ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[4]

Bol som učiteľom. Mladým, slobodným, tým slobodnejším, že som nemal ani ženy. Myslel som, že za dva týždne prevrátim každú dedinu, že bude viať z nej národný duch ako severák a zmetie maďarónstvo a odrodilstvo.

Podlavická katolícka škola bola mokrá ako pivnica. „Dajte sa oddane do služby maďarskej štátnej idey (t. j. maďarčine), postavím vám novú,“ lákal ma patrón, riaditeľ lesného erára.

Ja miesto toho r. 1897 napísal som Českoslovanskej jednote žiadosť, aby pre tajovskú dolinu poslali knižnicu. Poslali. Debnu kníh, s pol druha metráka. Na bystrickej stanici debnu vozkovi nevydali; musel som sám ísť debnu otvoriť. Úrady boli zvedavé. Zlostili sa páni, počnúc hneď od razítka na každej knihe: „Věnováno Československou jednotou v Praze.“ Komu sú knihy venované?

„Mne.“ To debnu zachránilo.

„Vás známe… Aby ste si nezmysleli podať knihy ľudu. Panslavizmus nebudeme trpieť!“

Knihy som doviezol. Obecnú knižnicu zriadiť — konfiškujú. Čo teda? Napísal som do každej nejaké heslo: „Od Šumavy k Tatrám!“ „Všetci sme Slovania…“ a pod. a knihy pomaly rozdal. Však ony vykonajú svoje poslanie i tak. Mnohé nachodia sa na doline ešte i dnes.

Rok 1897 bol jubilejným rokom veľkého biskupa slovenského Štefana Moysesa. Mal som na stene jeho podobizeň a v jubilejnom roku obopäl som ju malou slovanskou trikolórou. Pod galériou obrázkov národných dejateľov stála moja knižnica. Pred ňou písací stolík, na ňom vybrané — isté — slovanské knihy: slovenské, české a niektorá i poľská a ruská. Pre pýchu!

Prišla inšpekcia: dekan a patrón. Nešli so sprievodom dvoch-troch úradníkov do triedy, ale priamo do mojej privátnej izby a hneď do kníh na stolíku a na polici i v skrini. Bolo i kníh, i úradníkov dosť — každý sa mal kam obrátiť a čo do rúk brať.

Blázni, mňa nezastrašíte. Veď sú to knihy a nie sklenice s alkoholom. Bol som hrdý, že mám toľko kníh. Len sa preberajte, myslím si.

Ale sotva povyťahovali po jednej, kukli po sebe a očima sa porozumeli, že má každý v ruke podobnú, slovenskú alebo českú. Jeden vzal do ruky českú, práve ešte s razítkom: „Věnováno…“, druhý „Pamäti veľkorevúckeho gymnázia“, ktoré maďarská vláda bola 1847 zrušila. Do mňa jeden i druhý:

„Povedzte mi, bolo to správne, že vláda to panslávske hniezdo rozsypala?“ dal mi otázku jeden vyšetrujúci.

„Nebol to kultúrny čin,“ sekol som mu.

Pohliadli jeden na druhého a zarazili sa a boli na čistom.

„Věnováno Českoslovanskou Jednotou!“ čítal a ironizoval druhý! „Čo vy s Čechmi v Prahe chcete? Povedzteže mi to: čo vy s Čechmi chcete?“ uštipačne žiadal druhý.

„Veď ste si to prečítali…“

„Jednota,“ vykladá mu druhý po maďarsky, to je toľko ako ,jednota‘. Tak, pán učiteľ?“

„Tak.“

„A ešte to napíšu veľkou písmenou,“ posmeškuje tretí.

„Tak vy ste za jednotu s Čechmi a nie s Maďarmi?“ dali mi osudnú otázku.

„My sme jedno kultúrne s Čechmi,“ opravil som.

„Tak prečo nejdete do Čiech a nenecháte tu spokojný slovenský ľud?“

„Ja som tu doma. Aha — v Tajove,“ a hodil som rukou smerom k rodnej dedine.

„Vy ste strašný človek…“

Krútili hlavami, do triedy, kde sa deti strachovali, ani nekukli, posadali na koče a ja som sa začal skúmať, či som obstál čestne.

