ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Správy o tom, že na svete žili kedysi popri ľuďoch aj obri, prinášajú hlavne staroveké mýty, ktorým mladá slovenská mytológia zdanlivo nemôže konkurovať. A predsa konkuruje. Aj na Slovensku sa totiž podarilo tu a tam vykopať neobyčajne veľké ľudské kosti, nuž nečudo, že sa dostali aj do ľudovej slovesnosti.

Najznámejšia spomedzi folkloristických záznamov tohto druhu je anekdota o obrynke, ktorá našla oráča, položila si ho na dlaň aj s volkami a pluhom a šla ho ukázať rodičom. Tí jej prikázali, aby ho hneď zaniesla nazad do brázdy, lebo malý človiečik sa stará o to, aby aj obri mali čo jesť. Túto ojedinelú, ale o to vzácnejšiu perlu (ktorej nechýba náboj modernej politickej satiry) si všimol už Andrej Sládkovič a dal sa ňou inšpirovať k básni Obri a zakrpenci, vyúsťujúcej do takejto pointy:

Nevľúdne obdobie po zániku Veľkomoravskej ríše má na svedomí, že košatejšie príbehy z éry obrov sa nám nezachovali. Za pozostatky dávnych mýtov však môžeme pokladať aj mnohé rozprávky o obrovských jednotlivcoch. Je to síce už iný druh príbehu, obrovskí junáci sa rodili akýmsi zázrakom v normálnych ľudských rodinách. Som však presvedčený, že v ľudovej fantázii nevznikli len tak náhodou. Aj oni sa z nej vynorili vďaka tomu, že tu kedysi bola mytologická pôda, zaľudnená aj obrami. Za najkrajší výtvor, čo vyrástol z tejto pôdy, pokladám rozprávku Lomidrevo.

(Z úvodu k hre Lomidrevo z knihy FELDEK, Ľ.: Päť rozprávkových hier. Bratislava, Divadelný ústav 2012.)

Keď sa príslušníci nejakého národa usilujú definovať svoju národnú mentalitu, vždy si pomáhajú tak, že sa porovnávajú s niektorým susedným národom. My Slováci sme žili vyše sedemdesiat rokov v spoločnom štáte s Čechmi, a preto najradšej definujeme svoju mentalitu tak, že ju porovnávame s českou. Z tohto porovnávania nám ako základný rozdiel vychádza, že čo Čech musí napísať, to Slovákovi stačí porozprávať. Preto je pre Slováka niekedy dosť ťažké úspešne korešpondovať s Čechom. Aj keď sa Slovák zmôže na list, ktorý pošle svojmu českému priateľovi, český priateľ, len čo dostane list, v ten istý deň odpovie. Slovák mu odpovie, povedzme, o dva týždne — a Čech zase v ten istý deň. Slovák o dva mesiace a Čech zase ihneď. To vražedné české tempo Slovák napokon nevydrží, vzdá to, už neodpovie — a čaká na osobné stretnutie, keď si to bude môcť s českým priateľom všetko povedať bez písania. Najradšej pri víne.

Nechcem vás strašiť, ale často je to naozaj tak, že keď zhodíte list z lietadla do stredu džungle, skôr naň dostanete odpoveď, ako keď ho pošlete poštou na Slovensko. Živým dôkazom toho, že my Slováci preferujeme ústne podanie pred písomným prejavom, je napríklad aj moja vlastná žena, spisovateľka, ktorá už porozprávala pri posedeniach s priateľmi tisíce poviedok, ktoré tým pokladala za vybavené, a neobťažovala sa ich už napísať. Napísala ich iba zopár — keď som nad ňou stál s revolverom.

To, že sa stalo synonymom slovenskej mentality ústne podanie, nie je náhoda — má to svoje hlboké historické dôvody.

Slováci sú starý národ s mladým spisovným jazykom. Korene spisovnej slovenčiny siahajú do staroslovienčiny, do jazyka, ktorým sa na našom území hovorilo aj písalo v deviatom storočí. Potom sa však po písanom slovenskom slove stopa stráca a jazyk našich predkov ako ponorná rieka celé stáročia „tečie“ pod latinčinou, pod maďarčinou, pod češtinou. Až v trinástom storočí sa zaznamenaná slovenčina začína objavovať najprv len po jednotlivých slovách a vetách — aby napokon s plnou silou vyrazila na zemský povrch v devätnástom storočí.

Ako sa jej podarilo prežiť?

