ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[65]

I

Účel všetkých štátov vôbec je udržať sa. Avšak každý štát má ešte nejaký zvláštny, jedine sebe vlastný účel. Zveličenie sa bolo účelom Ríma, Lacedemónu vojna, židovského štátu náboženstvo, gréckych republík sloboda, Marseillu priemysel, Rhodu moreplavba, sinenských zákonov verejný pokoj, franskej ríše oslobodenie mečom kresťanských národov spod jarma Alkoránu. Zvláštny účel každého štátu, ak má byť zdarný, musí byť predovšetkým prirodzený, t. j. mravnej povahe, zmýšľaniu, túžbam a náklonnostiam národa a zvláštnym okolnostiam jeho primeraný, a ak má byť šťastlivý, teda musí byť aj reálny, t. j. dosiahnuteľný a užitočný, t. j. hmotným i duchovným záujmom jeho zodpovedajúci. Každý štát, ak chce žiť, nejaký zvláštny účel, ku ktorému všetky jeho snahy smerovať majú, mať musí. Je to práve tak so štátom, ako s každým človekom; ak nemá človek zakrpatieť a stratiť sa vo svete, nejaký okres činnosti svojej, nejaký stav, čiže, ako hovoríme, „profesiu“, z ktorej by sa živil, alebo zaneprázdnenie, v ktorom by zabezpečenie a zveľadenie svojho blahobytu nachádzal, zvoliť si a v tom obzvlášte sily svoje vyvíjať a zdokonaľovať si musí; ináč buď premrhá aj to, čo má, a od hladu zhynie, buď na ťarchu sebe i svetu mizerným žobrákom zostane, alebo snáď stane sa zbojníkom iba na šibenicu určeným. A či už neboli aj také štáty, ak zaslúžia ony meno štátu, ktoré, nemajúc dajakého zvláštneho účelu, iba zbíjali, pustošili a rabovali? Sú ony v histórii národov to, čo zbojníci a kmíni v spoločnosti ľudskej; ale aj všetky také zbojnícke štáty osud zbojníkov, totiž potupu a záhubu v krátkom čase zakúsili. Ako nejaký strašlivý meteor rýchle zmizli ony z dejepisu sveta. Ako rýchle rozpadla sa veľká ríša Hunov aj s bičom božím Atilom! A kde sa podela niekedy celej Európe strašlivá Zlatá horda Mongolotatárov?^[66] Obidve museli zakúsiť osud zbojníckej hordy. Avšak stáva sa tiež neraz, že zbojník, keď už viac zbíjať nevládze, ak ujde trestu, potom sťa mizerný žobrák živí sa z milosti druhých. Aj takéhoto mizerného žobráka máme medzi štátmi európskymi: je to Turek, ktorý si vytýčil za zvláštny účel mečom podmaniť svet pod jarmo Alkoránu, a dokiaľ to išlo, bol celej Európe strašlivý; ale akonáhle nadobudol dokonalé presvedčenie, že sa to veru nedá, už moc jeho klesla, a neznajúc namiesto svojho strešteného a nedosiahnuteľného účelu zvoliť si nejaký lepší a za tento lepší sa oduševniť, potom bez všetkého zvláštneho účelu vždy viac a viac hynul a teraz už sťa opravdivý žobrák Európy iba z milosti druhých vlád európskych najvýš za krátky čas ešte môže živoriť. Tohoto európskeho žobráka, ako známo, Rus „na smrť nezdravým mužom“ pomenoval. Síce Angličan, Francúz a Rakúšan odpovedali Rusovi, že jeho „nemoc“ nie je na smrť, že ho oni vyliečia. Ale nevyliečite ho, páni! Bo vedieť máte, že terajší turecký štát nemá už žiadneho zvláštneho účelu, iba ak by ste povedali, že „feenpalasty“^[67] a háremy sultána a jeho veľkovezírov a bašov sú mu zvláštnym účelom. A práve táto neschopnosť dajakého zvláštneho štátneho účelu je vlastne nemoc Turkova, je smrť jeho.

Už z tohoto kratučkého úvodu vysvitá, ako veľmi rozkvet, dar a blaho každého štátu od toho závisí, aký zvláštny účel za predmet zvláštnych svojich snáh a činnosti si vytýčil. Povedať môžeme, že medzi terajšími európskymi štátmi Anglicko najšťastlivejší účel má, totiž zabezpečenie si svetového obchodu nadvládou na mori; menej šťastlivé Francúzsko, totiž rozšírenie slávy francúzskeho mena nadvládou svojho vplyvu v koncerte európskych národov; šťastlivejší a reálnejší účel zdá sa mať Rusko, totiž vnikať vždy ďalej a ďalej do Ázie a tamojším barbarským národom civilizáciu kresťanskú zanášať, z druhej strany ale regenerovať východ Európy (Turecko) na základe kresťanstva, čiže takrečenú východnú otázku na prospech pravoslávia rozlúštiť. Známa vec je, že Prusko a Taliansko za zvláštny cieľ si vytýčili princíp národnosti a na základe toho anektovanie všetkých homogénnych živlov; a na základe toho istého princípu aj maličké a nepatrné ináč srbské kniežatstvo so svojím zvláštnym cieľom, ktorým je dopomáhať vymaneniu tureckých Slovanov a na zrúcaninách rozpadajúceho sa polmesiaca reštaurovať slovanský štát na východe, má veľký význam v terajšej európskej politike a napnutú pozornosť všetkých veľmocí európskych na seba pritiahlo. Bez tohoto zvláštneho cieľa srbské kniežatstvo naskrze žiadneho významu, ale ani žiadneho výhľadu do budúcnosti by nemalo a skôr-neskôr zaniknúť by muselo. Medzi všetkými európskymi štátmi najnešťastnejší zvláštny cieľ mala, bohužiaľ, Austria až po katastrofu pri Sadovej,^[68] ale ešte nešťastlivejší cieľ si vytýčila po tejto hroznej katastrofe inaugurovaním takzvaného „dualizmu“. Presvedčme sa o tomto.

