktorého obecenstvo musí bývať o všetkých veciach politických a právnych náležite uvedomené.

c) Žiadame, aby potrebnému vyučovaniu a vzdelávaniu slovenského občianstva na základe jeho materinskej reči slovenskej prípravy hneď sa urobili, a národné slovenské školy tým spôsobom aby sa usporiadali, aby v nich náš ľud na hodných svojej slobody občanov vychovávať a vzdelávať sa mohol. Cieľ tento dosiahne sa tak, ak v školách národných vyučovacia reč bude materinská, na základe ktorej, a len na ňom ľahko sa naučí rečiam, vo vlasti našej potrebným.

d) Žiadame, aby správa národná tohoto vidieku úradne na tom nástojila, žeby sa čím skorej do poriadku priviedol spôsob, ktorým národ a ľud na sneme vo svojich vyslancoch má byť predstavený. To so sebou donáša potreba, aby sa k voleniu takýchže vyslancov hneď na budúci snem peštiansky náležite mohlo prikročiť.

e) Žiadame a prosíme, a žiadať a prosiť neprestaneme teraz i napotom, navždy, aby všetka inteligencia tohoto kraja,… všetci priatelia ľudu a ochrancovia slobody, všemožne, a to každým dobrým slovom i skutkom nástojili, aby našej slovenskej národnosti právo, ktorého sa my odriecť nechceme, ani nesmieme, nám v politickom a spoločenskom živote sväte poistené bolo. To žiada číra čistá ľudskosť, bez ktorej všetky slobody a práva len na posmech svetský vychádzajú, to žiada duch terajšieho času, v ktorom keď každý človek platí to, čo je, istotne tým viacej platí národ sám v sebe, čo je vo svojej národnosti.

f) Žiadame, aby žiadosť táto naša, týmto činom vyslovená a prednesená, najprv do úradnej zápisnice a všetkým stoliciam a právomocnostiam uhorským, chorvátskym a slavónskym, nie ináč, Jeho Výsosti miestokráľovi Štefanovi a slávnemu Uhorskému Ministériu v známosť uvedená bola, tým cieľom, aby všetci opravdoví a skutoční priatelia slobody a človečenstva sväté naše právo zastávať a podporovať ráčili. S náležitou úctou zostávame v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 28. marca 1848. Slávnej Správy úprimní ctitelia, atď.“

