ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[161]

Nebezpečný rak, v ktorého zožierajúcich bolestiach sa teraz naša uhorsko-rakúska ríša kŕčovito zvíja, je, podľa môjho zdania, národné sebectvo. Preto nebude od veci, keď sa s týmto mravným neduhom, ktorý všeobecné blaho naše podkopáva, a ak sa nevylieči zavčasu, aj záhubu nám priviesť môže, dokonale oboznámime; bo poznanie choroby, na ktorú nemocný trpí, ako známo, je hlavným pravidlom lekárskeho umenia.

Pokiaľ kto len sebe samému praje a nie aj iným, len svoj vlastný zisk a osoh má vo všetkom pred očima, trebárs aj na ujmu a uškodenie druhým, sebeckým sa menuje. Je teda sebectvo tá povaha vôle, z ktorej len vlastné blaho všetkým túžbam a činom svojim za ich jediný a výlučný cieľ vytyčujeme. Ako také je sebectvo protivou lásky a útrpnosti, majúcej účasť v cudzích slastiach a strastiach. Mnohí grécki filozofi, vlastné blaho za zvrchované dobro kladúc, sebeckosť mlčky za žriedlo všetkého počínania nášho pokladali; z novších zvlášte materialisti, od Hobbesa^[162] počínajúc, zrejme vyslovili, že buď zjavnejšia, buď skrytejšia sebeckosť býva pôvodom všetkého ľudského konania. Že vec u najväčšej časti ľudstva takto sa má, zaprieť, pravda, nemožno. Skúsenosť vždy a všade to potvrdzuje, ako to zo všetkých snáď najjasnejšie slávny mysliteľ škótsky Adam Smith^[163] v slovutnom diele svojom „O blahobyte národnom“ s nemilosrdným dômyslom vylíčil. Avšak že iná, hoci, bohužiaľ, neporovnateľne menšia časť ľudských činov z krajšieho, šľachetnejšieho, vznešenejšieho zdroja, totiž z lásky a útrpnosti vyteká, i o tom skúsenosť všetkých vekov svedectvo vydáva.

Sebeckosť, táto láska len do seba zarytá, len seba samého za predmet i cieľ majúca, len sebe samému prajúca, pôvod svoj má v prirodzenom pude zachovania samého seba. Avšak nielen človek sťa jednotlivec, ale aj každý národ sťa mravná individualita má tento pud k zachovaniu samého seba, pud to prirodzený, základ a pôvod svojho vyvinovania; a keďže nie je vždy ľahko určiť, či mnoho kedy k zachovaniu samého seba je potrebné, môže ten pud ako u jednotlivca, tak aj u niektorého národa prejsť v sebectvo, ktoré však že len časom v sebectvo prejsť môže, nemá sa ten pud za jedno pokladať s vlastným principiálnym sebectvom.

Takéto principiálne národné sebectvo trefne definoval známy maďarský národovec, keď verejne ohlasoval, že on svoju maďarskú národnosť viac miluje než vieru, než celý svet, než boha, t. j. že jemu najzvrchovanejším zákonom je láska k národu a najzvrchovanejším cieľom blaho národa. Ak upovedomelí členovia niektorého národa (národovci a vodcovia jeho) v takomto smere vychovanie dostali a tak oduševnení sú, že si oni vytýčili jedine zisk a blaho národa svojho za zvrchovaný zákon a konečný cieľ všetkých túžob, činov a všetkého svojho literárneho a politického konania, vtedy taký národ trpí na nebezpečného raka národného sebectva.

Síce ako každý jednotlivec, tak aj každý národ povinný je aj o seba, o svoju česť, o svoje vlastné blaho sa starať. Bo keby napr. jednotlivec nedospel, seba samého zanedbajúc, či by sa dalo mnoho od neho očakávať pre jeho rodinu, národ, vlasť a človečenstvo? Qui sibi non bonus, cui bonus?^[164] Kto iným chceš niečím byť, hľaď, aby si prv sebe niečím bol. Kto sebe samému užitočným byť nevie, ako by mohol byť druhým užitočný? Kto iným chce niečo dať, musí prv sám niečo pri sebe mať.

Avšak dajme tomu, že by niekto dospel sťa jednotlivec, ale nedospel by sťa člen rodiny, národa, vlasti, človečenstva, čo by asi z neho bolo, než človek, ktorý by vždy len na seba myslel a len pre seba cítil; čo by z neho bolo iného než sebec, pre nasýtenie sebectva svojho všetkých neprávostí schopný? Podobne, keby niekto miloval len seba a rodinu, alebo len seba a národ svoj, čo by z toho pošlo iného než sebectvo rodinné a sebectvo národné?

O oboch týchto mravných chybách svedčí dejepis hrôzyplnými príkladmi. Spomeňme si len na dejiny niektorých sebeckých rodín a dynastií, na Spartu a Rím, vôbec na prepych vyvolených osôb a národov. Každý jednotlivec musí teda byť vychovaný nielen pre seba, pre rodinu, pre vlastný svoj národ, ale i pre človečenstvo, pre mravný poriadok sveta, alebo, ako to Kristus ľúbil hovoriť, pre „kráľovstvo božie a spravodlivosť jeho“. Avšak rovnako nezmyselné by bolo, keby niekto zanietený bol iba za človečenstvo. Bo čo by prospel človečenstvu, keby ani sťa jednotlivec, ani sťa člen rodiny a národa nebol dospelý? Čo by z neho malo človečenstvo, keby si bol prv nezvykol zdarne pôsobiť v menšom okrese, v rodine a v národe svojom? Kozmopolitizmus bez zmyslu a srdca pre rodinu a národ nie je nič iného než hmotné sebectvo.

