Piesne

Vilija,^[124] našich potokov vodička, dno má čo zlato a nebeské líčka. Pekná Litvínka, čo pije z jej vody, čisté má srdce, pery jak jahody. Vilija v milej Kovjenskej doline v kvetoch narcisu, tulipánu plyne, u nôh Litvínky kvet našich šuhajov od rúž krásnejších i od tulipánov. Vilija pohŕda dolinky kvetami a hľadá Niemen,^[125] prudkého milenca, smutno Litvínke medzi Litvínami, bo zaľúbila cudzieho mládenca. Niemen ju vezme na ramená zrutné, nesie na skaly a divé priepasti, túli milenku v prúdy svoje mútne — a hynú razom v mora hlbokosti. Rovno aj tebe prichodí tam v diali z dolín otčiny, ó, Litvínka biedna, aj v zabudnutie ty prídeš pomaly, ale smutnejšia, ale sama jedna. Na srdce, potok varta je daromná, dievča miluje a Vilija beží, Vilija zhynie v ľúbení Niemna a dievča plače v pustovníckej veži. (V Prešporku dňa 24. listopadu 1847)