ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[10]

V lete roku 1905 sedel som za dr. Ivanku dva mesiace v ružomberskom väzení.

Ako na súd prišiel som vo vyšívanej slovenskej košeli, tak i do väzenia priviedli ma naďlackí žandári v tomže rúchu a povestnému Chudovskému predstavili ako „pána účtovníka“. Okríkol ich, že vari „väzňa“ a nie pána…

Keď ty tak, i ja tak, myslím si, a keď som sa v cele rozhliadol a znudil, začal som pýtať čítanie. Slovenské knižky. Že nemajú, len maďarské. Tie som odmietol. Tri týždne som sa so správcom naťahoval o slovenské knižky. I nemal, i nedal, bál sa. Pomohol som si tak, že som sa zoznámil so strážnikom a ten tajne mi nosil od Fedora Houdka celé kopy novín. Aby som nevzbudil podozrenie správcu, pri každej obhliadke pýtal som slovenské knižky!

I medzi väzenské múry prenikla zpráva, že v Mikuláši budú nové snemové voľby, ktoré predtým vyhrala slovenská strana s dr. Stodolom, ale len relatívne, lebo košutovci nazbierali okolo sto hlasov a tí mali rozhodnúť, či bude Lányi a či Stodola poslancom. V susednej cele bol zavretý istý notár, maďarón. Na „lufte“ sme sa poznali a hneď politizovali. Ten dostával noviny od správcu, lebo mu robil pisársku robotu a vedel viac, i to, že páni zo sedrie rozchodia sa deň po deň do mikulášskeho okresu kortešovať za Lányiho a získať mu hlasy košutovské.

„Zase šli. Aj Chudovský,“ hovoril mi notár, a i tak to bolo badať na dvore súdu — bolo ako po vymretí.

„Pán správca, tie knihy nejaké… Veď sa zbláznim. Ale slovenské.“

Správca odišiel (k vicefiškusovi dr. Belopotockému) a o chvíľu mi doniesol Bibliu a Zpěvník.

„To sú naše slovenské knihy. Iných nemáme.“ Vzal som s poďakovaním a čítal celé dni. K Chudovskému si správca o povolenie slovenských kníh netrúfal, ale priateľský človek využil neprítomnosti Chudovského a tie dve knihy v knižnici predsa našiel. Tak kortešačka proti dr. Stodolovi pomohla mi utišovať napäté nervy pre väzenie a pre výsledok voľby — božím slovom a piesňou „Hrad prepevný“, ktorú som sa naučil spamäti. Jednak s notárom „na lufte“ sme sa už skoro plieskali, ačkoľvek za moje peniaze vypil skoro každý deň deci-dva rumu, čo strážnik mu v umytom kalamári podával zjavne na okno, nosiac kalamár zo správcovej kancelárie, kde údajne bol naliať černidla…

Prišiel deň voľby. Lietali chýry, že to dr. Stodola predsa len vyhrá. Notár zúril. Ako by to on inak spravil? Ako? Zavrel by som pár sto voličov, rozohnal žandármi, vojskom panslávov a bolo by…

„Škoda, že ste podefraudoval a dostal pol treťa roka — mohli ste sa tam uplatniť,“ hodil som rukavicu notárovi, lebo už nebolo k vydržaniu s ním. Ale, hádam, ani so mnou až do večera, kým sa nerozkríklo i po väzení, že Lanyi predsa len dvadsiatimi piatimi hlasmi vyhral.

„Éljen! Éljen!“ kríkal notár z cely mne na zlosť. Ale počkaj, je po voľbe, bude i po rume. Strážnik na môj pokyn prestal od dr. Šrobára vyberať zlatovky a nosiť za ne rum a tabak. Ja som si do kalendára svojich väzenských šesťdesiatich dní, ktorý som mal pribodnutý na stenu zápalkou a spravený v podobe slnečných hodín do polkruhu, zatrel celý štvorec najčernejším atramentom ako svoj najsmutnejší deň v tom väzení, a keď ma o pár dní strážnik z obavy pred udaním uprosil s notárom „aspoň na oko“ zmieriť sa, lebo že príde o službu, zmieril som sa s notárom, ale hneď zase pohádal, keď zazrel na kalendári čiernu škvrnu a dostal k nej výklad. Boli sme zase v politike, oheň a voda, nezmieriteľní. Chudák strážnik už ruky spínal, aby som na notára neútočil. — Zo slovenskej matere je to vyliahnuté a potvora maďarónska — dýchať by nedal Slovákovi.

Boli sme všetci traja radi, keď som odchádzal do Naďlaku. Strážnik, obdarovaný, opil sa v prvej putike. Možno, že vzal i notárovi do kalamára, aby ma skorej zabudol…

V Naďlaku. Už som vedel, že Krištóffymu ku kariére dopomohli naďlackí Slováci a Rumuni. Slovákov viedol ev. farár Ľudovít Boor a roľník Pavel Suchánsky. Založili Ľudovú banku; Krištóffy — boli potvrdené stanovy. Chceli hrať divadlo slovenské; Krištóffy — bolo povolenie. Založili ľudový čítací kruh, Spevokol; Krištóffy — stanovy schválené. Žiadali, aby Krištóffy na sneme hovoril o národnostnom zákone — a Krištóffy musel hovoriť. Teraz bol ministrom a potreboval kolegu Lányiho vyvoliť v Mikuláši. Zavolal si teda do Pešti Boora a poslal ho s misiou k dr. Stodolovi do Mikuláša.

Dr. Stodola nemusí odstúpiť, to nežiada; ale Lányi vyvolený byť musí. „Dr. Stodola a Slováci i kortešovať môžu, ale mierne, Lányi zvíťaziť musí. Dr. Stodolovi nahradím všetky trovy, aké si len povie a keď ani to nepomôže, pozdravte sa dr. Stodolovi a priateľom, že keď už ináč nepomôže, pomôže ,egy kis magyar királyi erőszak‘ (trocha maďarského kráľovského násilia), a Lányi bude poslancom.“

Ani keby sa boli môjho notára poradili: zavreli tridsať-štyridsať voličov, že robia hluk, a Lányi pár hlasmi vyhral. Vtedy som si vo väzení v duchu a v žiali spieval „Hrad prepevný“… dnes k sedemdesiatke dr. Stodolu snímam širák.