ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[9]

Do prevratu ani v Brezne nebolo lepšie národnej myšlienke ako v Prešporku. Ako národného agenta vysielal ma blahej pamäti Andrej Halaša zbierať členov pre Muzeálnu slovenskú spoločnosť, upisovať účastiny na muzeálnu budovu, odporúčať vydané knihy, pýtať na študentské štipendiá, pripomínať dlžoby na volebný fond atď., slovom, pýtať a len pýtať korunky. Nebola to vďačná úloha, ale šiel som rád kvôli spomenutým kultúrnym cieľom. Pár kúskov prádla do kufríčku, dáždnik, zvrchník do ruky a do vrecka legitimáciu nie pre úrady, ale na dôkaz skutočného poverenia pre našich ľudí.

„Ktorých?“

„V každom meste niekoho poznáte a ten vám povie, komu máte vojsť,“ to bol Halašov adresár.

I tak bolo. Veď sme sa temer osobne znali všetci národovci z výročných martinských slávností alebo z časopisov. Prvý raz som otvoril v Brezne dvere u dr. Miška Zibrína a bola radosť veľká. Videli vo mne kúsok „Martina“, stelesnenej rodolásky a šli sme do Zibrínových záhrady a bolo veselo: víno, spev, prípitky, plné národného oduševnenia. Dr. Zibrín, aby som vari neblúdil zajtra, zvolal do záhrady všetkých národovcov breznianskych od baťka Zátureckého až po teológa Ottu Škrovinu a už som vedel osem-desať mien a domov, kam vojdem pýtať na národ. Druhý deň sme už len spomínali včerajšok a keby som nebol náhlil ďalej, mohol som v Brezne u národných rodín zostať, kým by ma azda nebola polícia vyhnala a tajne zozbierané korunky mi skonfiškovala. Ale bol som opatrný, z najbližšej pošty posielal som všetko do Martina a poznámky v notese robil som si čo najnepatrnejšie, aby nemali ľudia prípadne vytriasačky.

Taká roduverná rodina bola v Brezne i Slabeyciusovská, a syn jej dr. Samko Slabeycius trúfal si prísť do Martina na Mudrone Vŕštek, kde pod dozorom mamky Halašovej sytili sa kávou, čokoládou a koláčmi mládenci, ktorým ešte nebolo do ženby, a „hotoví“ ešte i pohľadom na martinské krásavice.

Taký hotový advokát dr. Samko Slabeycius začal častejšie dochádzať na Vŕštek, že sa začalo šepkať a potom i určite tvrdiť, že nám ide odviezť samu dcéru Pavla Mudroňa, zlostili sa mládenci, ako keď dr. Záturecký prišiel odvádzať Vieru Dulovú. V mládencoch ozýval sa starý slovenský zlozvyk dedinský — vymlátiť ho, nech sa žení doma a len že boli kultúrni ľudia, pripustili bez bitky, aby dr. Samko Slabeycius odviedol nám slečnu Ľudmilu do Brezna. Ešte sotva sa boli novomanželia rozložili v byte, už ma zase Halaša vysielal na kvešty a poslali rovno k švagrovi dr. Slabeyciusovi. Bol u nich návštevou práve i otec Pavel Mudroň, vážny, striezlivý pán a otec národa. Radosť veľká u národovcov v Brezne, aj by boli organizovali veselé manifestačné zábavy, na heslo, že „ešte naše slovenská reč a duch žije…“, ale už sa veľa nedalo tak bezstarostne rozpútať, otec národa tlumil, hatil. Hovorilo sa vážne o politike, kultúrnych, hospodárskych veciach národa, o úlohách, ktoré teraz pripadnú dvom advokátom v kraji (dr. Zibrínovi a dr. Slabeyciusovi) a tak ja, pozbierav korunky, šiel som ďalej…

Výsledkom vážnych rodinných počinov bol, ak sa dobre pamätám, slovenský peňažný ústav, keďže starý, Slovákmi založený ústav bol už ostarel a ochabol na duchu a v národnej činnosti.

V tých rokoch (1900 — 1905) ešte vari raz som bol v Brezne a spomínam si, že dr. Zibrín bol kandidátom za slovenskú stranu a pri tej príležitosti vyšlo s farbou von aj pár domov katolíckeho meštianstva, menovite istý pán Matejčík, ktorého som hneď poznal a naň hrdý bol.

