ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[3]

Mám obraz, skupinu „Martinských väzňov“. Hľadím vše naň a želiem, že mnohí, väčšina ani nedožila sa veľkého prevratu, za ktorý obetovali srdcia, umy a nejeden, všetci i osobnú slobodu.

Tak som nejak elegicky naladený hľadel bez novej príčiny i v utorok ráno na obraz a dcérka niektorých poznávala z čítaniek, na druhých sa spytovala: kto boli? čo boli? ktorí už umreli a ktorí ešte žijú? Jozefa Fábryho počítal som ešte za živého a on už bol mŕtvy.

Umrel starodávny môj priaznivec a priateľ, ktorému som sa pred tridsať rokmi zaľúbil tým, že — nechav učiteľstvo — šiel som sa vraj prv do obchodnej školy „odborne vzdelať“ a len potom prosil som o úrad v banke Tatra, kde on bol členom riaditeľstva, alebo dozorného výboru. Službu som dostal, a chodiac ulicou, počal som sa zastavovať u Fábrych. V obchode; ale nie pre obchod, lež pre veci politické, národné a pokrokové, ktoré sme tohože dňa nikdy nedohovorili a tak znova som vchádzal alebo ma Fábry i z ulice pozval, keď mu obchod „dovolil“. A nebol by to Fábry býval, aby nebol i pri vysluhovaní obecenstva našiel chvíľku na rozhovor o aktuálnych otázkach dňa. A keď inak nešlo, tak ponad obchod, ponad obecenstvo sme si povedali svoje názory, a kuchárky, svet sa otáčal, počúval, čo si my vykladáme a bol netrpezlivý čakať zvlášť na droždie, alebo čo bolo práve do hrnca postaviť. Vidiečanov, gazdov, kupcov často zatiahol do besedy, že zameškali vlaky a zdržali vozy.

Strateného času Fábry neľutoval, doháňal v noci, len keď mohol dať podnet k premýšľaniu. Viem, vtedy sa mnoho hovorievalo o družstvách. Fábry radšej chcel mať neodvislých, majetných jedincov kupcov. Len tí, vzdelaní a samostatní môžu byť rozsievačmi národnej myšlienky.

Mne vyberal rozumy o hlasistoch, o našom programe a snahách; medzi prvými začal čítať mnou donesený Hodžov Slovenský týždenník, a či chválu, či hanu odbíjal mne na hlave. Národnie noviny a Černokňažník, Týždenník a Denník — to bol vír a var v Martine, i u Fábrych. Ale Fábrymu bolo po duši všetko počínanie, ktoré malo pohýbať národom. Rád mal menovite národohospodárske, štatistické články, z ktorých by vyvodiť nejaké národu osožné veci: priemyselné, peňažné spolky; schopných priemyselníkov, obchodníkov, aby rástol a rástol počet našich samostatných, majetných… Tak sa národ zabezpečí i v krutých časoch, to bolo jeho krédom. A žeby myšlienky vteliť v skutok, i sám, napriek mnohým nezdarom a ťažkostiam i úradným priekorám, znova a znova, donekonečna vytrvale počínal nové a nové podniky s nezlomným nadšením a obetavosťou groša, času a námahy. A hoci praktický obchodník, zaujatý faktúrami, korešpondenciou a obecenstvom, vše ešte našiel a utrhol si času i na novinárske šírenie svojich myšlienok a návrhov.

Zvlášť po prevrate mohol rozpäť skúsené krídla od Martina po Bratislavu a Prahu. Škoda naša, že mu ich smrť už podviazala. „Podviazala“ hovorím schválne, lebo verím, že v synoch nezhynú ideály otcove.

*

Malým pobavením bývalo Fábrymu rybárstvo. Pravda, len v nedeľu. I to do desiatej bol v obchode a len potom sme sadli na vozík s červeným koníčkom a dali sa zaviezť k Turcu alebo k niektorému potoku. Došli sme teda k vode, keď už ryby neberú. Ja som nechytal, len sa díval a liezol na vŕby, jelše alebo do vody — oslobodiť zachytenú udicu. Fábry to nerád dopúšťal a vše radšej všetko odtrhol, a tak sme nadväzovali aj päť-šesťkrát do večera a menili mušky, a ukazoval Fábrymu, aké práve lietajú a on podľa farby a tvaru vytiahol z notesa „umelé“. Ale ani tak sme mnoho rybám neuškodili a večer jednak Fábry delil: z piatich-siedmich kúskov dve-tri mne. A ja som o ryby nestál, ani som ich nemal kde dať spraviť a ešte najradšej som si hneď tam pri vode nakládol ohníka a upiekol niektorú na ražni. I to len pre spomienku na chlapčenské časy. Šlo nám vlastne obom o zdravý výlet a besedu.

Po prevrate, čo sme sa raz v Bratislave alebo v Prahe stretli, vždy som ho pokúšal, kedy ma zavolá na pstruhy do blatnickej, alebo na lipne pod Dubové?

