ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[19]

Jesenná noc.

Prúdy chladného vetra valia sa na okná.

Sedím v kaviarni, v suchu a teple.

V prestávkach do okien šibe vietor, dážď. Čujem ho za záclonou.

Stolky obsadené a z ulice ešte sa hrnie zmoknuté, veselé obecenstvo. Písal som besednicu, po stolíku rozkladal papiere, len aby ma nikto nevyrušil, lebo rukopis bol sľúbený na hodinu. Ohrožený kukám na príchodzích, ktorí od dvier vyhliadajú si pomocou čašníkov miesta. Čuješ razom tri-štyri reči: všetky v republike bežné i cudzie. I k môjmu stolu prichodia tri mladé ženy a každá inou rečou spytuje sa, či je voľno prisadnúť… Uznávam nutnosť ústupu.

„Prosím … ráčte,“ a sťahujem svoje papiere.

Sadnú a podnášajú si ako na rozkaz pred oči taštičky, kukajú do zrkadiel a ponad ne na mňa. Vydržia pohľad, ba i usmievajú sa, nájdu líčidlá a machlia si líca, oči, ústa zručnosťou priamo holičskou. Upravujú si hlavičky, kukajú si na pršteky, leštia nechty a smejú sa víchrici a novým zmoknutým hosťom. Otáčajú sa a hľadajú známych, i vítajú sa očima, šetrne, hoci je už po polnoci.

Vidím, že sú to zväčša nočné ženské motýľky veľkomesta.

Kuknem ponad okuliare vše nad ne, ony hľadia vôkol, ale stretnú sa i naše pohľady. Ba niektoré sa mi usmeje, nútene, akoby čakalo ďalší, dlhší pohľad a chytalo úsmev. Sme pri stolíku, ku ktorému sa len dvaja zmestia, pohodlne, ale my sedíme štyria: dve proti mne, jedna vedľa mňa. Pribehne čašník a figliarskym úsmevom, ale vážnou rečou pýta sa:

„Čo si slečinky rozkážu?“

„Neskoršie,“ hodí mu jedna a čašník, spraviac hlbokú poklonu, graciózne šuchá nohou a odíde.

„Cigarety!“ volá za ním druhá a keď iný čašník donesie, vezmú si po egyptke a čašník poslúži im ohňom. Cigarety v karmínových pusách, maľovka, účes, nechty opravené teraz podhadzujú sa na divánku, šepnú si ako dosiaľ slovo-dve a sťahujú si sukienky na kolienka, čo prv vari nebolo treba robiť, lebo kolienka boli pod stolíkom. No, to hádzanie sa, uťahujem sa ešte viac k oknu, robím miesto a ony sa „strýčkovi“ smejú, že ma už vytisli i s mojími papiermi a časopismi a rozložili svoje kapsičky, do ktorých jedna druhej kukajú, šepcú si a smejú sa. Jedna prehrnula i peňaženku, že až zrapčala, ako kartárovi karty, a tým bez slova povedala, že je peňaženka prázdna…

„Klameš…“

„Máš…“

„Nemám…“

„Na kávu dôjde.“

„Tú hnusnú kávu už tri dni…“ šepce moja susedka.

„Nájdi si gavaliera…“

Polo začujúc, polo domysliac, počínam uznávať, že bolo by sa mi vystúpiť cele od stolíka, azda prisadne niekto iný, koho budú viac zaujímať. Možno, že i ony na to myslia a chytajú pohľady vôkol…

Chytajú a berú mi už časopisy spod rúk.

„Voľné?“

„Ráčte, ráčte…“

Fajčia ony, fajčím ja ešte viac, a tak zastiera nás dym, dym, že ho dievčatá už rukami rozháňajú a vše mi zachytia noviny v rámci.

„Pardon, pane…“

„Len ráčte…“ Kuknem, či žartujú, a tu jedna príliš vážne klopí oči do novín, druhá sa uškŕňa, moja susedka sa mi otočila už chrbtom a patrne hľadá známeho… Takto si ma doberajú a provokujú vo tri vrchy.

„Dnes si budeme samy platiť…“

„Náš ,strýčko‘ si nás nevšíma. Číta. To je nejaký dedinčan, ktorý raz za mesiac príde prečítať všetky noviny a súdne zprávy…“

„Cho — cha! Chi — chi!“

Vtipné „žaby“ takto si ma podávajú, hľadiac po kaviarni, a ja viem, že meno „strýčko“ už dávno mne patrí za nevšímavosť.

Schválne rozlejú novinovým rámkom nedopitý môj pohár vody.

„Prší!“ spištia všetky tri a s nimi chcej-nechcej musím vyskočiť i ja, aby mi nenatieklo na šaty.

„Vám je veselo, dievčatká…“

„A ešte len by nám bolo, keby ste sa nám venovali…“

„Ja som už starý.“

„Nemyslite na lásku,“ odráža moju poznámku susedka.

„Na vážny rozhovor, ak chcete, som ochotný. Ale s podmienkou,“ hovorím susede, ale čujú to i naproti.

„Akou?“

„Že zostanete so mnou len jedna.“

„Ktorá?“

„Ktorú mi samy necháte.“

„Čítajte!“ pristrčila mi susedka noviny k očiam, zložili hlavičky, pošuškali a obe spredo mňa vstali. S úsmevom a grimasou na ústach.

