ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vietor hviždí tými stepami, po ktorých kozák uteká; kozák v priateľstve s mohylami teraz bičom koňa seká, nad hrobom bratov sa nestaví. Rumák^[54] letí jak sokol plavý — ten beh nie mu je po vôli. „Kde letíš, kozák nedočkavý, vidieť sa na rodnom poli?“ „Čo sa mi diabli v cestu vložia, ja musím dnes prísť v Záporožia!“^[55] „Či ťa Tatár divý naháňa? Nevystačí tvoj kôň vraný!“ „Môj kôň, ten pozná svojho pána a neni nikdy uhnaný!“ Mládenec kozák ďalej letí, nedbá, či slnko pekne svieti — či sa obzerá v jeho zbroji. On letí! A Ukrajina v krásy svojej peknom závoji hrdo pozerá na syna. * Pekná Ukrajina, ty duma^[56] tvojich hrdinských kozákov, v tebe zhovorné vetry šumia, spomenúc tisíc zázrakov, hrdinské činy tvojich synov; pekná, tys’ v Slovanstve jedinou, kozák zaľúbil tvoje kraje aj šumot Dnepra valnieho, on harcuje za tvoje háje, lebo sú ľúbosťou jeho. V tých dumných hájoch on miluje a pri Dnepri vernosť sľubuje. Dneper zahučí — zadunie, vlny zbúrené rozleje, Ukrajina tomu rozumie, na spurného sa zasmeje a Dneper čo dobrý, milý brat nesmie sa viac na sestru hnevať! kozák na brehoch Dnepra stojí, díva sa na rozbesnený — aj on je taký v prudkom boji, kým odporník nezničený. Je kozák v boji spurný, divý, lež v pokoji jak holub sivý s milenkou sedí v dumnom háji a barce^[57] svoje spomína ............................^[58] a obejmá svojho syna. Lež prvá milenka je jeho pekná sestra Dnepra valnieho, Ukrajina s tvojmi stepami, na ktorých vietor povieva s plačom jak dieťa za kachľami, hneď tak, jak kozáčka spieva. Milenka kozákov junáckych, hrob si junákov svojich čackých.^[59] Jedna za druhou je mohyla, kde zaspí kozák v tichom sne, kde ho s matkou svojou spojila smrť ľahká v ustavičnom dne.^[60] kozák hoc’ zomrie, predsa žije a čo diamant, on nezhnije. Mládenci, synia nových časov, v tých piesňach ho spomínajú — v tých, ktoré sú jejich obrazom; v piesňach blaženosť hľadajú. Kým kozák bude — on hoc’ padne, jeho spomeň nikdy nezvädne. * Po stepiach sa vietor naháňa, klope na malé okienka — v chalúpke čaká svojho pána pekná kozáčka Marienka. Po tráve stepou vlk sa túla a hľadá korisť hladový; jedovým šípom svojho tula^[61] Tatár hrozí kozákovi. Mŕtvych zradcov bludní duchovia po mohylách sa zvítajú a bitvu veštiaci oslovia žalostným hlasom pískajú. Často sa aj Dneper rozvodní a stepi svoje zaleje, všetkému tomu duch slobodný kozáka sa len zasmeje. Dcéra kozáka je Marienka, chovaná duchom slobody; mladého kozáka milenka nebojí sa duchov, vody. Vietor zaklepal na okienka a už sa berie k mohyle pekná kozáčka Marulienka, rovná ona krásou k víle.^[62] Boh mi je svedok, krásna bola, a či kozáčka je iná? Ju nezošpatila nevoľa! A jej mať je Ukrajina! V chalupe sa duchov bávala, Tatár ju mohol lapiť a teraz, keď na stepi stála, kto by jej smel pohroziť? Ona v stepi, step ju obráni pred útokom nepriateľa; nie step, dievčinu láska chráni, to tušila, bárs nevedela! kozáčka sa nehanbi ľúbiť, veď opravdove miluje, vie držať, čo vedela sľúbiť, vernosť nikdy nebanuje. Darmo Dneper hučí, hovorí, darmo háj ten dumno šumie; kozáčky duch sa neotvorí, a keď ľúbi, nerozumie! Marienka na mohyle stojí, túžobne sa v diaľku díva a jej srdce je v nepokoji, nikto tu a deň odbýva! Či kozák nespí jak brat jeho, na hrobe stojí ktorému? Nevidieť krkavca čierneho, dobré proroctvo milému! V diaľke stepi vidí punkt čierny, ktorý sa viac a viac blíži. Stoj! Je to ten milenec verný, ktorého posol bol v chyži. kozák cvála na bielom koni, belúš sa k skoku napína jakby to skok jeho pokonný^[63] — jakby ho zvala dievčina. S bielou hrivou kalpak^[64] červený jednako vo