Tradičný, obľúbený, zvláštny cieľ Austrie, ku ktorému všetky jej snahy, všetky jej účinky, zriadenia a napínania síl boli namierené, za ktorý žiadnych obetí neľutovala, preň po krky sa zadĺžila, jemu pokoj, blahobyt a rozkvet národov svojich žertvovala, a ktorý konečne aj ju samu pri Sadovej na kraj priepasti priviedol, bol: nemeckého národa „kultúrtrégerskú“, čiže vlastne germanizačnú úlohu konať na východ a zabezpečiť si takzvané „postavenie v Nemecku“,^[69] a preto „nemecké záujmy“ a „nemecká politika“ vo všetkom boli jej smerodajnými; a aby tú svoju nemeckú kultúrt-régerskú úlohu smerom na východ mohla plniť, potrebovala byť opretá o veľké, pod jej náčelníctvom sústrediť sa majúce Nemecko, s čím záujmy dynastickej slávy a ctižiadosti, pravda, súhlasiť mohli, nie však aj záujmy Rakúska sťa Rakúska, t. j. krajín a národov, monarchiu rakúsku tvoriacich. Kvôli tomuto cieľu všetky krajiny a národy, k monarchii rakúskej prináležajúce, nemeckej centralizácii, čiže germanizácii za obeť mali padnúť. Pre tento svoj zvláštny cieľ Austria pohŕdala tým, čím bola, ale chcela byť tým, čím nebola. Ona pohŕdala tým, že bola veľmocou špecificky rakúskou, akou skutočne aj bola a navždy ostať mohla, no ona chcela byť „veľmocou nemeckou“ (Deutsche Grossmacht), akou vskutku nebola, iba keby sme z toho, že jej panovník je Nemec, podľa toho „l’état c’ est moi“^[70] alebo podľa toho stredovekého „cuius regio, illius religio“^[71] chceli uzatvárať na nemeckosť všetkých krajín a národov, štát rakúsky a jeho veľmocenské postavenie tvoriacich. Aby sa teda stala Austria aj vskutku nemeckou veľmocou, akou nebola, germanizáciu vnútri stoj čo stoj previesť (stála ju ona mnoho miliónov, ktoré teraz hlavnú časť štátnej dlžoby na krky nám uvalenej tvoria, a germanizácia predsa prevedená nie je), a tak potom ponemčenú a scentralizovanú ríšu rakúsku sťa veno k manželskému sňatku miláčikovi svojmu (nemeckému národu) priniesť, najvyššie úslnie slávy, korunu cisárstva nemeckého dosiahnuť a v civilizátorskej svojej úlohe na východ pokračovať mala. Pyšný, pravda, a velikánsky to účel, ale nešťastlivo zvolený. Nešťastlivo preto, lebo fixný, neprirodzený a záujmom národov rakúsku veľríšu tvoriacich krížom-krážom oproti postavený. A preto, začnúc ad Jozefa cisára a Metternicha^[72] až po Bacha a od Schmerlinga^[73] až po osudnú borbu „bratov proti bratom“,^[74] Austria samé maléry s týmto cieľom mala, týmto cieľom veľmocenské svoje postavenie záhadným učinila. Tomuto cieľu najvýš vzpierali sa záujmy všeobecnej slobody rakúskych národov, lebo predsavzatá germanizácia jedine s feruľou najtvrdšieho absolutizmu, aký každý slobodný pohyb a vývin vytvára, uskutočnená mohla byť; vzpierali sa právom nároky jej jednotlivých krajín na ústavnú samostatnosť a slobodu; vzpierali sa záujmy prebudených národností nenemeckých, velikánsku väčšinu monarchie rakúskej tvoriacich, ktorým s tou nemeckou politikou a centralizáciou meč Dariov^[75] nad hlavami visel. Či mohla Austria k tomuto cieľu vlastné národy svoje získať, nie to, bože, oduševniť?! Čo im mohla za stratu slobody a národnosti sľubovať? Najvýš to, že stanú sa podnožou veľkého národa nemeckého, z čoho si ony mali česť robiť. Prirodzená teda vec, že Austria týmto svojím nešťastlivo zvoleným cieľom vlastné svoje národy proti sebe popudila, najvýš nespokojnými ich učinila, s ustavičným odporom, zo strany národov svojich čineným, zápasiť a na udržanie ich v poslušnosti nesmierny počet vojska vydržiavať musela. Najmohutnejší odpor činilo jej, pravda, Uhorsko so svojimi štátoprávnymi nárokmi na svoju osemstoročnú ústavu a samostatnosť krajiny; a v ohľade tomto konštatovať musíme, že Uhorsko zvláštnej svojej úlohy, mohutne ženúcemu sa prúdu germanizačnému na východ (vytýčenému cieľu Austrie) prietrž učiniť, statočne zodpovedalo a tým aj slovanským národom v Rakúsku a na východe výdatné služby preukázalo. Avšak chyby sa dopustil maďarský národ tej istej, ktorej Austria, že si totiž rovnako fixný a nešťastlivý cieľ pred seba vzal, totiž panovanie maďarského živlu a násilné maďarizovanie „Kárpátoktól Adriáig“^[76] stoj čo stoj uskutočniť, čo sa aj duchu starodávnej ústavy uhorskej aj historickým právam jednotlivých krajín a národov, ku korune sv. Štefana prináležiacich, aj duchu slobody a záujmom prebudených národností nemaďarských najvýš priečilo a mohutný odpor proti Maďarom muselo vyvolať. Keby Maďari do tejto chyby neboli upadli, aký celkom iný obrat osudné udalosti r. 1848 — 1849 boli by dostali! Že Austria už vtedy so svojím nemeckým účelom naveky neprepadla, to jedine tej chybe Maďarov poďakovať mohla. Odpor Chorvátov, Srbov, Slovákov, Rusínov a Rumunov uhorských, pokusmi násilnej maďarizácie vyvolaný, prišiel Austrii vhod, ktorá ho výborne vedela použiť na to „Divide et impera!“^[77] Ona v najväčších súrach a úzkostiach svojich r. 1848 a 1849, aby si získala uhorských a rakúskych Slovanov na svoju stranu, vystrčila zástavu úplnej národnej rovnoprávnosti, ktorej taktiky, lebo sa vtedy úplne bola podarila, použil neskôr aj Schmerling oproti Rumunom, Slovákom, Srbom a Rusínom na izolovanie Maďarov, respektíve na ich nahnanie do svojho Reichsratu.^[78]

Pre Slovanov uhorských a rakúskych, ktorým z jednej strany maďarizácia, z druhej strany germanizácia smrťou hrozila, Austriou vyhlásená rovnoprávnosť národností bola opravdivým evanjeliom spasenia. Slovania roku 1848 — 1849 uverili v toto evanjelium a tentoraz opravdive oduševnili sa za udržanie Austrie. Avšak komu tradičný zvláštny účel Austrie známy bol, či ten mohol veriť v úprimnosť jej svätosvätých sľubov? Kristus Pán vo svojom sv. evanjeliu riekol: „Kto uverí, bude spasený, a kto neuverí, bude, zatratený“; tu ale naopak sa riecť mohlo: Kto uverí, bude zatratený, a kto neuverí, ten bude spasený. Ktorí r. 1848 — 49 uverili, boli zatratení v centralistickom kráľovstve Bachovom, a ktorí r. 1861 — 65 verili, zatratení sú v dualistickom kráľovstve Beustovom.^[79] (Notabene, ja, chvalabohu, neprináležím medzi „zatratencov“, lebo som neveril, a preto som teraz spasený, t. j. nesklamaný a sťa nepotrebný viac nástroj, alebo, ako jeden z tých zatratencov o sebe povedal, „sťa vypotrebované staré železo“ odvrhnutý; je to zaiste trpká vec a mizerné položenie, ako Francúz hovorí, „etre dupé“!^[80]

