ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[15]

Na tajovskom cintoríne, hore pod lesom, ležia neďaleko jeden od druhého hlavní lesníci panstva Radvanských: Jakub Štrichovský a František Šnajder. Obidvaja boli Česi a obaja včelári a ovocinári.

V lete 1922 uložili sme niže nich tretieho včelára, ovocinára: môjho otca.

Včelínov prvých dvoch už dávno niet, otcov dohníva… Je dojímavé hľadieť a dumať nad takou jamkou, rovinôčkou v briežku, kde kedysi stál včelín. Kto sa mu kedy tešil, a kde sa rozsýpa to srdce lásky samej, keď napríklad, u Kantorov vyberali aj po tri dni med, oplachovali nádoby, dali sa nám, celej škole detí, nalízať, napiť medovca-pomyjí, že sme všetci mali sladkô v žalúdkoch a tenkô v brúškach…

Z poľných kvetov, z jamôk starých včelínov, od jari do jesene zbierajú rovnako pilne peľ a med včielky nových včelárov. Tak sa obnovuje večný život.

Môj otec, obuvník, priženil sa z mesta na dedinu a hneď začal sa u starého pána ferštra Štrichovského učiť asi naraz všeličo. Poľovať, lebo nosil domov zajace, líšky a kusy mäsa; včeláriť, lebo s mamou vše sme si oblizovali prsty od medu a otec, keď nás, deti, kašeľ dusil, kázal nám na masle medu užiariť a museli sme mĺzť čierne, horkasté cukríky; ovocináriť, lebo otec kúpil kúsok záhradky a sadil štepy a my, chlapci, sme radi pomáhali, že budeme mať ovocie; sadiť dohán, načo sa rozpomínam veľmi živo, lebo ma mládenci za cukrovú píšťalku naviedli trhať im listy, a otec mi za to — vytrepal nohavičky. U Štrichovských som videl, že otec večierkami aj v karty sa hrával so starým pánom, i že si vypili aj pospievali…

Starý pán zomrel r. 1886. Prišiel Šnajder. Veselý pán, zábavný človek a s otcom hneď kamarát. Otec žialil za Štrichovským a jeho dobré vlastnosti spomínal a spomínal i pred novým ferštrom a tak hneď, ale i potom, keď už starého pána dávno nebolo, spievali na spomienku mladosti „A ja mám panenku v Roudnici…“, a po tej otec vysoko zaspieval „Horela lipka, horela; pod ňou panenka sedela…“ a spomínali starého pána, celú jeho frazeológiu (reči) loveckú, včelársku a ovocinársku vždy s veľkou láskou a vďačnosťou.

Feršter Šnajder býval nad dedinou u Králikov, kde i môj otec bol dozorcom v kameňolome. A tým skorej sa v starom duchu spriatelili, že boli skoro vrstovníci a mali spoločné záľuby, akokoľvek s nebohým starým pánom.

Štrichovský mal veľký, dlhý, ale ako sa mne videlo, starý už včelín, klátov hádam aj šesťdesiat. Otcovi dával roje, dosky a otec zbíjal kláty. Po smrti starého pána preniesol si otec včely do nového, svojho včelína, vysoko nad dom, do brehu. Bolo tam krásne, ale vetrisko, otec často nariekal. Inakší, krásny, nový včelín a pomaľované kláty mal feršter Šnajder. Dochodilo z panského i dosák, i farby. A otec nezávidel, a v nedeľu, ale i kedykoľvek rád si vybehol do Šnajdrov zavčeláriť a vše vyobliekali aj mňa, školáka, a otec ma cestou učil, ako slušne mám tam málo jesť, pani veľkomožnej ruku bozkať, čo si vše nechcela dať, hladkajúc ma po líčku; ale ja som sa jej na ruku jednak zavesil a bozkal. Uhostila ma cukrovinkami, napchala mi aj do vrecka, čo som sa ako odťahoval, ďakoval a čo ako otec na mňa zazeral. Otec s ferštrom chodili zase spolu na poľovačky, v lete včelárili, po večierkoch, ale dakedy i vo dne kartovali, popíjali, spievali a spomínali. Čo z týchto príjemných milých vecí vynieslo Šnajdra nezadlho poblíž Štrichovského, mama moja vravievala, ale otec sa škriepil, tak neviem ani dnes. Ostala po ňom krásna mladá vdova a tri deti. Vrátili sa do Pardubíc. Otec ich oplakal a osirel.

