ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[165]

Kto nevie, koľko zlého už vo svete napáchalo sebectvo hmotné so svojimi prekliatymi dcérami: pýchou, závisťou, skúposťou, lakomstvom, úžernosťou a nenásytnou žiadosťou po zisku, cti a rozkoši? Na tisíce príkladov nám i Písmo sväté i dejepisy národov i vlastná skúsenosť podávajú, čo všetko človek neobetoval, nepodnikol, len aby svojmu nezbednému sebectvu vyhovel. Nie je žiadna hanba tak veľká, žiadna nespravodlivosť tak do neba volajúca, žiadna ukrutnosť tak hrozná, ktorej by sa nedopustil, a žiadna vec tak svätá, ktorú by človek sebectvu svojmu neobetoval — svedomie, česť, národ, vlasť i náboženstvo, všetko hodí ako streštenec modle svojho sebectva v obeť do náručia. Človek-sebec i dušu predajnú má. On nezná okrem vlastného zisku žiadneho šťastia, okrem škody žiadneho nešťastia. Láska k ľuďom, k cirkvi, k národu, k vlasti sú mu slová nič neznamenajúce a v jeho srdci žiadnej ozveny nenachádzajúce.

A ak je sebectvo hmotné tak skazonosné a jeduplné pre mravnosť a spoločnosť ľudskú, či tým nie je aj sebectvo národné? Ak človek-sebec toľko zlého napáchať môže, čo potom celý národ? Národ, sebectvom národným nakazený, rozožieral by sa ako rak na tele človečenstva. Ako sebec-jednotlivec hľadí sa zmôcť, stučnieť a vlastné blaho si založiť všetkými dovolenými i nedovolenými prostriedkami, a teda i z mozoľov, krvi, z klamu, z utiskovania a plaču druhých jednotlivcov, tak sebectvom posadlý národ z utiskovania a plaču druhých národností. Ako človek-sebec nezná, nechce znať dôstojnosť ľudskú v druhých, nemá ani zamak lásky k blížnemu, tak národným sebectvom posadlý národ nechce uznať a šetriť dôstojnosť a práva druhých národov, nemajúc ani zamak lásky a útrpnosti k druhým národnostiam. Taký národ rozpriadal by ako pavúk hebunké nitky, aby sa ihneď mohol uchopiť koristí svojich, ktoré by sa do nitiek zaplietli, a sliedil by ako kŕdeľ vlkov okolo seba, aby žravosť svoju nasýtil krvavými obetami. Avšak sebectvo národné, ktoré by, nešetriac práv druhých národností, okolo nich sliedilo, aby ich prehltnúť mohlo, dalo by sa konečne i do vlastného národa: so závisťou, lakomstvom, svárom, rozbrojom, nespravodlivosťou a utiskovaním, a ako sa všetky necnosti, ktoré plodí, menujú, a hrabal by sa konečne vo vlastných útrobách, huckal by osobu proti osobe, rodinu proti rodine a zahubil by celý národ. Kto nemá citu a srdca oproti cudzím, časom nebude ho mať ani oproti svojim. Kto privykol nešetriť právo cudzích, časom naučí sa nešetriť ho ani svojich vlastných spolurodákov a národovcov. Krivdy, utiskovania, nespravodlivosti a bezprávia, ktoré páchal oproti cudzej národnosti, neskôr páchať bude aj oproti vlastným svojim údom. Národ, sebectvom národným posadlý, či už dosiahne, alebo nedosiahne svoj cieľ, konečne bude zúriť proti vlastným údom svojim, proti sebe samému. Sebectvo národné premení sa v hmotné a slúžiť bude jednotlivcom iba za plášť k ukrytiu tohoto. Dejiny Sparty, dejiny Ríma, Avarov, Hunov, Mongolov sú toho dôkazom. Najnovšie udalosti pri voľbách ablegátskych u nás v Uhorsku poskytujú zaiste bohatú látku k rozjímaniu štátnikom, politikom a národovcom maďarským, či politika národného sebectva, to pochlebovanie sebectvu národnému, sladké ovocie prinesie aj samému maďarskému národu, — Videant consules!^[166]

Ak sa nemohlo národné sebectvo udržať vtedy, keď ešte cit národný nebol prebudený, keď ešte národy boli od seba viacej odlúčené, keď sa len začínali spolu stýkať, nemôže sa ono dokonca udržať za dní našich, kde spojenie človečenstva takým prepletením všetkých vecí sa zjavuje, že čo na jednom mieste našej planéty sa deje, to i protinožci pocítia. Za dní našich narazil by sebectvom pudený národ nielen na odpor ním utláčaných slabších národností, ale i na ostatné príbuzné susedné i vzdialené národy, ktoré by ho nezadlho za spoločného nepriateľa pokladali a ktorému by potom odporovali čo najúsilnejšie. Áno, časy naše netrpia žiadneho bujnenia národného sebectva alebo prehlcovania slabších národností, v ktorom by chcel a mohol byť jeden vyvolený národ tyranom iných národov, skôr čas mohutne privoláva nám, aby sa národ s národom vyrovnal. Žiada toho čas tým dotklivejšie, pretože teraz prebudený národný cit k tomu vedie, aby si každý národ oproti druhému rovné právo hájil a ho zastával. Nech si tam bývali teda niekedy národy, ktoré hoveli vychovávaniu pre národné sebectvo: za našich dňov nikto sa o to nepokúšaj, aby národné sebectvo oživoval; nepokúšaj sa o to ani z lásky k vlastnému národu, ktorému by tým iba ku hrobu posvietil.