Zlatý fond > Diela > Za reč a práva ľudu


E-mail (povinné):

Ján Palárik:
Za reč a práva ľudu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Miroslava Lendacká, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov

Národná nenávisť

[167]

Neomylnou známkou národného sebectva je tá nezbedná národná nenávisť, akú mnohí Maďari a s nimi naši národní renegáti v srdci svojom chovajú oproti druhým, v krajine uhorskej bydliacim národnostiam, najmä ak hlásia sa tieto tiež o svoje národné práva.

Nechcem tu pripomínať bežné všakové porekadlá, potupné výrazy, posmievačné bájky, povedačky, pripodobňovania a spôsoby hrešenia a hanenia, akými oni túto svoju národnú nenávisť najavo dávajú, ani opisovať tieto trpké skúsenosti, aké som ja čo Slovák, počnúc od žiackych svojich liet až posiaľ, veru nezaslúžene od mnohých Maďarov a odrodilcov v hojnej miere zažil, bo cieľ prítomného pojednania nie je obnovovať bolesti, ale hojiť, nie nového oleja do ohňa nalievať, ale hasiť, nie nepriateľstvo hlásať, ale evanjelium medzinárodného zmierenia a bratského vyrovnania.

Chcem teraz len o národnej nenávisti v poťahu na náš slovenský národ pár slov prehovoriť. Ako známo, nenávidia a v posmech uvádzajú mnohí Maďari a naši odrodilci všetko, čo je slovenské, našu národnú slovenskú reč, našu literatúru, naše národné ústavy, ako napr. Maticu slovenskú atď.; ale hlavné šípy nenávisti tejto proti našim národným mužom, proti spisovateľom a vzdelávateľom národa slovenského, vôbec proti osvedčeným národovcom slovenským sú namierené.

Nuž, pýtam sa, či je táto národná nenávisť oprávnená? Či sa dá zo stanoviska mravného alebo patriotického, alebo vôbec humánneho ospravedlniť? Veď aj oni sami v zásade vernosť a lásku k národu, obetavú a činnú zaujatosť za národnú osvetu a vzdelanosť národa svojho sťa najkrajšiu cnosť a povinnosť národnovlasteneckú zvelebujú; naopak ale ľahostajnosť, netečnosť národnú, spreneverenie sa národu svojmu sťa škaredú necnosť zatracujú. Z toho by teda nasledovalo, že by nás, národu svojmu verných, za osvetu národnú ľudu nášho slovenského zaujatých Slovákov iba ctiť a vážiť si museli, veď taká je povaha prirodzenosti ľudskej, že k tým, ktorí tie isté šľachetné a sväté zásady s nami vyznávajú a za ne s obetovaním samého seba sa zasadzujú, najúprimnejšie sympatie a city vážnosti a úcty v srdci chováme. U mnohých Maďarov a odrodilcov ale skusujeme to naopak. Pre našu vernosť a lásku k národu nášmu slovenskému, pre našu obetavú zaujatosť za národný vývin a zdar národa nášho slovenského chovajú oni oproti nám nie súcity, ale najodpornejší proticit a nenávisť. A prečo? Snáď sme im kedy v dačom ublížili? Alebo či snáď my neprajeme Maďarom čím najlepší vývin a zdar národný? Ó, ešte nebolo takého Slováka medzi nami, ktorý by Maďarom za zle mal lásku k ich národu, ktorý by ich nenávidel a zatracoval pre ich chválitebný zápal, s akým oni za hmotné a duchovné povýšenie národa svojho úsilne pracujú.

Čo za príčina teda môže byť tej ich neslušnej nenávisti proti nám?

Veru akokoľvek vec razoberajme, inej príčiny nemôžeme udať než ich národné sebectvo, o ktorom som už v predošlých svojich pojednaniach hovoril. Oni len sebe prajú života, a nie aj nám; len svoje národné blaho majú pred očima, a nie aj naše; oni by chceli z utláčania nášho zmohutnieť, z nevedomosti nášho slovenského ľudu čím najviac pre svoju národnosť vykoristiť, právo života národného nám odobrať a panovanie svojho živlu utláčaním, respektíve amalgamizovaním našej slovenskej národnosti stoj čo stoj si zabezpečiť, ktorým ale sebeckým chúťkam ich my so spravodlivými nárokmi našej slovenskej národnosti v ceste stojíme, privolávajúc im: „Potiaľto, a nie ďalej, bratia Maďari, bo aj náš slovenský národ je tu a chce žiť, a má tuná právo života tak, ako váš maďarský národ; ak milujete vy národ svoj, aj my milujeme svoj!“ Stade, hľa, tá zloba mnohých krátkozrakých, tá ich nezbedná nenávisť proti nám!

