Umelecká próza

^[5]

Na Slovensku do prevratu nesmelo byť stáleho slovenského divadla, ani kočujúcej divadelnej spoločnosti. Hrávalo sa v niekoľkých mestečkách a dedinách ochotnícky — ak pán všemohúci okresný náčelník povolil hrať.

Z týchto stiesnených pomerov nielen politických ale i kultúrnych utekali sme Slováci vydýchnuť si na Moravu a do Prahy ako z väzenia na slobodu.

Roku 1898 počiatkom septembra i ja som prišiel do Prahy na odbornú školu. Už za Čadcou a tobôž od Bohumína čo raz ma koleso vlaku otočilo smerom na Prahu, tým viac rástlo moje vzrušenie radosťou a hrdosťou národnou, moja tajná láska k Prahe, ktorú som dotiaľ videl iba na obrázkoch.

Praha! Šírili sa prsia, vypínala sa hlava, rástlo povedomie až do pýchy, že táto veľká a krásna Praha je hlavným mestom nielen Čechov, ale i nás Slovákov, veď vo všetkých, vážnych dobách chodili otcovia naši do Prahy, tak v dobách historických ako i dnes —; bolo práve po československej národopisnej výstave.

Za dňa šli sme s kolegom Jesenským aspoň zbežne pozrieť pomníky starej Prahy, s hlbokou úctou v duši zbierať ducha lásky národnej u mohýl veľkých synov nášho národa a azda priamo od sviežej mohyly Mařenky Bittnerovej, velikej herečky, náhlili sme pre lístky do chrámu Tálie, do Národného divadla, tisnúť sa k pokladni a s lístkom vyletieť na študentskú galériu k zábradliu, ideálnemu miestu, o akom sa mi len snívať mohlo. Odtiaľ videl som, ako len snáď sv. Peter z brány nebeskej, na krásny divadelný svet, na ten zlatý nápis „Národ sobě.“ Koľko obsahu v tých dvoch slovách vyvstávalo mi v mysli a pri vedomí svojich skromných pár šestákov. Ale keby pýtali, dal by som ich do haliera a čo by mi neostalo ani na „masť od šunky“… vírilo mysľou a oči hľadeli na alegorický obraz opony, na ktorej ma kolega Jesenský učil poznávať tváre súčasných národných dejateľov; oči som si mal vyočiť, hlavu vykrútiť pohľadom na freská a bol by plakal nadšením…

Do začiatku hry kolega Jesenský šepkal mi do ucha mená vystupujúcich hercov: Mošnu, Šamberka, Bittnera, Seiferta, Vojana, Landovú, Hübnerovú a „Jsem pohádka…“ Hanu Kvapilovú v bielej riase z „Radúza a Mahulieny“… Zajtra: Maturová, Pták, Krössing a Florianský! v „Prodanej“…, v „Libuši“…, v „Oněginovi“… Po dejstvách hučali sme ako včely v úle za kvetu líp, tlieskali oduševnení, až ruky pálilo, a žili v inom svete a nechceli dopustiť, aby spadla posledná opona, trebárs bolo sa ponáhľať domov, aby sme neplatili dudravého cerbera — domovníka.

Tak jeden večer, druhý večer, tretí večer… Dva zlaté ma stáli lístky, zlatý som pre staré pamiatky a múzeá precestoval po Prahe, prejedol a prefajčil a bol som — načisto holý! Radostné však uspokojenie z utratených peňazí som pociťoval i potom, keď o tri-štyri dni začalo sa vyučovanie v škole a preto len kradmo, kedy-tedy mohli sme do Národného — než sa otvorili podporné pramene Radhošťa a Českoslovanskej jednoty — za peniaze získané zo založeného zimníka, potom periny, na ktorú mi v záložni udreli mastnú čiernu pečať, o ktorej som filozofujúcej babičke svojej po dvoch rokoch povedal, že mi ju vtisli na hraniciach, čo mi uverila, i keď sa pečať jednako len vyprať nedala.

Stará láska k divadlu žije nielen vo mne i dnes, ale v celom slobodnom národe, ktorého, sláva Bohu, pribýva do Prahy, že môžeme si opakovať iba slová Libuše: „Vidím město veliké…“ Kiež láska a nenásytná kultúrna žízeň novej generácie zbuduje po vzore otcov druhé — „Národ sobě“!