vetre lieta — noha kozáka nie v strmeni a so šabľou zem sa stretá. Aždaj Bisurman^[65] ho naháňa? kozák z boja neuteká — či v Záporož novina planá? Zato on koňa neseká. On videl v stepi Marulienku — tú dievčinu svojej chlúby, jeho dumu, srdca milenku, kozák harcuje aj ľúbi! * Po stepi kozák letí a v očiach dušu svoju má, všetko, všetko mu je v pamäti, či pozor dá, či dumá? Obraz veleby pekná stepa a kozák je kráľ tej krásy. Vietor hviždí, domáha sa, klepá, jakby šiel s dakým v zápasy! Plnmesiac svieti, v čarách svojich hviezdy všetečné kukajú. Oj, stepa! Túžba túžbou mojich, či ťa oči uhliedajú? Kozák tadiaľ nocou chodieva a dumá o svojej slobode! Velebou duša mu okrieva mysliac o kozáckom rode! „Ja pán tej stepi, samotný sám, všetko, čo na nej, je moje! Var’ sa Moskvitanom^[66] poddať mám, nesprobovať s nimi boje?“ „Nie,“ a popichne svojho koňa, letí v svoje Záporožia — nie kozákom chvíľa pokonná, Kozákov v hrob neuložia! Plnmesiac svieti v čarách svojich, hviezdy všetečné kukajú. „Oj, stepa! Túžba túžbou mojich, či ťa oči uhliedajú?“ * Marulienka na mohyle stojí, túžobne sa v diaľku díva — a jej srdce sa nepokojí, nikto tu a deň odbýva! „Hej, už tu!“ a z mohyly zletí v náruč svojmu kozákovi — v zídení duch milencov svätí sviatok duší opravdový; v zídení si v náručí ležia, milenci nerozprávajú, ich myšlienky v jeden cieľ bežia, veď jedného ducha majú! Jeden cieľ — a to jejich ľúbosť — chudobná býva na slová; kto len slovom vyjaví milosť, to nie milenec, lež sova! Chudobná reč nemá výrazy vyjaviť silu milosti a špatná reč nemá tej krásy vyjaviť lásky peknosti; jeden pohľad, ruky stisnutie povedať viacej v stave je; k žitiu milenke precitnutie je, keď sa ona zasmeje! Veľké je more nezmerané, mnoho životov v ňom pláva; pekné je nebe neslýchané a hviezdy sú jeho sláva; malé to — keď okom dievčina po šuhajcoch bystro švihne; ten pohľad Ukrajiny syna zo zeme k nebu vydvihne. Kto neľúbil, v prachu sa váľa, zostane večne zväznený; k Bohu jak na koníku cvála, ktorý je pannou ľúbený! To oko panny, plné ľúbosti, viac je jak bezkrajné more; to oko — väčšej významnosti jak neba plamenné zore. v objatí milenci trvajú, nechcú svet, keď v láske žijú, jeden druhému sa dívajú a spolu ich srdcia bijú! To pravda — špatná je to žena, ktorej krásu musíš väčšiť, a nepekná je to ozvena, ktorú z ducha musíš vábiť; to nie láska, čo v slove horí, vyberanosť potrebuje. Láska plameň v očiach vytvorí, plameň v srdci rozduchuje. „Však mi už nepôjdeš do boja, zostaneš pri mne na veky? Čo som trpela nepokoja — ale tu si — Bohu dieky!“^[67] Zadumeno kozák pozerá, zle opustiť stav junácky; lež potkol sa mu koník včera, nepôjde viac v boj junácky, bo keď ta pôjde, tam zahynie, tá viera je v Ukrajine. „Poď že milá k tvojej rodine,“ tak preriekol ku dievčine. „Pôjdem k vám s svadobným ručníkom, dajú ťa mi, Marulienka.“^[68] Idú — s nimi koník chodníkom a udidlom^[69] svojím cengá. * Hej, veselá je Marulienka, jakby láskou omámená — bola kozákova milenka, teraz bude jeho žena. Čacký junák je bez slobody, opatrovník svojej ženy; už nebude mať viacej hody. Slávou junáckou zdobení v malej chyži v prostriedku v tanci si pokreskávajú šarvanci, skokom idú do kolesa, pekná dievka milo plesá, razom každá naplašená naspátok by odskočila — už darmo, už je obtočená rukou toho, čo ju chytila — len jedno malé okamženia, to objatie, to bozk vrelý — jakby nič hajd’ zas do vrtenia! Taký ples cez večer celý trval na svadbe Marulienky, ženy — prv kozáka milenky. Keď mladí tak bystro plesajú, nedbajúci na predošlosť — tí starí sedia a hádajú, aká im príde budúcnosť. O tom mladý nerád hovorí, na to sú starí otcovia. Pekný šuhaj