Tieto žiadosti, výrečnosťou p. Hodžovou a iných prítomných národovcov, ako i samou nespokojnosťou zhromaždeného ľudu premožení, stoliční páni prijali, do zápisnice naznačili a za reč rokovaciu slovenčinu uzavreli. Podobné žiadosti slovenského národa boli ešte dôraznejšie vyslovené na valných národných zhromaždeniach v Nitrianskej stolici v Brezovej^[25] dňa 28. apríla, a konečne na národnej schôdzke v Liptovskom Sv. Mikuláši^[26] dňa 10. mája, pod menom: „Žiadosti slovenského národa pred Jeho c. kr. Jasnosť, pred krajinský uhorský Snem a pred Ministerstvo uhorské“ vôbec známe.^[27] Ačkoľvek tieto „Žiadosti“ vtedajšej maďarskej exaltirovanej^[28] strane najvýš nemilé a odporné boli, nič menej neboli ony bezprávne a nezákonné, pretože ony, v zákonných zhromaždeniach alebo v národných vrchnosti oznámených schôdzkach vyslovené, na slobodnom práve petície osnované a na legálne krajinské právomocnosti a úrady podané boli. Tu sa teda naše slovenské národné pohyby ešte na ceste XXXXX a konštitucionálneho poriadku nachádzali. A keby bolo uhorské ministerstvo tieto žiadosti Slovákov aspoň len pokojne prijalo a Slovákov, ako i Srbov a Chorvátov, ktorí tiež svoje žiadosti predložili, bolo ubezpečilo, že sa to všetko na sneme do povahy vezme a čo za slušné, spravodlivé a s blahobytom krajiny sa XXXXXXXXXXXXXXXXXX bude, cestou zákona sa XXXXX predišlo krvavej občianskej vojne, ktorá celú krajinu do záhuby uvalila. Ale osud národov ináč chcel, snáď aby im večne spasiteľnú náuku udelil. Exaltácia a vášne u obidvoch strán najvyšší stupeň dosiahli a nedopúšťali múdru rozvahu a zdravý rozsudok. Maďari neuznávali vtedy inej národnosti v Uhorsku mimo maďarskej. Uhorské ministerstvo vyslalo krajinského komisára do Liptova, aby najprv stoličných pánov odvolať ich uzavrenia prinútil, potom ale proti Hodžovi ako panslavistickému agitátorovi a proti ostatným liptovským Slovákom najprísnejšie vyšetrovanie zaviedol. Ostatní mužovia národní v nitrianskej stolici boli proskribovaní^[29] a v úradnom maďarskom „Hirlape“^[30] písalo sa o „žiadostiach slovenského národa“, „že keď vraj…^[31] chcú mať dáke práva Slováci v uhorskej krajine, aby si ich mečom vydobyli.“ A tu sa potom začína tá pre krajinu našu nešťastná doba, v ktorej národné pohyby slovenské, srbské a chorvátske, ale i maďarské z cesty zákona vymknuté boli. Ale nechcem ďalej rany, ešte sotva celkom zahojené, takými rozpomienkami obnovovať. Chyby svoje draho zaplatili Maďari, ale draho zaplatili aj Slovania uhorskí. A po desaťročnom pokání „rozhnevaní predtým bratia“ už stoja teraz úprimne zmierení, aby sa nikdy viac nerozbratali!^[32] Maďari už teraz uznávajú aj srbskú, chorvátsku a slovenskú národnosť, a naopak, títo uznávajú a udržať chcú spojenie s uhorskou korunou, ako i celosť a konštitucionálnu autonómiu uhorskej krajiny. Už viac nejde medzi nimi o zásadu, ale len o spôsob, akým by sa najlepšie otázka národnosti v konštitucionálnom Uhorsku vyrovnala. K tomu nám príležitosť a spôsob podávajú najvyššie listiny z 20. okt., len ich múdro na všeobecný XXXXX a národov použime! Srbi a Chorváti XXXXX, a už teraz s istotou tvrdiť sa môže, že…^[33] sa navrátia pod uhorskú korunu, pod ktorej záštitou aj ich konštitucionálny život aj národnosť budú zachránené. Ale čo my Slováci máme robiť?

Z uvedeného historického náčrtu vidno, že na základe snemových zákonov r. 1848 znamenite sa pracovať dalo, a síce na ceste zákonnej za platnosť našej slovenskej národnosti v živote verejnom, konštitucionálnom. Tie zákony zrušujú totižto výsadné postavenie uhorskej, vo svojej väčšine maďarskej alebo pomaďarčenej šľachty, ktorá zákonodarnú moc, ako i administráciu stolíc mala výlučne vo svojich rukách. Všetky kráľovské mestá vo svojich vyslancoch jedno jedinké „votum“^[34] mali na sneme, ostatné ale mestá a mestečká a celý ľud krajinský a jeho triedy boli celkom vytvorené. Nadrečené ale zákony dávajú všetkým občanom krajiny bez rozdielu stavu a národnosti rovnaké práva a rovnakú účasť v zákonodarnej i administratívnej moci, a „ak ešte k tomu“, tak píše Pester Lloyd, „municipiálnu autonómiu miest a stolíc vezmeme, teda netreba sa viac obávať, že by platnosť ktorejkoľvek národnosti na poli politickom mohla trpieť ujmu. Tento moment ako volebný cenzus^[35] je tak usporiadaný, že všade reálna väčšina obyvateľstva a nasledovne aj národnosti zjaviť sa musí, a kdekoľvek ktorá národnosť vo svojej prevahe sa ukáže, môže svoju národnú reč za úradnú vo svojom okrese prijať“. Tak rozumuje v uhorskom liberálnom duchu redigovaný nadrečený časopis a dodáva: „Právom teda poznamenalo pred niekoľkými dňami jedno uhorské pero, v črtách ktorého my náhľady pána baróna Eötvösa tušíme: Iba prísne držanie sa zákonov r. 1848 môže našu vlasť pred nebezpečenstvami národných nesvárov zachrániť, naopak ale máme sa vtedy národných treníc obávať, ak od pôdy rovnoprávnosti, na ktorú nadrečené zákony obapolné pomery národnosti postavili, odstúpime.“ Že toto rozumovanie je dôkladné, ukazuje nám vyššie spomenutý živý príklad, keď stoličné zhromaždenie v Liptove väčšinou občianstva slovenčinu za reč rokovaciu prijalo. Je pravda, že sa uhorská vláda vtedy tomu protivila, lebo ešte vtedy inej národnosti v Uhorsku mimo maďarskej uznať nechceli; ale od tej doby náhľady sa premenili, zásady Slovanov o národnosti zvíťazili, celá Európa priznáva sa už k nim, a síce v tom zmysle, v akom Slovania ich odjakživa brali a za ne perom i mečom bojovali, vyslovené sú už ony jasne a dôrazne v politike, v diplomacii a v najnovších udalostiach západoeurópskych.

