ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[58]

Kto moje články v „Priateľovi školy a literatúry“, uverejnené po vydaní najvyššieho diplomu z 20. októbra 1860, a Hurbanove pojednania, súčasne písané v „Evanjelických novinách“, čítal, musel zbadať, že už vtedy veľký rozdiel náhľadov ohľadom stanoviska, aké by národ slovenský v prítomných politických konšteláciách zaujať mal, medzi mnou a ním panoval. Tento rozdiel náhľadov v celej svojej veľkosti zjavil sa na slovenskom národnom zhromaždení vo Sv. Martine, kde dve strany, v láske k národu síce zjednotené, ale ohľadom spôsobu, akým by sa v prítomných okolnostiach národu slovenskému najlepšie poslúžilo, v ohnivej debate oproti sebe postavené stáli, ako je to z denníka tohože zhromaždenia zjavné. Ja s národovcami, rovnako so mnou zmýšľajúcimi, stál som za to, aby sme, dokiaľ otázka ohľadne pomerov Uhorska v Rakúsku medzi snemom a kráľom urovnaná nebude, niečo takého nepodujímali, čo by k novým nedorozumeniam a národným treniciam mohlo zavdať príčinu. Ja som si prial, aby celé Uhorsko v prítomnej rozhodnej dobe ako jeden muž stálo vo svojich štátoprávnych nárokoch oproti centralistickej vláde nemeckej. Úfal som tým bezprostredne síce našej spoločnej vlasti uhorskej, nepriamo ale federalistom českopoľským na ríšskej rade k víťazstvu oproti nemeckým centralistom dopomôcť. Moje pohnútky teda k takejto politike boli nielen vlastenecké, ale spolu čisto národné, slovanské, liberálne. Bo keby sa rakúske mocnárstvo na základoch federalistických, ako to na ríšskej rade Rieger a Smolka chcú,^[59] zriadilo, tak ani naša národnosť slovenská v ústavnom Uhorsku a pri prirodzenej zásade solidarity utláčaných národností a vzájomnosti slovanskej zahynúť by nemohla, ba časom aj nejakú autonómiu, akej napr. idea zvláštneho dištriktu slovenského v zhromaždení tom výraz dala, vydobyť by si mohla. Nateraz však idea táto, podľa môjho ponímania, bolo ešte dieťa v živote matky nedozreté, ktoré už pri privčasnom bolestiplnom pôrode umiera. Nie teda preto bojoval som ja proti žiadaniu dištriktu, akoby som to za dáke trhanie či teritoriálnej či politickej celistvosti Uhorska pokladal, bo kde všetky časti zeme pod jednou a tou istou zákonodarnou i administratívnou mocou spojené sú a tú istú ústavu, tú istú centrálnu vládu majú, tam o teritoriálnom alebo politickom trhaní štátu ani len reč byť nemôže, ale preto, lebo som sa obával, že tým národná a politická svornosť a jednomyseľnosť krajiny, ohľadom spoločných našich záujmov slobody i národnosti v tejto rozhodnej dobe najvýš nám potrebná, roztrhaná bude na radosť centralistov nemeckých. Obával som sa, že sa tým vítaná príležitosť zavdá aj nepriateľom národnosti našej slovenskej v Uhorsku, ľud náš slovenský, za Uhorsko a jeho celistvosť a slobodu vôbec zaujatý, proti národnej našej strane, akoby táto krajinu skutočne trhať a ju naspäť do jarma centralizácie ešte neporazenej nahnať chcela, búriť a fanatizovať mohla. Z týchto príčin podporoval som ja v národnom našom zhromaždení miernejšie návrhy minority. Medzitým už tam od ináč zmýšľajúcich moje národné zmýšľanie bolo brané v pochybnosť, ako mi to mnohí bez všetkého obalu ústne vyčítali, a potom v reláciách svojich do novín, menovite do „Augsb. Allg. Zeituingu“ zaslaných, mňa rovno za odrodilca, za maďaróna, vyhlásiť za dobré uznali, a to síce napriek tomu, že som sa žiadosti väčšiny podrobil a jej uzavretie v mene celého zhromaždenia podpísal. Po odovzdaní slovenského nášho memoranda snemu krajinskému úzkostne som čakal, čo sa diať bude, umieniac si hlboko mlčať na všetky obviňovania ma z maďarónstva, aby som azda svojou obranou veci našej národnej neuškodil. Medzitým obávania a pochybnosti moje a strany so mnou rovnako zmýšľajúcej navlas sa vyplnili. Protesty zo všetkých strán „Okolia slovenského“ sa hrnuli a národná naša strana u ľudu slovenského hrozne bola depopularizovaná. Čo ale najhoršie je, strana proti strane do boja vystúpila v tej dobe, keď celá krajina svornosti a pevného spoludržania najvýš potrebovala. — Tu „Magyar-Ország“ v jednom úvodnom článku, so zámerom aj mňa do nenávisti u ľudu uviesť, pripisoval mi reakcionárske zásady a obvinil ma pred celou krajinou, akoby som ja bol sťa spisovateľ slovenský a spoluhrdina „slovenského memoranda“ s Hadžom a inými náuky, krajine nebezpečné a k potrhaniu svornosti politickej medzi rozličnými krajiny národnosťami smerujúce v ľude slovenskom rozširoval.