Keď odchádzali, povedal som im šepmo: „Útraty však všetkým trom vyplatím. Čo zjete a vypijete… Nie šampanské! Demokratické jedlá a nápoje. Dovidenia!“

„Špinavec! Nebojte sa,“ nečakane, s pózou hodila mi jedna a zvážnené odchádzali k tretiemu stolíku, mne za chrbát, aby „špinavca“ viac ani nevideť…

Susedka očervenela, neisto sa usmiala, či urážku kamarátkinu nebudem brať vážne a či žartom.

„Smejte sa, len keď sa vám bude chcieť a bude sa prečo smiať.“

„Ja sa smejem vždy, či sa mi chce, či nechce.“

„To je chyba. Potom sa človek nevyzná vo vás, vo všetkých, či vám je dobre na svete a či krušno. Z čoho žijete?“

„Z lásky.“

„A sa vám to vypláca?“

„Takéto počasie ešte dva dni a som vytrovená. Zima, dážď, nedá sa nikam do parku, na výlet… Chladnú, mrznú i mužské srdcia.“

„Zahrejete sa alkoholom…“

„To len na isté pozvanie. Sama si nerozkážem. V baroch drahota úžasná.“

„Čo robia vaše kamarátky?“

Vstala a ponad operadlo zistila, že pijú kávu.

Ohrdli ma i s mojou ponukou, keď nebola neobmedzená.

„I ja by som jedla. Môžem?“

„Objednajte si.“

„Čo chcem? Môžem?“ žiada žiaducne. „Nie kávu,“ dokladá.

„Môžete.“

Dievča klepe veľkým zeleným prsteňom na vodový pohár, pribehne čašník, ten známy, čo ho prv odmietli, a falošne-vážne zastane, hľadí viac po mne a čaká rozkaz.

„Šunku s vajíčkom a čaj, — s rumom?“

Dievča pozrie na mňa a káže: „S rumom. I vy si rozkážte,“ žiada ma.

„Ja som už…“

„Len si rozkážte. Budeme spolu…“ žiada vľúdne, maznavo.

„Dvakrát,“ rozkazujem.

Čašník odišiel akoby uistený, že bude zaplatené.

„Ale nepovedajte, že som to ja chcela, keby sa kamarátky vrátili… Povedzte, že vy ste ma ponúkli. My sme si úprimné, ale máme aj tajnosti, čo si nepovieme…“

„A to sú?“

„Poviem vám: priatelia a žalúdky. Tých si tajíme a kde a čo sme jedli — nejedli, o tom si často iba bájime… a sa klameme.“

Doniesli večeru. Zjedli sme. Dievča spravilo čaj a keď som ja rum odtisol, sotva sa stačilo spýtať „môžem?“, už si ho i vylialo sebe do šálky. Zapálili sme si cigarety a srkali sladký, vrelý nápoj.

Dievča začalo mi kukať do očí, kukať ponad mňa na kamarátky, hádzať, trhať sa na divániku, nohami, kolienkami mrviť a hľadať moje nohy.

„Ja viem… Vy ste ženatý. Bojíte sa ma. Ale ja som zdravá. Chodím k doktorovi, aby som neochorela. Ja viem, čo sa mi môže stať. Vidím, čítam. Kamarátky, koľké sú v nemocnici. Ja nič. Ja prvý peniaz doktorovi. Ja som chodila do školy…“

„A?“

„A nechcelo sa mi učiť, ani slúžiť, ani robiť… Tak som milenkou.“

„Koľko rokov?“

„Chcete vedieť? Už desať. Ja už mám, hádajte, dvadsaťšesť rokov. Ja som začala ešte vojna bola…“

„Rozumiem.“

„Mňa tu všetci čašníci znajú a nevidíte, ako sa mi smejú, že som si vás vybrala, takého starého… Blázni, nevedia, že som bola hladná…“

„Rozumiem. Mohli sa najesť i kamarátky.“

„Pri jednom stole áno; ale keď ste nás rozdelili, to by nám bola hanba pred čašníkmi a inými ženskými. My sme často hladné, ale vždy hrdé! Rozkazujeme si i za poslednú korunu. A draho sa dávame, i keď by sme sa oddali i za päť deka šunky a pohár čaju. Dievča zadusilo cigaretu, vzalo si z vyložených druhú a pripálilo od mojej, nakloniac sa tak rýchle nad stôl, že som nestačil ruku pridvihnúť. Keď si cigaretu pripálilo, nahlo sa cez stolík ešte nižšie, zachytilo ruku za päsťou a bozkalo mi ju.

Zahanbil som sa. „Čo vy to? Čo robíte? Majte rozum!“

„Ja už tri dni iba kávu som jedla… Ďakujem.“ Stisklo mi dievča ruku tajne, ale úprimne, bez všetkej vtieravosti.

„Ďakujem. Už idem ku kamarátkam. Nezabudnite: zjedla som so šunkou tri kúsky chleba.“

„Nechoďte, porozprávame sa…“

„Idem. Dobrú noc. Len mi v duši odpusťte, keď im budem klamať, že sme sa nedojednali…“

Dievča podalo mi ruku, vážne kývlo hlavou, ja som nenašiel slova, ktorým by ju zdržať a mladý čašník zopodiaľ hľadel v nedorozumení, čo sa mohlo stať, že sa rozchádzame…

„Platím,“ vyrušil som ho z dumania a chcel som sa otočiť za susedkou a jej kamarátkami, ale akýsi stud nad ich hrdou biedou nedal sa obrátiť očiam.