Štáty a tróny, ktoré sa týmto zásadám protivia, padajú, ktoré sa k nim hlásia, mocne sa vzmáhajú. „Le grand intéret des nationalités“ je teraz heslo národov. Už viac Maďari právo národnosti Slovákom, Srbom a Chorvátom neodopierajú, ani odoprieť nemôžu — i najvyššie písomnosti z 20. okt. obciam, mestám a stoliciam slovenským dávajú úplnú slobodu svoj národný jazyk za reč rokovaciu si vyvoliť. Teraz už teda nikto viac prekážky nám činiť nemôže, keď svoje právo, krvopotne vydobyté, použijeme. Keby nám niekto ešte dáke prekážky činiť mohol, to by mohli byť najvýš naši domáci odrodilci, maximi inimici domestici eius,^[36] ale títo by sa už teraz vo svojom, proti nám nespravodlivom, nevlasteneckom, reakcionárskom počínaní o žiaden mravný moment oprieť nemohli — verejná mienka by ich odsúdila, časoduch zatratil, zákon sa im protivil; nie my, ale oni by boli zodpovední za nové národné trenice, ktoré by mohli vzniknúť a mať pre ich krajinu záhubné následky. Všetky prepiatstva a prekážky, ktoré by sa nám od ktorejkoľvek strany v cestu kládli, už by teraz boli nezákonné, samovoľné, bezprávne, reakcionárske a nevlastenecké; proti tým teda mravne oprávnení a smelo by sme sa oprieť mohli, ba mocou povinnosti vlastenecko-národnej museli.

III

(Ohlas na slovo p. bar. J. Eötvösa v otázke národnosti)

