ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď prišiel Metod s Konštantínom, tí dvaja vandrovníci, sám Rastislav už pred Devínom ich vítal na Glavici. Vítali sme ich medovinou a spievali sme všetci, keď prišiel Metod s Konštantínom, tí dvaja múdri svätci. Metod sa prísne kontroloval, Metod pil metodicky, no Konštantín hneď konštatoval: „Ten ľud je poetický!“ Keď do tanca ho vzali v háji aj naše devy krásne, napísal zrazu pri Dunaji aj slová prvej básne: „Sú nahé… Sú nahé…“ No Metod veru nenadchol sa tým. „Sú nahé… Sú nahé…“ „Ach, čo to píšeš, braček Konštantín?“ „Sú nahé… Sú nahé…“ Konštantín — ten však vynašiel sa vždy. „Sú nahé… Sú nahé … Sú nahé bez kníh všetky národy.“ Tá veselica stála za to a dodnes má to ohlas. A vďaka tomu stalo sa to, že máme báseň Proglas. A vďaka tomu, dánom dínom, dnes vieme písať všetci — že prišiel Metod s Konštantínom a opili sa medovinou a tancovali pod Devínom tí dvaja múdri svätci.

Som spev pred svätým Evanjeliom! Ako už od prorokov máme chýry, národy budiť Kristus príde raz, lebo je svetlom, čo sa svetom šíri. Dnes, v siedmom tisícročí, je ten čas. Proroci vravia: Slepí uvidia, začujú hluchí Slovo Písma z neba. Boh aj vám ukázať chce svoju tvár. Slovieni, počúvať to Slovo treba! Hospodin posiela aj vám svoj dar. Je to dar spravodlivej štedrosti dušiam, čo viac už nenahlodá nárek, dušiam, čo na nič netešia sa viac. Pretože Matúš, Lukáš, Ján a Marek národy učia, toto hovoriac: Všetci, čo krásu v dušiach túžite si uvidieť a radovať sa chcete, a chcete premôcť hriešnu temnotu a hnilobu, čo vládne v tomto svete, a rajský život znova nájsť už tu, všetci, čo chcete ohňu uniknúť, počúvajte, čo vlastný um vám vraví! Sloviensky národ, vypočuj si rád Slovo, čo Boh ti posiela, ten pravý pokrm, čo v dušiach utíši vám hlad, Slovo, čo um aj srdce posilní, Slovo, čo vysvetľuje Božie dielo. Tak ako bez svetla niet radosti — veď oko Boží svet by nevidelo bez jeho krásnej viditeľnosti — tak ani ľudská duša bez písma nepochopí, čo je to Boží zákon, zákon, čo v Písme svätom má svoj dom a odhaľuje raj pred ľudským zrakom. Veď ktorý sluch, čo nepočul biť hrom, by naplnila bázeň pred Bohom? Keď k nozdrám vôňa kvetu nezablúdi, ako k nim Boží zázrak prerečie? Ústa, čo nespoznali sladkosť, z ľudí urobia kameň, skaly človečie. Ešte viac ľudská duša skamenie bez písmen. Zomrie, stratí všetku vládu. Vy nemajte však, bratia, obavy — zvážili sme to. Máme pre vás radu, čo vospolok vás, ľudí, pozbaví žiadze a zvieracieho života, aby váš hlúpy rozum, keď sa znova cudzia reč ozve, nepočul len hlas medenej zvonoviny, a nie Slova. Lebo aj svätý Pavol učí nás, keď vzýva Boha svojou modlitbou: Iba päť slov — nie takých však, čo stratia svoj zmysel — nech mi prejde cez ústa, päť slov, čo pochopia aj moji bratia — nie nezrozumiteľných stá a stá. Veď ten, čo porozumieť nemôže, sám potom správne slová nenachádza, na múdre podobenstvo nevie prísť. Veď ako telu hrozí hrozná skaza a ukrutnejšie než hnijúci hnis ho zmárni nedostatok potravy, tak bez Božieho života aj duša v každom tom ľudskom tele upadá, keď Božie slovo márne začuť skúša. A iné podobenstvo vykladá to ešte lepšie: Vy, čo túžite rásť z lásky ako Božie zbožie — azda neviete, kde je pravda odveká? Tak ako každé semeno a brázda potrebuje aj srdce človeka dážď Božích písmen, aby úroda Božia v ňom bola ustavične väčšia. Národy bez kníh! Azda na svete je málo podobenstiev, ktoré svedčia, že samy sebe nerozumiete? Vo všetkých rečiach sveta nie je tá bezmocnosť ešte vyslovená celá. Nuž podobenstvo na um prichodí i mne — pár slov, čo povedať chcú veľa: Nahé sú bez kníh všetky národy. Nevyzbrojené pôjdu do boja s vrahmi, čo vraždia duše, nielen telá, a padnú večným mukám za korisť. Národy, ak však máte nepriateľa už dosť a do boja s ním chcete ísť, otvorte bránu umu pozorne, núkajú sa vám teraz dobré zbrane v Hospodinových knihách ukuté, rozmliaždiť hlavu diabla prichystané. Kto neváha ich prijať, tomu tie knihy, tú múdrosť, dá sám Kristus Pán a silu do duše mu vlejú cez ňu apoštoli aj proroci. A keď si ľudia sami ich reč do úst vezmú, zahubia svojho nepriateľa hneď, víťazstvo svojmu Bohu prinesú, hnilobe tela uniknú, čo musí živoriť v hriechu ako vo sne. Nie! Nepadnú takí, takí zastanú si pred Bohom hrdinsky a dôstojne. Keď bude ohňom súdiť národy, po jeho pravici si zastať môžu. Naveky šťastní budú na nebi s anjelmi oslavovať milosť Božiu piesňami z kníh. Z nich každá velebí Pána, čo zmiloval sa nad ľuďmi. Jemu i jeho Synovi i s Duchom Svätým nech naveky je určená i česť i chvála, čo sa nesie vzduchom nebeským od každého stvorenia. Amen.