Mal ešte priateľa horára Ferka Kráľa v Tajove, ale ten mnoho asi nevedel, lebo i z jeho veľkého včelína len do každého piateho kláta lietali včely, a tak každý včeláril na vlastnú päsť, na svoj rozum, hoci sa vše navzájom a neústupne poučovali. Otec žil z toho, čo sa u tých dvoch ferštrov naučil, zvlášť u Štrichovského. Keby som sa vedel na všetko rozpamätať a napísať to, aj by sme sa nasmiali z dnešného stanoviska, posudzujúc veci a diela otcove, ktorý zostával skostnatelým a nepokročil ani o piaď, keď sme už my, synovia, čítať mu chceli nejaké poučné článočky včelárske v časopisoch, ktoré sa nám do rúk dostali. „Sopliak, mňa budeš poučovať?!“

Tajov, ústie dvoch dolín, nie je najlepší kraj pre včely, lebo stále tiahne chladný vetrík od kremnických hôr, a otec aspoň šesťkrát prenášal včelín z doliny do doliny, z jamy na strminu a naopak; otáčal ho proti slncu, a hľadal závetrie. V úzkych dolinách, kde bolo ticho, nebolo slnca, kde bolo slnce bol i vietor. Konečne sa ustálil na „Panskej zemi“, v záhrade, kde vypestoval pekný ovocný sad, kde vykopal pivničku, z ktorej striehol na líšky a zajace v zime, a kde, čo hlavné, bol i včelín, ktorého dnes posledné zbytky dohlodáva zub času… a kde voľakedy bývala nízka lavica a po nej starý kožuch, nekonečná komora vlny na hniezda myšiam a sýkorkám, po zruboch dve-tri fajky ale i stará modlitebná knižka „Zlatý nebe klíč“, veľká obrana otcova proti mame, keď v nedeľu v lete miesto do kostola, tiahol do včelína…

Otec nedržal sa v klátoch žiadnej miery, iba tak — asi. Vzal širokú, hrubú dosku, prehobľoval a sklincoval — klát. Do jednej dosky vyrezal asi na prostriedku letáč a osadil doň lopatku ako dlaň, aby mali včely na čo sadať. Keď bol letáč priveľký, zaťahoval naň od vrchu doštičku alebo pliešok, ale jednak často klial na myši, že si v klátoch narobili hniezda, obyčajne nad vrchným patrom, kde otec nechával akýsi prázdny priestor, ktorý vypchával mládzou. Tam bola myšiam „lahostaj“, teplo i milo, lebo tam sa aj kotili.

Do klátov dával trámiky. Rámiky nechcel poznať do smrti. Zadná stena boli dvercia na závesoch. Dával i ochotnícky zbité okienka, ale sklo sa mu málokedy podarilo celé zarezať, nuž bolo to všelijak pozliepané, deravé a beda v lete taký klát otvoriť. Na dverciach, pred okienkom, bolo včiel až strach! — pre nás chlapcov, a otec nás jednak volával kukať „na med“, a my sme hneď mali jednu-dve v očiach alebo v nose, že sa to storáz kýchlo a musel si plakať, hoci otec sľuboval bolestnô, keď bude podberať.

„Áno, ale kedy to bude?“ — posmievali sme sa mu aj s mamou a utekali preč. Kláty otec ešte i zafarbil, obyčajne na tmavo a vlastne všetkými zbytkami kúpených a pomiešaných farieb. To doma. Keď sa mali včely rojiť, vynášal kláty na pleci s veľkou dôležitosťou a parádou a ukladal ich do včelína. Voskovou sviečkou priliepal kúsky plásta rovno po trámikoch, ale včely mu to všetko skrižovali a pozliepali tak, že ani hnúť. Pomáhal si dlhým nožom, alebo med vyberal len od okienka; jeden-dva plásty vyvalil a čeľaď žila a zarobila chybu znovu, ak mohla. Zásoby medu skusoval podvihovaním klátov. Vše vravel, že majú voľaktoré kláty „aj po cente“, ale nikto mu neveril, v prvom rade nie mama. Keď niektoré čeľade vyhynuli, nezúfal, a zase sa len dočkal rozmnoženia. Tak kolísal vždy medzi troma a aj trinástimi čeľaďami. Plásty po vyhynutých čeľadiach vyrezával a varil z nich vosk, ako, to sa už nepamätám, lebo som posledných dvadsaťpäť-tridsať rokov nevidel ho vosk variť. Len z detstva sa pamätám, že bolo vše dosť kriku s mamou, lebo mu med i s plášťom, do hrnca zmiešaný, a na sporáku varený vše kypel a smrdel. Med sme zjedli, vosku sa trochu predalo, vlastne mama mu vymieňala a nosila mäkký štepársky vosk od pernikárov, na ktorý otec šomral, že je drahý.

