ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[114]

Že sú v milom našom národe slovenskom mnohí výteční, národu svojmu zo srdca oddaní, ale spolu aj za štátoprávne postavenie spoločnej našej vlasti uhorskej a za jej ústavnú slobodu úprimne zaujatí mužovia, ktorí s tým smerom politiky, aký posiaľ národná slovenská strana vo svojom verejnom účinkovaní k dosiahnutiu rovnoprávnosti národnej nasledovala, úplne nesúhlasia, to dokázalo sa zrejme už r. 1861 pri Národnom slovenskom zhromaždení v Turč. Sv. Martine. Politicko-národné náhľady a snahy týchto národovcov slovenských protivná strana nazvala „Novou slovenskou školou“ a už vtedy rozličnými spôsobmi upodozrievala a očerňovala jej hlavných prívržencov, ktorí, bohužiaľ, nemali žiadneho verejného orgánu, v ktorom by svoje vlastenecko-národné náhľady a snaženia zastávať a smerom tým, ktorým presvedčení boli prospieť národu svojmu, vyvíjať boli mohli. Boli teda odsúdení k mlčaniu a k čakaniu so zhovievavým presvedčením svojím. Následkom toho protivná strana, ktorú nech mi je dovolené „Starou slovenskou školou“ pomenovať, od tej doby sama účinkovala v národe, sama pred verejnosťou za „národnú slovenskú stranu“ platila a s ňou zdali sa splynúť aj tie „trosky Novej slovenskej školy“ v jeden národný tábor, ktorého orgánom boli „Pešťbudínske vedomosti“. Tak je, zdali sa s ňou splynúť, bo aj tie „trosky Novej školy“ tam, kde išlo o obranu práv národa nášho slovenského proti neprajníkom jeho, kde išlo o podporovanie orgánov a ústavov literárnych, a vôbec v boji za rovnoprávnosť národnú a v šľachetnom horlení a obetavosti za národnú osvetu a vzdelanosť so „Starou školou“ verne spolu držali a v jednom šíku pracovníkov „na národa roli dedičnej“ stáli a v tomto ohľade nedali sa od „Starej školy“ zahanbiť, ako to hádam i samy „Pešťbudínske vedomosti“ musia dosvedčiť. Tie „trosky“, alebo, ak sa tak „Pešťbudínskym vedomostiam“ ľúbi, „dvojdvoroví a dvojfarební hrdinovia Novej slovenskej školy“ za celý ten čas (r. 1861 — 1867) nezavadzali v ničom dejište zaujavšej „národnej slovenskej strane“ v jej politicko-národnom účinkovaní, žiadnych ťažkostí a prekážok jej v cestu nekládli, a nasledovne, ak nedosiahla navzdor tomu národná slovenská strana cieľa svojho, totiž urovnoprávnenia národa slovenského, ale uvedením dualizmu opravdivé fiasko utrpela, stratiac pôdu pod sebou, tohoto nezdaru ani najmenšiu vinu na nás, ktorí k tým „troskám Novej školy“ prináležať šťastie máme, zvaľovať nemôže. My za celý ten čas presvedčení sme boli, že ten smer politiky, aký národná slovenská strana v svojom účinkovaní nasledovala, nepovedie k cieľu; ale keďže sme sa nikdy nedržali za neklamných v svojich náhľadoch, a ináč inteligenciu národa k nastúpeniu iného smeru politiky nakloniť nemôžuc, utiahli sme sa radšej od každej politiky, aby budúce udalosti naše náhľady a obavy buď potvrdili, buď vyvrátili. Ale najnovší pre „Starú slovenskú školu“ neočakávaný, ale nami s bázňou predvídaný obrat vecí, ktorý naše obavy, naše držanie sa na svätomartinskom slovenskom zhromaždení, ako i našu doterajšiu utiahnutosť a politickú pasivitu pred celým národom v plnej miere ospravedlňuje, ako i s obratom tým povstalé najvýš nepriaznivé a kritické pomery pre život a slobodu národa nášho slovenského mohutným hlasom vyvolávajú nás, aby sme vystúpili zo svojej utiahnutosti na pole verejného slova a činu, vyvolávajú nás, aby sme v tejto krušnej dobe napli všetky sily svoje k zoradeniu sa v silnú vlastenecko-národnú stranu, aby sme tak národ náš slovenský v oživotvorení a novom zriadení a zosilnení uhorského štátu činným spolufaktorom učiniť a v ňom šťastlivejší osud mu vydobyť mohli.

