ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[40]

V posavádnych svojich článkoch vystavil a odôvodnil som hlavné zásady, dľa ktorých pokračovať sa má v rozlúštení otázky národnosti pri veľkom diele politického znovuzrodenia našej krajiny uhorskej. Nevyslovil som dačo nového, bo k tým istým náhľadom a zásadám priznávala sa odjakživa a za ne slovom, perom i mečom bojovala naša slovenská národná strana oproti maďarskej, ktorá nám ich zanovite bola upierala. Náhľady teda a zásady mnou vyslovené nie sú iba moje, ale sú ony celého nášho národa slovenského, ktorého ja iba verným tlmočníkom byť som sa domáhal. Tým väčšia teda radosť pre každého prebudeného a národ svoj a vlasť milujúceho Slováka, že sa s týmito našimi starými zásadami už sami náčelníci protivného tábora zmierili, takže už teraz jedine v nich „základnú podmienku celej budúcnosti Uhorska“ vidia. Tie dva úvodné články v „Pesti Napló“ a. v „Hirnöku“ tak sú zaiste napísané, že jedine ich rúcho, t. j. reč je maďarská, ale vec, čiže duch, náhľady a zásady sú naše slovenské, takže by obecenstvo maďarské pri ich čítaní temer do pokušenia prísť mohlo, za pôvodcu tých dvoch úvodných článkov dákeho „pansláva“ pokladať, keby tu Petényi,^[41] tam ale barón J. Eötvös neboli podpísaní. Ale nedivme sa, páni! „La vérité est la reine du monde,“^[42] povedal jeden slávny spisovateľ francúzsky, a náš slovenský básnik to ešte krajšie vyslovil:

Tak je, páni! Pravda je kráľovnou vo veľkej ríši duchosveta a jej bojovný tábor, v ktorom sa nepriateľské pluky predsudkov a bludov ľudských, jej duchovládnu berlu zapierajúce a zatemňujúce, porážajú a rozplašujú, je čas, ktorý k dozretiu a konečne k víťazstvu privádza pravdu.

Medzitým, krajania drahí, keď už prvé hviezdy učenosti maďarskej, prvé autority uhorského vlastenectva zásady naše za svoje prijímajú, keď rovno s nami národnosť a slobodu za dva nerozlučné faktory vývinu národov uznávajú, keď rovno s nami tvrdia, že národnosť sa hlavne v jazyku a v literatúre zjavuje, ktorú utláčať hriech je proti národu, keď rovno s nami za nevyhnutne potrebné pokladajú, aby sa rozličným národnostiam, v Uhorsku žijúcim, slobodný vývin a pestovanie v školách i v politickom živote zabezpečilo a k tomu cieľu municipiálna organizácia obcí, miest a stolíc aby sa tak zriadila, žeby sa dosť široký okres podával slobodnému vývinu jednotlivých národností, keď, vravím, najvýtečnejší géniovia čisto maďarskí už stoja na tak vznešenom výslní pojatia pravdy, práva a čistej ľudskosti, nedá sa to ešte, bohužiaľ, tvrdiť o mnohých ako repa Slovákoch — o našich domácich pánoch odrodilcoch. Zdá sa, akoby sa na nich potvrdiť chcelo to naše slovenské príslovie: „Keď sa kaňa zjastrabí, väčšmi driape než jastrab zrodený.“ Rozumiem tuná vyššiu šľachtu slovenských našich stolíc, a tých jednotlivcov, ktorí si meno „vyššej inteligencie“ výlučne osobujú a novú akúsi cudzoživelnú, protinárodnú kastu v lone národa nášho tvoriť chcú.

