ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[45]

Keby ľud krajiny našej uhorskej a menovite ľud náš slovenský žiadnych pozitívnych práv občianskych a politických nemal, teda by sme sa na právo prirodzené, na sväté zákony prírody odvolávať museli, lebo čo príroda, čo boh dal, to má večnú, nepremennú, svätú a všeobecnú platnosť a cenu. Ale, buď bohu chvála, ľud náš má už svoje „Habeas corpus“, svoju „chartu magnu“, totiž svoje občianske i politické práva, snemovými zákonmi r. 1848 zabezpečené. Zákony tieto navracajú ľudu nášmu jeho sväté, od prírody matky mu prislúchajúce práva občianske a politické, ktorých za tisíc rokov pozbavený pod jarmom stredovekého feudalizmu, pod jarmom panštiny v rabstve telesnom i duchovnom stonal.

Tak je, krajania! Temer za tisíc rokov bol ľud krajiny našej uhorskej iba „misera contribuens plebs“, t. j. mizerný, poplatný ľud. Vyvolený stav zemiansky (šľachtický) bol svojimi privilégiami a svojou latinčinou oprávnený tvoriť kastu, panujúcu nad mizerným poplatným a robotujúcim ľudom a jemu neprístupnú. Takto vytvorený bol ľud, ktorý je predsa základom štátov, zo všetkých práv občianskych i politických, a len na to sa zdal byť určený, aby robotoval, na panštinu chodil, dežmy dával, vojakov dával a držal, dane platil a všetky ťarchy a bremená krajinské sám na svojich pleciach niesol.

Že pri takomto zriadení krajiny vzdelanosť a osveta bola výlučným právom a imaním panujúcich kást šľachtických, mizerný, poplatný ľud ale v tmách nevedomosti a slepoty duchovnej bol udržovaný, je vec prirodzená, bo na to, aby kto mohol byť otrokom robotujúcim a poslúchajúcim, nikto nepotrebuje dákej vzdelanosti. Ale teraz, keď už aj ľud mocou zákonov r. 1848 stal sa niečím viac, než „misera contribuens plebs“, keď už aj ľud dostal prístup do stoličných dvorán a do zákonodarných snemovní krajinských, do ktorých svojich zastupiteľov posielať a prostredníctvom nich slobodne môže hovoriť, hlasovať a uzavierať o záležitostiach svojho osudu, o záležitostiach seba samého, obce, národa a celej krajiny sa týkajúcich, teraz, hovorím, národná osveta, dospelosť a politická vzdelanosť stala sa ľudu nášmu potrebnosťou nevyhnutnou, právom životným, neupierateľným. Bo kto má právo k cieľu, ten musí mať i právo k prostriedkom. Už ale bez dostatočnej osvety, vzdelanosti a dospelosti politickej ľud politickú slobodu, udelenú mu zákonmi r. 1848, ani užívať, ani si ju vážiť, ani ďalej vyvinovať, zdokonaľovať, ani brániť nemôže. Akože, prosím, hlúpy, nevzdelaný, duchovne zanedbaný človek môže hlas svoj pozdvihnúť a činnú účasť brať v poradách obecných a stoličných? Ako vplývať na zákonodarstvo a na vedenie obce, stolice a krajiny v nedostatku potrebných znalostí, v nedostatku múdrej rozvahy a zdravého rozsudku?

V štátoch aristokratických, monarchických, absolutistických a despotických môže byť ľud sprostý, neosvietený a nevzdelaný, lebo tam sa od neho požaduje len prísna poslušnosť a ochotné plnenie vyšších rozkazov, na čo sa iste lepšie hodí duchovná slepota a nevedomosť než osveta a vzdelanosť, — ba práve tá by tam bola pre štát škodlivá a nebezpečná. „Prísna poslušnosť,“ hovorí Montesquieu,^[46] „predpokladá nevedomosť a slepotu zo strany toho, ktorý poslúcha.“ On tam nesmie myslieť, ani pochybovať, ani sa radiť a rokovať — on smie len poslúchať. Výchova ľudu musí byť v takých štátoch viacej-menej otrocká, ktorej cieľ je zrazenie ducha, poníženosť a bázeň. Výchova, ktorej predmetom je hlavne spoločenský život, má tam svoje hranice: ona sa tam jedine na to obmedzuje, aby srdcu bázeň vštepila, rozumu slobodu myslenia odňala a najvýš nejakú znalosť náboženskú, ktorá poslušnosť a poníženosť učí, mu poskytovala. Vyššia osveta a vzdelanosť ľudu by tuná bola nebezpečná, odvaha a podujímavosť by mala hrozné následky, a čo sa cnosti týče, Aristoteles nemôže sa presvedčiť, že by len jedna (cnosť) mohla byť vlastnou otrokom; preto výchova ľudu v takýchto vládach musí byť veľmi obmedzená.^[47] A vskutku vidíme, že v takých štátoch, v ktorých je ľud zo všetkých politických práv vytvorený (napr. aj v našom Uhorsku za starodávnej zemianskej konštitúcie a teraz ešte v Turecku atď.), sloboda vyučovania, sloboda tlače, národná osveta a vzdelanosť vždy bývala zákonmi zdržovaná a verejné vynaučovanie ľudu obmedzované iba na začiatočnú znalosť čítania, písania a počtovania a na katechizmus. To bolo ľudu dosť, ani viac vedieť nepotreboval. A aby do chrámu osvety a vzdelanosti ani len prístupu mať nemohol, uvedená bola do správy krajinskej a do všetkých vyšších škôl a ústavov reč národu cudzia, nezrozumiteľná, napr. u nás v Uhorsku predtým latinská, potom (u nás na Slovensku) maďarská a najnovšie všade nemecká.

