ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I „Kone sem, môj verný sluha, vymizli nebeské zory, mesiac a hviezdy vychodia, bo slnce kleslo za hory. Dobre mi je, keď nepáli, Hviezdy, hoc svietia, nehrejú, a mesiačik hoc svieti, chladí, a blesky jeho sa mi smejú.“ Tak volal Trojan, kňaz Srbov,^[108] ktorý bol vražbou zakliaty. Nesmelo ho slnce zhrievať, bo bol by v rosu rozliaty. „Kone sem, bo čaká ona, klope jej srdce milému, on z noci chodí, bo slnce nesmie zasvitnúť biednemu.“ Sluha prichodí na vrancoch, s vetrom o závod cválajú, letia cez nivy, cez húšte ta, kde sa múry belajú. „Ticho je všade, všetko spí, oj, jak mi dobre, takže je, len hviezdy a mesiac svietia, hneď sa mi ona zasmeje. „Slnko ma roztopí, spáli, uschnul by na ňom sťa rosa. Že noc tá chladná tak krátka je a dni tak dlhé byť mosia? Či je dobre duši mojej, okreje v bleskoch mesiaca, škoda, že v každom novom dni aj slnko k nám sa navracá!“ „Nemo je v noci, pane môj, a krajší nad ňu deň býva, cez deň všetko sviežo žije a v noci všetko len sníva. Nespieva vtáča, ale spí, nepoznať peknú kalinu, nevídať krásu tých krajov, len tmavú jednu dolinu!“ So slnkom stane aj škovran a smelo ku nebu letí, zatrepoce krídelkami, a tak deň pekný zasvätí. My to neznáme, len v noci ako od ľudí vyhnaní cez tmavé húšte chodíme, černoplášti, nepoznaní. Preleteli pres doliny, prišli k zámku bielenému Trojan sa teší, raduje, tam býva milenka jemu. Skočí z koňa a k nej letí, sluha kone drží a stojí, čakajúc, či skoro svitne, prv nikdy pána nepokojí! II Sluha čaká na Trojana, Trojan s milou veselí sa a pred domom na tej stráži sluha verný obozrie sa. „Hľa, už svitá, zore idú, veštiac krásny, lež teplý deň. No a pán ešte nejde, môžbyť spadol naňho sen.“ Na okienko klepe: tluk, tluk. „Pane, pane, deň už letí.“ „Nechajže ma, sluha verný, nejdem vždy na zálety.“ „Pane, pane, deň sa brieži!“ „No prídem, môj verný sluha, veď koník môj dobre beží.“ Vyjde Trojan, lež aj slnko — na koňa vsadne a v cvalu ta on letí, ta on letí ako kvapka zo prívalu. Lež už dávno vyšlo slnce, Trojan bľadne, z koňa skáče. „Sluha dobrý, ratujže ma!“ Skukne, slabne, v zem sa hádže. Verný sluha zakryl pána, domov ide, bo pán kázal. Hneď on príde, hneď sa vráti, len čo by koňa priviazal. Krátky čas — lež v krátkom čase stvoria sa divy na zemi, stvoria sa divy na nebi a človek sa v kvapku zmení. III Ležal Trojan pod kepeňom^[109] a slnko tuho svietilo — niet obláčka, niet vetríka, jakby sa naňho strojilo. Deň je dlhý a on čakal, kým mesiačik nezvíťazí, bo ten slnko vždycky honí a na noc volá za pasy. Lež slniečko preč uteká, s mesiačkom sa nespodieva. Načo? Veď mesiac zahynie, keď ono vo dne zohrieva. Trojan leží pod kepeňom a slnko tuho svietilo, jakby to jemu navzdory, jakby sa naňho strojilo. Tu okolo idú ľudia, vidia kepeň, prídu k nemu, dvíhajú ho — no zvedaví, či to nie stopa ku zlému. Trojan kričí, Trojan volá, lež už slnko zasvietilo a Trojana pekné telo v kvapku rosy sa stopilo. (V Prešporku 22. 12. 1847)