A či môžu oni naše šľachetné rodoľubstvo, našu zaujatosť za opustený národ slovenský rovno zatracovať? Oj, nie! Bo akokoľvek krehká je prirodzenosť ľudská, pre šľachetné zmýšľanie a účinkovanie, pre šľachetné zásady a snahy nikoho nezatracuje, už len pre hanbu svetskú zatracovať nemôže, ale v principiálnom sebectve svojom dajakú zádrapku, zásterku, zámienku k tomu si hľadá, základnú či bezzákladnú, to naskrze všetko jedno, tak ako ten vlk v Ezopovej bájke proti baránkovi pri tomže potoku vodu pijúcemu.

Maďari nehovoria nám, hovoriť nemôžu, že by sme tým nejaký zločin páchali alebo vôbec prehrešovali sa proti nim alebo proti spoločnej vlasti, keď národ svoj milujeme a za jeho národný vývin, za jeho národnú osvetu a vzdelanosť a blaho pracujeme; ale že vraj krajinu do zmätkov uvádzame, aby sme vraj v mútnej vode ryby loviť mohli, že ľud huckáme, národné trenice vyvolávame, že chceme krajinu trhať a Rusovi zapredávať, že sme uplatení panslávi, buriči, zradcovia vlasti, revolucionári, komunisti atď. A toto, hľa, sú už hriešne, zatratenia hodné zámysly, ktoré nám podstrkujú, čierne, trestuhodné zločiny, z ktorých nás obviňujú, hoci o bezzákladnosti týchže oni sami vnútorne presvedčení sú a my už tisíc a tisíc ráz našu neohrozenú vernosť a lásku k vlasti, našu nesklátiteľnú lojálnosť sme im dokázali a dokazujeme.

Takúto, hľa, kričiacu nespravodlivosť proti nám páchať neštíti sa národné sebectvo mnohých. Bo veď sú bezzákladné, ani zamak pravdy v sebe nemajúce, ale iba zlomyseľne proti nám rozširované tie čierne obviňovania, veď krivdy, veľké krivdy nám robia! Bo očerňovania tieto iba za zámienku im slúžia ich nenávisti proti nám, aby verejnú mienku proti nám rozhorčili; obecný ľud, vrchnosti a úrady proti nám popudili, aby nám svoju nepriazeň, hnev a zlobu pri každej príležitosti pocítiť dali; aby sme boli nezaslúžene odstrkovaní, zneuznávaní, v najspravodlivejších nárokoch a právach svojich ukracovaní, utiskovaní a rozličnými spôsobmi sekírovaní a prenasledovaní. Môže byť slovenský národovec tým najstatočnejším človekom, najlepším kresťanom, najporiadnejším, najobetavejším a najlojálnejším občanom a vlastencom, najsúcejším a najhodnejším učiteľom, profesorom, kňazom, právnikom, najučenejším a najschopnejším mužom, ak biľagujú ho raz tým nenávideným menom „pansláv“, s ktorým všetky kdejaké zločiny spájajú, beda mu — on je už mravne pochovaný, všade odstrkovaný, v postavení svojom, ak dajaké má, všetkým možným sekatúram a krivdám vystavený. A meno to obyčajne dostáva nielen každý osvedčený národovec slovenský, ale veru často aj taký jednotlivec, o ktorom najvýš to zvedeli, že s daktorým národovcom slovenským v priateľských pomeroch stojí, alebo že daktorý slovenský časopis držať, čítať, slovenské spisy kupovať, Maticu slovenskú podporovať, alebo pri voľbách za slovenského kandidáta účinkovať alebo hlasovať sa opovažuje. Vôbec menom tým biľagovaný býva každý samostatnejší, osvietenejší a za dobro ľudu slovenského zaujatejší Slovák, ktorý sa idei, národnému sebectvu suverénneho maďarského národa bezvýnimočne neklania. Takého potom, ak je on napr. kňazom, stačí denuncovať u vlády alebo u patričného biskupa alebo u patronátu, že je on panslavistického zmýšľania alebo „matičiar“, a už sú mu dvere k jeho promócii zo všetkých strán zatvorené; akýkoľvek, trebárs i ten najnehodnejší jednotlivec, nech sa len ináč robí horlivým Maďarom, vo všetkom uprednostňovaný býva. Na vlastné uši som počul nedávno z úst jedného, veľký vplyv majúceho pána tieto slová: „Ubezpečujem vás, že v tomto patronáte žiaden pansláv fary nedostane.“ A tak to ide temer všade, vo všetkých sociálnych pomeroch, pri mestských, stoličných, krajinských službách, úradoch, voľbách. Ak má už taký „pansláv“ dajaký úrad, iste všetko možné vynaložia, aby ho stratil alebo aspoň dakde do Segedína bol preložený.

