ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Schovala ma mati do bielučkej šaty, do hustých záhybov malinké dieťatko a prvorodené svoje paňátko.^[80] „Búvaj, syn môj, búvaj a svet nenačúvaj,“ tak mi mať spievala, kým ma odchovala; keď ma odchovala: „Choďže mi do sveta, lež neriaď sa tak, ako svet si lieta!“ Vrátiac sa zo sveta, idem do dedinky, kde dobrá mať moja žila bez pokoja. „Vitajže mi, vitaj, ty syn môj jedinký, čo som pretrpela, ako som chorela, či sa mi navrátiš, či sa mi nestratíš?“ Prišiel som zo sveta ku mojej materi, lež prišiel bez srdca a prišiel bez viery. „Mať moja, mať moja, ja nemám pokoja — ja ti nemám lásky, bo svet som načúval, ja nemám ni viery, bo svet som načúval, ja nemám, len seba, bo svet som načúval.“ Poslala ma mati, by som šiel zaspati, poslala ma mati s dievčaťom sa hrati, poslala ma mati prírodu hľadati, poslala ma mati aj pre dievča žiti — a zo sna, z prírody, z môjho milovania mám lásku, pokoj a vieru bez prestania!

„Dokonané,“ Kristus na kríži zavolal, smutno všade, len diabol smútku odolal, aj príroda celá všetko dokonala, len diablova duša sa zarehotala. Temno v duchu každom ako v tmavej noci, hynú putovníci bez svetla pomoci. Putovník len ide poručeno Bohu a nedaj Bože, tma taká ako v rohu. Razom svetielko malé pred ním tancuje, jak panna mládenca vábi, priťahuje — svetlonos^[82] vedie pustovníka v marasti a hynú razom v tej bezodnej priepasti. Temno v duši každej, keď Kristus dokonal, no k tomu aj sám diabol hrozne zastonal. (Keď sa diabol s dakým o dušu pokoná, čo by sa radoval to bôľne zastoná.) Pošiel diabol bližšie k tomuto svetu; priam tak ako zlý básnik k svojmu predmetu. Nevediac či o službe, či o slobode má svetu zaspievať po dlhom úvode. Stál čert na čiare, kde sa smrť — večnosť delí, tu jasno, tam zase sňah v svete chumelí. Tam zima — lež čert nie milovník peci, všetko mu jedno, nech je len duša vo vreci. On robí, on sa učí, a tak nehnije ako ten, ktorý z „vinice Páně“^[83] žije. Dlho čert myslel, ako že sa do sveta? Či jak duša pána v mentieke zapretá, či jak v kabanici^[84] sedliak ubiedený, či jak panna, jak chlapec znovu zrodený? Pán v mentieke,^[85] to i tak je čert hotový, malé zas pole dané je sedliakovi — a dieťa, čože to na svete urobí? Čert, jak viete, nerád sa dá do poroby, on sa obliekol do reverendy švárnej, nuž stal sa vám kňazom, škoda práce márnej! Ako had laziac^[86] ku koristi sa kradne, o paši sniaceho jeleňa napadne a v prsteňoch najprv líškajúc objíma, v objatí vždy tuhšom korisť si dotríma.^[87] Nuž tak sa i diabol prikrádal ku svetu, prudšie vždy šiel, jakby dakomu na retu.^[88] A tak bol preletel už tri sveta kraje, razom, letiac ponad husté, večné háje, spustil sa letom orla, do toho bora, no on šiel ta jakby do svojeho dvora. Tma, boj večný s Bohom — to z raja vyhnaný sám jediný drží sa cieľ vymeraný. Nemo v tej hore jak na púšti Sahare, jak mŕtve telo položené na máre. Pravda, z veľkosti ticha božstvo sa rodí, národov velikosť v tichosti zachodí, ale to prázdne ticho, to vec diablova, nie sokol, nie orol, lež nech dumá sova. Neviem, načo by sme mali v dume stonať, bratia, nám treba to myslieť a to konať. Jak lúče slniečka prechodiac listami bezdušnej tme dom vykážu za horami, oživne príroda, kde človek prichodí, ba človek prírodu z kliatby oslobodí. Po liste zvädlom toho bora tmavého počuť šuchot kroku ľudského, náhleho. Hľa! Už je tu, tu v tejto najdivšej stráni v čiernej šate zahalená pani — nesie na rukách nemluvňa — to sa smeje — a tej malej tvári vidieť nádeje svetov budúcich — škoda, že zapadajú. Čože prišli na svet, keď zahynúť majú? Bez srdca mater, bezbožná dcéra sveta, ukryla v temný bor lásky svojej dieťa. Pobuďže tu, pobuď, na mňa skoro zabuď, pre teba nedám svet, ty prvej lásky kvet. Svet krajší ako ty. Tu kvety, jahody, zabavže sa s nimi, s tými nevinnými a pobuď v bore, pobuď a na mater zabuď. Ja som lásku mala, ja vernosť som mala, ja teraz chcem česť mať — musím ťa nechať. Nech ťa Boh zachová lebo stráž diablova — pobuďže tu, pobuď, na mňa skoro zabuď.“ Dieťa položila, nemluvňa nechala, by ho mať príroda v tichu vychovala. Príroda, dobrá mať, tá vychová stromy, ej, ale nejeden z tých stromov je chromý! To diabol počúval a dlho nedumal a dokončenia veci nevyskumoval. Uchytil dieťa a inde ho zaniesol, do pustej stráne medzi poddaných besov.^[89] Nechcem byť viac kňazom, to úrad nevďačný. Tak vravia: najprv rob a potom zostaň lačný. Čert išiel domov, veď si vychoval dieťa — v každom z tých je buď spása, buď zhuba sveta.