Národnej stužky nad Moysesom si, myslím, schválne nevšimli. Videli kňaza na obrázku, a s nimi bol kňaz-dekan, aby sa snáď nezaplietli do nejakej chúlostivej reči, radšej o tom nezačali. Stačilo im to: „Věnováno…“

Dekanovi na výčitky, že i jemu robím ťažkosti a že prídem o postavenie a chlieb, že ma ani on nezachráni, zacitoval som heslo Štúrovo: „My chytili sme sa do služieb ducha“ a zostal som v neistote učiť až do júna, do skúšky.

Páni prišli zase. Prišli ale aj rodičia. Zavolal som ich. Bude to posledná moja skúška. Cítil som.

Vošli páni do triedy. Vzrušenie zavládlo všade, u detí i rodičov.

„Začnite,“ hovorí mi dekan.

„Modlime sa,“ vzdychol som zhlboka a rodičia ma porozumeli. Snáď i deti. Strašne sme sa modlili. Pokorne nízko, až temno. Matere plakali, mne hrdlo zadŕhalo. Veď už aspoň dvadsať rokov sa slovenské deti na skúške nemodlili. A tu, teraz, modlia sa slovenský Otčenáš. Ten spečatil môj osud.

Páni vstali, ale či sa modlili — neviem, lebo vtedy ako málokedy som mal myseľ u Boha, oči v slzách, nevidel som, iba plačúce matere proti sebe za deťmi.

„Tohto človeka treba odtiaľto vyduriť…“ povedal dekanovi patrón školy na odchode po skúške, ale tak, aby som to i ja počul.“

Dekan mi dohováral, akú hanbu som spravil i jeho starej hlave; že už aspoň na skúške som sa mal dať deťom po maďarsky modliť, keďže je i biskupské nariadenie, že aspoň hlavné modlitby majú znať deti po maďarsky.

„Ježiš povedal: učte všetky národy…“

A bol, musel byť hotový so mnou i môj priaznivec, dekan, ktorý ma ľutoval i mojich rodičov, že darmo nakladali… Stratený som, stratený chlieb, postavenie, všetko. Môžem ísť za nádenníka… ak ma kde prijimú.

„V srdci si drž, čo myslíš, ústami vyznávaj, čo žiadajú…“ plakala matka a prosila ma. „Kamže sa pohneš, synku, keď ťa pozbavia stanice?“

I stalo sa. V učiteľských katolíckych novinách v prázdninách zjavil sa súbeh na moju stanicu. Od septembra. Teda dôchodky cez prázdniny mi dekan nechal. Bolo to nejakých pätnásť zlatých mesačne. Predsa! Šiel som za ne v auguste 1898 na národné slávnosti do Turč. Sv. Martina a zišiel sa s pražskými študentmi.

„Ale kam by sme ho dali, počuj, Vavra?“ dal Blaho otázku Šrobárovi a hneď zodpovedal si ju sám. „Na obchodnú akadémiu, a čo? Budeš samostatným!“

„Poď do Prahy!“

„Pôjdem!“

„Šiel by, ale nemám nič ušetrené a rodičia mi nedajú, hnevajú sa, že zahadzujem istý chlebík a postavenie.“

„Jednota a Radhošť ti pomôžu! — Obchodní akademici!“ volá Šrobár, „tu máte kolegu.“ A zoznámil ma s Rumanom, Jesenským a inými. O mesiac skutočne: prišiel som do Prahy s troma zlatkami, ktoré mi zvýšili z daru otcovského priateľa Andreja Hanzlíka a redaktora Ambra Pietra. Šiel som s Vladimírom Jesenským tri razy do Národného divadla a bol som holý. Kým v októbri vysokoškoláci prišli, minul som celú pokladňu (dvanásť-pätnásť zlatých) Detvana, ktorého pokladníkom bol práve Jesenský. Vybral som si napredok dvadsať zlatých od predsedu prof. Pastrnka na pohreb babičky, ktorá ma vychovala, a ktorá mi, umierajúc, poručila na štúdiá kravičku. Predal som ju otcovi za šesťdesiat zlatých, vrátil sa do Prahy, a keď sa kravička minula, len banke Tatre, že eskontovala študentské zmenky a hlavne Čs. jednote a Radhošťu mal som čo ďakovať, že som sa nemusel s hanbou vrátiť, pokoriť a prosiť znovu o učiteľské miesto, aby šesťročným deťom lámať jazýčky maďarským otčenášom… a učiť falošným dejinám, že predkovia naši s Árpádom prišli do dnešnej našej vlasti, ako tu učila predpísaná príručka.