Už som zamýšľal toto dôležité pojednanie skončiť, ale nové radostné štádium, do ktorého šťastlivé rozlúštenie otázky národnosti v našom milom Uhorsku prichádza, núti ma ďalej slová šíriť. Duch 20. októbra v časopisoch maďarských, chorvátskych a srbských na prospech konštitucionálnej a národnej slobody, pod egidou koruny sv. Štefana vyvinúť sa majúcej, na spôsob mierneho, teplého, radostné jaro „lepších časov“ predzvestujúceho Zefyru^[37] voľne povievajúci, ohrieval nás milou nádejou, že naša vlastenecká rozopra ohľadne rozličných jazykov a národností na uspokojenie všetkých a na ubezpečenie ako práv národných, tak všeobecného blaha krajiny šťastlivo bude vyrovnaná, keď dňa 20. novembra „Pesti Napló“ priniesol na svojom čele úvodný článok od bývalého ministra osvety p. baróna Eötvösa, opravdivo umným diplomatickým perom napísaný na prospech rovnoprávnosti všetkých v Uhorsku žijúcich národností, ktorý konečne aj tie ostatné hmly pochybností a obávaní našich úplne rozplašil. Totiž chorvátsky časopis národný „Pozor“ bol onehdy nasledujúce poznamenanie urobil: „Maďari nás (Slovanov uhorských) vábia ústavnou slobodou a dávajú nám úfnosť, že pri nej aj národnosť našu zachováme. Oni nám teda viac ponúkajú, než sme posiaľ mali. My sme už jedenkrát kvôli národnosti slobodu našu žertvovali a naposledy obidve stratili; daj, bože, aby sme nikdy viac do takého položenia neprišli. Jestli by to malo ale tak ďaleko prísť, tak volíme mať radšej slobodu bez národnosti, než zase obidve stratiť.“ Na toto už „Pester Lloyd“ odvetil, že ústavná sloboda, ako ju Uhri teraz rozumejú a mať chcú, s pestovaním národnosti do žiadneho rozporu prísť nemôže. Ale dôkladne na uspokojenie nielen Chorvátov, ale vôbec všetkých národností v Uhorsku žijúcich odpovedá teraz jeden z najslávnejších vlastencov a politikov maďarských, pán exminister barón J. Eötvös v „Pesti Napló“, výborný článok ktorého už aj „Pester Lloyd“ v nemeckom preklade priniesol a ktorý svojím vážnym, celú krajinu a všetky jej národy najvýš zaujímajúcim obsahom zasluhuje, aby ho aj náš „Priateľ“ v úplnom preklade slovenskému obecenstvu oznámil. Hneď spočiatku vyslovuje vysokoučený pán pôvodca vyhrážku celému maďarskému národu, znejúcu v tomto zmysle: Ako všetko, „čím srdcom naším vládneme, tak aj národnosť je taký poklad, ktorý sa inými statkami zameniť nedá; a ak my Maďari spolu s nami bývajúce bratské národy slobodou naozaj len mámime, ale naše sľuby o šetrení ich národných záujmov vyplniť nechceme, ak ozaj opäť takým časom v ústrety ideme, kde národy, medzi hranicami vlasti tejto s nami bývajúce, voliť majú medzi slobodou a národnosťou tak, žeby jednej lebo druhej sa odrieknuť a tým spôsobom jedného z tých dvoch faktorov, bez ktorých zdravý vývin národov očakávať sa nedá, pozbavené byť museli, vtedy odrieknime sa všetkej nádeje a presvedčení buďme, že tie isté nebezpečenstvá, ktoré našu vlasť pred dvanástimi rokmi na okraj hrobu priviedli, znovu sa na ňu uvalia.“

Tak hovorí Maďarom bývalý uhorský minister p. barón Eötvös, čo je inšími slovami to isté, čo som sa ja snažil ukázať už v prvom článku tohoto pojednania, že totižto veľké dielo nového politického preporodu krajiny uhorskej jedine tým spôsobom dá sa šťastlivo uskutočniť, ak sa všetkým spravodlivým žiadostiam a nárokom rozličných tu bytujúcich národnosti vyhovie, a že Maďari celkom musia upustiť od svojej politiky výlučne maďarsko-národnej, k utlačeniu druhých národností smerujúcej, ktorá by bola teraz chybou neodpustiteľnou, snáď nikdy viac nenapraviteľnou, istú záhubu vlasti za nevyhnutný následok majúcou. Ale tými slovami pán barón Eötvös a v ňom celá maďarská liberálna strana, ktorej on je s pánom Deákom^[38] náčelníkom a neúnavným predbojovníkom v ríši ideí, ruku k zmiereniu podáva všetkým tým Slovanom, ktorí r. 1848 z čistého presvedčenia a z čistej bezzištnej lásky za sväté práva národnosti svojej bojovali, keď hovorí, že „národnosť je taký poklad, ktorý sa za žiadne statky sveta prečarovať nemôže“.

