ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[17]

Najkrajším a najmilším mojím mestom na svete je môj rodný prekrásny Tajov!

Má bezmála dvesto päťdesiat duší. So susednou Jabríkovou skoro päťsto a — vy ani neviete, kde to leží.

Hľaďte na obrázok. Je pravda, že sme tam v tesnej doline, ani sto metrov širokej, a preto Jabríková sa už musela vydriapať na vŕštek, keď sa už chceli prikmotriť k môjmu Tajovu. Ale zhodli sme sa. Ona dáva vodu do spoločného vodovodu — lebo aj ten máme! — a Tajov zase navzájom dáva elektrické svetlo Jabríkovej. Spoločný máme kostol, farára, učiteľov, školy; školy? Áno, dosiaľ máme len dve triedy ľudovej, ale už tohto roku dajú nám okresnú meštiansku pre celú dolinu. Lebo my, Tajov, sme centrom! Máme starý síce, ale pansky poschodový dom, v ktorom bol dosiaľ notársky úrad, ale pán notár pritiahol sa bližšie k mestu, tak je panský dom na meštianku voľný. Ale to vravím verejne, že pán notár takej krásnej ovocnej záhrady nikde mať nebude! Bude mu ešte ľúto, že nás opustil.

Máme konzum, a čo viac, nad konzumom divadelnú sieň, odbor Matice — všetko spoločné, aj cintorín. Len starostov máme dvoch a obecných pastierov a čo s tým súvisí tiež dvoch. Krčmy dve, ale tiež veľké spoločné; pálenica na slivovicu je len jedna, ale tiež spoločná.

Ani takto ešte neuhádnete, kde ten prekrásny Tajov leží. Tak sadnite si v Bystrici na tajovský autobus a za tri koruny ste v Tajove! Pod kremnickými horami. Tajov, prosím, má aj autobus, dosiaľ len na krátku premávku, ale pán krajinský prednosta inž. Štefan Janšák sľúbil mu predĺžiť cestu až na Skalku, až do Kremnice, pravda, vraj, keď na to rad príde. Dobrý, prajný priateľ, nech ho Pán Boh živí. Keď bude tá cesta, ukážem mu popolnicové pole pod Žiarom, kde dosiaľ len krtice vyrývajú drobné čriepky pohanského pohrebišťa.

Skalka! Kto by ste už neboli o nej čítali alebo počuli! Pamätná vojensky aj z r. 1849 aj z r. 1919! Tam je turistická chata, sanatórium vo výške tisíc dvesto metrov. V lete veľké pole pre tajovské maliniarky, srnky, jelene a medvede, v zime pre lyžiarov a divé svine. Ideálny poľovnícky kraj pre nás pytliakov z tajovskej strany, ako i pre lovcov zo strany kremnickej. Len pozor, keď utekáš, lebo tie hory za nejakých osemsto rokov vŕtané, nebezpečné sú ešte aj dnes všelijakými polámanými štôlňami a šachtami, aby ste sa nenašli na dne, prípadne dolámaní. Tam sa totižto dolovalo zlato, striebro, meď, ortuť a v Tajove boli mincovne sto rokov, huty, hľaďte na obrázok z r. 1864. Ale nie je ruda vybraná už všetka. Ja vás zavediem a hoci som už trocha zádušlivý, ale cez deň ukážem vám ložiská: ortuti, reálgáru, hnedého uhlia, kýzu, suripigmentu; turistom staré štôlne šachty; na kilometer pod hory stratený potok v Studenom, nepreskúmané jaskyne v Sokolove a inde. A čo by tu našli odborníci! Verím, príde aj na to čas a tajovské huty začnú robiť znova. Už by to bolo iste inak, keby múdri Bystričania v sedemdesiatych rokoch minulého storočia neboli chceli získať zvolenskú stanicu do Bystrice. Už aj bola železnica vymeraná jedným tunelom z Bystrice do Kremnice a pravdaže, cez prekrásny Tajov! A predsa ju zvrtli potom od Zvolena na Bartošku a museli biť trinásť či až pätnásť tunelov. Teraz sa stavia železnica z Bystrice o jednu dolinu vyššie a bude obchádzať môj Tajov, ale počujeme ju hučať, ako aj tú na Kremnicu spoza vrchu, a to nám stačí, doprajeme, nech má aj tá dolina niečo, nám bude autobus Bystrica — Tajov — Kremnica. Kto sa na ňom preveziete, nezabudnite sa zastaviť vyše Tajova, vo Farbenom, pri rodnom dome veľkého národovca Jozefa Murgaša, kňaza, maliara, prvého vynálezcu bezdrôtovej telegrafie v Amerike a za svetovej vojny pokladníka Slovenskej ligy a štedrého podporovateľa nášho oslobodzovacieho boja. Tu jeho rodný dom a pod ním potok, ktorý si vtipne zastavoval a na nemalú závisť nás všetkých tajovských chlapcov-rybárov zastavenú vodu cez kôš preciedzal a v koši zostávali pstruhy detským očiam veľké ako šindle a my sme sa museli spokojiť s čiernymi drobnými hláčikmi. A Jožka Murgaša nám chlapcom darebákom stavali rodičia za príklad už ako klerika, lebo o prázdninách vraj vďačne pásaval otcove kravy na Striebornej. Na tajovskej pošte u pani Hammerovej nachodí sa portrét jej otca, Slováka učiteľa-organistu Karola Bergera, ktorý maľoval práve kňaz a maliar Jozef Murgaš.

Na Jabríkovej stojí ešte rodný domček Andreja Budaya, verného národovca, úradníka kremnickej mincovne pred vojnou, ktorý písal do Slovenských pohľadov, muzeálneho časopisu a Muzeálnej slovenskej spoločnosti poručil peknú svoju knižnicu — celý svoj majetok.

Na tajovskom cintoríne pochovaní sú starí národovci Slováci: Štefan Murgaš, Kováč, Anton Rázga, Mlynár a jeho synovia, Gašpar, hutný úradník, Štrichovský, Šnajder, verní Česi, polesní rodiny Radvanských, Paulíny, hutník, Jozef Murgaš, notár; Púchovci: Ján, Štefan, zakladateľ konzumu a richtár Michal Murgaš a nedávno umrevší Jozef Šmida, mladý učiteľ Murgaš, notár Murgaš a koľko drahých mien, ktoré mi už z pamäti vypadli.

Z tajovského kostola bola vzatá aj hlava sv. Jána Krstiteľa, teraz v bystrickom múzeu, krásna umelecká rezba z XV. storočia. Ešte staršia je gotická sakristia a z kostola škoda bolo vyhodiť krásne barokové oltáre. Z hlavného oltára zostal aspoň obraz sv. Jána. Je tam v kostole v predsieni.

Tajov — Jabríková, radostne sa chystajú do nového života.

Chlapi, ženy pracovité až do úmoru, hodina-dve cesty do práce a toľko nazad z práce, to je nič, len by práca bola! Mládež ide za vzdelaním, divadlom, číta rada, rada počuje prednášky, rada ide slúžiť československému štátu v každom povolaní. Len vodcov málo. Farár, starosta Púchy a ešte dvaja-traja na všetko nestačia. Ale keď príde meštianka aj vodcov pribudne a bude sa ešte radostnejšie pracovať a žiť.