Pri voľbách ablegátskych, ak chce za „pansláva“ odsúdený človek použiť svojho občianskeho práva, čo všetko proti nemu neslobodno?! To „megbuktatni“[168] znamená to, že je všetko proti „panslávovi“ dovolené. Veru s tým menom „pansláv“, ktoré sa tak štedro in maiorem maďarizmi gloriam[169] rozdáva, veľké nespravodlivosti, ukracovania v právach občianskych, krivdy, utiskovania a bezprávia sa proti nám bezpokutne páchať môžu. — Ale, pýtam sa, či v štáte, v ktorom takéto krivdy; nespravodlivosti a bezprávia proti bezúhonným poctivým občanom a najšľachetnejším jednotlivcom páchať za chválitebnú horlivosť vlasteneckú sa považuje, ba veru neraz ešte aj vyznačeniami a povýšeniami sa odmeňuje, či v takomto štáte môžu sa veci dobre dariť? Či sa tu najhnusnejšiemu sebectvu, ktoré sa za plášť maďarského patriotizmu ukrýva, dokorán dvere neotvárajú, ako to už niektoré časopisy maďarské zoznávať počínajú? Či sa tu cit spravodlivosti neotupuje, neudusuje? Či sa tu oheň záhubnej nenávisti vzájomnej nerozduchuje a semeno občianskej i národnej nesvornosti, nepokojov, svárov a treníc národných a občianskych nerozsieva? A kam to Maďarov, nás i nešťastnú vlasť povedie?

Týmto je dosť zrejme dokázané, že obzvlášte v štáte, v ktorom viacej národností jedna vedľa druhej prebýva, ako je napr. náš štát uhorský, národné sebectvo a spojená s ním národná nenávisť stáva sa, stať sa musí skazonosnou aj pre sám ten národ, ktorý je sebectvom národným nakazený; lebo na zasýtenie tohoto jeho sebectva nie je mu dosť druhé, od seba slabšie národnosti, ktoré jeho sebeckým chúťkam za korisť padnúť majú, utláčať, nespravodlivým majorizovaním ich kontumacírovať, ich národnú reč z verejného života, zo škôl, zo správy a administrácie krajinskej vytískať, ich literatúru, národné spolky a ústavy nenávidieť a všemožné prekážky im v cestu klásť — nie, na tom mu nie je dosť: on dôsledne musí aj proti najšľachetnejším jednotlivcom týchže za lúpež svoju určených národností, trebárs by oni najbezúhonnejšími a najlojálnejšími vlastencami boli, zúriť, všemožné krivdy, nespravodlivosti a bezprávia proti nim páchať, čím ale konečne aj on sám úplne zdemoralizovať sa musí, jeho národné sebectvo nezadlho prejde, prejsť musí v najhnusnejšie hmotné sebectvo, s ktorým nastúpiť musí všeobecná mravná i občianska demoralizácia, preň i pre celý štát smrtonosná. Z čoho vysvitá, že bujnením svojho národného sebectva mnohí Maďari aj sebe samým aj spoločnej našej vlasti uhorskej hrob vykopať môžu; bo sebectvo, ako prameň nespravodlivosti a lakomstva, čím sa mu viac lahodí a obetí dáva, tým viac svoju pažravú, nenásytnú tlamu otvára.