Ale slová p. Eötvösove považovať sa majú aj za program politiky, akú teraz Maďari oproti druhým národnostiam, v Uhorsku žijúcim, nasledovať budú, a napĺňajú nás dôverou a nezvratnou nádejou, že pri takých zásadách, aké ďalej vyslovuje, teraz v úprimnej svornosti na rozkvete hmotného i duchovného blaha krajiny a všetkých, pod záštitou uhorskej koruny zbrataných národov budeme pracovať. On národnosť a slobodu vyhlasuje za dva faktory tak, že či bez jednej, či bez druhej zdravý vývin národov očakávať sa nedá, a teda obidve majú byť spojené. On vyslovuje a preukazuje, že záujmy národnosti a ústavnej slobody nikdy nemôžu prísť so sebou do rozporu, on slávne vyslovuje: „My Maďari nemôžeme sa panujúcemu časoduchu národných zásad oproti postaviť, tým menej, že my sami čarovnú moc zásady národnosti nielen pochopiť, ale aj cítiť sme sa naučili.“ Čo ďalej hovorí, každé jeho slovo je zlato, je balzam do srdca vlastencovho, o svoju vlasť a národ jednako úzkostlivého. Po dôkladnom rozbore, na akom základe by sa rozličné vlasti našej národnosti pri ich spoločnej slobode a pri vyhovení ich zvláštnym národným potrebám v jeden silný celok pod uhorskou korunou amalgamizovať dali, hovorí: „Uspokojenie všetkých, v tejto krajine bývajúcich národností pre nás Maďarov nie je taká vec, ktorá len od ľubovoľnosti našej závisí, alebo akú len od veľkodušnosti národa očakávať možno, ale ona je základnou podmienkou celej našej budúcnosti, lebo len v tej miere, nakoľko všetkých občanov tejto krajiny skutočne účastnými činíme ústavnej slobody, a tak slušným nárokom všetkých národností vyhovieme, v tej istej miere aj našu vlastnú národnosť a ústavnú slobodu zabezpečíme.“ Potom obšírnejšie a ostrovtipne rozvíja spôsob, akým by sa to najlepšie mohlo a malo stať, uzavierajúc takto svoje rozumovanie: „V takýchto okolnostiach je vyhovenie národným nárokom jedine pri takých formách občianskej slobody možné, pri akých táto ťažká otázka vo Švajčiarsku, Belgicku a vôbec v tých krajinách rozlúštená bola, v ktorých rozličné národnosti pod jednou ústavou v pokoji a v svornosti žijú, t. j. dobre (v národnom duchu) zriadenou municipiálnou organizáciou, ktorá pre zdarný vývin jednotlivých národností dostatočná a len natoľko ohraničená by bola, nakoľko to jednota štátu nevyhnutne potrebným činí.“ Toto podľa jeho presvedčenia je jediný cieľuprimeraný, uskutočniteľný a ako pre celú krajinu, tak aj pre rozličné jej národnosti a ich záujmy zdarný spôsob, čo sa silnými dôvodmi preukázať vynasnažuje.

Hoci na túto náradu Chorváti a Srbi, a azda aj Rumuni a Sasíci sotva budú chcieť úplne pristať, my Slováci, ktorí sme v Uhorsku nikdy netvorili zvláštnu slovenskú krajinu a privilegovanú národnosť (jednotlivé pokusy r. 1849 o utvorenie takrečeného Slovenska zostali bez výsledku), mileradi a jednosvorne podpísať môžeme náradu p. Eötvösovu, s tým však doložením, ak sa podľa nej svedomite v našich čistoslovenských a miešaných stoliciach, mestách a obciach pokračovať bude. Veď práve v národnom duchu zriadená municipiálna organizácia stolíc, akú teraz p. barón Eötvös, bývalý minister, narádza a za nevyhnutne potrebnú uznáva, je to, za čím sme my Slováci na základe snemových zákonov r. 1848 túžili, — je to, čo sme v známych, ale vtedy nevyslyšaných petíciách od uhorskej krajiny žiadali, — je to isté, čo sa v prvom punkte liptovskej petície pod a) žiada: „Aby národ a ľud kraja tohoto podľa občianskych práv svojich, jemu teraz (zákonmi r. 1848) udelených, skutočnú a pozitívnu účasť bral na zhromaždeniach národných, kraja tohoto, a tak prirodzene a nasledovne aby rokovania a deliberácie v slovenskej, jemu zrozumiteľnej reči sa držiavali“, a pod e); „aby našej slovenskej národnosti právo, ktorého sa my odriecť nechceme ani nesmieme, nám v politickom a spoločenskom živote sväte poistené bolo“ atď.