Keď „Pešťbudínske vedomosti“ Novú školu so „Slovenskými novinami“ do spojitosti uvádzajú, tieto za „nové vydanie a novú podobu Novej školy“ hlasujúc, proti tomu nič nemáme, ačkoľvek hlavní prívrženci tej „Novej školy“ k „Slovenským novinám“ posiaľ len pasívne a s rezervou sa držali, ale protestujeme proti tomu, keď v „Pešťbudínskych vedomostiach“ pripisuje sa „Novej škole“ akýsi nekalý „prameň“, z ktorého vraj ona pošla a ktorý vraj jestvuje ešte vždy. Čo vlastne rozumejú „Pešťbudínske vedomosti“ pod tým „prameňom“, ľahko sa dá uhádnuť z toho, že ony hlavných prívržencov Novej školy „dvojdvorovými a dvojfarebnými hrdinami“ menujú, dodávajúc, „že národ dosť zavčasu poznal, skade to ten vietor veje, čo tie huky pôsobí“, a že „trosky Novej školy vždy hotové sú zlúčiť sa s akýmsi účelom (účelom maďarizácie?), ak vraj stať sa to môže pod národnou zástavou, aby aspoň pred svetom ospravedlnené bolo ich zdanlivé rodoľubstvo“, že hotové sú pracovať za akési „poistené výhľady na zaslúženú mzdu“.

Takáto polemika, páni, nepovedie k tej „jednosvornosti“ v národe, ktorú docieliť chcete, nepovedie k vzájomnému dorozumeniu sa a k tríbeniu pochopov a náhľadov, ale k väčšiemu ešte pomúteniu a k rozhorčenosti myslí.

Ja nemám úmysel prítomným ozvaním sa do vzniklého požiaru nového oleja nalievať — ľúbil by som radšej hasiť, bo dorozumenie je nám najvýš potrebné.

Ak medzi prívržencami Novej školy boli azda, alebo snáď aj teraz sú daktorí jednotlivci, ktorých vlastenecko-národné krédo a jednanie nie z presvedčenia a z čistého rodoľubstva, ale iba z nekalých, sebeckých pohnútok by pochádzalo, o čom ostatne jedine boh, ktorý spytuje srdce a ľadviny človeka, súdiť môže, iba ak by sa to nevývratnými dátami „schwarz auf weiss“^[115] dokázať dalo, vtedy pri známej krehkosti prirodzenosti ľudskej podobní chlebári a nájomníci istotne aj v tábore „Pešťbudínskych vedomostí“ mohli byť a snáď ešte aj teraz sú. Ja však ani jedno ani druhé tvrdiť sa neopovažujem, ba, úprimne hovoriac, náchylný som o všetkých takzvaných národovcoch slovenských, ku ktorejkoľvek škole, či k starej, či k novej by oni prislúchali, predpokladať radšej to lepšie a nasledovne ich čisté presvedčenie, rodoľubstvo a vlastenectvo nijak do podozrenia neuvádzať, bo keby proti niektorým patrné a makateľné dôkazy svedčili, takí nezaslúžili by viac to krásne meno rodoľubov a vlastencov, ale prislúchalo by im meno obecných chlebárov, sebcov a materialistov, alebo snáď to ohavné meno zradcov a Judášov, zapredávajúcich Krista za tridsať strieborných. Nechajme teda všetko neslušné upodozrievanie stranou, keď ide o vážne veci národa.

Nuž ktoréže je politicko-národné krédo „Novej školy slovenskej“?

Neosobujem si dajaké prvenstvo alebo náčelníctvo v tej „Novej škole“, aby som v jej mene hovoril; ale sťa jeden z jej najvrúcnejších priaznivcov domnievam sa, že jej politicko-národné krédo podstatne ničím iným nelíši sa, a ničím iným líšiť sa nemá od „Starej školy“, iba odchodným stanoviskom politickým.

