ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[18]

Prvé moje stretnutie sa s Národnými novinami roku 1893 bolo pre mňa trpké sklamanie. Niektorí starší preparandisti kláštorskí tajne sme chodili do hostinca, kde bolo slovenské kasíno, a kde boli vyložené Národnie noviny a iné slovenské časopisy.

S kolegom Mikulášom Moyzesom sme už čosi „sliepäli“: on harmonizoval pesničky, ja ušúľal som verše a veru — aby sa tie poklady nestratili — poslali sme to Národným novinám na uverejnenie rekomandovane a ja ešte pýtal som aj slovenskú poetiku. O pár dní zase sme šli do hostinca a v zimnici prehŕňal som čísla Národných novín a na svoj veľký žiaľ našiel som tam odkaz redakcie: „Poeta nascitur… (básnik sa rodí), tomu žiadne pravidlá nepomôžu.“ O Moyzesových harmonizáciách — nič. Ja som už bol odbavený a Moyzes? Vychodilo nám, že vari aj on.

Ale žiaľ ma prešiel, verše som ďalej zliepal a poslal do „Vlasti a sveta“ a tam ich — uverejnili a mne sa uľavilo.

Vtedy mi všetko, čo bolo po slovensky napísané, pripadalo slovensky národným. Rozhľadu ešte nebolo.

Cez prázdniny vše som zašiel k pravotárovi Andrejovi Hanzlíkovi do Bystrice, spoznal sa tam osobne aj so Somolickým a Thurzovci-Nosickými, Ľudovítom a jeho synmi: Ivanom a Lajkom. Vodilo sa mi dobre: i darovali, i požičali mi knihy slovenské a videl som, že starí páni po obede zapaľujú si prešovky cigary, aj to len polovičku, čítajú Národnie noviny a politizujú. Počúval som zbožne a bral Národnie noviny do rúk a vše si ich aj pýtal a vše aj pichol číslo do vrecka, keď som videl, že Hanzlíkovi chodia až tri čísla: jedno jemu, po druhé si opatrne chodieval evanjelický farár Samuel Mikler a tretie, dosiaľ neviem, kto si ho bral a či komu to Hanzlík alebo Somolický dôverne nosili.

Odberať Národnie noviny, to bol kriminálny priestupok, panslavizmus a vlastizrada, veľký hriech pred svetskou a cirkevnou vrchnosťou, a odvislý človek, ako bol učiteľ, zatarasiť si mohol tým činom cestu a postup na celý život, a len štúrovské heslo — „chytili sme sa do služby ducha a preto musíme prejsť cestu života tŕnistú“ — mohlo udržať človeka v roduvernosti a tým i v nádejách na Slovanstvo, keď nebolo smiešnou vetou, že nás a Rusov je sto miliónov!

Na jar r. 1894 dostal som sa na samostatnú stanicu do Hornej Lehoty, kde žil a zomrel Samo Chalupka, ktorého Spevy daroval mi Ivan Thurzo a ktoré Spevy znal som už spamäti a nimi a ešte citátmi z Bottovej Smrti Jánošíkovej bránieval svoje presvedčenie proti maďarónom.

Z Lehoty odchádzal vtedy do nútenej penzie ešte nestarý učiteľ Marek Mác, utajený národovec, veď absolvent banskobystrickej slovenskej preparandie v dobách matičných. Naviedol som ho, aby sme zasadili na pusté hroby Chalupkovcov tri lipky. Žijú dodnes a Marek Mác dožil sa i prevratu a bol ešte učiteľom-organistom na Bacúre u Karola Medveckého. Česť jeho pamiatke!

Na Hornej Lehote predplatil som si prvý raz Národnie noviny. Učitelia mali sme ich za pol ceny, šesť zlatých. Pohľady za štyri zlaté, Černokňažníka za dve zlaté atď. Nebolo to veľa, ale urobilo to s dajakou knižkou aj dvojmesačný učiteľský plat. No pán farár Cinko stravoval ma lacno, hoci ani sám nemal nazvyš. On dostával za sv. omše viac českých časopisov, aj denník „Čech“ a ja tie slovenské a tak sme si vymieňali a čítali. On bol krytý, boli to náboženské časopisy, ale moje Národnie noviny boli — politické. K tomu vše nákrčník vyšívaný, zase slovenská košeľa vyšívaná a slovenčina v ústach na ulici, na stanici, v hostinci — podbrezovskí páni a patróni, ferštri i dekan, kolegovia okolití už ani maďarský pozdrav prijať, ruky podať, ani zhovárať, radšej ma obišli. A keď zo školskej siene, otvorenými oblokmi zaznel na dedinu detský spev „Hej pod Kriváňom…“, vŕtalo to v ušiach až bystrickým pánom a školdozorcom.