Sú zaiste rodina a národ bohom stvorené ústavy, ku ktorým srdce ľudské prirodzene má byť vzdelávané a rozširované k vyššej láske, k láske k ľudstvu. A čo konečne zostáva jednotlivcovi, nemajúcemu také nadanie, toľko prostriedkov a príhodného času, aby bezprostredne v človečenstve blahodarné účinky a premeny spôsobovať mohol, čo mu zostáva, než aby zdarne pôsobil medzi tými, ktorí sú mu najbližší — v rodine a v národe? O tom ale, kto tak pôsobí, ak činí tak vzhľadom k človečenstvu, k mravnému poriadku sveta, možno riecť, že tým celému ľudstvu slúži, že je pravým i rodoľubom, i národovcom, i vlastencom, i vôbec ľudomilom, čiže kozmopolitom spolu. Kto povie napr., že Homér, Sokrates, Plato, Aristoteles, Leonidas, Seneca atď., slúžiac národu svojmu, na celé ľudstvo blahodarne nepôsobili? Tak aj napr. zakladateľ kresťanského náboženstva, majúc blaho celého človečenstva, „kráľovstvo božie a spravodlivosť jeho“ stále na zreteli, skvel sa i čo vzor jednotlivca, čo vzor rodiny, čo vzor úda národa; v lone národa svojho blahodarne účinkoval, žil i umrel a staral sa bez ustania, aby národ svoj poučil a napravil, a hlboký žiaľ pocítil v srdci svojom, predvídajúc skazu národa svojho. A kto povie, že účinkovanie jeho v národe židovskom neslúžilo k dobrému celého ľudstva?

Z tohto vysvitá, že spravodlivá, t. j. vyššie mravné ciele nevytvárajúca samoláska, láska rodinná a láska k národu, pôvod svoj majúc v prirodzenom pude zachovania samého seba a celkom zodpovedajúc svätým cieľom Stvoriteľa, chcejúceho, aby sa jednotliví ľudia, rodiny, národy, ľudstvo, podľa jeho svätej vôle na zemi vyvinovali a, nakoľko možno, čím najväčšej hmotnej i duchovnej dokonalosti blaha dosiahli, je prirodzeným zákonom božím, a večnou pravdou zostáva, čo náš nesmrteľný spevec peje: „Láska všech veľkých skutkov zárod, a kto nemiloval, nemôže ani znať, čo je vlasť a národ.“

Krásna cnosť je láska k národu, krásna, vznešená a svätá je povinnosť každého národa, tohoto prirodzeného súboru rodín, od iných súborov tohože spôsobu predovšetkým rozoznávajúceho sa spoločným jazykom, ktorý v ňom z pokolenia na pokolenie prechádza a sa dedí, aby sa o svoj národný vývin, o svoju národnú osvetu a vzdelanosť, o svoju národnú česť a blaho staral. Veď, prosím, čože môže byť hnusnejšieho a opovrženia i poľutovania hodnejšieho na zemi nad národ naskrze nedbajúci o svoj národný vývin, o svoju národnú česť a blaho? Ó, jak smutný je pohľad človeka vzdelaného na kraje krásne, malebné a bohaté, ale nevzdelané, v ktorých za každým krokom stretáva sa pocestný so znakmi lenivosti, nedbanlivosti, zakrpatelosti, sprostosti, korheľstva, poverčivosti a surovosti národa, obývajúceho tie kraje a naskrze nedbalého o svoj národný vývin a blahobyt. Sú krajiny a čiastky sveta zvlášte na východe, kde príroda svoju divú krásu v svojej najmalebnejšej čerstvosti a najbohatšej rozmanitosti rozvinula, a predsa tieto raje zemské nie sú veselé, pohľad na ne je smutný. Prečo? Ach, tam býva ľud divý, lenivý, nespôsobný, nerozumný, nečistotný, ktorý na krásu túto hľadí, ale ju nevidí, ani k nej nič nepridáva, čo by rozumné oko ľudské potešiť mohlo. — A či pohľad na naše milé Slovensko je oveľa radostnejší? —

Krásna, krásna cnosť je láska k národu a svätá povinnosť je každého národa o svoj národný vývin a blahobyt všemožne sa starať, bo čo o jednotlivcovi platí, to platí i o národoch: „Qui sibi non bonus, cui bonus?“ Čo má vlasť, čo štát a cirkev, čo človečenstvo, čo „kráľovstvo božie“ z národa ničomného? Nielen o jednotlivcovi, ale aj o každom národe platí ten výrok: „Strom, neprinášajúci ovocia, bude vyťatý a do ohňa vrhnutý.“

Avšak ak táto láska a povinnosť národná degeneruje, ako napríklad u jednej časti maďarských národovcov a štátnikov, v národné sebectvo, stane sa nie zárodkom veľkých, krásnych, obetivých skutkov, ale plodnou matkou zbujnelého národného prepychu, nespravodlivých prechmatov, skazonosnej národnej nenávisti, treníc a rozbrojov, všelijakých krívd, násilenstiev a bezprávia, pri akých žiaden štát, toto stelesnenie mravnej idey, sa dariť, ba nadlho ani udržať nemôže.