A preto pri národnej našej otázke nejde len o to, či my Slováci máme byť pomaďarčení alebo kvôli národnej supremácii podmienky svojho národného vývinu, totiž národnej výchovy v školách a národnej administrácie pozbavení, čiže nejde len o vec, ale skutočne aj o vec, t. j. o hlavnú podmienku existencie národa sebectvom národným posadlého, totiž o mravnosť národnú i občiansku, bez ktorej ani národ sám, ale ani štát vôbec obstáť nemôže.

Nám ale rovnoprávnosti národnej domáhajúcim sa Slovákom tiež nejde len o reč, aby totiž reč národa nášho s rečou maďarskou v krajine uhorskej rovnoprávnou, a nasledovne všade, kde Slováci bývajú, do verejného života, do správy a administrácie, do škôl stredných i vyšších uvedená bola, ale ide nám veru aj o vec, totiž o svätosť rovnoprávnosti občianskej zákonom vyslovenej, v poťahu na mužov za náš slovenský národ pracujúcich, o svätosť práva bezpečnosti osoby, majetku a výživy, ide nám o česť, majetok a kapitál jak jednotlivcov, tak aj celého národa.

Keď sa najšľachetnejší a národu svojmu najoddanejší Slováci pod tou zámienkou, že sú panslávmi, „matičiarmi“ atď., všade odstrkujú, zo všetkých úradov vytiskujú, každého politického vplyvu pozbavujú, či sa im neodníma takýmto spôsobom aj právo výživy, nezatvára cesta k promóciám, neodoberá možnosť nadobudnutia alebo polepšenia majetku a kapitálu? A či tým netrpí aj celý národ mravne i hmotne, ktorého majetok a kapitál takýmto spôsobom nielenže nerastie, ale veru sa aj umenšuje?

Ó, to je národ nešťastlivý, k bedárstvu duchovnému i hmotnému odsúdený, ktorého najvernejší, najsúcejší, najučenejší a najšľachetnejší synovia do úradov prístupu nemajú, ktorý iba národných svojich odporníkov za sudcov, správcov a vodcov mať musí! —

Opravdivé, dobre pochopené záujmy maďarského národa, ktorý bez nás Slovákov nijak zaobísť sa nemôže, istotne požadujú, aby sa bratské dorozumenie a vyrovnanie medzi nami čím skorej docielilo. Toto ale, dokiaľ sa nezrieknu svojej tradicionálnej politiky národného sebectva a dokiaľ neprestane ich národná nenávisť proti nám Slovákom, nedocieli sa nikdy.

Len vtedy by sme uverili, že ich národná nenávisť proti našej slovenskej národnosti prestala, keby nám 1.) terajšia maďarská vláda aspoň tých niekoľko, už aj petíciami žiadaných slovenských gymnázií dala, rozumie sa, s obsadením učiteľských katedier profesormi národu nášmu slovenskému zo srdca oddanými; 2.) keby za hlavných školských dozorcov vo všetkých slovenských stoliciach našich národných mužov vymenovala;[170] 3.) keby aspoň pri ministerstvách vnútorných záležitostí, menovite pri ministerstve spravodlivosti a osvety zriadila slovenské odseky pod náčelníctvom našich národných, k tomu súcich mužov; a. konečne 4.) keby patriční pp. patróni, biskupi a vláda (rozumie sa, kým cirkevná autonómia do života nevstúpi) pri promóciách na fary, kapituly a biskupstvá v poťahu na našich národu svojmu slovenskému oddaných kňazov slušný ohľad brali, alebo aspoň pravidlá nestrannej spravodlivosti väčšmi zachovávali.



[167] Národná nenávisť. — Slovenské noviny, 1869, roč. II., č. 68 — 69.

[168] maď. nechať prepadnúť

[169] lat. na väčšiu slávu maďarizácie

[170] Medzi posiaľ vymenovanými, s výnimkou jediného p. Nemessányiho, vyplnenie tejto našej nádeje — bohužiaľ, nespatrujeme.Pozn. dop. (= Palárikova poznámka.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.