Aká silná musela byť viera Slovanov v evanjelium národnej rovnoprávnosti, hlásanej Austriou, o tom svedčí ich heslo: „Keby aj nebolo Rakúska, my Slovania museli by sme si ho utvoriť.“ A skutočne oni ho r. 1848 — 49 znovu dovedna skuli. Lenže títo ratovníci Rakúska v svojom oduševnení zabudli na to, že Rakúsko pre svoj tradičný účel nechcelo, nemohlo byť štátom špecificky rakúskym, t. j. aký Slovania mať chceli, aký by národným potrebám a záujmom všetkých jeho národov zodpovedal, ale štátom nemeckým; a preto daromné bolo oduševnenie ich a daromná pomoc, ktorú dali v čas úzkosti a biedy Rakúsku. Slovanmi oratovaná Austria nemohla plniť svoje sľuby dané Slovanom, ináč zriecť by sa bola musela naveky svojho tradičného účelu, svojho „postavenia v Nemecku“, svojej nemeckej civilizačnej (germanizačnej) misie a politiky. Ale pri tomto svojom cieli a misii ani nemohla byť opravdivo oratovaná, bo štát, ktorý si nešťastlivý, fixný, neprirodzený a svojim vlastným záujmom, totiž záujmom krajín a národov, z ktorých pozostáva, odporujúci cieľ vytýčil, taký štát, trebárs by aký veľký a mocný bol, už zárodok budúcich svojich nehôd v sebe nosí, a metaný súc ex Syrthi in Charibdim^[81] a naopak, ustavične iba k svojej skaze, k stroskotaniu vesluje. Daromné sú tu všetky možné experimentácie a diplomy a patenty a manifesty a ústavy a iné paliatívne^[82] opravovania korábu: kompas, podľa ktorého loď štátu spravovať sa má, tuná predovšetkým opravený, alebo za nový dokonalý kompas zamenený byť musí. Austria ho opraviť, ani za lepší zameniť nechcela. A preto tým svojím starým, planým kompasom, svojím tradičným nemeckým cieľom, ako dajakým svetlonosom vodená, uviaznuť musela do všakových bahnistých močarín a priepastí, kvôli tomuto svojmu účelu odtrhla sa r. 1853 od najmocnejšieho a vyprobovaného svojho spojenca a pomocníka v núdzi, od Rusa, a v rusko-tureckej vojne^[83] postavila sa do frontu proti nemu, čoho prirodzený, pre ňu záhubný následok bol ten, že takto, od všetkých izolovanú, všetkých priateľov pozbavenú, ľahko bolo Napoleonovi a Talianom pri Magente a Solferine^[84] zbiť a Lombardiu jej odobrať; tým účelom svojím vyvolala žiarlivosť Prusa, prirodzeného to nosiča nemeckej idey, ktorý Napoleonom a Viktorom Emanuelom osmeľovaný, spojil sa proti nej k vojne o „postavenie v Nemecku“, a aký hrozný koniec táto vojna pre ňu mala, vieme všetci. Ani nech nik nepovie, že to boli iba náhodné nešťastia, aké každý štát môžu zastihnúť. Nie, aj história vyvíja sa podľa večných, nepremenných zákonov logiky a mravnosti. Tie porážky a nešťastia boli jedine prirodzené a nevyhnutné následky jej chýb, alebo, povedzme, hriechov, kvôli jej vytýčenému cieľu celkom dôsledne páchaných. Či mohla Austria zvíťaziť v týchto vojnách, keď nemohla sa oprieť o oduševnenie a obetavosť svojich vlastných národov, kvôli tomu jej účelu tvrdým jarmom skľúčených, ktoré z budúceho jej pokolenia iba dajaké poľahčenie očakávali? Či mohla zvíťaziť, keď ani znútra (od národov svojich), ani zvonku (od dajakého mocného spojenca) žiadnej pomoci očakávať nemohla? A do tejto svojej hroznej osihotenosti sama sa dobrovoľne vrhla kvôli svojmu, vo všetkom jej smerodajnému účelu, ktorý vždy majúc pred očima, pravda, dôsledne vo všetkom konala, ale práve tak dôsledne naposledy aj sám ten drahý svoj účel (hovorím drahý, bo ju mnoho, mnoho tisíc miliónov stál) pri Sadovej prehrala, bo následkom pražského mieru^[85] musela sa zriecť navždy svojho „postavenia v Nemecku“, musela sa vyzliecť „z nemeckej bundy“ a kráľovi pruskému slobodnú ruku v Nemecku ponechať. Tak loď štátu austrijského, za nepravým, neprirodzeným a záujmom svojich vlastných národov odporujúcim účelom hnaná, stroskotala a prirodzeným vývinom vecí stroskotať musela. Nie ihlicové pušky Prušiakov,^[86] nie väčšia udatnosť a strategická obratnosť pruských vojakov Austriu zbili. Nie! Veď čo by aj spočiatku, ako proti Talianom, pluky austrijské boli víťazili, či bola Austria pripravená vytrvať? Či mohla rátať na podporu zo strany svojich národov? A nepriateľ či nebol na všetko pripravený? Či na prípadnosť možných ťažkostí nestál mu za chrbtom generál Klapka^[87] so svojimi légiami a úmyslami, v Uhorsku sympatie nachádzajúcimi? A Talianom či nestál za chrbtom on — ten „spoľahlivý teraz priateľ Austrie“ Napoleon a z druhej strany Garibaldi?^[88] Nie, dlhšiu vojnu viesť tu bolo Austrii nemožné a výsledok dlhšej vojny nemohol byť pre Austriu iný, iba ten, ktorý bol sedemdňovej, alebo snáď ešte horší. Austriu zbil jej pyšný nemecký účel, a po tejto večne pamätnej vojne „bratov proti bratom“ rozmýšľať jej prišlo hlavne o tom, či má aj naďalej pri svojom starom, neprirodzenom, nešťastlivom účele ozlomkrky zostávať, alebo snáď nový, lepší, šťastlivejší cieľ si zvoliť a tomuto primerane aj porúchanú loď štátu radikálne opraviť? Na túto opravu podujali sa v Austrii Beust — Deák, tvorcovia „dualizmu“, čiže „uhorsko-rakúskeho Staatenverbandu“.^[89] S akým prospechom, uvidíme.

II

Montesquieu v svojom svetoznámom diele „L’esprit des lois“^[90] túto axiómu^[91] vyslovil: „Štát iba dvojakým spôsobom zmeniť sa môže: buďto sa totiž zlepší zriadenie, čiže ústavu jeho, alebo sa zhorší. Ak zachoval základné podmienky svojho bytia, tak zlepšila sa, ak utratil, tak zhoršila sa ústava jeho.“ Ja by som k tomu ešte dodal: Ak odhodil svoje základné chyby, ktoré boli hlavnou príčinou jeho nezdaru, tak zlepšilo sa, ak podržal ich, tak zhoršilo jeho zriadenie.

Aplikujeme teraz toto meradlo na štát rakúsky, ktorý, ako vieme, uvedením dualizmu, tohoto osudného diela Beust — Deákovho, náramné zmeny, ba povedať môžeme prevraty podstúpil. Zlepšilo sa, alebo zhoršilo pri týchto prevratoch zriadenie čiže ústava jeho? Odpoveď je ľahká.