Ale majme len trpezlivosť, krajania! Myšlienka barónom J. Eötvösom a Petényim medzi nich hodená a nami živo objatá vyvinovaná, iste nezostane bez spasiteľného účinku. Veď len predsa nemôžme myslieť o tej našej „inteligencii“, že keď na naše hlasy a dôvody svojich majstrov, maďarských autorít, žiadnej váhy klásť nebude, nemôžeme o nej myslieť, že by už raz do potrieb času hlbšie nahliadnuť a s časoduchom ďalej pokročiť nevedela. Mnohí medzi nimi sú mužovia vysokoučení a o spoločnú vlasť našu uhorskú veľké zásluhy majúci, od ktorých teda očakávať môžme, že keď nám už čistí Maďari právo národnosti a jej slobodného pestovania a vývinu v školách i v politickom živote dopúšťajú, keď už otázka národnosti u čistých Maďarov k takej plni svetla dozrieva, aká sa v článkoch baróna Eötvösa a Petényiho a vôbec v časopiseckej maďarskej literatúre zjavuje, že aj oni pomaly k inšiemu zmýšľaniu prichádzať, a napozatým svoje uhorské vlastenectvo, ktorým sa pýšia, s láskou k národnosti ľudu, v lone ktorého sa zarodili a žijú, budú vedieť do súzvuku priviesť. Môže byť každý dobrým vlastencom uhorským bez toho, žeby sa odrieknuť musel svojej vlastnej národnosti. Hlásenie sa k národnosti slovenskej nezaviera v sebe zradu vlasti, tak ako láska k vlasti nezaviera v sebe zradu k národnosti, ak sa obidve v medziach zákona pohybujú.

Práve mi prišli zprávy z Nitrianskej a Trenčianskej stolice, aké tam zmýšľanie u vyššej šľachty ohľadom národnosti panuje, a myslím, že to s malými výnimkami aj v ostatných našich slovenských stoliciach tak bude. Tí páni nitrianski a trenčianski totiž napriek tomu, čo barón Eötvös a Petényi písali, za to majú, že na gymnaziálnych školách v Nitre a v Trenčíne rečou vyučovacou, ako i pri mestskej a stoličnej samospráve rečou rokovacou a úradnou jedine maďarčina môže byť, lebo ačkoľvek vraj väčšina obyvateľstva tých stolíc sú Slováci, ale vyššia šľachta a vzdelanejšia trieda, ktorá vyššiu „inteligenciu“ tých krajov reprezentuje, ako i tá taknazvaná „juste milieu“,^[43] ktorá rada maďarsky hovorí, je odhodlane maďarská. Už ale pri obecných veciach — rozumujú oni — nie „ľud obecný“, lež „inteligencia“ rozhoduje, táto ale žiada maďarčinu, ergo^[44] ostane pri všeobecných zhromaždeniach, pri ktorých tiež maďarčina má byť panujúcou rokovacou rečou, keby však niekto po maďarsky nevedel, tomu vraj slobodno v takom jazyku hovoriť, v akom sa najlepšie vysloviť vie.

Toto je filozofia nitrianskej a trenčianskej šľachty, čiže takrečenej „vyššej inteligencie“ liberálnej! Takéto zmýšľanie dokázala tiež šľachta v Zvolenskej stolici pri prvej stoličnej porade, v Banskej Bystrici držanej. Milerád dopúšťam, že sa takéto zmýšľanie úplne zrovnáva s najvyššími inštrukciami pre hlavných županov stolíc. Ale či sa ono tiež zrovnáva aj so zásadami p. baróna Eötvösa a Petényiho?

