Umelecká próza

^[11]

Z Naďlaku v Rumunsku prišla zpráva, že umrel Štefan Garaj, dozorca a presbyter ev. cirkvi a direktor Ľudovej banky.

Spomínam.

Nechybí už veľa do tridsať rokov, čo naďlackí ev. farár a vodca Ľudovít Boor zachytil na martinské národné slávnosti s päť rodín a starého mládenca, statkára Isu Madriča. Všetko mužov a ženy v najkrajšom ľudskom veku: otcov, matere závažného významu v Naďlaku a povážnej ľudskej váhy.

Viezli sa na Pešť, Kremnicu, a keď vlak začal sa točiť v tuneloch, po zákrutách, tu veru vážnym a povážnym Naďlačanom prišlo všelijak v žalúdku a hlavách.

„Velebný pane, tu nás vyvrátia,“ rečie práve Štefan Garaj a hoci Boorovi dávno v cirkvi a v obci doma dôverovali, tu veru jeho ubezpečovanie vzali v pochybnosť a ako sa vraj vagón nakláňal napravo, naľavo, tak milí Naďlačania — ako doma na vozíkoch — prechodili zavážiť, a šťastlive došli do Martina.

Tejto historke sme sa potom stokrát smiali, keď ju Boor rozprával a Štefan Garaj, nemohol sa škriepiť, len sa usmieval a bafčil z tajtíčky na dlžiznej čútore.

Na stanici v Martine vítal ich sám Hurban Vajanský, lebo to Ľ. Boor vopred tak zariadil. Mal radosť zo statných Slovákov a Boor vzal ho dva kroky vpred, aby mu rozpovedal, koľko sto jutár zeme majú títo roľnícki hostia, akých do Martina málo chodievalo.

Skupina Naďlačanov šla za nimi a Vajanský začul z ich úst — maďarčinu. Obzrie sa — Naďlačania.

„Lajo, hovorí Boorovi, kých čertov že ty to vedieš, veď sa tí po maďarsky zhovárajú,“ dudre Vajanský už hlasite.

„Neboj sa, Svato,“ bráni Boor, „to sa len s tým Srbínom dorozumievajú…“

„Učení po nemecky a naši pospolití po maďarsky! Pfuj! Pohodlný národ,“ hneval sa Vajanský, ktorý chcel, aby sa Slovania dorozumievali po rusky!

Ale už čo robiť? Vydržal s nimi a zaviedol ich do Múzea, na cintorín a večer zišli sa v kasíne. Boor upozornil, Slováci a Srbín popustili maďarčinu, skorej padli vše slová, veta rumunská a baťko Vajanský sa vraj už nehneval a nijak sa už nemohol hnevať a nedôverovať, keď milí Naďlačania — Slováci pomenej, ale Srbín Madrič po celých stovkách pchal do každej pušky, „zanesenej, alebo podanej“, že sa im, tým puškám, až hrdlá dusili. A pokladníkovi Múzea, Andrejovi Halašovi, až cviker padal radosťou, keď prijímal nových naďlackých členov, razom — šiestich. Vydržali do konca. V Štefanovi Garajovi umrel z nich posledný. Len chcieť a na ich miesta nastúpia synovia, zaťovia…

Po martinských slávnostiach pustili sa Naďlačania na Tatry; ale vysoko že nešli. Len pokiaľ ich vyviezť mohli. Lebo tam zase že museli klobúky stále v rukách držať a obávať sa, že ich vetrisko postŕča, lebo veru všetci boli oberuční, mal sa do čoho oprieť. Zvlášť pani Suchánska mala sukne ako naďlacký veľký zvon a vietor sa necudne chcel s nimi hrať. Obrátili teda na Považie a zastavili sa v Novom Meste u dr. Júliusa Markoviča, pre Naďlačanov, menovite rodinu ambrušovskú, v istom zmysle zázračného doktora. Podarilo sa mu raz jedným receptom vyliečiť sedemnásťročnú ranu.

Prechádzali sa po námestí a budili až obdiv.

„Hľaď, aké pekné manželské páry Maďarov,“ poznamenal istý pánik, vynorivší sa z ulice na námestie, zápäť za našími.