„Stará slovenská škola“, ktorej teraz orgánom sú „Pešťbudínske vedomosti“, r. 1848 — 1849 stála na stanovisku jednoty ríše rakúskej s úplnou rovnoprávnosťou národnou; a r. 1861 v národnom slovenskom zhromaždení v Sv. Martine jej heslo bolo: nadpriadať niť historickú, r. 1848 — 49 započatú, ale ústavou Bachovou pretrhnutú, teda zase stanovisko jednoty ríše rakúskej s úplnou rovnoprávnosťou národnou. Ona teda domnievala sa najväčších koncesií pre národ slovenský, respektíve úplnú rovnoprávnosť a slobodu národnú vydobyť na základe jednoty ríše rakúskej. Roku 1861 síce túto jednotu ríše rakúskej rozumela strana „Pešťbudínskych vedomostí“ v zmysle Schmerlingovej ústavy centralistickú s „okolím slovenským“; teraz ale, keď centralizácia dualizmu miesto popustila, rozumejú „Pešťbudínske vedomosti“ tú jednotu ríše rakúskej v zmysle federatívneho systému Palackého federalistickú, proti ktorej predtým (1861 — 1865) so schmerlingovcami bojovali. Že toto bolo a je politické stanovisko „Starej slovenskej školy“, to hádam ani ona sama neodtají, bo ani odtajiť nemôže. Ona teda stojí na stanovisku jednoty ríše rakúskej.

Naproti tomu náhľad a presvedčenie prívržencov „Novej školy“ bolo a je, že vláda rakúska úplnú rovnoprávnosť a slobodu národnú, ktorú teraz v svojich úzkostiach a súrach Slovanom svätosväte sľubovala, ba aj vyhlásila, nikdy do života neuvedie, pretože to jej tradičný cieľ, podľa ktorého ona za každú cenu chce tvoriť „štát nemecký“, čiže nemeckú veľmoc, nijak nedopúšťa (viď moje pojednanie „Účel Austrie“). Prívrženci novej školy už pred Bachovým systémom stratili všetku vieru a dôveru vo vládu rakúsku, že by ona kedy úprimne chcela úplnú rovnoprávnosť a slobodu národnú Slovanom dať, a tejto svojej nevere silný výraz dali oni r. 1861 v Sv. Martine, presvedčení súc, že vláda rakúska, majúc vždy svoj nemecký a vôbec protislovanský cieľ pred očima, ak bude kedy neprajnými okolnosťami donútená seriózne myslieť na uspokojenie národností, vtedy radšej s Maďarmi sa pokoná a dajakými významnejšími koncesiami ich uspokojí, len aby s ich pomocou nepríležitý sebe živel slovanský utlačiť a svoj tradičný nemecký cieľ a spojenú s ním nemeckú protislovanskú politiku vnútri i navonok aj naďalej prevádzať mohla. V tomto našom náhľade udalosti r. 1867 s dualistickým zriadením Rakúska nás ešte viac utvrdili. Naše obavy veru navlas sa splnili. A v týchto obavách už r. 1861 v Sv. Martine radili sme národu postaviť sa rovno na stanovisko štátu uhorského,^[116] ktorého bezprostredným údom sme, a nedávať sa viac za nos vodiť štátnikom rakúsko-nemeckým, ktorí Slovákov iba za púhy nástroj upotrebovať zvykli k neslovanským účelom, neobracať zraky ku vláde rakúskej, ale všetkými možnými silami a zákonnými prostriedkami pracovať tu doma; neočakávať spásu od nespoľahlivých priaznivcov a pomocníkov vo Viedni, ale od sily národa samého podľa toho „pomáhaj si sám a boh ti pomôže“; radšej hľadať priateľov, priaznivcov a verných spojencov tu doma. Naše presvedčenie bolo a je, že otázka národná pre nás Slovákov nie štátnikmi rakúsko-nemeckými, nie na základe jednoty ríše rakúskej, ale na základe našej ústavy uhorskej, na sneme krajinskom riešená bude, a aby šťastlivo k prospechu národa nášho riešená bola, k tomu nie pomoc z Viedne, ale jedine upovedomelosť, zaujatosť a odhodlanosť, vôbec mravná sila národa samého, jeho železná vytrvalosť a solidarita s ostatnými nemaďarskými národnosťami, a vôbec hľadanie priateľov a verných spojencov tu doma nám je potrebné. V tom okamihu, v ktorom štvormiliónový náš národ slovenský upovedomený bude o právach svojich národných a za také cez svojich zástupcov na sneme krajinskom sťa jeden muž sa postaví, stane sa slobodným a urovnopráveným spolunárodom Uhorska. Tu doma na základe našej ústavy krajinskej je najprirodzenejšia a najreálnejšia pôda, ktorú z piade na piaď zaujímať, na zaujatej v medziach zákona pohybovať sa a dejstvovať s prospechom môžeme, inej pôdy účinkovania za naše národné práva pre nás niet, tu teda musíme sily svoje napínať a sústreďovať, tu priateľov a priaznivcov hľadať, tu je boj síce ťažký, ale nádej víťazstva istá, všade inde záhadná, klamná a neistá.

