ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[157]

Podľa doslychu niektorí z prívržencov „Slovenských novín“ na zlú stránku mi vykladajú, že som na valnom zhromaždení matičnom nezastával známy návrh redakcie „Slovenských novín“ ohľadom uverejňovania matičných zpráv a oznamov. Z môjho tamojšieho mlčania uzavierajú vraj mnohí, akoby som ani ja tenže návrh neodobroval, alebo akoby snáď môj pomer k „Slovenským novinám“ bol ochladol atď. — K odstráneniu všetkého nedorozumenia za potrebné držím sčasti k objasneniu veci, sčasti k vlastnému ospravedlneniu o tomto, v našich „Slovenských novinách“ už dosť pretriasanom predmete tiež niečo prehovoriť.

Predovšetkým osvedčujem sa, že ja s podstatou nadrečeného návrhu „Slovenských novín“ úplne súhlasím, za celkom slušné a spravodlivé uznávajúc, aby Matica slovenská, tento náš národný, v zmysle stanov všetky buď konfesionálne, buď politické snahy a strannosti z odboru účinkovania svojho vytvárajúci, čisto literárnovedecký a vzdelávateľský ústav národa nášho slovenského, všetky svoje úradné zprávy a oznamy nielen v „Peštbudínskych vedomostiach“, ale aj v „Slovenských novinách“, ako viac ráz cez týždeň, vychádzajúcich časopisoch slovenských (posiaľ viac takých časopisov nemáme), uverejňovala. Veď nielen „Pešťbudínske vedomosti“, ale aj „Slovenské noviny“ ako v národe slovenskom vôbec, tak aj zvlášte medzi osvedčenými národovcami, medzi riadnymi členmi, zakladateľmi a podporovateľmi Matice slovenskej svojich priateľov a oddaných prívržencov majú a nasledovne obidvom týmto stránkam záleží na tom, hodnoverne a zavčasu dozvedieť sa o účinkovaní Matice slovenskej a o všetkom tom, čo Matica slovenská svojim členom na vedomosť dáva, čo sa ale len tak stať môže, keď sa všetky úradné zprávy a oznamy matičné v obidvoch tých časopisoch uverejňovať budú, a síce z tej jednoduchej príčiny, že nie každý odberateľ „Slovenských novín“ je spolu aj odberateľom „Pešťbudínskych vedomostí“, a naopak. Ale aj v záujmoch Matice samej leží, slušným a spravodlivým požiadavkám obidvoch tých strán vyhovieť. Keď priateľom „Pešťbudínskych vedomostí“ milo je matičné zprávy v tomto svojom časopise čítavať, milo by to iste bolo aj priateľom „Slovenských novín“, keby aj oni v týchto novinách tieže zprávy čítavať mohli. Quod uni aequum, alteri iustum.^[158] Len nech si, prosím, nemyslia prívrženci „Pešťbudínskych vedomostí“, že len im samým na srdci leží rozkvet a zdarné účinkovanie Matice slovenskej, alebo hádam že len oni sami o ňu zásluhy majú. Všetka uznalosť a chvála ich rodoľubej zaujatosti, činnosti a zásluhám, ktoré im z našej strany nik neupiera; avšak keby si oni z toho nejakú prednosť, nejaké privilégium na akúsi hegemóniu v lone Matice slovenskej odvodzovať chceli, a my ostatní iba na to im boli, aby sme medzi nimi sťa „maľovaní panáčkovia“ figurovali, a čo hlavná vec, aby sme im do pokladnice matičnej iba k ich dispozícii peniaze vkladali, proti tomu ohlásiť by sme sa museli. Upamätujem ich, že aj pri „Slovenských novinách“ stoja mužovia národu slovenskému zo srdca oddaní a o Maticu slovenskú rovnako zaslúžilí, ktorým národná osveta a vzdelanosť národa slovenského a tým aj rozkvet a zdarné účinkovanie Matice slovenskej nie menej na srdci leží ako prívržencom „Pešťbudínskych vedomostí“ a nasledovne aj oni rovnaké právo majú požadovať od Matice slovenskej, aby sa úradné zprávy a oznamy matičné aj v „Slovenských novinách“ uverejňovali.

Nuž odmietnutím tejto žiadosti, nechcem povedať, že krivda, ale naisto akési nepovšimnutie, pohrdnutie sa činí oproti tým riadnym členom a zakladateľom Matice slovenskej a vôbec osvedčeným národovcom slovenským, ktorí, nech už je to z akýchkoľvek príčin, radšej „Slovenské noviny“ držia a čítajú; je to sťaby mravná presia na nich, aby oni aj „Pešťbudínske vedomosti“ sťa jediný matičný orgán držali, čo však mnohí, trebárs by aj chceli, už len pre ekonomické príčiny nemôžu.

