ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hojže, Poľka, nechaj lkanie, plač, mdlobu a bedovanie, všetci už na koňoch sedia. Bystro ku mne, nemar z času, dohoníme našu chasu. Či ťa mám zabiť a z bitvy prázdny sa vrátiť do Litvy? Nie tak, nie tak, zúfanlivá, ty so mnou musíš byť živá! Skoč len zbystra a tu vedľa do slameného seď sedla. Tak ťa bystrý kôň môj plavý prudkým skokom neunaví. A pred vetrov ostrým vaním vlčou hunkou^[101] ťa zachránim. Rýchlo len na koňa môjho, tu nemáš oplakať čoho. Hľa, tvoj dvorec pekný biely v ohni je, leží v popeli a ten tvoj Poliačik švárny, čo mi zrobil odpor márny, čo životom teba bránil, ver mi, zo studených hrobov nezatúži viac za tebou. Pozri — ha! Jak zbľädla razom a ja ľútosť cítim časom, veď sklesla na zem jak mŕtva táto biedna pekná deva. Spamätaj sa, prídi k sebe, ja chcem tam byť otcom tebe — rýchla Zejmiana^[102] kde beží, drevený môj zámok leží. Nebudeš tam smutne plakať, vo dne veď môžeš vlnu tkať, večer, keď sa zídu devy, v priadkach počuješ ich spevy. A syn môj, ak v krátkom čase z Prús^[103] sa vráti domov zase, aždaj ho krása tvoja dojme, aždaj ťa aj za ženu pojme. Málo mu je rovných v Litve, jak na hodoch, tak aj v bitve. Neni on hladké páňatko^[104] ako tam tvoje Lechátko.^[105] Junák svieži, junák smelý a čierno obrostlý celý, nak zhynie jazyk, ak klamem: on železo v rukách zláme! Hja, už sa uspokojila a tvár jej sa rozohnila. Prosby alebo dieky zbieraš, že na nebe zrak upieraš? Divno! Hľa, za tým úsmechom na koňa vsedá so spechom. Tak, tak, len ku mne pritúľ sa, obviň ruky, pevno drž sa, bo na cestu sa pustíme v Litvu, s vtáci poletíme. Čo to, znovu sa potriasaš, na plameň pohľad obracáš? Domy v ohni — čo ťa po nich, aždaj ťa nehodím do nich! Ha! Stoj, stojže, dievka smelá, z koňa v útek poletela — neutečieš, čo hneď strela by ťa dohoniti mala. Kdeže, kde ťa bázeň žene, počkaj, neleťže v plamene, prisám Bohu, pomysli si, za to sa nechcem vŕšiti. Nepočuje, bez pamäti, zopnúc ruky ďalej letí. Poskoč, kôň, leč v ohňa prúdy hodí svoje pekné údy. Poskoč! Kde sa mi podela? Hľa, tamto jej sukňa biela v čiernom dyme zašľahnula! Oj! V plameni utonula! Jak som Litvín, bral bych veru, hoj, takúto ja mať dcéru — bola pekná a statočná, zhorela, škoda jej večná. (Z poľského v Prešporku dňa 13. mrazňa 1847)