ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[8]

Z „Rozpomienok“ Jozefa Kačku, bývalého katolíckeho farára na Donovaloch, vieme, že v svetovej vojne za bratské a priateľské vzťahy k Rusom, Čechom a Dohode bol honvédskym súdom v Košiciach odsúdený na pätnásť rokov ťažkého žalára. Do prevratu odsedel v Leopoldove dva a pol roka. Ak by vojnu boli vyhrali spojenci (Nemci, Maďari, Turci), Jozef Kačka bol by do 9. februára 1932 čakal na prvé fialky tejto jari.

Jeho ideový priateľ, donovalský notár, Jozef Messerschmidt, uväznený súčasne s Kačkom (29. júla 1916) a obžalovaný z tých istých zločinov a k tomu ešte odobraný za vojaka a len k notárskej službe oslobodený, duševne a nervove zlomil sa už vo vyšetrovacej väzbe. Kto uprie, že nie nad nevďačnosťou tých, ktorým pomáhal oddane, nezištne k živobytiu za štrnásť rokov na Donovaloch, vo vojne snil o slobode národa a ktorí ho za to práve v štrnástich bodoch obžalovali, aby snáď odvisol alebo aspoň s Kačkom žalárovaný bol za roky a roky…

Myseľ Jozefa Messerschmidta sa viac nevyjasnila, žiaľ, ani k pochopeniu slobody národa a Republiky československej a 12. júna 1931 v kroměřížskej nemocnici pre duševne chorých dotrpel, zanechajúc dve siroty, lebo manželka jeho Marína Čunderlíková, len tridsaťšesťročná, už od roku 1928, po trojročnom skutočnom manželstve, sníva sen o nezaslúženom osude svojho muža na motyčianskom cintoríne.

Študujúc zo spisov i na mieste osudy týchto idealistov národných, prišiel som a prichádzam na nových a nových trpiteľov a mučeníkov slovenských za svetovej vojny, a tu by som chcel upozorniť mladých slovenských historikov, aby si tých dejov všimli, spracovali ich, aby sme i sami, i svet zvedel o tom, koľko trápenia a aké obete dali slovenskí ľudia do krstu našej národnej slobody a samostatnosti i tu doma, kde to bolo najťažšie. Slovenskí spisovatelia našli by v takých spracovaných materiáloch iste mnoho obsahu k vojnovým poviedkam, románom, drámam, ako to spisovatelia iných národov ukázali svetu v hrúzach vojny na fronte i v zázemí.

Než som vyšiel na Donovaly, zastavil som sa u Murgašov v Jakube, lebo som počul, že i vyše osemdesiatročný roľník, od mladi uvedomelý národovec, Andrej Murgaš, ktorý zažil už doby revolúcie rokov 1848 — 49, bol za vojny väznený v Bystrici a potom až v Jágri odsedel r. 1914 — 15 osem mesiacov za bratské slovo o Rusoch. Synovia jeho a zvlášte syn Janko, farár dobronivský, mi pomohol i dokumentárne objasnil vec a druhý syn Anton, teraz v Austrálii, píšuc bratovi, náhodou dotkol sa i toho, že mu nebohý otec hovoril, že mal tam v Jágri priateľa Jozefa Sýkoru z Čremošného, ktorý mu starcovi i rád poslúžil, v čom mohol a smel.

Meno Sýkora z Čremošného chytilo ma hneď. Už v Rusku dobrým bratom-legionárom bol mi Janko Sýkora, tiež Čremošňaň.

„Je mi to strýk ten Jozef; žije teraz v Ležiachove. Áno, viem, i on bol zavretý.“

„Napíš mu, že ho navštívim.“

Vráťme sa na starohorskú dolinu, ktorá — vidím zo spisov, bola za vojny „nevlastenecky“, v maďarskom zmysle slova, pobúrená a treba bolo prísne trestať a odstrašovať podľa pokynu štátneho zástupcu.

Na Motyčkách vyše Starých Hôr žil sedemdesiatpäťročný starec, bývalý obchodník v Rusku Ján Štubňa-Sýpaj. Nezastrašený ani spomenutým prípadom Andreja Murgaša za brusilovského nástupu ruských vojsk opätovne vyslovil želanie, aby už tí Rusi prišli, a keď prídu, on ich privíta: „Zdravstvujte, bratia, molodci!“ (Však po rusky ešte nezabudol.) Vzali ho žandári do bystrického väzenia, kde ochorel a neliečený v cele č. 25 koncom septembra 1916 umrel prv, než by ho boli odsúdili.

Jozef Sýkora z Ležiachova potvrdil kusé zprávy. Zašiel som k nemu. Starec, dnes sedemdesiatpäťročný, nezachoval súdnych spisov; ani obžaloby, ani výroku. Keď z väzenia vyšiel, spálil tie papiere, „aby ho nepomínali“ na ťažkých osem mesiacov v jágerskom väzení prežitých. Zdalo sa mu to akosi prirodzeným za presvedčenie tiež si svoje odtrpieť a — dosť. Beznáročne i len na spomienku.

Na moju žiadosť už bol Janko Sýkora strýkovi napísal, aby rozmyslel, kým ja k nemu prídem, či krome Murgaša neboli tam ešte iní Slováci, ktorí by boli v Jágri zavretí bývali pre bratské slovo o Rusoch, Srboch alebo vôbec o Dohode.

„A koľkí tam boli! Keď mňa tam doviedli, boli tam už aj desiati Slováci, a jedni prichodili, druhí vychodili. Mená? Niektoré iba som si zachoval v pamäti, lebo len ukradmo mohli sme si povedať slovo-dve, ináč ani slova a už nijak po slovensky sa zhovárať, a tak sme radšej mlčali. Tak boli tam: Michal Keliar, richtár z Čremošného, Ján Čulý-Rebek z Dolnej Štubne, Ján Bielik zo Sučian, Andrej Murgaš z Jakuba, Belko, richtár od Brezna, Detvan z Bystrice, N. N. z Badína; povedal v krčme: ,Nie sú už ďaleko Rusi, prídu i do Bystrice…‘“ Na meno si starý pán nevie spomenúť. Ján Sekera z Valče, mladý človek. Bol potom vojakom a prišiel ostatných do väzenia navštíviť Gašpar Vláčil, obchodný agent. Chytili ho na Vrútkach. Slíž, asi štyridsaťročný z Turč. Sv. Martina, Ruttkay z Dolných Vrútok. Ešte žije, dnes vraj asi sedemdesiatpäťročný N. N. z Nemeckého Pravna, N. N. z Bystričky alebo Záťurčia, N. N. „honorový človek“, ktorý tam bol i pisárom, ale ani na meno, ani na bydlisko si p. Sýkora spomenúť nemôže.

„Len keď sme drevo pílili, sme sa troška zhovárali…“

Ktorý na koľko bol odsúdený, to nevie starý pán. Ale od osem mesiacov hore…

Nuž trocha vďačnosti k týmto známym — neznámym trpiteľom a bojovníkom za slobodu, mali by sme mať!

A koľko ich bolo po šírom Slovensku a v českých zemiach — kto nám to ukáže?