Ako sme z prvej časti tohoto pojednania videli, zriadenie Rakúska už pred uvedením dualizmu bolo zlé, a síce bolo zlé pre jeho zlý, neprirodzený a právnym nárokom a záujmom jednotlivých krajín a národov rakúskych odporujúci zvláštny účel, ktorý germanizáciu a nemeckú centralizáciu požadoval. Ak preukážeme teda, že to, čo bolo už samo v sebe zlé (rozumej zriadenie Rakúska), uvedením dualizmu sa ešte zhoršilo, vtedy o dualizmom dovŕšenej premene rakúskeho štátu opravdive povedať môžeme: et facta sunt novissima eius peiora prioribus.^[92]

Štát rakúsky si svoje základné chyby, ktoré boli hlavnou príčinou jeho nezdaru, aj pri dualizme podržal. Podržal si totiž svoj nešťastlivý zvláštny účel a s ním nevyhnutne spojenú „nemeckú politiku“. Beust, tento pôvodca dualizmu, ako sám o sebe vyznal, priniesol so sebou do Rakúska „teplé nemecké srdce“, teda nie špecificky rakúske, ale „nemecké“. A to bolo večné nešťastie pre Rakúsko, že tuná veslo vlády vždy iba štátnici s „teplým nemeckým srdcom“ v rukách mávali. Z tohoto „teplého nemeckého srdca“ vyplývali vždy iba nemecké túžby a idey, nemecké ciele a záujmy, ktoré, ako sme videli, Rakúsku vždy iba záhubu prinášali. Ale môže sa povedať, že ešte väčšie nešťastie stretlo Austriu, keď po osudnej borbe „bratov proti bratom“ potrebné radikálne opravy stroskotanej lode štátu zase len štátnikovi „teplého nemeckého srdca“ boli zverené, a to štátnikovi, ktorý notabene ani nebol Rakúšan, ale iba — Nemec. Mohol tento postaviť sa na číročisté rakúske stanovisko? Mohol na základe historickému právu jednotlivých krajín Rakúska zodpovedajúceho federalizmu rovnoprávnosti národnej, tejto Rakúsku jedine možnej, jedine spravodlivej, užitočnej, záujmom trónu a spolu i záujmom jednotlivých krajín a národov rakúsku veľríšu tvoriacich zodpovedajúcej sústave Austriu regenerovať? Je pravda, že by týmto spôsobom bol spasil štát rakúsky a jeho veľmocenské postavenie; ale tento spasený štát rakúsky nebol by viac „štátom nemeckým“; a ak by nebol štátom nemeckým, nemohol by zastávať nemecké záujmy a ciele, nemohol by viac prevádzať „politiku nemeckú“. Jedným slovom, panovanie Nemcov vo federatívnom štáte rakúskom i s ich nemeckou „kultúrtrégerskou“ úlohou (germanizáciou) a s ich „nemeckým postavením“ to tam naveky! No to už len nemohlo dopustiť Beustovo „teplé nemecké srdce“. Veď aj iní štátnici rakúski, tiež „teplé nemecké srdce“ majúci, ako známo, zjavne pred celým svetom osvedčili sa, že ak nemajú Nemci rakúski nad ostatnými národnosťami Rakúska panovať, na udržaní rakúskeho štátu nič im nezáleží. Beust teda volil radšej takú formu nového zriadenia Rakúska, o ktorej síce povedať sa môže — monstrum horrendum, ingens, cui lumen ademptum est,^[93] pri ktorej základný zákon jednoty štátu síce veľmi sa kláti, ako to nižšie uvidíme, ale pri ktorej aspoň (a to mu bola substancia rei^[94]) nemecký typ Rakúska a panovanie Nemcov nachádzal, pri ktorej podrážanie nemeckých túžob a cieľov, prevádzanie „nemeckej politiky“ a nadpriadanie nite, pretrhnutej v borbe „bratov proti bratom“, bolo možné. A táto nová forma, ktorá jeho „teplému nemeckému srdcu“ úplne zodpovedala, je dualizmus. Vidiac totiž nemožnosť podržania centralizácie rakúsko-nemeckej, popustil jednu polovicu ríše (Uhorsko) „reštitúciu in integrum“ žiadajúcemu Deákovi, aby si ju Maďari v zmysle zákonov 1848 centralizovali, a druhú polovicu ríše (ostatné krajiny ku korune sv. Štefana neprináležajúce) podržal sebe, respektíve Nemcom rakúskym na centralizovanie. Namiesto jednej teda nastúpili teraz dve centralizácie, totižto maďarská z tejto, a nemecká z tamtej strany Litavy; namiesto jedného povstali dva štáty, totiž jeden maďarský (v Uhorsku) a druhý nemecký (v ostatných krajinách ku korune sv. Štefana neprináležajúcich).

Predpokladajúc, že ct. obecenstvo dokonale pozná štátne zriadenie týchto dvoch scentralizovanýoh štátov s ich dvojakým parlamentom a ministerstvom, s ich delegáciami a s tretím „spoločným“ ministerstvom vo Viedni, chcem jedine podotknúť, že Deák v tomto vyjednávaní s Beustom dal sa prekabátiť, Beust ale svoj tajný cieľ, ktorý dosiahnuť chcel, v plnej miere dosiahol. Dosiahol totiž ponajprv to, že aspoň jedna polovica bývalej rakúskej ríše bude štátom nemeckým, na čo síce Deák s radosťou privolil, keď len aj Maďari budú môcť v druhej polovici ríše, totiž v Uhorsku, maďarský štát tvoriť a Slovanov „ku stene pritláčať“, a síce s tým väčšou radosťou privolil, že tieto dva novoukuté štáty, totiž maďarský z tejto a nemecký z tamtej strany Litavy, majú si v tomto maďarizujúco-germanizujúcom diele v čas potreby vzájomne pomáhať, to sa teda p. Deákovi, len jeden národ v Uhorsku znajúcemu, nevýslovne ľúbiť muselo, ale pri tom všetkom ten zvelebovaný „mudrc krajiny“ na jedno predsa zabudol: zabudol totiž na konzekvenciu a prirodzené rezultáty, zabudol, že ak bude tá druhá polovica z tamtej strany Litavy štátom nemeckým, bude mať aj nielen právo, ale aj povinnosť nemecky zmýšľať a konať, nemecké idey, záujmy a ciele zastupovať, jedným slovom, „nemeckú politiku“ aj naďalej prevádzať. A toto je druhé, čo Beust vo vyjednávaní s Deákom dosiahol, a dosiahol to preto, lebo štát maďarský v zmysle dualizmu nemá ani práva, ani moci nemeckú politiku svojmu susedovi Nemcovi zabraňovať; nie práva, lebo pán sused z tamtej strany Litavy, nemecký štát, je podľa dohovoru spoločného vo svojom konaní celkom nezávislý a samostatný, tak ako z tejto strany Litavy štát maďarský; nie moci, lebo podľa spoločnej úmluvy maďarský štát nemá: a) svojho vlastného ministerstva zahraničných vecí (vieme, že vonkajšie veci sú v zmysle dualizmu „spoločné“, síce len in theoria „spoločné“, in praxi ale vskutku „ríšske“, čiže rakúske, a — keďže Rakúsko je v zmysle dualizmu „štátom nemeckým“, teda pod správou a vplyvom nie maďarského, ale nemeckého štátu postavené; tým viac, že minister zahraničných vecí, čiže takzvaný „ríšsky kancelár“, nebýva Maďar, ale z príčin ľahko pochopiteľných vždy iba Nemec s „teplým nemeckým srdcom“, a nereziduje^[95] v Pešti, ale de regula^[96] vo Viedni); a b) štát maďarský nemá ani svojho vlastného vojska, bo armáda je síce in theoria „spoločná“, in praxi ale „ríšska“, čiže rakúsko-nemecká, pod hlavným náčelníctvom a komandom nemeckým postavená; a v zmysle tohože dualizmu štát maďarský c) aj peniaze potrebné na správu zahraničných vecí a na vydržiavanie vojska pomerne musí dávať. A kam idú zase tie peniaze? Či nie do „nemeckých rúk a na nemecké ciele“? A konečne štát maďarský d) ešte aj tú istú „kvótu“ susedových dlžôb z tamtej strany Litavy, len aby sťa nemecký štát udržať sa mohol, podujal sa splácať.