Ale povážiť sa mala aj tá okolnosť, že „Slovenské noviny“ tvoria si v národe slovenskom nové obecenstvo, záležajúce aj z takých jednotlivcov, ktorí, posiaľ národu svojmu slovenskému viacej-menej odcudzení alebo aspoň ohľadom národnosti ľahostajní, neteční, až pôsobením „Slovenských novín“ k povedomiu národnému alebo k zaujatosti za svoj národ zo svojej buď predpojatosti, buď letargie duchovnej precitli. Mnohí z nich neprihlásili sa ešte za spolučlenov alebo aspoň za podporovateľov Matice slovenskej, majúc o nej, o jej cieli a účinkovaní vplyvom všakových neprajníkmi národa nášho rozširovaných osočovaní nie dosť jasné pochopy. Či teda Matici slovenskej naskrze nič na tom záležať nemá, aby sa aj týmto, snáď ešte viacej-menej blúdiacim alebo klátiacim sa synom národa nášho slovenského príležitosť dala čítaním v „Slovenských novinách“ hodnoverných zpráv o Matici slovenskej, o jej spasiteľnom účele a účinkovaní z času na čas dôkladne sa poučovať, aby tak aj oni pre tento náš národný literárnoumelecký a vzdelávateľský ústav celkom získaní a zaň oduševnení boli? Opravdive, to jednoduché odmietnutie návrhu aj z tohoto stanoviska naskrze nechápem.

Konečne na váhu padá aj tá okolnosť, že redakcia „Slovenských novín“ v zmysle svojho návrhu všetky matičné zprávy a oznamy zdarma, t. j. bez všetkého platu uverejňovať osvedčila sa s tým želaním, aby aj ostatné slovenské časopisy a nasledovne aj „Pešťbudínske vedomosti“ túto službu Matici slovenskej z lásky k národu bezplatne preukazovali.

Nuž, pýtam sa vás, páni, keď „Slovenské noviny“ matičné zprávy zdarma uverejňovať so všetkou ochotnosťou chcú, prečo by sa malo len „Pešťbudínskym vedomostiam“ za tože uverejňovanie z matičnej pokladnice, do ktorej aj prívrženci „Slovenských novín“ sťa riadni členovia a zakladatelia Matice slovenskej svojimi vkladmi alebo podporami prispievajú, každoročne dvesto zlatých platiť? Či hádam len „Pešťbudínske vedomosti“ za uverejňovanie matičných zpráv chcú byť platené? Alebo len ony na ten plat dajaké nároky a právo si osobujú? To o nich nijako predpokladať nemôžem, ba milerád verím, že by aj ony túto službu Matici slovenskej so všetkou ochotnosťou bezplatne konali. A ak je tomu tak, načo za uverejňovanie matičných zpráv nasilu platiť, keď sa tenže cieľ, totiž uverejňovanie matičných zpráv aj bezplatne a bez všelijakých výdavkov, a síce ešte s ich lepším rozšírením v národe, lebo prostriedkom dvoch časopisov slovenských, dosiahnuť môže? A či to nepožaduje záujem Matice slovenskej, aby jej pokladnica bola ušetrená od zbytočných, a nepotrebných výdavkov? —

Toto sú, hľa, hlavné dôvody, už v návrhu samom stručne obsiahnuté, ktoré za prijatie návrhu bojujú; sú ony zreteľné, jednoduché a nevyvrátiteľné. Avšak zo šetrnosti k našej Matici slovenskej nechcem odmietnutie toho návrhu ostrejšej kritike podrobiť; jedine to poznamenať za potrebné držím, že škoda bolo osobničkárske ohľady a subsumcie,^[159] ktoré pri tom odmietnutí hlavnú rolu hrali, do lona Matice slovenskej prenášať. Tu majú na váhu padať a oceňovať sa iba dôvody a nie kdejaké osobničkárske hádky a ohľady. Matica slovenská, ak chce svoje jestvovanie a zdar účinkovania svojho v národe zabezpečiť, ak chce vytýčenému vznešenému svojmu cieľu, ktorým je rozširovanie osvety a vzdelanosti národnej medzi Slovákmi zodpovedať, ohľadne nielen konfesionálnych a politických, ale veru aj osobničkárskych hádok, v národe našom sa vyskytujúcich, musí byť celkom nestranným ústavom.