Tak sa, pravda, stáva mužom, ktorí nad všetky prepiatosti strán povýšení, majú svoje vlastné, nezávislé presvedčenie. S takými obyčajne ani jedna, ani druhá strana nebýva spokojná. Každý však nahliadne, že na túto poslednú denunciáciu „Magyar-Országu“, akoby som ja na roztrhaní krajiny pracoval a viedenským uplatencom a reakcionárom bol, mlčať som nemohol. Nechcejúc sa však púšťať do obšírnej polemiky, napísal som kratučké osvedčenie, ako ho už aj sl. redakcia „Pešťbudínskych vedomostí“ slovenskému obecenstvu oznámiť za dobré uznala. Keďže mi to ale budínsky dopisovateľ do časopisu „Ost und West“ na zlú stránku vykladá, prinútený som k lepšiemu dorozumeniu dodať, čo nasleduje.

Najnovšie smutné udalosti na Slovensku utvrdili ma v tom presvedčení, že požadovanie zvláštneho dištriktu slovenského, proti čomu som v národnom zhromaždení bojoval, nebolo na čase, ba národnosti našej viac škodilo, než osožilo. Škoda táto naša nezáleží natoľko v tých protestoch proti nám, ako skôr v tej okolnosti, že naša národná strana od neprajníkov našich v celej krajine tak veľmi depopularizovaná a za reakcionársku, za nástroj centralistickej viedenskej vlády na utlačenie slobody vykričaná je. Ktože zo šľachty, z meštianstva a z ľudu bude chcieť teraz patriť k reakcionárskej, potupenej, nenávidenej strane? Tak naša národná strana nebude rásť, ale ubývať, a konečne zase bude odkázaná len na niektorých „galilejských rybárov“! — Články Dusarovove,^[60] na obranu toho „Okolia“ v „Pešťbudínskych vedomostiach“ dosť obratným perom písané, neboli schopné ma obrátiť na lepšiu vieru. Logika jeho je táto:

Národ slovenský podľa uznesenia svätomartinského neohrozene má stáť v požadovaní „Slovenského okolia“ a pritom úplnú neutralitu zachovávať medzi dvoma teraz hlavne zápasiacimi stránkami, totiž uhorskou a centrálno-nemeckou. I jedna i druhá strana potrebuje nás k svojmu víťazstvu. Čakajme teda, ktorá z nich nám viacej dá, bo dať nám buď jedna, buď druhá musí, aby nás získala, a ktorá nám všetko, t. j. „Okolie slovenské“ dá, k tej sa potom pripojíme a víťazstvo naše je isté.