Z toho teda vysvitá, že v zmysle uzavretého dualizmu tie dva štáty, maďarský totiž a nemecký, sú síce in theoria nezávislé a samostatné, jeden druhému v ničom nepodliehajúce, ale naskrz a voskrz paritatívne, čiže rovnoprávne, in praxi ale nemecký štát nad maďarským tú výhodu má, že maďarský štát, nemajúc pod svojou mocou a správou ani zahraničné veci, ani vojsko, ani peniaze na vydržiavanie vojska potrebné, bo susedovi svojmu do Viedne posielať musí, je akoby bez duše a ani hnúť sa nemôže, ak by chcel špecificky maďarskú, svojim vlastným záujmom zodpovedajúcu politiku sledovať; naproti tomu združený s ním štát nemecký, súc nemeckým, nezávislým a samostatným štátom, môže sledovať politiku špecificky nemeckú, záujmom maďarského štátu naskrz a voskrz odporujúcu, a na prevádzanie tejto politiky maďarský štát dáva a dávať mu musí všetko, čo na to potrebuje, totiž vojakov a peniaze na vydržiavanie vojska a orgánov zahraničné záležitosti spravujúcich, ako potrebné aj na vyplácanie dlžôb; slúži teda záujmom nie svojim vlastným, ale záujmom a chúťkam súdruha svojho nemeckého štátu, a je mu v ohľade tomto skutočne podriadený.

Vec túto jasnejšie ilustrovať bude téza takto položená: Rakúsko, súc v zmysle dualizmu nezávislým a samostatným štátom nemeckým, aj nemecké ciele a záujmy zastávať, čiže „nemeckú politiku“ prevádzať môže a na prevádzanie tejže politiky k službe mu stoja všetky orgány, spravujúce zahraničné veci, k službe mu stojí spoločná, čiže ríšska armáda a k službe mu stoja spoločné, čiže ríšske financie, k čomu všetkému aj Uhorsko, respektíve štát maďarský pomerne prispievať musí; naopak Uhorsko ani uhorskú vôbec, ani špecificky maďarskú politiku prevádzať nemôže, bo nestoja mu k službe ani orgány, spravujúce zahraničné veci, ani spoločná armáda (a notabene extra pre seba vlastného vojska nemá), ani spoločné financie, bo Uhorsko, čiže štát maďarský na tieto spoločné, čiže ríšske veci len preto vojakov a peniaze dáva, aby pán sused z tamtej strany Litavy mohol byť nemeckým štátom, mohol nemecké záujmy a ciele zastávať a „nemeckú politiku“ aj naďalej prevádzať; čiže maďarský štát nie je sám sebe cieľom, cieľom mu je udržanie „štátu nemeckého“ z tamtej strany Litavy a jeho „nemecká politika“, cieľom mu je udržanie panovania Nemcov nad celou monarchiou; nie teda sebe gazduje, ale susedovi, nie k svojmu prospechu platí na vydržiavanie orgánov, spravujúcich zahraničné veci, nie sebe drží veľký počet vojska, ale k službe susedovej; nie pre svoje vlastné potreby prinútený je vyberať od svojich ľudí veľké a neznesiteľné dane, ale na vyplácanie dlžôb susedových; opravdivo s Vergiliom spievať si môžu Uhri: „Sic vos non vobis fertis aratra boves — sic vos non vobis vellera fertis oves.“^[97] Štát maďarský stojí v službách cieľa nemeckého, v službách „nemeckej politiky“ Rakúska. Toto je dualizmus v zmysle Beustovom a toto je práve, čo Deák pri vyjednávaní s Beustom prezrel. — Alebo myslíte snáď, že neprezrel? Aj to je síce možné, ale nie pravdepodobné.

A tak dokázal som, že Rakúsko aj pri najnovších svojich zmenách, pri dualizme, svoje základné chyby, ktoré boli hlavnými príčinami jeho nezdaru, totiž svoj tradičný nemecký cieľ a spojenú s ním „nemeckú politiku“, podržalo, ba jedine kvôli tomuto svojmu nešťastnému cieľu dualizmus inaugurovalo,^[98] a nasledovne nezlepšilo, ale zhoršilo sa zriadenie jeho, o čom ešte dôkladnejšie presvedčíme sa nižšie. Že ono skutočne podržalo svoje predošlé chyby, netreba sa mi, tuším, ani odvolávať na „červenú knihu“, na úsilne hľadanú alianciu s Napoleonom a s Talianskom, na správanie sa Rakúska vo východnej otázke, na hietzinské pasy, na striebornú svadbu kráľa hannoverského vo Viedni,^[99] na správanie sa Rakúska oproti Rusku, čo všetko poukazuje, kam nanovo Austria vesluje.