„A veru sme my Slováci!“ obrátila sa pani Suchánska a pánik sa zmiatol, nevedel sa ani opýtať „odkiaľ sú“.

V r. 1904 prišiel som i ja do Naďlaku a mal česť a radosť týchto Slovákov poznať a s nimi v spomenutej Ľudovej banke pracovať.

Vzácnou ženou bola tu pani Ľudmila Markovičová, sestra farára Boora, feministka a učiteľka mládeže, obávaná nepriateľka alkoholu a bezuzdných zábav. Jej vplyv bol na celé mesto šľachetný. Keď prišla moja žena, do roka, za dva mala, Dennica aspoň štyridsať odberateliek. My, chlapi, rozšírili sme zase Národného hlásnika a Slovenský týždenník nadobre vyše dvesto čísel spolu. Každej slovenskej knihy, ešte i „Básní“ Jána Hollého, predal som aspoň desať výtlačkov. Iste sú aj u Gajarov. Boor pomocou Krištóffyho vymohol potvrdenie stanov „Ľudového kruhu“, vznikla čitáreň, že až lampy hasli od návalu členov, povstal spevokol, ktorý pod nadšeným vedením Janka Gregora v nezdolnom národnom duchu vystupoval pri slávnostiach a divadelných predstaveniach. Bývalý maďarský „Občiansky kruh“ premenil sa mlčky, vplyvom uvedomelého členstva hospodárov na čitáreň slovenskú.

Takto pripravení išli sme do volieb. Zažiadalo sa nám voliť národného človeka, svorne s Rumunmi — Rumuna: Ladislava Lucaciu. Prepadli sme. Nič to. Budú ešte voľby! Len pracovať.

Na Čabe hýbal mestom a okolím Andrej Achim so svojím „sedliackym programom“. Išli sme sa poučiť a v okrese doma kandidovali — Štefana Garaja. Kaplán Janko Porubiak vydal sa s ním na kortešské cesty po okrese.

V r. 1910 odchádzal som z Naďlaku. Pribudol bol nový farár, zvláštne jeho pani pričiňovala sa oddane o kultúrny rast Slovákov. Držali sa, rástli. Veď pribúdal uvedomelý dorast.

Ešte než som odišiel, starali sme sa i o to, aby práve týchto majetných rodičov synkovia šli do českých hospodárskych škôl. Za mňa boli po dve zimy. Či aj potom — neviem! Poslal synka i Štefan Garaj.

Spomínam na epizódu, keď piati mládenci prekračovali hranicu uhorskú na Moravu, cestou do hospodárskej školy v Kyjove.

Mysleli sme na to a od slúžneho vzalo sa svedectvo, že chlapci neutekajú snáď do Ameriky, ale idú na Moravu do školy. Šli aj niektorí rodičia s nimi a na hranici, pohraničnej polícii museli ukázať svedectvo od slúžneho. Titul, pečať, podpis, všetko v poriadku. Policajt nemohol nič, nuž vravel aspoň:

„A čo je to za somára slúžneho, čo vás do českých škôl púšťa!“

Posledný pekný a priateľský čin Štefana Garaja bol tento: Pred dvoma rokmi, ako direktor Ľudovej banky, poslal sem svojho syna a dal mu tritisíc lejov, aby som pre bankovú knižnicu, ktorú som voľakedy s direktorom Boorom zakladal, za tie peniaze dal poslať knihy a predovšetkým vraj — svoje a ženine. Iste zo starodávneho priateľstva, ktoré priateľstvo po duchu, myslel som, potrvá ešte roky, keď aj dochádzali Jóbové zvesti, že sedemdesiatročný Štefan Garaj už chorľavie.

Tohto roku vydával vnučku a s ňou v jeden deň slávil svoju zlatú svadbu a hľa, 24. decembra, práve v deň kresťanskej radosti, narobil žiaľu rodine a priateľom, keď sa pustil na večnú púť zvestovať tým, ktorí sa ho nedožili, ale za čo spoločne snili a pracovali: slobodný je národ náš na celom svete, až po nešťastnú vetvu v Maďarsku.

No práca, vernosť a obeť vyslobodí i tú.