ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[7]

Z roka na rok zmenšuje sa mi kruh starých priateľov, s ktorými som si vymieňal na tieto sviatky pozdravy a blahoželania.

Jedným z najdrahších týchto priateľov bol mi Andrej Hanzlík, pravotár v Banskej Bystrici, môj prvý národný učiteľ v najkrajšom slova zmysle, ktorý ma temer pred štyridsiatimi rokmi prvý raz otcovský privítal vo svojej kancelárii a potom už kedykoľvek srdečne pohostil pri bielom stolíku a do omamu opíjal krištáľovým vínom rodolásky, ktoré prýštilo z jeho slov alebo z jeho knižnice, ktorú mi otvoril…

Na túto knižnicu do smrti nezabudnem; ale ani na tú priečinku police za zeleným plátnom, na ktorej boli pravotné spisy, ale v tej jednej priečinke vždy i nové knižky a hlavne časopisy v páskach aj po tri čísla.

Poobede prichodil k Hanzlíkovi starý pán Thurzo-Nosický. Zapálili si po polgrošovke, najlacnejšej cigarke, ktorá sa vše jednému, vše i obom rozišla v cigáršpici na ometlo a blčala, tlela, dymila do zadusenia. Ja pálil som do toho hosťovské cigarety. Čierna naslnečná izba stemnela nadobro a v tom čarodejníckom ovzduší páni pravotári dávali otázky mne, ale stonásobne viac ja im. Chcel som chytro byť múdrym a všetko vedieť. Škoda len, že som si tie rozhovory nejak neznačil. Čo sa naspomínali mien a dejov národných, kultúrnych, politických a banskobystrických! Všade boli doma. U Sládkovičov, Šujanských, Škultétych, Krčmérych, Kardossov, Bodorovských, Grossmanov, Bottov, Chalupkov, Zechentrov, Medveckých a zase i Radvanszkých, Grünwaldov a iných našich neprajníkov v meste a stolici. Koľko charakterových drobností, intímnych záležitostí, na ktoré historik nikdy nepríde, mi spomínali a ja som sa tešil, alebo žialil, zlostil sa a len na jedno zabudol — poznačiť si to. Vtedy bolo všetko v živej pamäti, ale — dnes? Vyvialo temer všetko zo starej hlavy alebo mi je neurčité, nejasné, nemôž’ na papier položiť.

Často vošiel do Hanzlíkov i silný tučný pán, ktorý ticho besedoval, ale tým hlasnejšie jeho chudá pani, ktorej hlasom ozýval sa často celý uzavretý dvor. Bol to tuším exekútor a jeho pani tak — hlasno a po slovensky! Tešilo ma i to, lebo Bystrica sa už silne maďarizovala.

Vedel som, že je tam profesorom nedávno umrevší Ján Kmeť. Ale s tým som celý ten čas (1893 — 1913) nemal možnosti sa stretnúť. Spočiatku, iste aby nevybľabotal a potom hádam aby som ho nekompromitoval pred jeho predstavenými — nezoznámil ma s ním ani Hanzlík, ani nikto. Ani ako mladík, ani ako národný agent som k nemu nebol poslaný a nevošiel som, len aby som vari neškodil. A predsa!

Andrejovi Hanzlíkovi chodili tri čísla Národných novín a viac iných politických časopisov a kniha každá, kde aká slovenská vyšla. Preňho jedno číslo, ale pre koho ešte tie dve? Chcel by som bol vedieť, kto sa musí skrývať a kto je predsa verný a číta slovenské časopisy. Spomenutý pán exekútor? Vše tam v kancelárii pokukal a odložil. Niekto postavený v úrade štátnom, mestskom?

Hanzlík podvečer brával číslo Národných do vrecka a šiel na prechádzku. Možno na tej ho niekomu tajne podával… A teraz, dnes, ma chcú Bystričania ubezpečiť, že to bol predsa profesor Ján Kmeť, s ktorým sa Hanzlík na prechádzkach stretal.