Že Beust za dualizmus, za toto arcidielo svojho nemeckého štátnického umenia, Nemcov rakúskych aj tých najzarytejších centralistov nemeckých tak ľahko oduševniť vedel, to chápem; veď dualizmom dosiahli to, čo už neudržateľným centralizmom dosiahnuť chceli; ba dosiahli viac, bo získali si za verných pomocníkov a pajtášov práve tých, ktorí im predtým najväčší odpor v cestu kládli, totiž Maďarov, ktorým ešte aj jednu polovicu práce, totiž nepríležitých Slovanov pritlačovať ku stene, na plecia zvalili podľa toho „divide et impera“. Ale že Deák celý maďarský národ za dualizmus oduševniť tak vedel, že ho na sneme krajinskom s veľkým oduševnením sťa jedinú spásu Maďarstva temer jednohlasne prijali a sťaby za novú „sankciu pragmatickú“ vyhlásili, to nechápem. Pravda, po úchvatnej radosti nasleduje neraz vytriezvenie mysli, a veru často aj — banovanie a žalosť. Maďarskému národu začínajú sa oči otvárať, kam vlastne ten predtým zvelebovaný dualizmus ich i celú krajinu vedie. Všetko nezávislé maďarské časopisectvo, tento odblesk zmýšľania a cítenia národného, kričí to samé, čo aj my Slováci: „Čo sme tým vyrovnaním Deákovým vyhrali?“ — Na slovo Deák „Magyar Ujság“,^[100] preukazujúc v jednom čísle, na aké necesty on krajinu zaviedol, veľmi trefne kladie mu do úst slová starej Veturie^[101] s maličkou premenou: „In hoc me ergo timida mens atque infelix senectus traxerunt, ut patriam primo quidem servam (rozumej nemeckej politiky Rakúska), dein austriaco-germanicam viderem.“^[102] Lenže my ten výraz „timida mens“ v inom zmysle berieme, ako ho berie „Magyar Ujság“. Totiž Deák spolu s Nemcami rakúskymi tiež verí v „strašidlá“, a stade tá jeho „timida mens“. Poverčivý a k tomu ešte zlého svedomia človek každej tône sa ľaká. Strach pred strašidlom „panslavizmu“ zaviedol Deáka a jeho prívržencov ta, že svoju vlasť uhorskú učinili slúžkou nemeckej politiky Rakúska.

Darmo teraz „Hazánk“ a iné maďarské časopisy protestujú proti „nemeckej politike“ Rakúska; ona leží v prirodzenosti „dualizmu“, podľa ktorého aj maďarský národ chce, aby z tamtej strany Litavy (v Rakúsku) panovali Nemci, tak ako z tejto strany Litavy (v Uhorsku) panovať majú Maďari, t. j. aby tá druhá polovica bývalej rakúskej ríše bola nemecká, tvorila „štát nemecký“. Veď v tomto práve záleží to „slobodné spolčenie sa dvoch slobodných národov“ (rozumej maďarského z tejto a nemeckého z tamtej strany Litavy). Ak teda Maďari a s nimi aj „Hazánk“, „Hon“ a „Századunk“^[103] chcú (a že chcú, to oni sami netaja), aby z tamtej strany Litavy panovali Nemci, aby tam tvorili štát nemecký, musia chcieť i to, aby tenže od nich uznaný štát nemecký aj nemecky zmýšľať a konať, t. j. nemeckú politiku vo všetkom sledovať mohol. Akým právom môžu zabraňovať Nemcovi, aby nebol Nemcom? Akým právom zabraňovať môžu nemeckému štátu nemeckú politiku?

Veru, difficile est satiram non scribere!^[104] Ak sa neľúbi pánom Maďarom „nemecká politika“ Rakúska, tak mali by predovšetkým protestovať proti nadvláde Nemcov a proti centralizácii nemeckej z tamtej strany Litavy; mali by protestovať proti tamojším Nemcom „s teplým nemeckým srdcom“, že oni s rušením práv českého kráľovstva a s „pritlačovaním ku stene slovanských národností“, ktoré väčšinu obyvateľstva rakúskeho tvoria, nárok „nemeckého štátu“ si osobujú; mali by na to doliehať, aby tam všetka nadvláda jedného národa nad druhým, tento účinok násilia a nasledovne bezprávie, utlačenie a otročenie, ktoré v ríši opravdivej slobody miesta mať nemôže, zrušená a každému národu úplná sloboda a rovnoprávnosť národná daná bola, jedným slovom, mali by na to doliehať, aby z tamtej strany Litavy nebol „štát nemecký“, ale aby českému kráľovstvu, Haliči, Rusínom, Poliakom a Slovincom autonómia národná a krajinská daná a celá tá polovica bývalej rakúskej ríše na základe rovnoprávnosti národnej a národného federalizmu v jeden z ohľadu národností neutrálny federatívny štát rakúsky zriadená bola. Toto by bola dôslednosť od Maďarov, ale, pravda, takáto dôslednosť zase inú dôslednosť za sebou by tiahla, a tejto dôslednosti bál sa Deák, a ešte aj teraz bojí sa jej „Hazánk“ a „Hon“ a v ohľade tomto nielen Deák a jeho orgány „Pesti Napló“ a „Pester Lloyd“, ale i „Hazánk“ a „Hon“ môžu so starou Veturiou o sebe povedať: „In hoc me ergo timida mens atque infelix magyarisandi dominandique cupido traxerunt, ut patriam potius servam, quam liberam viderem.“^[105] A táto, strašlivá dôslednosť v tom by záležala, že by napred oni sami (Maďari) museli byť spravodliví oproti nám Slovanom a Rumunom uhorským, pod korunou svätoštefanskou slobody a rovnoprávnosti národnej sa domáhajúcim; oni sami museli by sa najprv zriecť svojej hegemónie národnej v Uhrách, oni sami nemali by nasledovať tých násilníkov, ktorí podľa Písma svätého za heslo si vytýčili: „Učiňme sebe silu svoju meradlom spravodlivosti našej!“ Oni sami museli by sa najprv zriecť svojho nešťastného cieľa „Kárpátoktól Adriáig“, jedným slovom, najprv Uhorsko regenerovať by sa muselo na základe rovnoprávnosti národnej a federalizmu národného v štát nie špecificky maďarský, aký Deák a jeho prívrženci mať chcú a aký snem krajinský r. 1867 skutočne utvoril, ale v štát uhorský vôbec, v štát federatívny „diversorum labiorum“,^[106] v štát, aký kedysi založil kráľ sv. Štefan, aký prekvital, vzmáhal sa a víťazil pod Ľudovítom Veľkým a slávnym kráľom Matiášom, v štát, ktorý by nielen Maďar, ale aj každý rodu svojmu verný Slovák, Srb, Rusín, Chorvát a Rumun svojou milou vlasťou, svojou otčinou s pýchou a detinskou láskou menovať a zaň oduševňovať sa mohol. Bohužiaľ, Maďari toto nechcú, a predsa, ak chcú vlasť uhorskú vymaniť z jej doterajšej služobnosti, ak chcú dôsledne a na prospech Uhorska uskutočniť „personálnu úniu“,^[107] ak chcú, aby konečne vykvitla opravdivá ústavná sloboda v Uhrách a aby ako Maďarovi, tak Slovákovi, Srbovi, Rusínovi, Rumunovi a Chorvátovi, slovom, aby nám všetkým lepšie bolo, ako bývalo posiaľ, to budú musieť chcieť. Bez národnej rovnoprávnosti pre Uhorsko spásy a raty niet! Pravdu túto, chvalabohu, už nahliadajú daktorí slobodomyseľnejší a svoju vlasť vrúcne milujúci maďarskí učenci. Medzi týmito vyniká p. Szilágyi Virgil,^[108] ktorého verejné „Listy na Slovenské noviny“, v týchže novinách uverejnené, s veľkým zadosťučinením sme čítali. A radosť naša tým väčšia bola, že aj „Magyar Ujság“ posledný jeho list podľa „Slovenských novín“ obecenstvu svojmu oznámil.

