ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[12]

17. septembra lanského roku minulo osemdesiat rokov, čo v oravskom Záskalí narodil sa Andrej Halaša, a 4. apríla tohto roku minie dvadsať rokov od jeho predčasnej smrti v Turč. Sv. Martine. Nad otvoreným hrobom zažialil v básni sám Hviezdoslav, a my, čo blízki, plakali sme ako za vlastným otcom.

Život a práca Andreja Halašu boli by hodné spracovania v románe, taká bola bohatá a všestranná jeho činnosť za štyridsať rokov, odkedy ako advokátsky osnovník prišiel do Martina k advokátovi a pozdejšie svojmu tesťovi Pavlovi Mudroňovi, neohrozenému vodcovi národa. I len pospomínať všetku politickú, kultúrnu a hospodársku činnosť Andreja Halašu, bol by dlhý článok a ktože ju zhodnotí? Mladí literáti, nože nechajte to smolenie veršíkov a hlbšie, hlbšie ten pluh…

Nebolo národného diela, pri ktorom by tá najťažšia úloha nebola pripadla na Halašu. Politicky pracovať, to pre Halašu znamenalo ísť z dediny do dediny v dvoch okresoch Turca a vymáhať volebné právo ľuďom slovenským: zobrať daňové knižky, napísať stá žiadostí raz, druhý raz apeláta a výsledok — temer žiaden, úrady buď nevybavili, alebo nevyhoveli. Budúceho roku znovu. Pred župnými alebo poslaneckými voľbami týždne a týždne behať po dedinách, prehovárať, povzbudzovať, plesať a žialiť, keď úrady všetko zmarili a do župného výboru Slovákov pustili len na ukážku, a do snemu peštianskeho práve za Turiec nikdy nedopustili zvoliť národovca. Radšej rozpustili voľbu a potom sa už postarali… Ale Halaša bol dušou nielen týchto dvoch turčianskych okresov, ale celého Slovenska, kde sa boriť chceli-nechceli. Napísal zakaždým vlastnoručne stá listov popredným národovcom, aby sa hýbali a obstaral ťažkým zháňaním po majetnejších ľuďoch a peňažných ústavoch potrebný peniaz na trovy. Sám, čo ja viem, dostal sa tak asi na pol roka do župného výboru, kým totižto župný úrad nezrušil jeho voľbu. A nikdy nezabudnem, ako sa na hnojných saniach doviezol do Šútova, do Turian sám, bez voličov na stolično-výbornícku voľbu a od hanby za taký národ zakrýval si oči a somár furman chcel zastať s ním pred volebnou miestnosťou na posmech nepriateľom. Ja som z Krpelian predsa doviedol dvoch voličov, lenže mi obidvaja ušli, jeden brodil potok, tak sa ľakol slúžneho, hoci sme na posmelenie vypili vari pol litra borovičky. Akože tak hanebne obišiel, veď bol cirkevným inšpektorom práve turianskym a Šútovo patrilo k Turanom? Práve to bolo osudné: „Vymýšľam budovať nové školy a to tak nazlostilo cirkevníkov, že sa mu pomstili a ho nevolili…“ Im stačila stará, drevená škola, v ktorej nebolo dlážky, kde boli miesto lavíc školských — lavice zo starej židovskej krčmy, na ktorých sa deti učili písať, kľačiac na zemi. Koľko pracoval na cirkevnom poli, to by mohli povedať povolanejší. Koniec bol však ten, že generálny konvent ev. cirkvi vyslovil, že Andrej Halaša nemôže byť zvolený na nijakú cirkevnú hodnosť, hoci bol najlepší človek, pravoverný kresťan a cirkevník príkladný. Ale „pansláv“, a to stačilo.

Na hospodárskom poli bol účastný každej akcie, kde sa čo v prospech národa šuchlo, ako bolo zakladanie nových peňažných ústavov a priemyselných podnikov. To by tiež bola kapitola.

