Piesne

Hej, dávno tomu, čo sme spolu boli, ale veď tie časy zase prídu. Hľa, teraz zima na slovenskom poli, lež z tých vrchov zimné sňahy zídu. Teraz vietor bije na to okienko, kde sme dakdy spolu sedávali. Čiže ti neklope tvoje srdienko? Hľa! Veď sme si nič nesľubovali! Ten vietor je moje pozdravenie — avšak hneď ti jak dieťa zaplače a hneď je mužské jeho povievanie. No tak, jak moja myseľ on skáče! My sme sa lúčili a vždy sme spolu, nemožno, by o tebe myslieť prestal, ja sa spálim, by som nový z popolu pre teba, milenka moja, povstal. Vždy som u teba — a ty mimovoľky jak bystrý vietor ku mne priletíš a jak ku kameňu letia vo hre kolky, ty ku mne, keď sviatok môj zasvätíš! (V Prešporku dňa 14. brezňa 1847)