otcom sa korí, veď sú skúsení vodcovia. Pekná mladosť len teraz žije a trhá kvety ľúbosti; nože, zakiaľ srdce nám bije, užime lásky radosti! Svet i tak teraz prevrátený spásu svoju v bruchu hľadá, radšej láskou buďme zväznení, tak na nás vina nepadá. Ba v tom utiahnutí, mlčaní zosilí sa duch náš mladý, hynie dosť v sveta burácaní, žerú ho sveta ohľady. * Pekný život Ukrajiny, krajší jak Božie slniečko, milší jak slávske dievčiny a živší ako srdiečko; ako ten Dneper hurtom sa valí, ako tie háje šumejú a jak slnce nebeské páli a ako sa hviezdy smejú. Nuž, taký život kozákovi bujarému, taký patrí; pozobúdzať tie hnilé sovy, rozložiť slobody vatry. To život, akého nebolo, a aký len v Slovanstve je; bratia, nože kolom mňa v kolo, budúcnosť sa nám zasmeje. Môžme aj ľúbiť dievčiny a kochať sa v jejich kráse; buďme jak synia Ukrajiny a nebuďme jak tí zase! * Na svadbe Marulienky boli, kým mesiac, hviezdy nebľädli, keď už zasvitlo, razom v poli trúby vojenné zhrčali. Divý to hlas, vojenská trúba, aj hviezdy vždy sa schovajú; lež mužom divým je to chlúba, keď tým druhých poľakajú. Tie trúby divo zahrčali a v radách jazdia kozáci; hurráh! hurráh! z veselia poskákali predtým tichučkí junáci — akí sú teraz hrozní, diví, hurráh! hurráh! keď zvolajú. Bitky divej sú nedočkaví, keď sem-tam s koňmi cválajú. V jednom okamžení lúčenia s milenkou prestáte bolo jedno objatia a bozkania a hybaj v harcovné kolo! Taký je kozák odjakživa, chytro sa k vojne hotuje; milenka, holubica sivá, nesmúti, lež sa raduje, kozák v povesti vždy zostane, hoc aj v seči^[70] divej padne — a pri ňom, jeho milovanie — toho pamiatka nezvädne. * Cez dedinu ide kurenia,^[71] ataman^[72] popredku cvála; tu svadba a tu zastavenia, atamanovi buď chvála. „Pite, bratia kozáci, pite, buďteže s nami veselí — i tak v diaľne kraje jazdíte, vy pevné srdcia z oceli!“ Z koňa vraví starký ataman a prísne reči hovorí: „K boju zavolal nás Lachov^[73] pán a v nás duch vojenský horí. Víno pite, mi krv budeme, vy tancujte, mi harcujeme, vy ste tichí — a my sme diví, vy pokojní, my odvážliví. Zbohom buďte, zbohom, kozáci, had’^[74] kupredu, moji junáci!“ Ta ďalej idú, cvalom letia a piesne dumné^[75] spievajú, nuž, veď oni sviatok zasvätia, keď druhí odpočívajú, kozák vie, kedy v boje ide a že sa tam dobre rúba; veď nevie, kedy naspäť príde; prečo? nuž boj jeho chlúba!^[76] A verný, ktorý zhynie, padne — junák ho vždycky spomene;^[77] a kým kozák, on vždy omladne, len zradca v zábude stene. * Už tí kozáci odjazdili, boli dávno za stepami, tu ľudí náreky zbudili Marulienky s dievčatami. Aj jej kozák odišiel v boje, biť sa za zlatú slobodu! Jej nahal ťažké nepokoje a slzami kaliť vodu. No, plače pekná Marulienka, tá kozákova milenka: „Či sa mi on kedy vráti a či v boji život stratí?“ Taký kozák odjakživa, taká jeho vôľa divá; on do boja, doma ona, nak plače, v boľasti stoná. On jak orol nad stepami krútiac sa prudko harcuje, a keď Boh je s kozákami, nuž sa domov navracuje, a keď nie, mohyla ho skryje, on bo umrie, bo víťaz žije! * Marka vždy k mohyle zachodí, v šíry step oči obracia — a zavše jej dačo prichodí že sa on z vojny navracia. Bol pekný večer, plnmesačný, ona sedí na mohyle — dlho sa díva v step priezračný, podobná rusalke,^[78] víle. Razom vidí dlhé kopije, uzrie kalpaky červenie, darmo sa jej oko ta vpije, jeho v tých radách nikde nie. Hľa, tam dač za tými radami, tam voz krvou zabarvený — a beluš cengá s vodidlami súc za pánom skormútený! Hoj, videla to Marulienka a keď vozík k mohyle stal, bôľom bola žitia zbavená a oboch jeden hrob prijal! Hučia piesne po Ukrajine o kozákovi, o dievčine! (V mesiaci listopad — mrazeň 1847)