„Nestačím, nestačím teraz ryby lapať, priateľu. Ale príďte, kvôli vám…“

No akože mi ísť… Ach, jaj, už iba ak pošepotať si na Tvoju mohylu.

Prídem!

*

U Fábrych vo dvore stojí divadelná dvorana a či národná svetlica z dôb starej Matice. Teraz prestavená na byty. Voľakedy o národných slávnostiach liezli vraj herci na javisko — oknom.

Keď stará Sporiteľňa potrebovala miestnosť pre obchod, bolo sa mi, sekretárovi Národnej slovenskej strany, vysťahovať. Nazrel som do Fábrych a už som sa aj prenášal do bývalej národnej svetlice. A že miesta bolo dosť, preniesli sme tam aj administráciu Národného hlásnika, i redakciu spolu, ba niektoré ženy zmysleli tam i „pokrokové“ prednášky robiť k veľkej mojej nervóze, že nás raz pre nedovolené schôdzky prepadne Ujhelyi, slúžny so žandármi a ešte zhabe moju sekretársku korešpondenciu a odkryje, usvedčí niektorých odvislých priaznivcov národa a strany. Preto som napomínal ženy, aby uložili obecenstvu, žeby sa na prednášky len akoby vkrádalo do Fábrych dvora.

Vo vojne zanikol časopis, zanikol sekretariát, prednášky sa nekonali a či dotiaľ Fábrymu za svetlicu niekto zaplatil, veru neviem. Nestaral som sa o to. Mal som na ume programy, cesty, organizačné veci, časopisy, knihy, Múzeum — a nie árendu platiť. Ešte najviac ak som hádal, ktorýmže to oknom liezli tí herci…

*

Do smrti nevymizne mi z pamäti Fábryho púdľa v obchode. On z jednej strany, ja z druhej a na púdli krieda alebo kus papieru a tužka spoza ucha. A čím sme viac debatovali, tým sa viac krieda a tužka lámali a papier otáčal. (Púdľu sme nevládali otáčať jeden proti druhému.) A na púdli, na papieri samé číslice, ku ktorým, sme sa sto a sto ráz vracali a zase znova a zase inak.

Čože to bolo?

Nuž voľby sme robili! Všesnemové, všestoličné a zratúvali hlasy, ako by sme mohli vyhrať. A vše sme na púdli aj vyhrávali, ale v Sučanoch — prehrali; do stoličného výboru niekedy sme i len vyhrali, ale výhru zjedol nám zase vlk — maďarónske násilie. Bolo to vše zúfalé počínanie. Zvlášť na počiatku vojny. Hádali sme sa o počet obyvateľstva bojujúcich štátov, písali na púdľu, tvorili armády a vždy nám vyšlo, že to Rusi, veľkí bratia, konečne musia vyhrať. A keď predsa prehrávali a prišla Gorlica, nosil som Fábrymu ducha nádeje z Bystričky, od pani Janky Markovickej, ktorá sa bila s mužom Lackom o výhru Francúzov, ktorých mala nesmieme rada a z duše im želala víťazstva. Fábry, panslavista, ako konečne my všetci Slováci, v prvom rade sa chcel oprieť o Rusov, a tu nádeje sklamávali, ako jedna za druhou padali ruské pevnosti… Trápili, vnútorne spaľovali sa nad nezdarom baťko Vajanský, Škultéty; nebolo od nich slova viery dostať. Zožierali sme sa v útrobách všetci, tobôž Fábry, v ktorého dome a byte umieral, stravovaný veľkým žiaľom slavianskym, Jozef Capko, ideálny národovec, priateľ a spolutvorca mnohých národohospodárskych podnikov. Stiahnutý do vojny šiel som sa odobrať i od spomenutých.

„Pozdravte… Pozdravte…“ Koho, nebolo mi nikde rečené, ale sme sa rozumeli. Capkovi vypadli slzy, smrkal prítomný Fábry, smrkal som i ja a náhlil preč, ani som sa, nevďačník, nepodíval na púdľu, ktorá iste ešte nejeden ťah a škrt musela zniesť od Fábryho a dôverných debatérov, kým sa skončila víťazná vojna a kým som si ja ponad ňu mohol podať ruku s oživeným a znovuzrodeným Jozefom Fábrym, ktorý už nestačil ani v nedeľu zájsť si na rybičky, lebo „mal robotu“ azda v sto všelijakých národohospodárskych a kultúrnych podnikoch a spolkoch. A tak by som bol ešte rád skúsil vyliezť mu na vŕbu za udičkou…

*

Sklonili staré hlavy, zložili pracovité ruky všetci traja obchodníci, ako tam na obrázku vedľa seba sedia: Capko, Šoltés i Fábry; no diela ich žijú a spomínať ich neprestaneme, aj keď už nebude prášku z venca, ktorý im vďačné ruky podožili pod nohy za prácu a rodolásku.