Ináč to však byť má v školách slobodných, demokraticko-ústavných, v ktorých ľud buďto sám najvyššiu zákonodarnú a administratívnu moc vykonáva, buďto v jej podelení medzi sebou a kráľom politickú slobodu v zmysle ústavy požíva. Nevedomosť, slepota a duchovná neogabanosť ľudu bola by tu najvýš nebezpečná, záhubná; ba práve preto, že tu ľud má rozhodný vplyv na zákonodarstvo, na riadenie obce a krajiny, keby tento ľud bol len surová, nevzdelaná „cruda massa“,^[48] ktorá nevie, čo robí, alebo čo sa s ňou a v jej mene robí, ľahko by buďto sám svoju moc a vplyv zle-nedobre, na svoju vlastnú i obecnú skazu použiť, buďto druhými za slepý nástroj na zlé mohol použitý byť. Tu nesmie byť do správy obce, stolice, do verejných súdov, do zhromaždení a porád obecných uvedená reč ľudu cudzia, neznáma, nezrozumiteľná za reč úradnú, za reč obecnej porady, za reč náukozdeľnú, bo ľud má tu nielen o všetkom vedieť a všetko rozumieť, o čom sa rokuje, lež spolu aj pozitívnu účasť brať na rokovaní, hlasovaní a uzavieraní, ba čo viac, tu sa majú jeho pochopy a náhľady čistiť, hmly predsudkov a pochybností rozháňať, rozum osvecovať a novými známosťami obohacovať, politická jeho dozrelosť a vzdelanosť vzmáhať a sa zdokonaľovať, srdce šľachtiť, k vlastenectvu, k obecnomyseľnosti, k obetavosti a k iným politickým cnostiam rozpaľovať a oduševňovať, čo všetko pri panovaní cudzieho, ľudu nezrozumiteľného jazyka docieliť naskrze nemožno. Uvedenie teda cudzieho jazyka za reč obecnej porady, za reč úradnú a náukozdeľnú je tu nielen zjavným skrátením politických práv ľudu a tým zrušením prirodzenosti ústavy, lež je ono spolu aj prekážkou obecnej osvety, vzdelanosti a politickej dospelosti ľudu, ktorá je tu základom štátu a hlavnou podmienkou jeho súčestovania a zdarného vývinu. Naopak, vláda má tu všetky prekážky spoločenského, politického, kultúrneho života ľudu odstrániť, má sa postarať o ústavy, v ktorých by sa jazyk ľudu a jeho literatúra pestovala a zdokonaľovala, bo „jazyk ľudu je jeho duša, je mu kľúč zlatý, ktorým sa mu zámok svätý otvára osvety, slávy“. Občianska a politická sloboda ľudu zaviera v sebe aj slobodu národnosti, ktorá sa tu na slobode svedomia a presvedčenia zakladá a nasledovne je so slobodou náboženskou totožná, ktorú teda utlačovať je tu hriech proti slobode svedomia a náboženstva, čo sa v slobodnom štáte nijako trpieť nemôže.

Už z tohoto vidno, akej kričiacej nedôslednosti sa dopustil náš zákonodarný snem roku 1848, ktorý aristokraciu zrušil, občiansku a politickú rovnosť a slobodu všetkým obyvateľom krajiny uhorskej bez rozdielu rodu, stavu, náboženstva a jazyka udelil, a aby tak vyslovil, formu regiminis^[49] demokratickoústavnú vyhlásil, ale, týmto svojim základným zásadám na odpor, vydal zákony, reč ľudu z verejného politického, konštitucionálneho ä kultúrneho života vytvárajúce a namiesto nej dekretujúce reč jedného kmeňa, totiž maďarského za reč samopanujúcu, samoúradnú a náukozdeľnú v obvode celého, z viacej rozličných kmeňov a národností záležiaceho Uhorska. Nemohli by sme pochopiť túto nedôslednosť, keby nám nebolo známe, že ešte vtedy na tom sneme bola zastúpená len sama, za samovládu a panovanie maďarského kmeňa a jazyka oduševnená šľachta, ktorá nasledovne vo vynesení tých dvoch maďarčine výlučne panovanie zabezpečujúcich zákonných článkov viacej srdcom než rozumom, viacej náruživosťou a vášňou než zdravou logikou bola vedená. Hovorím, že to bola — mimo prehrešenia sa proti spravodlivým nárokom druhých tunajších už vtedy prebudených národností — aj hrozná nedôslednosť v zákonodarstve, nedôslednosť politická, ktorá sa už sama sebou — ako to už a posteriori^[50] vieme — zavinením krvavej občianskej vojny a konečne úplnou stratou slobody politickej dostatočne potrestala, čo dôkladnejšie preukázať a za opravenie nadrečenej, právo ľudu stenčujúcej a zárod záhuby štátu v sebe obsahujúcej nedôslednosti zákonodarnej bojovať do ďalších čísel si ponechávame.