A to tretie číslo? To som po čase zistil, čie je, kto nemôže pri všetkých protivenstvách bez neho byť…

Pred obedom, kedy mával Hanzlík najviac stránok a práce, prichádzal do kancelárie bez hlasného pozdravu, iba klobúk zložiac, istý starý chudý pán v čiernom a siahol do priečinky. Vzal Národnie noviny, strčil ich do vnútorného vrecka vrchného kabáta pod pazuchu a zase s poklonou alebo bez nej vyšiel… Hanzlík ho pozdravoval kývnutím hlavy, alebo i akoby schválne si ho nevšímal. Pokonával stránky a nedal sa im skoro ani obzrieť na starého pána. Ja, čítajúc niekde v kúte noviny alebo knižku, nechcel som byť, ani keď som to mnohokrát videl, že Národnie noviny z police zmizli do vrecka, príliš zvedavý a sa pána pravotára spytovať — kto je ten starý pán. Tešil som sa, že ich berie. Však azda príde čas, nechávali sme si: Hanzlík tajomstvo a ja zvedavosť. On vedel, kedy zoznamovať. Poznal svojich klientov skrz-naskrz. Robil to vtedy, keď v kancelárii nebol nikto cudzí, alebo len hodní dôvery. Tak ma zoznamoval s niektorými mešťanmi, remeselníkmi, roľníkmi z okolia, s ktorými sa na chvíľku posadil, ponúkol cigarkou a porozprával o národných alebo cirkevných veciach. Do Hodžov do Radvane, Thurzov, Petrikovičov ma poslal, do Šujanských ma zaviezol.

Kto odberá ale to tretie číslo Národných novín? Už som nevedel, či toho starého pána na ulici bystrickej a zvlášte Lazovnej pozdraviť a či nepoznať. Žiadalo sa mi a pozdravoval som ho mlčky.

„Dovoľ, Samko, toto je pán Gregor z Tajova. Prehŕňa mi knižnicu a verše píše…“

„Pán Boh pomáhaj!“ stisol mi starý pán ruku, počul som prvé hlasité slová z jeho úst a nejaké meno, ktoré som rozochvený nedočul. Ešte otázka — dve na rodinu, na moje pôsobište a už nám podával ruky, lebo číslo Národných bolo už pod pazuchou.

Keď vykročil, nadišiel čas: spýtať sa, kto je ten pán.

„Samuel Mikler, evanjelický farár.“

„A Slovák?“

„Vidíte, ako riadne si chodí po Národnie noviny. Nikdy jeho číslo na polici neostane.“

„A jeho syn je to, ktorý píše verše do miestneho maďarského časopisu?“

„Jeho, jeho,“ prisvedčil mi Hanzlík.

„Ako je to možné?“

„Žiaľ, stáva sa, že deti zaznajú otcov…“

*

Na pohrebe Hanzlíkovom chodil som s priateľom Jozefom Kačkom po ev. cintoríne a ukazoval mu, kde ležia tí mnohí nám spoloční milí, básnik Botto a spomínaní kultúrni a politickí dejatelia, ktorých som navštevoval živých alebo aspoň na hroboch…

„I to, hľaď, verný syn národa… Samuel Mikler,“ hovorím priateľovi.

„A maďarský pomník…?“

„Nerepci. Jasná pamiatka jeho ducha kameň prežije,“ a rozpovedal som mu epizódu s Národnými novinami voľakedy, dávno.

*

Odišiel za mnohými už i Andrej Hanzlík, môj prvý Andrej Halaša… Učiteľ, priateľ, duchovný otec… A mne, žiaľ, zostáva vinš „Veselých Vianoc, Šťastlivého Nového roku“ bez adresy… Bystrica zostáva, ulica zostáva, ale čože? Keď zmenil číslo — domu. Kto mu pozdrav doručí?…