Halaša na kultúrnom poli? Spevák, herec, režisér, šepkár, kulisár i prekladateľ a rozpisovač hier a úloh. Všetko, čo len chcete. Z češtiny, poľštiny, nemčiny preložil aspoň sto divadelných hier a v každej s martinským Spevokolom účinkoval aspoň v troch úlohách. To bola skvelá herecká éra Halašu, Jožka Kohúta, Blažka, Bullu, Socháňa a radu mladších… Taký život divadelný nikdy v Martine nebol a nebude, lebo niet svornosti, niet tej osobnosti, ako bola Halašova, ktorá sto protív vyrovnala ako nič. A tá „poctivosť“ hier halašovských! Raz vraj vybral hru, ktorej konflikt bol v tom, že si šuhaj zamiloval dievča, a to sa malo stať predčasne — mamkou. Akože — to povedať? Ktorej herečke, že dať takú necudnú úlohu? Ináč ale krásnu, citovú… Halaša premyslel. Šuhaj len bozká dievča a to bude stačiť na zrážku, boj o šťastný koniec… A tak sa vraj to i hralo a ľúbilo, len dospelejší nemohli pochopiť, prečo toľko náreku pre jeden bozk.

Pri stavbe Národného domu a starého Múzea bol Halaša — palierom. Napísal tisíce listov o podiely. Z Ameriky obstaral si veľký adresár slovenských ľudí a napísal im vlastnoručne sedemtisíc listov a slovenská Amerika skutočne pomohla postaviť Múzeum. A Halaša ako dotiaľ v Národnom dome, usporadúval zbierky, katalogizoval knihy, tak to potom vlastnoručne prenášal do novej budovy. Nebolo roboty či nádenníckej či inteligentnej, ktorú by nebol konal s rovnakou láskou a nevídanou horlivosťou a trpezlivosťou. Bol pri tom od vzniku Muzeálnej slovenskej spoločnosti až do smrti (dvadsať rokov) pokladníkom spoločnosti, spolupracovníkom a korektorom jej publikácií.

Za roky mnohé leto vybral sa na oddych. Ale čerta oddych! Na druhý deň už robil túry, na salaše a potom ďalej a ďalej do dedín — za porekadlami, pesničkami a muzeálnymi predmetmi. Na detvianskych lazoch (aj inde), boli by nám valaskí psi dosekali nohavičky, keby nie staré praslice a také haraburdie, čo dostal, čo kúpil… Piesní ľudových zapísal na tisíce a chystal veľkú zbierku textov, ktorú nestačil dokončiť. Matica, ak sa nemýlim, udáva, že je tých piesní jedenásť — či už trinásťtisíc.

I najmenšiemu úspechu slovenskému sa tešil radosťou a smiechom, až mu okuliare padali; nezdar ho nezvrátil; hodil rukou a znova do práce.

Že sa opovážil v Kraľovanoch a či v Ľubochni pýtať po slovensky kartičky pre výletníkov, mal z toho opletačku so súdom a advokátskou komorou, a málo chybelo, že mu nedali — pauzu v advokátskej praxi. I tak to stálo vari osemsto predvojnových korún.

Za vítanie z väznice sa vracajúceho redaktora Ambra Pietra s tridsiatimi Martinčanmi odsedel tiež päť či šesť mesiacov; ale „ničevo!“, povedal Pavel Mudroň a ostatní s ním. Veď neboli by sme bývali Slováci, keby nás neboli zatvárali.

Najneradšej mal Halaša chvály na seba. Bol som svedkom, keď raz „Ondriškovi“ chcel uznať niečo jeho krajan a priateľ dr. Juraj Janoška st. Ak nestíchne, Halaša už vstával od stola… Rád pracoval za národ, či to kto videl, alebo nevidel, a i bratské uznanie odháňal až rukami. Len jednu chválu na seba rád počul. Keď v lete, v sobotu vyšiel s priateľmi do hory a napiekol krumpľov a pochválili mu ich, že sú ako pravé „oravské“.

Na martinskom cintoríne nad Halašovou mohylou stojí pomník. Výrazný. Smutná Slovenka drží nad ním lipový veniec. Vezmime jej ho v duchu z ruky a potrímajme ho aspoň raz za dvadsať rokov my živí, čo vieme ľúbiť a uctiť si pamiatku a prácu otcov…