Alebo máme ešte i ďalej za jednotu ríše rakúskej horliť s tými klamnými výhľadmi, že nám v tej jednote azda len predsa lepšie bude, že snáď Austria predsa raz nahliadne potrebu uspokojenia národností, že azda skôr dosiahneme to „slovenské okolie“? Márna nádej! Rovnoprávnosť a slobodu národnú len vtedy budeme mať, keď si ju celý národ bude žiadať, teda keď si ju tu doma napred dobyjeme.

Ale prosím, ako by ste ešte mohli za jednotu ríše rakúskej horliť, keď ju sama Austria viac nechce, keď vám štát uhorský za „váš domov“ vykázala? Chceli by ste azda byť austrijskejší ako Austria sama?

Alebo snáď úfate, že Austria po toľkorakých bludných experimentáciách konečne predsa bude kedysi donútená všetkým národom svojim dať, čo im prislúcha, a z osudného dualizmu do federatívnej sústavy Palackého prejsť? Podľa môjho zdania to Austria sotva urobí, iba azda až potom, keď už bude pozde… Ale keby aj zavčasu prejsť chcela, či by ten prechod bol tak veľmi ľahký? Nezabudnite, že ľahšie je niekomu niečo dať než dané naspäť vziať.

Ale preto nehovorte, že sme my proti federatívnej sústave. My sme za rovnoprávnosť národností a za federáciu národov štátu uhorského, a radšej za čistú personálnu úniu než za dualizmus Beust-Deákov.

Náš národ je údom štátu uhorského a tento si chceme na základe úplnej rovnoprávnosti a slobody národnej tak zriadiť, aby nám tu všetkým, či Maďarom, či Slovanom a Rumunom, dobre bolo a aby sme všetci telom i dušou zaň zaujatí byť mohli. Čo sa s tamtou druhou polovicou bývalej rakúskej ríše stane, to my nevieme; ale naším najvrúcnejším želaním a mravným pričinením môžeme jej dopomáhať k tomu, aby sa aj tamojším Slovanom, bratom našim Čechom, Slovincom a Poliakom spravodlivosť stala, t. j. aby z tamtej strany Litavy nebol „štát nemecký“, ale bol tým, čím má byť, totiž federatívnym štátom rakúskym, s akým by sme aj my potom mileradi spolky uzavierať náchylní boli. A myslíme, že už konzekvencia sama, ak by zvíťazila úplná rovnoprávnosť národná a federácia národná v Uhorsku, k tomu by ho donútila. Ale dokiaľ je z tamtej strany Litavy „štát nemecký“, nás k nemu žiadne sympatie netiahnu.

