ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[171]

Ako vzdelanosť daktorého národa zrkadlí a odbleskuje sa obzvlášte v jeho spoločenskom živote, tak z druhej strany spoločenskosť je nevyhnutný prostriedok k vzdelávaniu národa. Kde spoločenského života niet, tam môžu síce nachádzať sa daktorí upovedomelí, osvietenejší jednotlivci, ale sú to len aj jednotlivci; ľud ale, čiže národ sám zostáva tuná surovou neobrazovanou masou a o národnej osvete a vzdelanosti tuná ani reči byť nemôže. A, bohužiaľ, práve spoločenský život národa nášho ešte na veľmi nízkom stupni stojí, iba jestli by sme to pomenovali spoločnosťou, že viacej ľudí a rodín po našich mestách, mestečkách a dedinách pospolu býva. Avšak obyčajné spolubývanie, ako filozof Schlegel trefne vyslovil, ešte nie je spoločnosť, ale opravdu iba samota, v ktorej všetkým iným sú ľudia, len nie ľuďmi.

Spoločenský život národa nášho máločo ďalej sa pomkol, pozdvihol od nízkych krčiem, od svadobných veselí, hodov, karov atď., ktorých temer jednakým cieľom býva hostinkárstvo, pijatika a najvýš tanec a karty. A skutočne národ náš tisíce, ba milióny na takýto spoločenský život každoročne vydáva a obzvlášte ľud obecný žiadnej miery a medze v tomto nezná. Druhá, rozumnejšou chcejúca byť časť národa nášho, od takéhoto spoločenského života bočiac, do protivnej chyby, do sebeckosti, skúposti a nenávisti každého spoločenstva upadá, v pokoji domáceho utiahnutia len sebe a pre seba žiť chcejúc. Aj jedno, aj druhé je chyba. Národ bez krajšieho spoločenského života vo vzdelanosti nepokročí. A čo sa menovite tých krčiem a pijatiky týče, bezvýsledné tu bude všetko poučovanie a horlenie v škole a v kostole proti týmto neduhom nášho ľudu, bezvýsledné všetko horlenie za spolky miernosti a za krásnu cnosť kresťanskej striezlivosti. Náš obecný ľud od prirodzenosti je spoločenstva milovný, bažiaci za rozveselením a vyrazením mysle v spoločnosti. A táto jeho mravná povaha sama v sebe nie je zlá a netreba ju zatracovať, ale len mierniť, vzdelávať a šľachtiť. Ľud slovenský, od vzdelanejších jednotlivcov národa opustený, sám na seba zanechaný, hľadá spoločnosť — v krčme. A nevediac sa tuná ináč zabaviť, zabáva sa, ako vie, nemiernym pitím, surovým spevom, hulákaním, muzikou a tancom. A zakážte mu tieto, neposkytnúc mu za to dajakej lepšej, šľachetnejšej spoločnosti a zábavy, podťali ste životnú silu jeho. On by potom snáď do horších chýb a nemravov upadol.

Čo teda? Ľud, obzvlášte mladšie pokolenie, poučovať a poskytnúť mu spolu aj príležitosť ku krajšej, užitočnejšej a šľachetnejšej spoločnosti a zábave, toto je jediný prostriedok k oživeniu, napraveniu a zošľachteniu spoločenského života národa nášho. A nakoľko by sa tento cieľ dosiahol, natoľko vzmáhala by sa aj osveta a vzdelanosť v národe našom, natoľko prázdnejšie zostávali by krčmy, a opilstvo, tento najväčší neduh ľudu nášho, najvýš na daktorých nepočetných jednotlivcov obmedzené by zostalo. Teda zakladanie a zriaďovanie divadelných predstavení, spevokolov, slovenských besied, čitateľníc a dakedy zriadenie cieľuprimeraných tanečných zábav a takzvaných majálkov buď heslom jedného každého opravdivého národovca. Na tomto poli sociálneho života máme úplnú slobodu a voľnosť. Žijeme v krajine konštitucionálnej, slobodnej. To nech budú naše národné tábory, ku ktorým čím najviac ľudu, meštianstva privábiť sa usilujme. Začiatok spraviť sa musí, pravda, v hlavnejších mestách a mestečkách, ktoré majú v tomto ohľade okolitým obciam za vzor a stredisko krajšieho spoločenského života slúžiť.

