ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[13]

Nad Banskou Bystricou, na starohorskej doline, v Sv. Jakube, je rodinná slávnosť. Deti roľníka Andreja Murgača postavili otcovi a matke svojej náhrobný pomník, ktorý posviaca veľadôstojný farár a profesor Jozef Kačka. Ale nemala by to byť slávnosť len jednej dedinky, ale slávnosť národná, lebo Andrej Murgač v nezlomnej vernosti neohrožene vydržal za celý svoj dlhý život pri slovenčine, v rodoláske, a vo viere, v slovanstvo; v tom duchu žil a pracoval. A na konci života, osemdesiatročný, vo svetovej vojne ešte vypäl sa duchovne ako starý dub vo vetre.

Andrej Murgač od Surov narodil sa v Sv. Jakube pred sto rokmi. V maďarskej revolúcii r. 1848 — 49 minulého storočia bol Ondrík s otcom z donútenia pohoničom, vojenským furmanom vše cisárskych, vše honvédskych vojsk, ktorých krvavé skutky, páchané na slovenských ľuďoch, zapôsobili na vnímavého chlapca trvale, na celý život. Ondrík poznal váženého pána otca, mlynára Andreja Speváka z blízkej Kostiviarskej, ktorého honvédi obesili a pre pekné čižmy odtrhli, za slovenské dlhé vlasy zodvihli a ukrutným spôsobom ho zabíjali a zabili pri hostinci Pod Šturcom.

Koniec maďarskej revolúcie prišli spraviť Rusi, ktorých potom Murgač celý život spomínal. Čítaním slovenských časopisov a kníh si ich idealizoval a že videl ruskou pomocou oslobodenie národov spod Turkov na Balkáne, bratov Bulharov a Srbov, čakal toto oslobodenie i národa nášho spod maďarského panstva vo svetovej vojne, ktorá sa strhla r. 1914.

Sv. Jakub je blízko Banskej Bystrice, blízko mesta, v ktorom vyše storočia a práve v najkrajšom veku Andreja Murgača, rástla, kvitla a násilne maďarizmom a uhorskými vládami zadusená, aj s koreňmi vytrhaná bola slovenská vzdelanosť, zadúšaný slovenský národný duch sprvopočiatku „uhorčinou“, potom bezočivou, násilnou maďarizáciou. Prvý, ešte r. 1848, vyštvaný bol Kuzmány; po tichších desať — pätnásť rokoch zmaďarizovali gymnázium, učiteľský ústav, vyhnali direktora Čulena, rozohnali profesorov; umrel veľký biskup Štefan Moyses a nástupca jeho rozohnal i teologických profesorov Slovákov; stoličný zvolenský výbor s Grünwaldom vyznamenal sa v ničení a zničení ostatných slovenských gymnázií a Matice slovenskej. Ešte prv umrel Sládkovič, potom Penzel, Botto, Kardoš, Bodorovský, Thurzo-Nosický — všetko stĺpy národa, s ktorými všetkými, ako i Hanzlíkom, Šujanským, Geromettom, Sytnianskym, Kluchom, Martinčekom, výborným učiteľom — ovocinárom-včelárom Horčinom sa vážený roľník Andrej Murgač poznal, od nich nabral ducha viery v spravodlivosť božiu a napokon aj pre národ náš. Čítal ich spisy, počúval mnohých v svätojakubskom kostole, kam dochodili z Bystrice kázavať. A ako silne zapôsobil napr. historik F. V. Sasinek na nášho Murgača, vidieť i z toho, že návodom Sasinkovým bežné tam rodné meno Murgašov — podľa nejakej ruskej etymologie — začal si písať meno svoje Murgač a do smrti sa ho nevzdal a tak po slovensky Andrej, alebo Ondrej Murgač podpisoval sa i za vojny na rozličné maďarské vyšetrovacie protokoly fiškusom a sudcom.

I v najtvrdších časoch maďarizácie, v posledných dvadsať — tridsať rokoch pred vojnou, skoro jediný v Sv. Jakube, zastával a ozýval sa v obci, v urbáre, v školskej stolici za práva slovenčiny; žil v práci roľníckej, ovocinárskej a vo voľnej chvíli nad knihou alebo s časopisom v rukách; keď všetci menili, on zostával v svojom roľníckom kroji, bielej halienke, s dlhými slovenskými bielymi vlasmi. V dome, na poli s manželkou, dietkami a sluhami spievaval slovenské národné a ľudové piesne, zachovával slovenské zvyky v kosbe, v žatve, na svadbách; nábožný človek, bol zakladajúcim členom Spolku sv. Vojtecha, odoberal všetky slovenské časopisy a zvlášť vzpružil ho duch Hodžovho Slovenského týždenníka posledných desiatich rokov pred vojnou. Synov dal do škôl vyučiť za učiteľov, za kňaza, jednému-dvom oddával gazdovstvo; ale ani keď synovia zaujali svoje postate, nič ho, ani odvislé postavenie synov, nesklátilo vo vernosti k národu.

