Piesne

Dobre sokolovi, keď uletí z klietky, uletí z väzenia, lež nie z každej pletky. Po dúbravách lieta, sem-tam na konáre, sem-tam po slobode v pervom^[122] peknom jare. V hájiku je studňa s drobným bielym pieskom, so studenou vodou, to tichým holúskom. Sem letí holúbok v sparnom preňho čase, tu si pohrkúta a tu sa popase. A sokol slobodný tiež sem doletoval, prečo že ta ide, nik sa nespytoval. Nik mu nedal kriela, nik mu nezabráni, odtiaľ ho nevymkne, ten dom nemá brány. Klietka maľovaná sokola pustila, holubica biela sokola lapila. A sokol, vták plavý, pri tej Dobrej Vode sedal ulapený, hoc je na slobode! A mne sa tak stalo: N ma pustila, R moje srdce so svojím lapila. Tá prvá len ruky ľahko priputnala a druhá srdiečko so srdcom zmieňala. (V Bratislave dňa 3. brezňa 1848)