Túto úlohu nedobre posiaľ pochopili tí vzdelanejší síce, ale národu svojmu odcudzení jednotlivci, ktorí vynasnažovali sa po našich mestách a mestečkách zakladať meštianske kasína, kaviarne, strelnice, čítacie spolky nemecké alebo maďarské a zriaďovať divadelné predstavenia, tanečné plesy atď., ale všetko toto v reči národu nášmu cudzej, v nemčine alebo v maďarčine, cieľom uvedenia v národe našom spoločenského života a jazyka nemeckého alebo maďarského. Že tento neprirodzený spôsob rozširovania osvety a vzdelanosti minul a minúť sa musel žiadaného výsledku, už teraz hádam aj tí samí, ktorí podobné pokusy činili, nahliadajú. S podobnými pokusmi nenašli u meštianstva opravdivej zaujatosti, nemali pôdy, zostali obmedzení iba na seba samých; väčšie obecenstvo zostalo nedotknuté, ľahostajné. Na okolité obce ale ani len zamak blahodarného vplyvu nemali.

A prirodzená vec, bo prístupu a účasti v takomto spoločenskom živote mohli mať iba tí, ktorí v nemčine alebo v maďarčine zbehlí boli, a takýchto, vyjmúc snáď židov a advokátov, bol veľmi maličký počet. Jediný pozitívny rezultát týchto pokusov bol ten, že v národe našom povstala tá mienka, akoby opravdivá osveta a vzdelanosť iba v znalosti reči nemeckej alebo maďarskej pozostávala; a preto, kto vedel len trošku po nemecky „handrkovať“ alebo po maďarsky „alázatošovať“^[172] a „teremtettovať“, ten už, sprostou pýchou nadutý, za dostatočne vzdelaného, za civilizovaného, za povýšenejšieho nad druhých sa považujúc, ostatným meštianstvom a ľudom obecným sťa dákou sprostou zberbou pohŕdal. Tak povstala po našich mestách a mestečkách iba lichá afektácia nemeckej alebo maďarskej kultúry, sprostá odrodilská pýcha, hnusné opičenie, kocúrkovstvo a zhnusovanie všetkého, čo je slovenské, a spoločenský život v našich mestečkách stal sa iba smiešnou karikatúrou. A preto nie je div, že podobným spôsobom národ náš slovenský, čo sa spoločenského života týče, odkázaný iba na krčmu, pri všetkom namáhaní sa napred nemeckých, potom ale maďarských „kultúrtrégrov“, žiadneho naskrze pokroku v osvete a vzdelanosti za toľko rokov nespravil.

A preto sláva tým mestám a mestečkám na našom milom Slovensku, ktoré národu dali heslo k lepšiemu obratu v tomto ohľade! Obzvlášte prebudenie statočného meštianstva žilinského, ktoré založením si národného spolku „Pokrok“ celý národ k pokroku vyvoláva, oživilo aj nás tuná okolo Trnavy a aj my sme už tuná pomysleli na zriadenie dajakého slovenského spolku už či pod názvom „Slovenskej besedy“, či ako tam v Žiline, „Pokroku“. Ak nie prvšie, s budúcim novým rokom naša „Beseda“ v Trnave^[173] istotne otvorená bude. Bár by sme čím skorej podobných radostných zpráv dočítať sa mohli aj z ostatných miest slovenských, z Trenčína, z Nitry, z B. Štiavnice, Bystrice atď.!