„Vy sa zaoberáte politikou.“

„Nie.“

„Vy odberáte Národnie noviny. Prečo?“

„Pre vzdelanie sa v materinskej reči.“

„Pre panslávsku politiku! Dajte si pozor, lebo vás vylejeme ako sysla a môžte ísť…“ sľuboval mi feršter za patróna. Zakolísal som v odvahe a do Martina napísal, aby mi posielali Národnie noviny pod maďarskou adresou. Spravili, ale pod pásku dalo sa ľahko nazrieť a neodložil som slovenskú vyšívanú košeľu. Dostal som sa do hádky za ňu ešte i s evanjelickým seniorom z Bystrice, keď ma evanjelický farár Kováč (revúcky žiak) pozval na čiernu kávu do rodiny. Záštitu som nachodil iba u evanjelického kolegu Krausa, tiež bývalého revúckeho žiaka, škoda, že sa nedožil prevratu. Lipky, Národnie noviny, slovenské knihy, slovenská pieseň, ba ešte i ten slovenský vyšívaný nákrčník, slovenská košeľa — všetko búrilo maďarónov, klalo im oči.

A vtedy, keď sa v Prahe mala osláviť práve táto práca slovenského ľudu, práve tá slovenská výšivka na „Národopisnej výstave“, o ktorej písali aj moje Národnie noviny, a vyzývali ešte hneď z jari, aby Slováci, nielen ženy, ale i mužskí šli do Prahy v národných krojoch, aký krásny kroj by som si bol požičal od mládenca z Horehronia, od Detvy, alebo čo aj len králický, podlavický! Začal som si rátať, čo by ma to stálo: ísť na výstavu, ísť do Prahy!

Ale dvadsať zlatých na cestu: to je už dvojmesačný plat. A tam? Klavír predať? Je starý, trhlica, ale čo mi povie stará mať, keď to zvie? Požičať si? Od koho? Farár nemá, cudzí nedá, k židovi sa hanbím… Zostal som doma a len v Národných novinách čítal si zprávy, čítal slová Vajanského. Akože zneli mladému slovenskému srdcu? Prezerám po štyridsiatich piatich rokoch a čítam znovu: My v našom ľude atď.

„Mal som predsa len ten klavír predať a ísť…“ myslel som celé leto.

A keď i touto výstavou zblížení pri pomoci českých priateľov začali Národnie noviny vychodiť denne, bolože to plesania, akoby sa nám bola na dosah priblížila spása národa.

Do redakcie dostal sa aj Somolický, môj milý korektor a učiteľ a bolo veľkou mojou pýchou, keď som sa dostal do Národných novín s dopisom, ešte väčšou, keď s besednicou. I to mi bolo cťou, keď mi Vajanský v úvodníku nasekal za „čierne obrázky,“ hodené na papier na svojich cestách po Slovensku, keď som nastúpil pražskú realistickú školu v životnom i spisovateľskom povolaní.

S Národnými novinami som sa rozchádzal na roky a zase sa k ním vracal, či ako tajomník Slovenskej národnej strany (1912 — 14), keď som v nich vykladal program národnej strany, či keď ma Vajanský požiadal napísať referát o národných slávnostiach (pre zaujatosť s hosťmi), či na počiatku svetovej vojny, keď nám zastavili Národného hlásnika a Vajanský prijal ma za spolupracovníka, i keď ma z redakcie vyduril, aby som neohrožoval existenciu Národných novín pred cenzúrou. Hoci tiché, skromné, milé nám boli Národnie noviny aj v Rusku v roku 1916 — 19, keď sme čítali, že Slováci ešte žijú, že sa chápu aj doma obrany národa a jeho samostatnosti (30. októbra 1818 martinská deklarácia) s bratským národom českým, akokoľvek aj my tam v légiách (1. máj 1918).

Do Národných novín som po návrate z Ruska písal besednice z cesty do novej vlasti.

V Národných novinách som v osudnom obrate volal po československom bratstve veľkými slovami Hviezdoslava a Viliama Pauliny-Tótha, voľakedy ich redaktora.

Ducha bratského, ducha slovanského zachovaj, Pane, Národným novinám, aby žili, dejstvovali, preslávili meno slovenského národa, aby ste nikdy nemuseli opakovať slová historika Júliusa Bottu o Veľkomoravskej ríši, že: „Údelní kňazia povážskí domáhali sa pochabej samostatnosti a stratili všetko…“