Otec Andreja býval obecným, urbárnym výborníkom, členom školskej stolice, a slovenčinu uplatňoval alebo uplatniť chcel všade; odvolával sa na zákony, ktoré dobre poznal, za čo ho posmešne i „fiškálom“ prezývali. Zažil nejednu trpkú chvíľu od maďarizátorov a dedinských panských pätolizačov. Slúžny, vicišpán podávali si ho na pokuty a preháňanie vraj za priestupky, ale všetko len za nezlomný jeho slovenský charakter a mužné vystupovanie. Najmä dostal sa do zrážky s nimi, so zákonmi a súdmi hneď po vypovedaní svetovej vojny.

Keď odstrelili následníka Františka Ferdinanda v Sarajeve a spomínala sa príšera vojny, Murgač povedal verejne, že by cisár pre dva životy nemal hnať do vojny milióny ľudí, lebo že po tých zostanú biednejšie siroty ako po následníkovi. Rozhľadený, vzdelaný v histórii aj v politických veciach, osvedčil sa pred občanmi vo výbore, že by vedel povedať i viac, ale s vami nedá sa zhovárať… To bolo ešte pred vojnou, ale jednak uznali súdy, že boli to vstupné slová do reči pod vojnou, ktoré šplhavý inteligent-učiteľ a spoluobčania rozniesli, alebo aspoň na ne proti Murgačovi svedčili okrem Jána Babalu, ktorý radšej sa dal vodiť žandármi do áreštu a pred fiškusa, než by Murgača bol zradil alebo naň svedčil. Česť jeho pamiatke!

Na vojnu mu vzali za cudzie záujmy hneď troch synov, potom i štvrtého, z ktorých jeden, učiteľ Valent, bol potom zabitý. Osemdesiatročný starec, ale duchom svieži, uvažuje nad dejinami a vyslovuje svoje presvedčenie, že tu je čas oslobodiť sa i národu nášmu. Starodávna viera v Rusov žije, zmnožuje ducha, otvára Murgačovi ústa. Trpko ironizuje mobilizáciu: „Hľa, teraz sme už rovnoprávny aj my, Slováci! Berú aj Slovákov na vojnu. Dosiaľ len páni mali flinty a dlávili nám obilie a trávu, teraz flinty aj Slovákom tisnú. Či je to nie rovnoprávnosť?!“ A keď ruské vojská nezastaviteľne postupujú v Haliči, odzbrojuje Murgač kdejakých maďarónov: „Čo my proti takému národu? Ale keby sme aj vyhrali, zase len nebudú mať Slováci nijakých práv. Keď Rusi zvíťazia, tí dajú Slovákom práva… A uvidíte, páni, že my všetci Slováci ešte Slovákmi budeme!“ Chce získať ľahostajných a nemých.

Keď nastáva zima a starec oblečie kožuch a baranicu, aby ho hnevať a posmievať mohli, povedia mu, že vyzerá ako Rus. A Murgač sa vypne, pochybne povie: „Rus ako Rus, som Slovák, ale Rusi sú dobrí ľudia, ja som ich poznal, s nimi sa pozdravoval, vítal.“ A udavači už zase majú proti Murgačovi svedectvo, že chválil Rusov. Rusi na východné Slovensko vkročili, ale v máji 1915 nastal nečakaný ústup. Víťazili Nemci a popri nich i Maďari. To nalomilo aj Murgačových synov-vojakov vo viere otcovej a keď prišli na dovolenú, vraveli, čo skúsili, kde už ďaleko do Ruska tiahnu nemecko-rakúske vojská. „To je nič, že ,vravíte‘, ale že bez ľútosti vravíte — synovia moji! Ešte sa šťastie obráti! Nech sa Maďari nepýšia! A vy s nimi! Hanba vám! Pôjdete nazad, paholci! Napoleon tiež bol ešte ďalej… Keby Slovania rakúsko-uhorskí a Rumuni boli hneď pochopili svoje úlohy, už mohli byť Rusi tu, už mohol byť koniec a my slobodní! Ale ešte príde obrat; príde na fronte, príde i do víťazstvom ohúrených hláv mojich synov.“ Nedal sa ničím sklátiť vo viere v Rusov, vo víťazstvo Dohody, a v tomto zmysle hovoril aj verejne vo výbore urbárskom, obecnom, hoci upozorňovaný, zakrikovaný a konečne udávaný a súdený. „Pamätajte, deti moje, my dožijeme, Slovania zvíťazia.“ Veril až nábožne a vyše osemdesiatročný trúfal si dožiť sa toho víťazstva i pre národ svoj.