Dr. Samo Slabeycius už v Brezne nebol. Moje národné zbierky ale neprestali a tak zase sa dostal do úlohy zostaviť mi adresár slovenských rodín v Prešporku. Bolo to šesť-sedem domov. Zišli sme sa pri pohári vína: dr. Dérer (otec), dr. Slabeycius a dr. Ráth. Na istého obchodníka striehol som pol dňa, kým pani šla variť, aby som ho zastihol samého, voľného od ženy i od kundšaftov. Títo mohli byť „všelijakí“ a žena bola Nemka, tá by ma bola „suchého“ vyprevadila, poučili ma spomenutí. Ale ani tak som nepochodil. Pán obchodník bol len slovenský evanjelík, odberal Cirkevné listy, ale s národným citom sa tajil a márny môj výklad. Aby som nedostal od panej metlou, ponáhľal som preč.

K druhému bohatému vinohradníkovi, aby to malo istý účinok, a ja na Múzeum vraj tých sto korún dostal, zaviedol ma sám dr. Ráth, ale ani jeho výmluvnosť neotvorila vrecká boháča. Že si rozmyslí, a uváži… Tuším desať korún na študentov predsa vari dr. R. vydriapal od skupáňa, ale netvrdím to naisto, len teraz sa mi nechce veriť, že by nebol aspoň dal pre priateľsky rozchod.

Ako tajomník Národnej strany zastavoval som sa u Slabeyciusov, kedykoľvek ma cesta viedla cez Prešporok, a dostával pokyny a rady, čo sa mesta týkalo i okolia. Ale nie to chcem povedať, veď to bolo samozrejmé u slovenských národovcov typu dr. Slabeyciusa. Mne búchalo srdce hlavne preto, keď som šiel ulicami mesta a konečne zistil si číslo, dom, okná, dvere, za ktorými ten-ktorý nebojácny národovec žije, odkiaľ hľadí na prevrátenú ulicu a kam ja smelo môžem zaklepať v mene „slovenčiny“ a kde mi vždy povedia „vitajte“.

Prišla svetová vojna i jej tisícdeväťstopätnásty rok, leto, august. Našli aj mňa a vytiahli priamo na front. Ale majúc dve školské svedectvá, oprávňujúce ma na jednoročiactvo, chcel som, aby mi právo bolo priznané. Jedno svedectvo bolo ale ešte české. Dr. Ivánka mi poradil, že úradným tlmačom je dr. Slabeycius, šiel som k nemu, zdarma mi to preložil, zviazal preklad s pôvodinou, overil a prial šťastia, aby som tu zostal v škole, že sa kedy-tedy zídeme. Ale veliteľstvo ani počuť o mojom práve a len čo stačili pozbierať so dvesto chlapcov, už sme šli na front. K trinástemu pluku, 13. augusta, v piatok a ešte v nejakú zlú chvíľu, zhovárali sa dr. Ivánka s dr. Slabeyciusom. Ten Jožo sa nevráti, spomínava i teraz neraz dr. Ivánka, s ktorým som sa v kasárni stretol a ktorý mi chcel, ale nevládal pomôcť. Marška naša pre väčšiu parádu šla s hudbou prešporskými ulicami. Otvárali sa okná. Ale mne nikde neotvorilo sa okno na úprimné „zbohom“, až keď sme prišli k domu dr. Slabeyciusa, poľutovali ma štyri oči, kývali mi dve ruky dámy a pána, v ktorých som poznal starých priateľov a národovcov, ktorí sa rozumieme… Žiaľ mi zovrel hrdlo a keď si dáma utrela oči, prestal som hľadieť… ako som prestal dívať sa na tvoju ovenčenú rakvu, keď v okolí tvojom začalo podvečerné slnce ligotať sa perlami po mnohých, premnohých tvárach. Ja som šiel na neisté, a vrátil som sa, ty odišiel si napevno, ale ja si ťa, neochvejný rodoľub, vracať budem i z frontu pri spomienkach na ťažké časy, keď vieru v národ zachovával a budil si s Miškom Zibrínom v Brezne, a s otcom Dérerom a vernými druhmi v Prešporku. Škoda vás v tej zemi, keď taký ďaleký je výhľad z toho okna tvojho na bratislavské námestia Hurbana a Čs. republiky…