ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I „Búvajže mi, búvaj, nemocná sestrička, nak sa pokoj sladký spustí na tvé víčka!“ „Teraz spať nebudem, vo sne som bez moci; a kto mi to zistí, či dožijem noci?“ „Nermúť sa mi, nermúť, moja holubička, ej, zakuká tebe viac razy kukučka!“ V zelenom hájiku kukučka kukala, keď som ju prosila, len jeden rok dala!“ „Zakuká viac razy v mesiačkovej noci, dá tebe sestrička, dá Pán Boh pomoci!“ II Zaspala chorá a sladko spala, nevinnosť to dievča kolembala, zaniesla ju v kraje tých čarovných snov a doprostredu anjelských chórov. Tých sladkých snov prešlej minulosti, tých blahých časov prvej ľúbosti. Anjeli jej ľúbezne spievali, a ju, milostnú pannu, kochali.^[91] Bo hoc aj k sveta skaze zatrúbia, predsa anjeli nebeskí ľúbia! Choré dievčatko vrúcne ľúbilo, vo sne Milka cheruba^[92] spatrilo. Vznášal sa nad anjelov chórami, pravda, prvší medzi cherubami. „Poďže ku mne, moja vyvolená, rovná ty so mnou, budeš slávená. Ty si mi verná do smrti bola — po smrti ťa anjel, cherub volá!“ Sestrička, pozri! On sa tam vznáša — aj, hľaď! Už mi ho zem preč odnáša. Sestrička ľúba,^[93] ktorý že je čas? Mňa k sebe volá môjho Milka hlas!“ „Kto by ťa volal, sestra úbohá, nikto ťa chorú, nikto nekochá, len šum vetrov ponad háje letí, len čarovný mesiac milo svieti. Búvajže ešte ten tvoj sladký sen, kým ti nesvitne, ľúba, krajší deň!“ III V boľastiach telo sa zvíňa — a duch? Ten vysoko lieta. V snách svoju prešlosť spomína, v boľastiach stane sa dieťa. Lež pekne je dieťaťom byť, raz ešte maličkosť prežiť. Dieťaťu sladko, dobre je — aj v plači len radosť zjaví, jemu sa budúcnosť smeje, ktorú dakedy vystaví. A keď ho čierna smrť schváti, s úsmechom svoju daň splatí! Šedivec rád sa uberá do toho lepšieho sveta, za zemou sa neobzerá, veď sa stal pre svet zas dieťa. Ťažký svet jeho ramenám, dej nechá novým plemenám. Ťažká je slza matkina, ktorá v boľasti padne, lež zanechá svetu syna a veď v dcére zas omladne. Vie, že bárs kuvik^[94] kuviká, ju do hrobu nezamyká. „Sestra moja, ja som mladá, musím sa so svetom lúčiť — a ja by som chcela rada na tom peknom svete ľúbiť! Sladko ľúbiť jednostajne, ľúbiť zrejme, ľúbiť tajne!“ „Ale vieš, keď som letela ta v tie kraje nesmrtnosti, milého som tam videla lietať v božskej velebnosti. Ej, on z neba dolu zíde, pre milenku, pre mňa príde.“ „Nermúť sa mi, sestra moja, veď on žije, veď on tu je, to ti sen nedá pokoja, on tu — radosť ti hotuje! Tys’ mladá — žila bys’ rada, nak smrť druhú obeť hľadá!“ IV Pri Dunaji, pri hlbokom, tam, kde sa mocný valí, tam na vŕšku, na vysokom k pocte Božej spievali. „Počuj, Mária, pre svojho syna za tú, ktorá v boľastiach sa zvíňa, Panna nebeská, ja teba prosím, trávu zelenú slzami rosím! Triráz zvelebená božská Panna, milenke daj pomoci do rána! Milenka moja plná ľúbosti, mnou sa korí tvojej velebnosti! Pobožnosť k nebu letieť pomáha a ľúbosť to nebe na zem ťahá. Daj Linke mojej na zemi nebe, oba potom oslávime tebe; nie — aj indy,^[95] veď ty za odplatu nedávaš prosiacim pomoc zlatú! Božská Mária plná milosti, nedaj jej zhynúť v prvej ľúbosti! V prvej mladosti ťažko je zhynúť, v prvej ľúbosti ťažšie sa minúť! A ľúbosť a mladosť spolu chodia, bujarú myseľ v milencoch rodia! Tá, ktorá v svete ešte len má žiť, pekná, mala by korisť smrti byť? Aby ozdravela moja ľúba, Mária svätá, pošli cheruba!“ Tak šuhaj prosí za milú chorú, uvidí zaligotať sa zoru. To Mária poslala nádeju a tej nádeji hviezdy sa smejú! Pri Dunaji, pri hlbokom, tam, kde sa mocný valí, tam na vŕšku, na vysokom, k pocte Božej spievali. V „Sestrička ľúba moja, rada by zaspala, keby vo snách pokoja sladkého dostala. Lež dačo ma budí, túli sa k mej hrudi, pekné je to dieťa z nadzemského sveta!“ „Nič nevidím, sestrička, spi len sladko, drahá, ty moja holubička, v snách ťa boľasť nahá! Ešte sa nezorí, dlhý deň ťa zmorí, búvaj sladko, búvaj, o anjeloch snívaj!“ „Anjeli sem zleteli, nechcem o nich snívať, veď to dobre vedeli, chcem sa na nich dívať! Na zem keď priletia, môj sviatok zasvätia — oni prišli ku mne nie v noci, lež vo dne!“ „Čože ti je, sestrička? Bľädosť ťa nahala — hej, keby si, dušička, z nemoce už stala! Kukučka kukala, mne nádeju dala, v mesiačkovej noci dá ti Boh pomoci!“ (V Prešporku dňa 14. listopadu 1847)