S radosťou podpísať môžeme náradu Eötvösovu, veď ona vlastne našu zásadu rovnoprávnosti národnej v konštitucionálnom, literárnom a spoločenskom živote vyslovuje a ubezpečuje, lebo podľa nej nemá byť v Uhorsku žiadnej privilegovanej národnosti, ale všetky rovné právo prostredníctvom dobre usporiadaných národných municipalít používať majú. Ani nech nikoho nemýli, že teraz pri začiatkoch reorganizovania stoličných a obecných municipalít aj v čistoslovenských našich vidiekoch maďarskému jazyku prednosť sa dáva, že v našej slovenskej Trnave, Nitre atď. výlučne maďarský jazyk za reč vyučovaciu do škôl gymnaziálnych sa uvádza; činí sa to teraz ešte z nedorozumenia, ale ľubovoľnosť tých pánov, ktorí, zo starých predsudkov nie celkom ešte vyzutí, myslia, že takým spôsobom počínania svoje uhorské vlastenectvo dokazujú, že v takom spôsobe počínania spasenie a blaho vlasti záleží. Teraz však, keď barón Jozef Eötvös, bývalý minister uhorský, tak dôkladne, tak presvedčujúco, tak slávne pred celou krajinou vyslovil, že to musí teraz v Uhorsku ináč byť, že práve dobre pochopené vlastenectvo požaduje, aby sa spravodlivým potrebám a nárokom každej národnosti spôsobom vyššie udaným vyhovelo, keď on jedine v tomto vyhovení spravodlivosť, ale spolu aj ubezpečenie maďarskej národnosti, slovom základnú podmienku budúcnosti celého Uhorska vidí, keď to za povinnosť vlasteneckú vyhlasuje, silne veriť môžeme, že hlas tohoto svätého orákula^[39] vlastenectva nezostane v krajine hlasom volajúcim na púšti, že živo prenikne každého opravdivého, konštitucionálnu slobodu i národ svoj milujúceho Uhra, že duch jeho pretvorí tvár zeme uhorskej a vyrovná všetky ešte posiaľ medzi nami jestvujúce národné medzery, protivy a anomálie, že celkom vytrie spomedzi nás nenávidené a podozrievajúce prezyvy „maďaromanov“ a „panslávov“ a že nás všetkých spojí jedným pásmom lásky k spoločnej našej vlasti, k spoločným ústavom konštitucionálnym a k svojmu vlastnému národu. Lebo len nakoľko každý národ bude tu oprávnený pestovať svoj národný jazyk a slobodne rozvíjať svoju národnú vzdelanosť a svoj národný život na poli literárnom, politickom a spoločenskom, natoľko vlasť túto nie za stranícku, nespravodlivú macochu, ale za úprimnú, o všetky svoje deti s rovnakou útlosťou pečujúcu matku považovať, ju z celého srdca milovať a za ňu žiť i umierať bude môcť, alebo, aby som to krajšími slovami p. baróna Eötvösa vyslovil, „ústavná sloboda celej krajiny a rozličné v nej žijúce národnosti nielenže v žiadnom rozpore medzi sebou nestoja, ktorý by nás nútil jednej z oboch dať upadnúť, ale obidva tieto záujmy (slobody a národnosti) tak identické sú, že ako konštitucionálna postať Uhorska iba tým zabezpečiť sa môže, ak ona všetkým spravodlivým nárokom a potrebám národným bude schopná vyhovieť, tak zase jednotlivé národné záujmy iba založením konštitucionálneho života môžu byť uspokojené a zabezpečené“.

Teraz ale všetci jednosvorne pracujme, aby sa čím skôr slovo Eötvösovo „telom stalo“, lebo aj my Slováci len vtedy slobodne a voľne dýchať začneme, keď uhorská konštitúcia znovu do svojho úplného práva vstúpi a keď sa nárada Eötvösova aj vzhľadom na náš slovenský národ na sneme krajinskom do zákonníka prijme, a bude nám Slovákom i všetkým Uhrom, ako nám ešte nikdy nebolo!

Nateraz však hlasujem v mene všetkých rovnako so mnou zmýšľajúcich Slovákov pánu barónovi Eötvösovi a výtečnému „Pesti Napló-va“ redaktorovi, barónovi Žigmondovi Keményiovi adresu „slávy“, adresu národnej dôvery a úprimnej slovenskej vďačnosti!