Tak jest, bratia drahí! Dualizmus národný nespasí vlasť, nespasí ani Maďarov; dualizmus národný, panovanie Maďarov z tejto a panovanie Nemcov z tamtej strany Litavy za cieľ majúci, aký Beust a Deák a za nimi snem maďarský a „reichsrat“ nemecký dekretovali, je iba na to súci a jedine na to utvorený, aby Maďari bezprostredne, Slovania ale uhorskí prostredne, nemeckým cieľom a nemeckej politike Austrie boli prinútení slúžiť.

Dajte nám Slovanom a Rumunom uhorským to, čo nám podľa prirodzeného i starohistorického práva prislúcha; vyslovte to ťažké, ale božské slovo spravodlivosti; uznajte zákonne všetky národnosti Uhorska za toľkoraké osoby mravné, rovnaké právo s maďarskou národnosťou majúce a s ňou jedno teleso štátu uhorského tvoriace; vyhláste úplnú rovnoprávnosť národností, urobte to a postavte aj chrabrých Chorvátov s ich „trojjediným kráľovstvom“, ku korune sv. Štefana prislúchajúcim, na nohy, a všetci potom budeme stáť sťa slobodní a urovnoprávnení bratia vo vzájomnej láske a vo vernosti spoločnej našej vlasti uhorskej „stáli a pevní ako múry hradné“, a — čistá „personálna únia“ tým samým činom je — fait accompli.^[109] A potom nastúpi síce tiež dualizmus, avšak nie už dualizmus národný, dualizmus Beust-Deákov, polovičatý, aký ani vám Maďarom, ani nám Slovanom na spásu neslúži, ale dualizmus dokonalý, bo keď už raz oblažiť nás chcú dualizmom, teda nech je on aspoň dokonalý, aby sa tak všetkým ľúbiť mohol. Z tejto strany Litavy prekvital by potom federatívny štát uhorský, z tamtej strany Litavy ale federatívny štát rakúsky, medzi ktorými iného spojiva by nebolo, iba vznešená osoba spoločného panovníka a prirodzené spojivo spoločných záujmov.

III

P. Beust svoj cieľ, totiž rakúsku monarchiu tak zriadiť, aby aj naďalej svoju tradičnú nemeckú misiu plniť, čiže „nemeckú politiku“ prevádzať mohla, uvedením dualizmu dosiahol; vo federácii cieľ tento nebol by mohol dosiahnuť, centralizácia ale sa už udržať nedala. A v tom jeho nemecké štátnické umenie odškriepiť sa mu nemôže. Ale v hlavnej veci predsa sa prerátal. Budú národy z tejto i z tamtej strany Litavy tú nemeckú misiu a politiku aj podporovať? Budú za ňu zaujaté, oduševnené? Spriatelia sa aspoň s ňou? A tu mu jeho bystrý štátnický zrak — zlyhal, bo pod dualizmom sme tam, kde sme boli pod centralizmom nemeckým, totiž v rozpore s cieľom a politikou monarchie a nasledovne aj s jej dualistickým zriadením. A práve preto pod dualizmom nič sa nám neobľahčilo, nenapravilo, nezlepšilo. Ba nespokojnosť, nevôľa, rozorvanosť a rozhorčenosť je teraz ešte väčšia, ako bola pod centralizmom. Ktorýže národ je dualizmom uspokojený, získaný, oduševnený? Snáď Slovania, ktorí väčšinu rakúskej monarchie tvoria? Ale práve títo, ktorí, ako známo, za udržanie Rakúska ešte najviac oduševnení boli, ktorí zaň už neraz, zvlášte r. 1848 — 49 krvácali, ktorí za heslo si vytýčili „Keby Rakúska aj nebolo, my Slovania museli by sme si ho utvoriť“ — práve títo sú dualizmom najväčšmi urazení, rozhorčení, odcudzení, lebo „ku stene pritlačení“ z tejto strany a „ku stene pritlačení“ z tamtej strany Litavy.

Ale na Slovanov, tuším, p. Beust ani nerátal. Tí sú vláde i tak oddaní, krotkí a trpezliví, tí budú musieť tak tancovať, ako sa im hvízdať bude, tam Nemcom, tu Maďarom pod moc daní, budú musieť dualistickej vláde a jej politike ochotne životmi i peniazmi slúžiť. Nech je len získaný, zaujatý a oduševnený „šľachetný a bojovný maďarský národ“ — a všetko je vyhrané. Snáď takáto kombinácia viedla pánov osnovateľov dualizmu.

Je pravda, že dualizmus je hlavne na uspokojenie, na získanie Maďarov uvedený; a skutočne podarilo sa Deákovi a Eötvösovi Maďarov na krátky čas omámiť tými výhľadmi, že im pod dualizmom bude, ako im ešte nikdy nebolo. Ale teraz, keď vidia, že akosi nespĺňajú sa ich jarabé nádeje, keď vidia, kam ten novoukutý dualistický štát smeruje, keď vidia, že cudzím nemeckým záujmom a snahám všetko svoje obetovať by mali, nespokojnosť ich zo dňa na deň rastie a mnohí začínajú na toho zraky obracať, ktorý vyriekol: „Atkozott az 1867 év“.^[110] Ba aj tí medzi nezávislými Maďarmi, ktorí ešte v „mudrca krajiny“ veriac, spokojnosť svoju s dualizmom hlásajú a vládu dualistickú podporujú, činia to iba z tej jedinej pohnútky, že dualizmus Beust-Deákov za prirodzený most k prechodu do kráľovstva čistej „personálnej únie“ považujú. K týmto prináležia nielen premnohí zo strany Deákovej, ale podľa môjho zdania aj pravica ľavej strany, ktorá odoslala delegáciu. Rozdiel medzi touto a tamtými snáď jedine v tom záleží, že tiszovci^[111] už čím najskôr ľúbili by sa vrhnúť cez ten most, kdežto tamtí prítomné pomery ešte za príhodnú dobu nedržia na vrhnutie sa cezeň. Treba vziať do ohľadu ešte i stranu „magyar-ujságistov“, v Uhorsku vždy viac a viac sa vzmáhajúcu, ktorej náhľad je asi ten, že ak nebude dualizmus slúžiť Maďarom hneď a hneď za most na prechod, vtedy treba radšej popod most preplávať.

Toto sú podľa môjho ponímania panujúce náhľady maďarského národa o dualizme. Ak takéto náhľady p. Beust za uspokojenie Maďarov považuje, tak vinšovať môžeme jeho dualizmu dosť skoro „šťastlivú cestu“! Už snáď budúci nový snem uhorský, ak bude notabene a podľa nejakého volebného poriadku zvolaný, a čo je hlavná vec, ak budú do neho „zástupcovia ľudu“ bez všelijakých násilenstiev a bez vládnej presie^[112] slobodne zvolení, cez most Beust-Deákom vystavaný pravdepodobne pokúsi sa — na druhý breh.