Toto rozumovanie by stálo, keby ponajprv národ slovenský skutočne spolu držal, čo však nestojí, bo požadovanie toho „Okolia“ bo na dva tábory rozdvojilo; a keby po druhé národu slovenskému ľahostajné byť mohlo, ktorá strana mu dá to „Okolie“, či uhorská alebo centralistická rakúska, t. j. keby národu slovenskému ľahostajné byť mohlo voliť medzi uhorskou a centralistickou viedenskou stranou. Toto ale — aspoň podľa môjho náhľadu — národu slovenskému ľahostajné byť nemôže. Ba že mu to skutočne ľahostajné nie je, v tom sa i uzavrenie národného slovenského zhromaždenia, i protesty Slovákov proti tomuže zhromaždeniu zrovnávajú. Bo čože uzavrelo národné zhromaždenie v Sv. Martine? To, že s Viedňou, t, j. s centralistickou nemeckou vládou, dokiaľ nebude kráľ korunovaný, nič nechce mať, a preto svoje žiadosti výlučne len snemu krajinskému predložiť uzavrelo. A čo je konečný zmysel všetkých tých slovenských protestov proti slovenskému národnému zhromaždeniu? Tiež ten istý. Bo ľud slovenský pri podpisovaní protestov tým bol najviac od protivníkov národnosti našej mámený, že to „okolie“ prepiati Slováci, reakcionári a uplatenci viedenskí len preto žiadajú, aby krajinu potrhali a tým na potlačenie slobody a k víťazstvu centralistickej vláde nemeckej (rakúskej) dopomohli. Ľud slovenský teda, protestujúc proti „okoliu“, vlastne protestoval proti centralistickej nemeckej vláde, pod ktorú patriť nechce. Práve tak rozumujem, ako p. Dusarov. Pozorujte tú podivuhodnú zhodu v politike slovenského ľudu nášho, ktorú nik neutvoril, ktorá je v ňom samorastlá. Toto je významné politické naučenie pre najbližšiu budúcnosť.

Nie je teda, ani byť nemôže národu slovenskému ľahostajné, ktorá strana zvíťazí, či uhorská, alebo centralisticko-nemecká, a nasledovne národ slovenský nemá neutralitu zachovávať, ale pripojiť sa k uhorskej strane, trebárs by mu táto to „Okolie slovenské“ nateraz odopierala, bo ak je to „okolie“ skutočne cieľom jeho národných snáh, tak si ho neskôr pri vyslovenej zásade solidarity všetkých utláčaných národností na ceste konštitucionálnej iste vymôže, čo by však nemohol pod systémom centralisticko-nemeckým.