Veru škoda biť našich slovenských pánov, že národu, v lone ktorého sa zrodili a žijú, ani len toľko dopriať nechcú, koľko mu už čistí Maďari dopúšťajú a ponúkajú, a koľko mu dľa všetkého prirodzeného a konštitucionálneho práva neodpierateľne prislúcha! Ale počujte, páni! Náš národ slovenský milerád sa podvolí tomu, čo celá krajina straniva úradného jazyka maďarského pre jednotu štátu za nevyhnutne potrebné uzná a na sneme ustanoví; ale aby sa výlučne maďarský jazyk za vyučovací do škôl uviesť mal, aby pri stoličných municípiách v čistoslovenských našich stoliciach maďarčina sťa reč rokovacia a úradná panovať mala, ako to vyššia šľachta tých stolíc žiada, to by znamenalo slovenské obyvateľstvo krajiny uhorskej alebo chcieť vytvoriť z pozitívnej a skutočnej účasti konštituciolnálnych slobôd, alebo ho chcieť maďarizovať, čo obidvoje k utláčaniu národnosti našej by smerovalo. To by bolo pre slovenský náš národ nové jarmo národné, a pre celú krajinu, viac národností v sebe obsahujúcu, kričiaca anomália a zárod večných nepokojov a treníc národných! My síce dobre vieme, že vyššia šľachta slovenských našich krajov, ktorá vyššiu inteligenciu reprezentuje, následkom maďarskej výchovy a panujúceho posiaľ tónu je za maďarčinu zaujatá, aj to vieme, že mnohí z vyššieho meštianstva, z duchovenstva, úradníctva atď. maďarský jazyk rozumejú a daktorí zaň aj horlia; povedať sa ale predsa nemôže, že by celá inteligencia našich slovenských krajoch bola maďarská (odnárodnená), ba podľa tejto vždy viac a viac sa vzmáha národná slovenská inteligencia, v lone duchovenstva, učiteľstva a meštianstva, horlivých zástupcov majúca a o masu ľudu sa opierajúca; a konečne ako šľachta, tak i vyššie meštianske triedy dobre rozumejú a rady hovoria aj po slovensky, a nasledovne všeobecným spojivom všetkých nižších i vyšších tried obyvateľstva slovenského je len predsa jazyk ľudu, t. j. naša slovenčina. Čo keď je tak, či môže byť iný jazyk pri obecných, mestských a stoličných municípiách rečou rokovacou a úradnou než ten, ktorý všetky triedy obyvateľstva rozumejú a hovoria, t. j. jazyk ľudu? Či môžu brať všetky triedy ľudstva pozitívnu a skutočnú účasť na obecných rokovaniach, poradách a uzavieraniach, ak sa tieto nie v reči ľudu, ale v cudzom jazyku vôbec vykonávajú? Či je tam právo verejnosti rokovania, právo verejnosti pravôt a súdov niečo platné, keď sa vydržiavajú v takom jazyku, akému všetky triedy ľudstva dokonca nerozumejú? Alebo, či sa má azda ľud kvôli šľachte, alebo povedzme kvôli inteligencii učiť jazyk maďarský? Či nie naopak inteligencia je k tomu povolaná, aby sa k ľudu naklonila, jeho jazyk vzdelávala a prostriedkom tohto na jeho myseľ a srdce blahodarne pôsobila a k sebe ho povýšiť sa snažila? Či je inteligencia na to, aby cudzoživelnú, protinárodnú kastu uprostred ľudu tvorila? Ó, vtedy by sme veľmi pochybovať museli o jej slobodomyseľnosti a pravom patriotizme! Čo sa ale úradníkov stoličných týka, tí sú povinní učiť sa jazyk ľudu, lebo úradníci sú pre ľud, nie ale ľud pre úradníkov.

Konečne, keby vyššia šľachta našich slovenských stolíc, pohŕdajúc jazykom a národnosťou, svoj mocný vplyv teraz iba na uvedenie maďarského jazyka do škôl a do stoličných municípií použila, či by sa tým nepoložila zívajúca medzi národom a šľachtou medzera, z ktorej by sa časom panslavisticko-demokratické a socialistické zámery a ukrutné pre celú krajinu záhubné scény vykľuť mohli? Národ slovenský je si už raz povedomý svojich národných práv a pri panujúcom v celej Európe časoduchu „zásad národností“ a „zvrchovanosti ľudu“ bolo by najvýš nebezpečné v konštitucionálnej krajine uhorskej dvojmiliónovému národu Tatier, aj za hranicami Uhorska príbuzné a príťažlivé živly majúcemu, jarmo cudzieho jazyka na krky chcieť obesiť.

Páni moji! Literatúra slovenská v Uhorsku už teraz kypí smerom antiaristokratickým, ktorý sa v ustavičných výlevoch žalôb a ponosov proti vyššej, statkami na Slovensku vládnúcej šľachte v spevoch, básňach a v próze zjavuje a ktorý pred desaťročím v náruživú nenávisť, pomstyžiadosť a v búrenie tu i tam už bol vybuchol. Príčina toho na bielom dni leží. Naša vyššia, statkami oplývajúca šľachta nielenže nebrala posiaľ žiadnej účasti v pestovaní a podporovaní národnej slovenskej literatúry a osvety, lež ona predovšetkým šľachetnému snaženiu Slovákov do chrámu národnej osvety a vzdelanosti najväčšie prekážky v cestu kládla. Či to nemá národ bolieť, národ, ktorý si sám, bez všetkej pomoci bohatej šľachty svojej tvoriť a udržovať musí národnú svoju literatúru a vzdelanosť? Tak to bývalo posiaľ. Ale či to má ešte ďalej tak zostávať? Či takéto neprirodzené pomery medzí ľudom a šľachtou nemôžu sa časom stať najvýš nebezpečnými?