Ale povie mi snáď niekto, ak je tomu tak, prečože som sa na valnom zhromaždení matičnom za ten návrh neozval? Prečo som, keď tam reč o ňom bola, čušal? Odpoveď dávam nasledujúcu:

Často vyššie záujmy požadujú od človeka, vlastenca, národovca malinkú síce, ale dosť ťažkú obeť, totiž obeť mlčania tam, kde ináč úplné právo by mal hovoriť, kde ináč pravda a právo podľa jeho najlepšieho presvedčenia na jeho strane stojí. Takúto obeť mlčania a ústupnosti položil som na oltár svojej lásky k národu na valnom zhromaždení matičnom, keď som sa za otázočný návrh ct. redakcie „Slovenských novín“ neozval. Chyby, pravda, už či z nedorozumenia, či z prenáhlenosti a z osobničkárstva dopustila sa väčšina valného zhromaždenia, keď za odmietnutie dotyčného návrhu kričala; ale aj ja, aspoň podľa svojho najlepšieho presvedčenia, zo stanoviska národného chyby by som sa bol dopustil, keby som bol napriek temer všeobecnému odporu hlas svoj pozdvihol za prečítanie a pretriasanie dotyčného návrhu. Rozdráždenie myslí a rozpoloženie pomerov na tom valnom zhromaždení také bolo, že moje ozvanie sa za návrh pravdepodobne bolo by vyvolávalo tak vášnivú a pohoršlivú debatu a rozopru, že pre Maticu samu dajakej nemilej scény a kompromisie, len protivníkom národa nášho slovenského vítanej, obávať som sa mohol. Obávať som sa mohol, že do tejto našej rozopry o tak delikátnom predmete zamiešať by sa mohol snáď tretí, nad obe strany mocnejší a neústupnejší, ktorý „sa kapacitovať“ nedal. Pre česť teda a dobro Matice našej slovenskej za radno som držal — mlčať. A myslím, že to pravidlo „e duobus malis minus eligendum“^[160] aj druhým zo strany „Slovenských novín“ prítomným pánom na mysli tanulo, keď v takej kritickej situácii spolu so mnou mlčali a návrhu, trebárs spravodlivému, padnúť dali. Tým, pravda, stala sa krivda, ale tá krivda stala sa jedine nám a nikomu druhému, avšak dobrovoľným prijatím tej krivdy zachránili sme, aspoň mienili sme zachrániť, česť Matice slovenskej, a tým skvelé dôkazy dali svojho opravdivého národovectva. Matica slovenská je nevýslovne viac pre národ náš než my, než „Slovenské noviny“ a všetci ich priatelia; a preto skorej môžeme krivdu utrpieť my, než by sa mala Matica slovenská kompromitovať pred národom. Pochlebujeme si, že táto naša miernosť, táto chladnosť rozvahy a so sebazaprením spojená ústupnosť touto príležitosťou dokázaná, aj u samých prívržencov „Pešťbudínskych vedomostí“, ak si dobre vec rozvážia, uznalosti dôjde. Tým sme pred celým národom skvele dokázali, že česť a dobro Matice slovenskej, tohoto posiaľ jediného paládia národa nášho slovenského, vyššie si ceníme nad svoje osobné presvedčenie a najspravodlivejšie nároky a právo.

Avšak z toho nenasleduje, že krivda má ostať krivdou navždy. Chyba sa napraviť musí. My, keď sme z vyššieho motívu za radno držali mlčať, aby sa tak podnet nezavdal k pohoršlivej, snáď Maticu samu kompromitujúcej rozopre, nezriekli sme sa tým práva svojho navždy, bo takúto obeť nik od nás požadovať nemôže; ale zastávanie návrhu samého, avšak s vynechaním toho pasusu o maďarónskom „Krajanovi“, na budúce nové valné zhromaždenie sme odročili. Hovorím s vynechaním pasusu o „Krajanovi“, bo „Krajan“, taký, aký bol od počiatku a je až do konca, nie je orgánom slovenským, ale maďarónskym, on je zásadným orgánom proti národu nášmu slovenskému vôbec a proti našej Matici slovenskej zvlášte, je zásadným nepriateľom národnej osvety a vzdelanosti Slovákov — Matica teda naša úradné svoje zprávy a oznamy nikdy v ňom uverejňovať nemôže.

Ja úfam, že budúceho roku pomery budú priaznivejšie na to, aby sa podobný návrh v uzrozumení sa spoločnom čelnejších mužov našich valnému zhromaždeniu na nové rozhodnutie predložiť a spojenými silami zastávať mohol. Do toho času snáď objasnia sa pomery naše a namiesto rozdráždených myslí a osobných subsumcií nastúpi chladná rozvaha a zmierlivosť aj u samých terajších protivníkov toho návrhu. Pravda vo všetkom konečne zvíťaziť musí. Terajšia naša miernosť je rukojemstvom budúcej miernosti aj u protivnej strany; a ja temer už teraz predpovedať by som mohol, že návrh „Slovenských novín“, ako bol toho roku jednohlasne odmietnutý, tak budúceho roku, snáď s nepodstatnou modifikáciou, bez všetkého pretriasania a odporu temer jednohlasne bude prijatý, bo tento punkt nesmie sa stať kameňom urážky, kameňom, o ktorý rozraziť, stroskotať by mohla národná naša svornosť, v lone Matice slovenskej posiaľ, buď bohu chvála, panujúca.