Zlatý fond > Diela > Umelecká próza


E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Umelecká próza

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Filip Pacalaj, Silvia Harcsová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová, Christián Terkanič, Lenka Drobná, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 139 čitateľov

„Národ sobě“

[5]

Na Slovensku do prevratu nesmelo byť stáleho slovenského divadla, ani kočujúcej divadelnej spoločnosti. Hrávalo sa v niekoľkých mestečkách a dedinách ochotnícky — ak pán všemohúci okresný náčelník povolil hrať.

Z týchto stiesnených pomerov nielen politických ale i kultúrnych utekali sme Slováci vydýchnuť si na Moravu a do Prahy ako z väzenia na slobodu.

Roku 1898 počiatkom septembra i ja som prišiel do Prahy na odbornú školu. Už za Čadcou a tobôž od Bohumína čo raz ma koleso vlaku otočilo smerom na Prahu, tým viac rástlo moje vzrušenie radosťou a hrdosťou národnou, moja tajná láska k Prahe, ktorú som dotiaľ videl iba na obrázkoch.

Praha! Šírili sa prsia, vypínala sa hlava, rástlo povedomie až do pýchy, že táto veľká a krásna Praha je hlavným mestom nielen Čechov, ale i nás Slovákov, veď vo všetkých, vážnych dobách chodili otcovia naši do Prahy, tak v dobách historických ako i dnes —; bolo práve po československej národopisnej výstave.

Za dňa šli sme s kolegom Jesenským aspoň zbežne pozrieť pomníky starej Prahy, s hlbokou úctou v duši zbierať ducha lásky národnej u mohýl veľkých synov nášho národa a azda priamo od sviežej mohyly Mařenky Bittnerovej, velikej herečky, náhlili sme pre lístky do chrámu Tálie, do Národného divadla, tisnúť sa k pokladni a s lístkom vyletieť na študentskú galériu k zábradliu, ideálnemu miestu, o akom sa mi len snívať mohlo. Odtiaľ videl som, ako len snáď sv. Peter z brány nebeskej, na krásny divadelný svet, na ten zlatý nápis „Národ sobě.“ Koľko obsahu v tých dvoch slovách vyvstávalo mi v mysli a pri vedomí svojich skromných pár šestákov. Ale keby pýtali, dal by som ich do haliera a čo by mi neostalo ani na „masť od šunky“… vírilo mysľou a oči hľadeli na alegorický obraz opony, na ktorej ma kolega Jesenský učil poznávať tváre súčasných národných dejateľov; oči som si mal vyočiť, hlavu vykrútiť pohľadom na freská a bol by plakal nadšením…

Do začiatku hry kolega Jesenský šepkal mi do ucha mená vystupujúcich hercov: Mošnu, Šamberka, Bittnera, Seiferta, Vojana, Landovú, Hübnerovú a „Jsem pohádka…“ Hanu Kvapilovú v bielej riase z „Radúza a Mahulieny“… Zajtra: Maturová, Pták, Krössing a Florianský! v „Prodanej“…, v „Libuši“…, v „Oněginovi“… Po dejstvách hučali sme ako včely v úle za kvetu líp, tlieskali oduševnení, až ruky pálilo, a žili v inom svete a nechceli dopustiť, aby spadla posledná opona, trebárs bolo sa ponáhľať domov, aby sme neplatili dudravého cerbera — domovníka.

Tak jeden večer, druhý večer, tretí večer… Dva zlaté ma stáli lístky, zlatý som pre staré pamiatky a múzeá precestoval po Prahe, prejedol a prefajčil a bol som — načisto holý! Radostné však uspokojenie z utratených peňazí som pociťoval i potom, keď o tri-štyri dni začalo sa vyučovanie v škole a preto len kradmo, kedy-tedy mohli sme do Národného — než sa otvorili podporné pramene Radhošťa a Českoslovanskej jednoty — za peniaze získané zo založeného zimníka, potom periny, na ktorú mi v záložni udreli mastnú čiernu pečať, o ktorej som filozofujúcej babičke svojej po dvoch rokoch povedal, že mi ju vtisli na hraniciach, čo mi uverila, i keď sa pečať jednako len vyprať nedala.

Stará láska k divadlu žije nielen vo mne i dnes, ale v celom slobodnom národe, ktorého, sláva Bohu, pribýva do Prahy, že môžeme si opakovať iba slová Libuše: „Vidím město veliké…“ Kiež láska a nenásytná kultúrna žízeň novej generácie zbuduje po vzore otcov druhé — „Národ sobě“!


[5] Odtláčame podľa rukopisu z literárnej pozostalosti Gregora-Tajovského. Jej publikovanú verziu sme nezistili. Predpokladáme, že súvisela s akciou, ktorá mala v programe postavenie novej divadelnej budovy. Túto úlohu vytýčilo si Družstvo Slovenského národného divadla. Tajovský zastával v Družstve funkciu predsedu.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.