Tuná len dve alternatívy pozostávajú. Alebo slovenská národnosť v Uhorsku musela by sa celkom udusiť, alebo šľachta musí konečne od svojej protislovenskej reakcie a odporu upustiť, t. j. s národnosťou slovenskou sa zmieriť. Ale čo by bolo radno šľachte našej o prvé sa chcieť pokúsiť, keď už sami Maďari právo národnosti našej uznávajú? Ohraničte, páni, našu národnú reč, ak môžte, iba na domáce ohnište, na stáda oviec a volov, na pluh a na sedliactvo, zapchajte ústa našim národným mužom, kňazom, učiteľom, spisovateľom, našim nadchnutým spevcom a básnikom, a presvedčíte sa s vlastnou škodou, že márna, daromná bola práca vaša. Utrpenia a krv mučeníkov slovenských stanú sa novým semenom ducha národného. Do roku 1848 mali Slováci iba jedny jedinké slovenské noviny, a teraz už ich majú šestoro, a ich počet budúceho roku 1861 sa rozmnoží novými politickými časopisy, na ktorých vydávanie sa už tuná v srdci Uhorska robia prípravy. Udusiť sa teda nedá národnosť slovenská. Inšie teda nepozostáva, ako by sa vyššia šľachta slovenských našich krajov konečne naklonila k národnosti ľudu, s ktorým žije a obcovať musí, a aby slovenským národným snahám pravú a zdravú námeru dať sa usilovala. To požadujú jej vlastné záujmy, pokoj spoločnej vlasti a nutné potreby času. —

Týmto však nechcem to povedať, akoby sme my Slováci k zdarnému rozvitku národnej literatúry a osvety šľachty naskrze nepotrebovali. Ba áno, potrebuje nás šľachta, ale potrebuje i národ slovenský šľachty svojej. Šľachta bez nás to ďaleko neprivedie, ale ani my bez šľachty ďaleko neprídeme. Nešťastný ten dualizmus v odpor medzi ľudom a šľachtou v lone národa nášho musí teda prestať. Vzájomnosť našich záujmov a potrieb nemenej, ako i pokoj a blaho spoločnej našej vlasti uhorskej a obecnosť vyšších cieľov občianskych nutne požadujú, aby sme sa jeden s druhým úprimne zbližovali. Šľachty našej heslom posiaľ bolo: za slobodu krajiny uhorskej! Naším ale heslom bolo: za národnosť slovenskú! Ale či tieto obidve šľachetné heslá tak sú medzi sebou odporné, žeby sa zmieriť a spojiť nedali? Ba dajú sa, páni moji, musia sa dať spojiť; veď ony sú práve tie dva faktory, o ktorých barón Eötvös píše, „že ani bez jedného, ani bez druhého zdravý vývin národov očakávať sa nedá“. Čo je národu sloboda bez vlastnej národnosti? Ale čo je aj národnosť bez slobody? Že sa spojiť dajú, a spôsob, akým sa spojiť dajú záujmy slobody a národnosti, preukázali nám pp. Eötvös a Petényi. Na tomto základe teda osnujeme veľké a krásne dielo nášho vzájomného spojenia.

My máme právo žiadať od našej šľachty, čiže inteligencie, aby so svojím uhorským vlastenectvom spojila lásku k národnosti slovenskej, ktorej aj ona je údom; naša ale šľachta, alebo keď sa tak ľúbi, inteligencia, má právo od nás žiadať, aby sme aj my s pestovaním našej slovenskej národnosti spojili lásku k vlasti uhorskej, ktorej i my sme údmi. Šľachta, čiže inteligencia naša, nech mám skutkami dokáže, že jej láska k vlasti uhorskej nezaviera v sebe zradu národnosti slovenskej, tak ako my jej dokazujeme a aj skutkami dokázať chceme, že naša láska k národnosti nezaviera v sebe zradu vlasti uhorskej. Čo je proti tomuto, to len k nesvornosti vedie a dľa slov nášho nesmrteľného básnika: