ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[51]

Už v predošlom svojom článku „Práva ľudu a zákony r. 1848“ poukázal sam na tú kričiacu nedôslednosť v zákonodarstve, ktorej sa dopustil krajinský snem r. 1848 ohľadne uvedenia maďarčiny za reč poradnú a náukozdeľnú, s úplným vylúčením jazyka ľudu druhých národností. Nedôslednosti tejto záhubná strana v celej veľkosti sa nám ukáže z nasledujúceho rozjímania:

Montesquieu vo svojom svetoznámom učenom diele L’ esprit des lois nevývratne dokazuje, „že v každom, štáte majú byť zákony v najdokonalejšom súhlase s prirodzenosťou, čiže povahou a základom vlády“, nakoľko totiž tá je buďto demokratická, v ktorej ľud má najvyššiu zákonodarnú i administratívnu moc, alebo aspoň taká medzi ľudom a kráľom podľa ústavy jest podelená, buďto aristokratická, v ktorej šľachta, buďto monarchická, v ktorej samovladár podľa prejatých pravidiel, buďto absolutistická alebo despotická, v ktorej samovladár ľubovoľne panuje. Kde sa zákony nezrovnávajú, nesúhlasia s touto povahou a základom vlády, tam je na piesku vystavaný štát, ktorý ani rozkvetu, ani trvácnosti mať nemôže, pretože tuná štát sám so sebou do odporu prichádza.

Keď teda večne pamätný snem r. 1848 aristokraciu zrušil, najvyššiu zákonodarnú a administratívnu moc v zmysle ústavy vykonávateľnú zo šľachty na ľud preniesol, bol by mal dôsledne nie reč aristokracie (maďarskú), ale vôbec reč ľudu, reč národa, teda v maďarských župách a obciach maďarskú, v slovenských slovenskú, v srbských srbskú atď. za reč obecnej porady, samosprávy a kultúry zákonne ustanoviť, bo zákony majú s prirodzenosťou a základom vlády súhlasiť. Menovaný ale snem dopustil sa tej nedôslednosti a anomálie, že vyniesol zákony v ohľade tomto hlavnému svojmu princípu (demokraticko-ústavnému) odporné, keď sťaby ignorovať chcejúc ten skutočný čin, že krajina uhorská z viacej rozličných kompaktných národností pozostáva, jedine jazyk maďarského ľudu s vylúčením jazyka ľudu iných tunajších národností za reč úradnú, rokovaciu a náukozdeľnú v obvode celého Uhorska zákonne oprávnil. Týmto spôsobom ľud iných národností, ktorý podľa základnej zásady vlády má právo hlasu v obecnej a stoličnej samospráve, má právo účasti a právo hlasu v najvyššej zákonodarnej i administratívnej moci, z tohoto práva svojho sa vyzúvať, bo u ľudu vôbec známosť cudzieho jazyka, ani bez národnej osvety dáka schopnosť a zrelosť politická, ktorá je tu predsa základom štátu, nemôže sa predpokladať. Tí ale jednotlivci, ktorí sa len jazyk naučia a prostriedkom neho dáku vzdelanosť politickú si nadobudnú, sú budúci aristokrati v štáte, proti ktorým však ostatná nevzdelaná masa ľudu, ktorá v zásade má účasť na zákonodarnej i administratívnej moci, právo svoje ustavične reklamovať bude, a vo svojej politickej neschopnosti buďto sama vplyv a svoju moc zle použiť, buďto druhými za slepý nástroj na záhubu štátu môže použitá byť; z čoho iba večné nepokoje, nadužívania, nesvornosť, búrenia a boje občianske pre štát nastávajú, dokiaľ ho celkom nerozkývajú, nezahubia. A v tomto spočíva politická nedôslednosť a anomália zákonov r. 1848. Kto má právo k cieľu, ten musí mať i právo k prostriedkom. — Nadrečené ale zákony, dávajúc ľudu právo k cieľu, právo k prostriedkom mu odopierajú, lebo od jednotlivcov iste, ale od ľudu vôbec znalosť cudzieho jazyka a bez národnej osvety schopnosť a zrelosť politická nemôže sa požadovať.

Za starodávnej našej konštitúcie, keď jedine šľachta u nás panovala, mohla byť latinčina rečou úradnou a náukozdeľnou; to prirodzenosti a základu vlády neodporovalo, bo „mizerný poplatný ľud“, súc zo všetkých politických práv vytvorený, ani znalosť latinčiny, ani dáku politickú vzdelanosť nepotreboval. Tak aj pod absolutistickým systémom Bachovým mohla byť nemčina v celom Rakúsku, ačkoľvek ono záležalo z viac rozličných národností, rečou úradnou a náukozdeľnou, bo to — ačkoľvek odporovalo historickým právam a nárokom prebudených národností, jednako len neodporovalo základnej zásade absolutizmu. V krajinách pod despotickým polmesiacom a v celom obvode Ruska môže byť jeden jazyk reču spravujúcou a náukozdeľnou; lež celkom sa to zarovnáva s prirodzenosťou a základom tamojších vlád, pod ktorými ľud žiadnych politických práv nemá. Pri takýchto vládach je to prísna dôslednosť a politická potrebnosť. — No naopak, v štátoch slobodných, republikánskych, demokratickoústavných bola by to hrozná nedôslednosť a záhubyplná politická chyba.

Ani nech sa nikto neodvoláva na starodávnu rímsku republiku, ktorá, ačkoľvek osnovaná na základe čisto demokratickom, predsa nielen v Ríme a v Itálii, lež mimo tejto kam len jej moc siahala, u všetkých „barbarských národov“ až hen v Ázii a v Afrike svoju latinčinu za úradný a panujúci jazyk uviedla, bo ako preukážem, to tuná nebol žiaden rozpor s prirodzenosťou a základom vlády. Známe je totiž z histórie, že sloboda len v stredisku tejto republiky, totiž v Ríme panovala, no v jej ďalších končinách a provinciách všade nevôľa a otroctvo. Panujúci rímsky ľud len pre seba zadržail slobodu, sám vykonávajúc (skrze seba a skrze svoj senát) najvyššiu zákonodarnú i exekutívnu moc, ktorú on podmaneným národom (barbaris gentibus)^[52] nikdy neudelil. Senát rímskej republiky posielal do ostatných provincií rímskych prétorov a prokonzulov, ktorí tam vládli najvyššou zákonodarnou, súdnou i exekutívnou mocou, a tým boli, ako sa Montesquieu vyslovuje, opravdiví despotovia a bašovia rímskej republiky in partibuis.^[53] Rímska republika bola totiž podľa svojej základnej úlohy podmaňujúcou republikou; republika ale, ktorá podmaňuje, nemôže podmaneným národom svoju formu regiminis^[54] udeliť a podľa zákonov svojej ústavy ich spravovať. Námestníci teda, ktorých k nim posiela, aby tam najvyššiu správu viedli, musia mimo brannej moci i zákonodarnou, súdnou i exekutívnou, nasledovne neobmedzenou mocou byť vystrojení, lebo ináč by svoj cieľ nedosiahli. Tak to bolo v provinciách rímskych. Ľud tam stonal pod jarmom najhroznejšieho rímskeho despotizmu, nemajúc žiadnych občianskych ani politických práv — on len poslúchať musel. Podľa toho v republike rímskej ako i v lacedemónskej boli tí, ktorí boli slobodní, najvýš slobodní, tí ale, ktorí boli poddaní, na najvyššom stupni otrokmi. Že teda rímska republika vo všetkých svojich inojazyčných provinciách latinčinu za reč úradnú a panujúcu uviedla, to nijak neodporovalo jej základnej zásade absolutisticko-despotického systému, aký oproti podmaneným národom zachovávať musela, aby tak tieto v podriadenosti a poslušnosti mohli byť udržané; avšak úplne sa to zrovnávalo s celým základom a ústrojom štátu, podľa ktorého len ľud rímsky bol slobodný a panoval, ale ostatné zeme a národy ho poslúchali.

Nie tak je to ale u národov, žijúcich pod korunou sv. Štefana. Tu je úplná rovnoprávnosť občianska i politická všetkých obyvateľov bez rozdielu stavu, rodu a národností, vyslovená zákonmi roku 1848. Maďari si tu slobodu konštitucionálnu a politickú sami pre seba nezadržali. Ústava od r. 1848 ako maďarskému, tak i slovenskému, srbskému, rumunskému ľudu jednaké práva občianske i politické, jednaký vplyv na najvyššiu zákonodarnú i administratívnu moc, jednaký vplyv na vedenie obce, stolice a krajiny udelila. Tuná teda do národnej samosprávy obcí a stolíc cudzí, ľudu nezrozumiteľný jazyk uvádzať a jazyk ľudu z konštitucionálneho, politického a kultúrneho života vytvoriť chcieť; je opravdivý útok proti výslovným právam ľudu, je prehrešenie sa proti prirodzenosti a základu ústavy, je nedôslednosť a záhubyplná chyba politická, je prekážka osvety a politickej vzdelanosti ľudu, ktorá je tu základnou podmienkou zdarného ujatia sa a vývinu štátu, ktorú teda silou-mocou odstrániť ľud by si za svoju vlasteneckú povinnosť musel pokladať.

Záhubné následky tejto zákonodarnej nedôslednosti hneď vzápätí po vyhlásení zákonov r. 1848 sa objavili. Ľud slovenský, srbský, rumunský atď., dostanúc mocou týchto zákonov prístup a právo hlasovania do svojich obecných a stoličných zhromaždení a výborov, prirodzene na tom nástojiť musel, aby sa tam jeho materinským národným jazykom hovorilo, rokovalo, jednalo a uzavieralo. Tak vieme, že na národných schôdzkach v Nitrianskej stolici a na stoličnom zhromaždení v Liptove ľud jednohlasne uzavrel, aby bol na verejných zhromaždeniach, výboroch a súdoch jazyk tamojšieho ľudu, t. j. slovenský, rečou rokovacou a spravujúcou. To isté žiadali a uzavierali Srbi, Chorváti, Sasíci a Rumuni. Ani nech nikto nehovorí, že sa to následkom dákych reakcionárskych agitácií stalo; nie, príčina toho leží v politickej moci ľudu, ktorú mu zákony r. 1848 v konštitucionálnom a municipiálnom živote udelili, ktorú ale moc on pri zavedení cudzieho, nezrozumiteľného jazyka za reč obecnej porady pozitívne a skutočne užiť nemohol. Právom teda žiaďať mohol, i skutočne žiadal svoj vlastný národný jazyk za reč obecnej porady. Lež 16. zákonný článok^[55] to výslovne zabraňoval, nariaďujúc všade jedine maďarčinu za reč poradnú. Vláda uhorská upadla preto do najväčších rozpakov a do tej rohatej alternatívy, buďto dopustiť a odobriť žiadosti a stoličné uzavrenia Slovákov, Srbov a Rumunov, buďto použiť násilných prostriedkov na potlačenie, znivočenie. Ale v prvom páde bude konanie odpovedného ministerstva proti výslovnému 16. zákonu, nasledovne protizákonné, v druhom ale páde bude proti základným municipiálnym a konštitucionálnym právam ľudu, teda neprávne, protikonštitucionálne, samovoľné, absolutistické, odporujúce prirodzenosti ústavy.

A tuná, hľa, máte štát sám so sebou v rozpore!

Vláda vyvolila posledný spôsob, totiž násilie, ale tým činom už zrušila konštitúciu a politickú slobodu ľudu, bo aby ľud, povedomý svojich práv, so stálym výsledkom mohol byť utlačený, na to nie je dosť okamžité násilné zakročenie, ale je potrebné stále trvajúce utlačovanie, totiž absolutistické, despotické panovanie nad ním, lebo ináč, keby sa mu zase sloboda do rúk dala, ipso facto^[56] znovu moc svoju použije za práva jazyka a národnosti svojej.

Zákonodarný snem r. 1848 svoj teoretický ideál, rozličné jazyky a národnosti Uhorska v maďarskom živle amalgamizovať a jeden silný štát s maďarskou vzdelanosťou a národnosťou utvoriť, bol by mohol azda uskutočniť vytvorením ľudu vôbec zo všetkého politického konštitucionálneho života, tak ako to za starodávnej zemianskej konštitúcie bývalo, alebo aspoň vytvorením ľudu iných národností, tak ako to v rímskej republike bolo, alebo uvedením absolutizmu, ako sa o to v Rakúsku pokúsil dr. Bach. Ale udelením rovnej slobody politickej ľudu nielen maďarskému, ale aj slovenskému, srbskému, chorvátskemu atď. cieľ ten na žiaden spôsob dosiahnuť nemohol práve preto, že je to protirečenie, dať ľudu slobodu, a predsa jeho jazyk a národnosť chcieť potlačiť, dať mu právo národnej samosprávy v obci a stolici, a predsa cudzí, jemu nezrozumiteľný jazyk mu dekretovať.

Čo sa teda následkom tejto nedôslednosti zákonodarnej r. 1848 — 1849 s krajinou našou stalo, bolo síce smutné, ale celkom prirodzené. A všetky tie krvavé, hrôzyplné scény a zúfanlivé boje o národnosť nevyhnutne by sa opakovať a štát znovu do záhuby uvaliť museli, ak sa spomenutá, zárod záhuby štátu v sebe obsahujúca zákonodarná nedôslednosť neodstráni, nenapraví. Ale čo hovorím? Veď ju už história, táto neuprositeľná logika udalostí, odstránila a s našou síce škodou, ale so spasiteľnou pre všetkých zákonodarcov a pre všetky národy poučením napravila!

Pravda zostane, čo veľký mudrc vyriekol, že jeden jedinký nedôsledný a nespravodlivý zákon celú republiku môže spustošiť a vyvrátiť. Taký zákon bol u nás ten fatálny 16. zákonný článok z r. 1848, ktorý spoločnú našu vlasť uhorskú na kraj hrobu priviedol.

Túto záhubnú nedôslednosť zákonodarnú i Maďari sami, ale na nešťastie neskoro, v poslednej katastrofe r. 1849 zbadali. Posledné zasadnutie vtedajšieho krajinského snemu, v Segedíne zobraného, bolo výlučne posvätené znivočeniu toho nedôsledného zákona. Päť dní sa o tom rokovalo a konečne vyhotovený a rozhodnou väčšinou hlasov prijatý bol nový zákon, úplnú rovnoprávnosť všetkých v Uhorsku žijúcich národností a jazykov vyhlasujúci. Neskôr r. 1851 ten istý muž, ktorý stál na čele maďarskej revolúcie, vo vyhnanstve svojom v Malej Ázii vydal návrh na budúcu organizáciu svojej otčiny. V tomto návrhu odriekal sa na večné veky predošlých svojich zásad o národnosti, dával menovite slovanskej národnosti úplnú slobodu vývinu, úplnú rovnosť s maďarskou národnosťou, ustupoval Srbom právo volenia svojich vojvodov, zatracoval všetky nedávne nároky Uhorska na podľahlosť Chorvátska a Slavónska, ponechávajúc medzi nimi iba federatívny zväzok. Tie isté zásady opakoval a vyhlasoval neskôr v svojich mítingových rečiach v Anglicku.

Segedínske snemové zákony^[57] a Kossuthov návrh boli z jednej strany všeobecnou spoveďou Maďarov z hriechu a zo svojich politických chýb, z druhej ale strany sú nám ony nevývratným dôkazom neústupnej logiky skutočných činov, proti ktorej nikto sa vzoprieť nemôže!

Ja zo svojej strany ten 16. zákon r. 1848 za večne zrušený, mŕtvy, nikdy viac neplatný, bo odpor a protirečenie zákonodarné a zárod večných nepokojov a trenie národných a konečnú záhubu štátu slobodného v sebe obsahujúci, považujem. Alebo stojí konštitucionálna a politická sloboda ľudu bez rozdielu jazyka, rodu a národnosti, a vtedy nadrečený zákon, obstáť nemôže, alebo nemaďarské národnosti v Uhorsku trpieť sa nemôžu a násilím musia byť potlačené, ale vtedy musí padnúť pre nás Slovanov uhorských sloboda politická a konštitucionálna a absolutizmus, despocia je náš lós. Inej alternatívy niet. Za večne a nikdy viac neplatný považujem nadrečený zákon, bo ho silnejší zákon logiky skutočných činov na večné veky vyvrátil, časoduch zatratil a najnovšie udalosti od r. 1848 — 1851 znivočili. Vskutku nie je už platný tento zákon na Srbov, na Chorvátov, na Rumunov a Sasov, teda ani na nás Slovákov platným byť nemôže, bo stratil všeobecnú moc v Uhorsku. Sami Maďari a verejná mienka celej krajiny jeho platnosť neuznávajú. Kto by sa teda ešte teraz na ten zákon odvolával, ako to u nás daktorí stoliční páni v Nitre, v Šariši, v Trenčíne, vo Zvolene a najnovšie v Liptove učinili, tí sú alebo prívrženci absolutizmu, alebo zaslepenci a fanatici, ktorým keď ešte ani posiaľ história oči neotvorila, nie sú viac ani hodní, aby mal v nich ľud dôveru.