Ostatne nie je mojím cieľom v prítomnom pojednaní politicko-národné náhľady a snahy „Novej školy“ zovrubne a obšírne objasňovať; mojím cieľom je len konštatovať to, je iného „podstatného rozdielu medzi nami niet, iba ten jediný, že „Stará slovenská škola“ stála a ešte stojí na stanovisku jednoty Rakúska, „Nová slovenská škola“ ale na stanovisku štátu uhorského. Iného podstatného rozdielu medzi nami niet, bo vo všetkých ostatných veciach, myslím, súhlasíme. A síce nerobí medzi nami rozdiel zásada demokratičnosti a politickej slobody, bo k tej obidve strany už sa tým priznávajú, že si národnú slobodu na zástavu napísali; nie osobnosť národa slovenského, bo aj tú obidve strany s rovnakou horlivosťou zastávajú; nie zásada solidarity s ostatnými nemaďarskými národnosťami, bo tej obidve strany potrebujú; jedným slovom, nie „memorandum národa slovenského“, bo ho obidve strany v svojich programoch majú. Ale snáď to „okolie“ — hic lapis offensionis^[117] — robí medzi nami medzeru? Podľa môjho zdania nie! Nová škola netvrdí to, ale ani tvrdiť nemôže, že by „okolie slovenské“ buď teritoriálnu, buď politickú jednotu a celistvosť uhorského štátu narušiť mohlo, alebo aspoň do nebezpečenstva uvádzalo. Politicko-administratívne okresy vždy bývali v Uhorsku, a predsa Uhorsko bolo vždy celé a jedno. Ba aj samy stolice čiže župy so svojou municipiálnou správou či sú nie toľkoraké menšie okolia? Ale „Nová škola“, ktorá je toho náhľadu, že nám to „okolie“ nikto druhý, či už z Viedne, či z Pešti len sťaby z milosti nevymeria, presvedčená je, že sám národ slovenský svoje národné práva tuná v Uhorsku cestou ústavnou z piade na piaď svojimi vlastnými silami vydobývať si musí. Hic labor, hoc opus!^[118] V ústavnom živote každá politická strana, ako vieme, dobýva pôdy a oprávnenosti len toľko, koľko svojimi vlastnými silami vládze; a nakoľko sa vzmáha, natoľko aj viac síl nabýva a s väčšími silami aj viac dobýva. Keby v snahách „Novej školy“ už teraz všetky sily nášho štvormiliónového národa sústredené boli, vtedy ľahko dalo by sa na sneme krajinskom s takými požiadavkami vystúpiť a spravodlivú žiadosť motivovať. Naše dôvody mali by iste veľké závažie. Ale teraz inšie nám neostáva, iba účinkovať s takými silami, aké de praesenti^[119] máme, a nasledovne usilovať sa aspoň toľko pôdy zaujať, koľko v prítomných pomeroch zaujať môžeme, aby sme tak aspoň niečo zaujali, ktoré niečo by nám slúžiť mohlo za bázu ďalšieho účinkovania a nových síl nabývania. A za takúto bázu „Nová škola“ drží municipiálnu správu a administráciu, slovenský jazyk vo všetkých nižších i vyšších školách na Slovensku, čiže administráciu, samosprávu a výchovu mládeže národnú. Keď toto dosiahneme, máme potom bázu na dobývanie práv národných, a dokiaľ toto nedosiahneme, darmo by sme sa o okolie či v Pešti, či vo Viedni uchádzali a buď s Nemcami, buď s Maďarmi „handlovali a čachrovali“.

Toto nech slúži na objasnenie vzniklej pohoršujúcej polemiky medzi „Pešťbudínskymi vedomosťami“ a „Slovenskými novinami“. Nezaznávam ja ťažké naše položenie, ale práve preto nezatracujte vy nás, tak ako my nezatracujeme vás. „Cesty môžu byť rozličné.“ Účinkovanie „Novej školy“ za rovnoprávnosť národnú nestojí v odpore a protimluve s účinkovaním „Starej školy“ za tenže cieľ, preto ja myslím, že pokojne môžu obidve jedna vedľa druhej účinkovať. Nevyvolávajte roztržky a nepriateľstvá škaredým upodozrievaním a očerňovaním alebo takými demonštráciami, ako napríklad v kasíne turčianskom;^[120] bo verte mi, to zlé-nedobré následky by mať mohlo, keby aj „Nová škola“ navzájom tak robila. Boh zachráň náš národ od toho! Veď aj „Pešťbudínske vedomosti“ hovoria, že ku konečnému, pre národ náš šťastlivému riešeniu národnej otázky v hraniciach zákona cestu pripravovať je povinnosťou každého národovca, no a toto chce aj „Nová škola“! Len prosím vás, nekacírujte hneď každú odchodnú mienku zo zrady národa, akoby ste boli pápežmi národnými a každé vaše slovo dogma. My v dogmy len v náboženstve veríme, na poli politiky ale chceme mať slobodu myslenia a presvedčenia.