Z tohto vysvitá, že dualizmus, ktorý, ako som pod druhým záhlavím dokázal, jedine kvôli nemeckému cieľu, kvôli „nemeckej politike“ Rakúska uvedený je, nemôže ostať tam stáť, kde je, ale prirodzeným vývinom vecí musí ísť buď napred, buď nazad. Napred vedie dôsledne k čistej „personálnej únii“, a nasledovne k rozpadnutiu Rakúska, nazad — k absolutizmu. T. j. ak sa ponechá Uhrom úplná ústavná sloboda (dualizmom zabezpečená) bez akejkoľvek štrbiny, bez akéhokoľvek vládneho nátlaku a hamovania, vtedy neomylne povedie k čistej „personálnej únii“; naopak, ak v svojej ústavnej slobode, dualizmom zabezpečenej, vládou hatení a hamovaní budú, vtedy nastane boj medzi národom a jeho vládou, naisto budú rozpúšťania snemu, nové pristrihnuté volebné poriadky, vypísania nových volieb, zhadzovania z úradov, z katedier profesorských atď., tak asi, ako sme to toť nedávno v Chorvátsku videli — a koniec všetkého bude? Kam to povedie? Snáď k slobode?

Ale nielen snahy Maďarov, dualizmus najvýš za prirodzený most na prechod do čistej „personálnej únie“ považujúcich, v ňom ale samom uspokojenia nenachádzajúcich (bo načože by im bol most, keby cezeň prejsť nemohli?), ale aj odpor Slovanov uhorských i rakúskych a odpor Rumunov donucuje vládu dualistickú k neústavným prostriedkom, k hamovaniu slobodných volieb atď. A preto či už teraz nevesluje sa — k absolutizmu?

V krajinách, kde Slovania väčšinu obyvateľstva tvoria, oni nemôžu aj v snemoch väčšinu tvoriť, oni musia tam byť „pritlačení ku stene“. Tu nemôžu takí „zástupcovia ľudu“ zvolení byť do snemu, akých národ chce, ale takí, akých vláda chce. Snemy sú tu nie výrazom vôle národa, ale výrazom vôle vlády (príklady v Čechách, na Morave a v Chorvátsku). Z tej samej príčiny aj v krajinách, kde Slovania menšinu tvoria, ako napríklad v Uhorsku, slobodné voľby vláda dualistická sotva trpieť môže, lebo by sa stať mohlo, že by napríklad v nemaďarských volebných okresoch zvolení boli samí Nemaďari (Slováci, Rusíni, Srbi, Rumuni), ktorí, ačkoľvek by snáď proti Maďarom síce v menšine boli, ale spojac sa azda s menšinou Maďarov protidualistických, napríklad magyar-ujságistov, oproti dualistom väčšinu by tvoriť mohli, a dualizmus Beust-Deákov tým samým činom by padol. Vláda dualistická teda už len pre tento odpor Slovanov a Rumunov ani len v Uhorsku opravdivú ústavnú slobodu trpieť nemôže, trebárs by, čoho niet, väčšina maďarského národa za dualizmus úprimne bola zaujatá.

Tak teda buď nazad, buď napred. Napred k personálnej únii, nazad k represívnym prostriedkom, k neslobode a konečne — k absolutizmu, ak notabene vláda bude dosť silná na jeho udržanie; ak nie, tak k dačomu horšiemu. Dualizmus sám seba zničiť musí cestou buď spiatočnou, bohvie kam vedúcou, buď voľnou cestou dopredu, do čistej personálnej únie.

Takéto, hľa, slabé, chybné a efemérne je zriadenie toho „uhorsko-rakúskeho (vlastne maďarsko-nemeckého) Staatenverbandu“! Či nie je ono horšie, ako bolo pod centralizmom? A prečo? Veru jedine pre ďalšie podržanie základných chýb Rakúska, ktoré boli hlavnými príčinami nezdaru jeho, totiž pre pokračovanie v nešťastlivom cieli a politike štátu. Môže sa toto zriadenie Rakúska aspoň pár rokov udržať bez daromného napínania síl, bez zbytočných nákladov peňažitých zo strany vlády? Ak bol centralizmus drahý, dualizmus, keby ho chcela vláda za dlhší čas udržať, či nebude ešte drahší? A kam to povedie? A či môže tu vláda myslieť na nejaké podujatia navonok, keď doma so svojimi vlastnými národmi má dosť roboty?

Ó, ty milé dualistické zriadenie Rakúska! Ako hrozne ustrnul by nad tebou nesmrteľný Montesquieu, ktorý vyriekol, že ak odhodil štát základnú podmienku svojho bytia, zhoršila sa ústava jeho. Ktorýže je základnejší zákon každého štátu nad zákon jednoty štátu, tejto podmienky jeho jestvovania? Pod centralizmom aspoň jednota štátu zachovaná bola, pod dualizmom je ona rozkývaná, podrytá, porúcaná. Nie je tuná viac jeden štát, ale sú dva štáty, a predsa ani dva sú nie, bo jeden z nich má síce tiež hlavu, má telo, ale nemá nôh, na ktorých by stál, je to teda štát, ktorý nemá na čom stáť; ale nemá ani ramien, ktorými by sa mohol brániť. Je to teda štát-mrzák bez nôh a ramien, ktorý sa nemôže hnúť, ani sťa štát dejstvovať — je neštát. A predsa on oprávnenú je byť štátom a chce byť štátom, i „sused“ jeho uznáva ho za štát; teda, aby mohol byť štátom, musí hľadať a dobývať si to, čo mu chybuje k postati štátu. Ale túto postať jeho zaujal jeho pán sused, s ktorým je v jednu dvojicu štátu spolčený. Môže byť takéto spolčenie úprimné? Bude tu možné stále priateľstvo? Môže rátať takéto spojenie na dajakú trvácnosť? Nemá takáto jednota základ na piesku vystavaný? Veru len jeden prudší vetrík, len jedno posotenie, a skydne sa celá stavba v sutiny. — Keď už nemôže alebo nechce byť to milé Rakúsko jedným štátom raz (chcelo by byť „štátom nemeckým“, a tým byť nemôže), ó, bárs by už radšej dva dokonalé, samostatné štáty boli, nie ale také monstrum,^[113] ktoré ani dvoma štátmi, ani jedným štátom byť nemôže! Medzi takými dokonalými samostatnými dvoma štátmi dajaké uzrozumenie a spolčenie mohlo by byť aspoň úprimné, a nasledovne slále, trváce a mocné. Také dva štáty stáli by potom jeden za druhého. Vznešená osoba spoločného panovníka a životné spoločné záujmy a potreby viazali by ich mocne k jednosvornému spoludržaniu a k spolujestvovaniu v koncerte európskych štátov. Ale ako som pod druhým záhlavím dokázal, jeden z tých štátov (z tamtej strany Litavy), ak má byť medzi nimi spolčenie možné, želateľné a úprimné, nesmie byť štátom nemeckým, aký nemecké ciele a nemeckú politiku predpokladá; z tejto ale strany Litavy nesmie byť štát špecificky maďarský, ale vôbec uhorský.

Rozumujte a mudrujte, ako chcete: bez úplnej rovnoprávnosti národnej, bez národného federatívneho zriadenia ako pre Uhorsko, tak pre celú monarchiu spásy niet! Ináč veslovať musí naspäť — k absolutizmu. A čo potom?