Robil aj akýsi medovec a potom aj víno, ale z toho som ja nepil, lebo som už doma nebol. „Samotečeným“ nazýval otec med, čo z vyrezaných plášťov natiekol na dno cínovej škatule, na ktorej bola i zámka a kľúčik — u otca. A vše prišla mama s deťmi ku kľúčiku a vtedy otec veru mal málo „samotečeného“. No, čo nechýbalo včelám, to rád dal stroviť deťom, rodine, priateľom i nepriateľom, lebo tým sa budila i úcta k otcovi, aký je on veľký včelár, keď má i — med! — raz za tri roky. Ani náš doktor Janko Gašperík!

Popukanú zelenú pec zatieravali sme lekvárom; otec popráskané kláty kravským lajnom. Rodokmeň a život čeľadí si otec značil na dvercia klátov. To boli celé legendy, nepretrhnuté za štyri-šesť-osem rokov, kým čeľaď nepadla. Potom zas znovu a nový rod. Otec v ňom žil a dáta zrovnával, vlastne z dátumov videl, achkal, spomínal; zhováral sa, bohvie aj s kým, ale najviac s tými, po ktorých zostali už len akési ošarpané, deravé búdy, voľakedy včelíny. „Tak bude aj s tebou,“ zvlhnutými očami láskal sčernelý svoj včelín, „hoci mám osem synov…“

Za päťdesiat rokov jeho včelárenia raz sa stalo, spomínal otec, že ktosi vošiel do včelína, otvoril úľ, vytrhol tri-štyri kusy plásta. „Ale sotva len lízal med, lebo plásty i s medom jeden za druhým popúšťal na nový, tesný chodník, ktorý si razil hustou kružinou, kadiaľ ani tchor by sa netisol…“ A smial sa, že paholok vo mlyne bol vtedy do týždňa odutý ako sova, čo ho vraj tak boli rozboleli — zuby.

Otec bol na všetko, i na med štedrý človek. Nielen svojim, aj cudzím deťom uštedril do hrníčka, keď hrdlo bolelo, keď kašlali. Dal im oblátky doma, rodine, i kravám dávala mama na Štedrý večer, aby im neublížili strigy. Dostávali smidku chleba s medom, tri strúčky cesnaku a vidí sa mi, že aj oblátku. Medu dostávali aj otcovi páni, aj naši učitelia, profesori, aby neublížili nám synkom-žiakom. To mala na starosti mama, zaniesť panenský plást medu v bielom papieri, čo vkusne pansky zabalil otec. Ak mamu neprijali, vyhodili, poprosila pani kuchárku, aby si ona nechala; ak prijala, bola rada a súdila s otcom, že nie je s chlapcom ešte tak zle v škole a v maďarčine, ktorá robievala dedinským slovenským chlapcom prvé ťažkosti v stredných školách.

No najvyšším, nezmazateľným dojmom zapôsobilo na mňa to, keď posledný raz v živote (v júli 1922), dal sa už len zaviesť s priateľmi do záhrady na „Panskú zem“, nasledovaný veľkými i malými deťmi, vnukmi i cudzími, a prvé bolo, že zašiel k včeličkám, sám, veď druhí sa báli. Vošiel do včelína, otvoril úľ, fajkou zahnal včely, vyrezal veľký plást medu na dve pátra, podložil kus dosky a podal mame, aby med rozdelila všetkým tam zbehnuvším sa deťom…

Mama delila a otec posledný raz pritváral úľ i včelín, šepkajúc polohlasne: „Zbohom! Už sa, ovečky, moje, viacej neuvidíme…“

Zomrel včelár a za dva-tri roky pomreli aj včielky.