ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[16]

Križkovský dom a Križkovská rodina bola zelená oáza, svieža studnička na širokej púšti zmaďarizovaného Slovenska. Ako to povedal profesor Orel pri promócii dr. Ivankovej? Že slovenstvo pred vojnou tvorili už len jednotlivé rody, rodiny — lebo všetko ostatné, zmaďarčené mestá, dediny nemali slovenského povedomia a bolo v nich, ako Vajanský žaloval — „mĺkve ticho“.

To platilo zvlášť o Bystrici, Kremnici, Zvolene — aby som spomenul len najbližšie mestá svojho rodného kraja. Päť-šesť rodín „panslávskych“ v meste a kde-tu na dedine farár, jeden-dvaja roľníci a remeselníci — to bolo celé slovenské povedomé Slovensko. Ukázalo sa to napr. pri voľbách, keď z takej Radvane hlasovali na slovenského snemového kandidáta — len traja mešťania. Poznav bystrických „panslávov“, zvlášť svojho otcovského vzácneho priateľa Andreja Hanzlíka, ktorý mi otvoril svoju knižnicu a svojho spisovateľského učiteľa Somolického, ktorý viedol prvé moje krôčky do literatúry a ktorý ma zaviedol a predstavil tým niekoľkým rodinám a farárom, druhý priateľ, Tajovčan, ale úradník kremnickej mincovne, Andrej Buday, známy tichý národovec a spisovateľ, po jednej svojej návšteve v rodnej dedine, pozval ma do Kremnice, pešky, na Skalku, na návštevu kremnických národovcov a v prvom rade kultúrneho historika Pavla Križku a jeho synov študentov, ktorí teraz v prázdninách sú práve doma.

Je to už vyše štyridsaťpäť rokov. Ťažko sa rozpomínať na podrobnosti, ale dojem ožíva pri smrti každého toho syna, tak i Bohuša, najstaršieho.

U Hanzlíkov, u Thurzov, u Šujanského videl som veľké knižnice, ale u Križkov ešte väčšiu. Bože, a ja nemám ešte skoro nič, len čo mi darovali, a nemám peňazí. Čítal mi to z očú Pavol Križko otec, a niečo mi tiež daroval. Dcéra Drahotína zaujala ma slovenskými výšivkami a bol by som rád mať slovenskú vyšívanú košeľu, ale nesiahaj, vo vrecku nič nemáš. Azda niekedy i bude! — potešil som sa.

Študenti Križkovci povodili ma po meste, zaviedli i pred dom Laskomerského, spisovateľa-lekára, ale dnu sme nešli, lebo vraj má zaťa profesora reálky — nemeckého rodu maďaróna.

Inak Križkovci boli smelí, výbojní mládenci, mali aj stuhy v národných farbách, odznaky viedenského slovenského spolku. Večer prišiel z úradu aj môj rodák Andrej Buday, vzal ma k sebe a zasa som mal slovenskú školu u toho, pri jeho menšej knižnici. Pritom spomínali sme všetkých odrodilých a roduverných ľudí, farárov, medzi ktorých prvých patril náš farár Kubányi a druhých Šujanský, Martinček, Kačka, Kohút a ďalší, ako ma s nimi zoznamoval už Somolický.

Druhý deň ma vyprevadili zvolenskou dolinou domov a ja som mal plnú dušu dojmov, že ma ani pstruhy v potoku, vedľa ktorého som kráčal, nemohli vyrušiť.

U Križkov aj s Budayom vravelo sa aj o rudných bohatstvách bystricko-kremnického kraja a už sa nepamätám, či ešte toho leta, 1893, a či o rok, iba keď sa zjaví v Tajove mladý Milutín Križko a že idú na Baničke otvárať. Zo starých hální som už mal nazbierané kúsky arzénovej zeme i hrčky krištáľov. Radosť v dedine bola veľká, že budú otvárať šachtu, a väčšia u nás, mládeže, že budeme vyspevovať slovenské národné piesne, spiacich budiť, bdiacich oduševňovať. Aj tak bolo. Milutín zasiahol do spiacej dediny medzi mládež dobrým slovenským duchom, že prežil v niekoľkých rodinách všetok útlak maďarský až do prevratu.

Ale baníčenie to bolo primitívne. Arzén nachodí sa práve pod potokom a Križkoví baníci nemohli sa pre spodnú vodu dostať nikde hlbšie, ako na tri-štyri metre. Pumpy nestačili. Prišiel aj inžinier Jaromír Križko, prišiel aj otec Pavol, aj práve zvečnelý inžinier Bohuš, ale proti tomu živlu, vode, nevedeli zasiahnuť náležite a keď „zakopali“, ako sa pamätám, asi desaťtisíc zlatých, baníctvo zanechali. Arzénové tie bane čakajú dosiaľ asi na väčší investičný kapitál.

Potom už stretal som sa s mladými Križkovci o národných slávnostiach v Martine alebo vo Viedni, v Pešti, v Kremnici, keď som chodil po pýtaní na Muzeálnu spoločnosť, na muzeálnu budovu, alebo náhodne, keď Križkovci aj so zaťom Alexandrom Kardošom šli cez môj prekrásny Tajov ako turisti a ja náhodou bol som doma. S vnukom Dušanom Kardošom stretol som sa v Rusku, Kijeve. Sotva došiel do Ruska, šiel hneď do československých légií, aj tam na rozviedke hrdinsky padol 11. novembra 1916. Ním vymrel po meči rod Kardoššovcov z Kardossviasky. Jeho starý otec bol Adam, píše o ňom verše Ján Botto na meniny: „U Kardoššov skáču žrebce; šeľma, kto dnes skákať nechce…“ Cez vojnu i v légiach bol som blízko inž. Jaromíra Križku, ktorý bol direktorom elektrární v Česnoviciach, ale zišli sme sa s ním a s bratom Milutínom až po prevrate; posedeli a spomínali. S inž. Bohušom stretli sme sa vo vládnej budove, keď sa stal banským vládnym komisárom a jemu to bolo v povolaní, mne — hutníckemu synkovi — v krvi: starať sa o rozvoj a rozkvet baníctva na slobodnom už Slovensku. Nosil som mu vzorky rudy, ako mu ich nosili a posielali mnohí. Mal tam tým založený celý stôl, celé múzeum; žiaľ, že len — múzeum. Nevládal pohnúť ničím, nikým. Márne písal celé dlhé rozbory, pojednania, návrhy — čo bolo na Slovensku, kupovalo sa z cudziny s dôvodom, že je to tam lacnejšie, než by stála výroba doma. Neraz sme si trpko posťažovali, on odborník, ja laik, ale zhodní v tom, že baníctvo na Slovensku i je možné, i bolo by osožné povzniesť, ale niet pochopenia. Do penzie odchádzal sklamaný, ale na stretnutí vše sme sa len potešili, že bude aj inak ešte. Ty, drahý starý priateľu, si sa toho nedožil, no, ja verím, že ti prídem so zvesťou, že baníctvo na Slovensku zase ožilo. Duch tvoj banícky dočká sa vzkriesenia!