Než sa mu viera vyplnila, musel byť obžalovaný, prejsť pod bodákmi žandárov, vyšetrujúcich sudcov, súdov a v bystrickom a jágerskom väzení vydržať osem mesiacov nielen väzenia, ale potupného prezývania „panslávskych psov“. Starec tam ochorel, ale jeho pevný organizmus, slová potechy tam zatváraných panslávov a zvlášť synovská oddanosť a ošetrovateľská pomoc spolutrpiteľa, tiež roľníka-Slováka, pre rusofilstvo zavretého Jozefa Sýkoru z Čremošného (pozdravujem vás, strýko Sýkora, teraz v turčianskom Ležiachove) — vydržal a dožil sa vzkriesenia nášho národa.

Súdili a odsúdili ho nielen za reči povedané tesne pred vojnou a pod vojnou, ale súdili ho za celoživotný, nezlomný, slovenský charakter, za tú tvrdú slovenskú hlavu, ktorú k ústupku alebo k zrade na národe nesklonil, ani vtedy, keď už celá dedina, celá dolina a v prvom rade mesto Bystrica plávala v prúdoch maďarizmu a keď už len na kilometre vzdialení žili roduverní Slováci.

Štátny zástupca žiadal prísne potrestať, aby zastrašil celú starohorskú dolinu, lebo už mal udania, že i tu a tam, na Motyčkách, na Donovaloch, starí-noví panslávi dvíhajú hlavy. A keď vo väzení ochorel a syn farár podal prosbopis na kráľa o milosť, štátny zástupca ho neodporučil, lebo že Andrej Murgač nielen celý život žil panslávskym ideálom, ale za vojny búril a súdený bol a ani najmenšej ľútosti nad svojimi skutkami a rečami neprejavil.

R. 1915 vrátil sa z väzenia Andrej Murgač, na tele oblámaný ako starý strom v búrke, na duchu ale ten, čo býval, plný viery a dúfania, veď r. 1916 zase obracali sa Rusi a jeho nádeje mohli ožívať.

Ale ešte dlhé tri roky musel počúvať o nemecko-maďarskom víťazstve, ešte musel počuť o utrpení a smrti v bystrickom väzení svojho druha, Jána Štubňu-Sýpaja z Motyčiek, o pätnásťročnom väzení farára Jozefa Kačku, o večnej duchovnej temnici notára Jozefa Messerschmidta, ktorých a mnohých iných Slovákov za tie isté rusofilské a Dohode priateľské prejavy a slovenské nádeje do väzení vláčili a súdili.

No, „čas všetko mení, i časy“; znal Andrej Murgač spamäti Kollárovu znelku — „a k vítězství on dovede pravdu!“ Neklesol na duchu, vlieval vieru do synov, do rodiny, do blízkych a v tvrdej roľníckej práci, na poli, z ktorého ho boli žandári do áreštu schytili — dožil sa veľkého prevratu, slobody národnej a republiky Československej.

„Oči moje videli spasenie…“ pripomínal si z Písma, dal zvolať šťastnú, slobodnú rodinku svoju, želel, že chýba z obrázku dobrý syn Valent, ktorý nemilobohu padol vo vojne a odberal sa k otcom, a po krátkom čase išla za ním i verná manželka-matka.

Teraz, na storočie Andreja Murgača, vďačné deti, rodina a dedinka posvätili náhrobný pomník; znela kázeň viery a večnej slobody národa republiky z úst Jozefa Kačku, toho farára, ktorému honvédsky prokurátor navrhoval smrť povrazom.

Pri tejto posviacke postojme chvíľku pri pomníku, všetci, ktorým je drahá sloboda a naša československá vlasť, a neohroženému trpiteľovi Andrejovi Murgačovi — slávna pamäť!