ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pomaly letí sňah, husto padá, sype sa v chodník, kde priadka býva, často sa aj pod dach^[112] cez otvor vkráda, malej chalupy čierny dach skrýva. Na dachu len komín jak na stráži stojí, kolo neho vietor hviždiac letí, hneď to skučaním priadky nepokojí, to buchne na okna plech zapretý. V chyži pri kozube pradú nevesty, vretená ich sa vrtia pomaly, okrem vrčania čúvajú povesti, ktoré od predkov dávnych dostali. Tu i tu šuhaj dajeden prikvitne, že sa vraj v noci nevesty boja. Tam sú a sedia vždycky neodbytne, furtáci^[113] s dievkami čary stroja. Jedna rozpráva, druhí načúvajú, vtom fujavica s oknom zatrase: „Jezus Mária,“ v úzkosti volajú a o chvíľku vreteno vrčí zase. Raz vietor plače jak maličké dieťa: „Jezus Mária, dákys’ to duch venku,“ hneď zas lahodne po údolí lieta: „Hľa, milý volá svoju milenku.“ A malé deti túlia sa do matky ako splašené do sliepky husi. Väčšie schytia z ľanu pozostatky, pradú cvrčkom plátno lebo čipky. Pomaly letí sňah, husto padá, sype sa v chodník, kde priadka bola, už sa polnoc pomaly prikráda — a v chyži temno, ticho dokola. (V Prešporku dňa 22. mrazňa 1847)