Takéto presvedčenie majúc, útok v „Magyar-Országu“ proti liberálnosti mojich zásad učinený, tým viac, že sa na omyle ohľadne môjho politického pôsobenia zakladal, musel som odraziť. Tým však nechcel som nikoho druhého uraziť, brániac len seba samého, ani vec našu národnú, ktorej som celý svoj život venoval, kompromitovať. To len slovenské obecenstvo vie, že som ja pri svojom pôsobení za národ celkom inší smer politický posiaľ nasledoval než páni Hodža, Hurban, Dobrianskij,^[61] Francisci a iní, ačkoľvek si zásluhy týchto pánov o národ ctím a ich presvedčenie si vážim, ale čo sa politických zásad v terajšej konštelácii týče, do jednej kategórie ani s jedným z nich nechcem byť kladený; lebo oni majú zásady zásadám mojim oproti postavené. Ja nechcem stáť pred krajinou, pred národom v inšom svetle, iba vo svojom vlastnom, nech už je akékoľvek. Možno, že moje zásady sú chybné, o tom budúcnosť súdiť bude, a buďto moje, buďto ich zásady zatratí. Z toho však, že som Memorandum slovenského národného zhromaždenia podpísal, nenasleduje, že som sa svojich politických zásad zriekol a Hurbanove a Francisciho zásady vo všetkom prijal. Memorandum som podpísal v mene národného zhromaždenia, od ktorého som v spoločnosti s druhými národovcami k tomuto aktu bol vyvolený a autorizovaný. A tento môj podpis ani som neodvolal, ani odvolať nemôžem, ale len ten náhľad „Magyar-Országu“, akoby som ja bol pôvodcom a hrdinom toho Memoranda, opraviť som musel v ten zmysel, že ja som nebol jeho pôvodcom, ba že som s minoritou proti nemu za miernejší návrh bojoval, ako sa to skutočne stalo. Každý vidí, že z tohoto výrazu „ellene küzdtem“^[62] len zlomyseľnosť mojich protivníkov odvodiť môže to, ako by som ja teda teraz celý obsah nášho Memoranda, mnou predsa podpísaného, zatracoval a tak sebe samému protirečil. Krátkosť môjho osvedčenia mi nedopúšťala podrobne opisovať, proti ktorým punktom a akými dôvodmi som bojoval, ale každý nepredpojatý čitateľ musí to len tak rozumieť, že som nebojoval proti inému, iba ako som skutočne tam v národnom zhromaždení podľa zpráv hodnoverne už predtým uvedených bojoval, totiž proti žiadaniu zvláštneho „dištriktu slovenského“, a síce len z opatrnosti v rečiach svojich a v prítomnom článku podotknutej. Opatrnosť táto bola tá, aby národ slovenský v požadovaní svojich národných práv, nakoľko len možno, nepostavil sa do odporu so stranou uhorskou, krajinským snemom zastúpenou, ale usiloval sa s ňou držať oproti centralisticko-nemeckej strane zadržaním si práva nároky svoje národné, nakoľko by im ešte teraz vyhovené nebolo, neskôr všetkými ústavou dovolenými prostriedkami v živote platné si učiniť. Toto bolo aj moje vyznanie a politické presvedčenie. Najnovšie zprávy politické dokazujú, ako vrelo sa zaujíma slovanská česko-poľská strana na ríšskej rade za Uhorsko a za jeho právo, rozpusteným snemom krajinským bránené, oproti centralistom nemeckým. Totiž tí Slovania dobre vedia, že ak padne v tomto zápase Uhorsko, aj oni padnúť musia, a centralizácia nemecká je lósom všetkých rakúskych Slovanov. Ale čo platné! Vodcovia národa slovenského ďalej vidia od nosa! Oni v centralizácii rakúskej vidia spásu slovenského národa. Oni už roku 1850 za centralizáciu rakúsku proti federalistom, menovite proti Havlíčkovi vo „Viedenskom denníku“ a v brožúrach bojovali, oni centralistický systém vlády aspoň nepriamo bojovaním za „patent“ podporovali, oni aj teraz „okolie slovenské“ od centralistickej nemeckej vlády úfajú!! — Ja aspoň ani zo slovenského, ani z vyššieho slovanského stanoviska nemôžem sa s takými zásadami spriateliť. Moje presvedčenie — opakujem to ešte raz — je: oživovať, brániť a všetkými možnými, ústavou dovolenými prostriedkami do života uvádzať práva národnosti našej slovenskej, ale pritom pevne držať s uhorskou stranou oproti centralistickej nemeckej so zadržaním si práva, ostatné, čo nám ešte chýba, neskôr solidárne so všetkými uhorskými i rakúskymi Slovanmi vymáhať. A čoby priam toto presvedčenie moje, nakoľko presvedčeniu terajších „vodcov národa“ odporuje, aj chybné bolo, preto nikto nemá práva o mojej láske a oddanosti k národu pochybovať a za „odrodilca“ a „maďaróna“ ma vyhlasovať, dokiaľ skutky moje za mňa hovoria. Najvýš, ak by sa môj blud dokázal, povedať by sa o mne sťa človekovi mohlo „erravit“,^[63] nie ale ako redakcia „Pešťbudínskych vedomostí“ svoj výrok (v čísle 46.) nado mnou vynáša: „Ťažko sa prehrešil proti národu.“ — Nuž dobre, nech ma odsúdi ten národ, na ktorého „roli dedičnej“ som ja za bolestných desať rokov krvopotne a stále pracoval, ktorý od mnohých svojich synov, keď sa im dobre vodilo, bol opustený. Nech sa odsúdi, že som teraz tak úzkostlivo starostlivý, aby sa taký hrozný stav pre slovenský národ ešte raz nenavrátil!^[64]