ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I V údolí je cmiter malý a v cmiteri sú dva hroby, letia hlasy po doline, bôľne hlasy to žaloby. Do cmitera nesú rakev, rakev čierno zahalenú — a tie hlasy, bôľne plače, zdajú sa volať ozvenu. Koho nesú? Za kým plačú, povedzže, smutná dolina! „Zakopajú do cmitera najstaršieho môjho syna.“ Ľudia plačú kolom hroba a slnko sa pekné smeje a v tom modre toho neba ligocú sa im nádeje! Smútok neni bez potechy — hej, to ináč všetko bude, neplačteže, veď jeho duch nezostane skrytý v hrude. Plačte, ľudia, veď ste ľudia, plač je v smútku potešenia. Darmo, darmo, tak sa časy, tak sa ľudia v svete menia! II Neďaleko od cmitera medzi troma topoľami, dom tam vidieť vybielený, domec medzi záhradami. Bývali v tom dome tance, žiale teraz na ňom sedia, horké žiale, ťažké bôle, ak o takých múry vedia. Keď tie múry obielené, viacej ešte ľudia smútia a tie deti umretého potok horkou slzou mútia! Noc už stíny rozposlala, hviezdy sa už zažíhali a v tom dome lampa svieti, bárs už všade zhasínali. V malej chyži pred tým krížom Krista, sveta Spasiteľa, kľačí panna, z úst sa vine jej modlitba k nebu vrelá. Veď je sama na tom svete a sirota opustená; čo si počne, keď od otca, od matky je opustená? Ticho plače - plač len, sestra, slzy tvoje k nebu idú a z neba ti anjelici na pomoc ku tebe prídu. Na oblok tu ktosi klepe: „Otvor milá, duša moja!“ „Neotvorím, drahý šuhaj, nemôžem byť milá tvoja!“ „Keď nie milá, budeš ženou — dá nám Pán Boh požehnanie, keď nám otec nemohol dať a to verné milovanie!“ „Poď už, šuhaj, otvorím ti, za otca sa pomodlíme, veď on dobrý dobre vedel, že sa dvaja my ľúbime!“ Zas ticho v malej chyži, len tiché čuť je modlenie, za koho sa milí modlia, tomu dá Boh spasenie. (V Prešporku 20. listopadu 1847)