Ako inak — ústnym podaním. Generácia ju odovzdávala generácii od úst k ústam a naši predkovia, veľkí rozprávači, ju kultivovali najmä v rozprávkach. Nečudo teda, že štúrovci, generácia slovenských vzdelancov, ktorá konečne v devätnástom storočí kodifikovala slovenčinu ako spisovný jazyk, boli zároveň aj generáciou, ktorá veľkú časť svojej energie venovala zbieraniu a zaznamenávaniu slovenských ľudových rozprávok. Pavla Dobšinského, ktorý toto generačné zberateľské veľdielo napokon usporiadal a vydal, nazývame slovenským Homérom. (S jeho Prostonárodnými slovenskými povesťami sa stretnete aj v prvej vitríne tejto výstavy.)

A tak sa dostávam k vysvetleniu, kde sa berie v kultúre malého národa disciplína, ktorú sa odvažujeme ukázať aj svetu. A nemám na mysli len modernú slovenskú literatúru pre deti, ale aj modernú slovenskú grafiku a knižnú ilustráciu, ktorej predstaviteľka pani Maja Dusíková je tu medzi nami. Aj slovenskí grafici a ilustrátori sú dediči slovenskej ľudovej rozprávkovej tradície. Rozprávka zdedená ústnym podaním, to je ten spoľahlivý základný kameň, na ktorom všetci staviame.

Rozprávka, ktorá zachránila slovenský národ a jeho reč v dávnoveku, nás totiž zachraňuje stále znova.

Zachránila nás aj počas tých štyridsiatich rokov socializmu, ktoré sme absolvovali. Bola bezpečným azylom pred neslobodou a ideológiou a vďaka nej vyšli z toho obdobia slovenská literatúra pre deti aj slovenská knižná grafika a ilustrácia zázračne nedotknuté.

Presvedčuje nás o tom aj záujem a vysoké hodnotenie našich vzácnych talianskych priateľov, vďaka ktorým sa dnes naša práca dostáva do povedomia talianskej verejnosti. Som šťastný, že som mohol byť pri tom.

(Prejav na otvorení výstavy slovenskej literatúry pre deti 11. januára 2001 vo Florencii. Vyšiel v knihe FELDEK, Ľ.: Veľká kniha slovenských rozprávok. Bratislava, Reader´s Digest Výber 2003; aj v knihe FELDEK, Ľ.: Homo politicus. Praha, Slovenský literárny klub v ČR 2008.)

… Videla macocha, že ktosi zo strechy zhadzuje podarúnky, bežala rýchlo von, lebo dúfala, že sa jej ujde najkrajší. A tu — sotva vykročila spopod strechy — tresk! jej rovno na hlavu veľký kameň. Amen — zabil babu kameň. Na mieste bolo po macoche strige.

Vtedy vtáčik-neboráčik prestal spievať, odletel a už sa nevrátil.

Ale zato prišiel jeden mních, čo mal veľa kníh a do jednej napísal o tom štyri slová.

Ten mních sa volal Ján z Lefantoviec.

A tie štyri slová, to je prvá zapísaná slovenská rozprávka:

„Amen, zabil babu kameň.“

(Z rozprávky Vtáčik neboráčik z knihy FELDEK, Ľ.: Veľká kniha slovenských rozprávok. Bratislava, Reader´s Digest Výber 2003. Slovenské slová, citované v rozprávke, pochádzajú z Elifandovho kódexu (1432), tam sa slovo kameň uvádza bez mäkčeňa. Tvrdenie, že ide o prvý, „telegrafický“ záznam slovenskej rozprávky, je obľúbená hypotéza autora rozprávky.)

Mechúrik-Koščúrik — predobraz vajca na vandrovke

V Dobšinského zbierke Prostonárodné slovenské povesti nájdeme príbuzné rozprávky, ktoré majú podobné motívy. Alebo, aj keď sú motívy rôzne, upozorňuje nás na ich príbuzenstvo podobná symbolika a výstavba.

Také sú napríklad rozprávky Mechúrik-Koščúrik s kamarátmi (podal Dr. Gustáv Reuss z Gemerskej) a Ako šlo vajce na vandrovku (podal J. R. v Kežmarskom zábavníku a slečna J. Sz. v B. Bystrici)

Hoci je hlavným hrdinom jednej Mechúrik-Koščúrik a hlavným hrdinom druhej vajce (a ani jedného z nich v druhej rozprávke nenájdeme), predsa podľa výstavby a zmyslu rozprávok nám zíde na um, že rozprávka Ako šlo vajce na vandrovku by mohla byť mladšou verziou rozprávky o Mechúrikovi-Koščúrikovi.

Vieme aj o príbuznosti tejto rozprávky s grimmovskou rozprávkou Brémski muzikanti — ale tú si nechajme až nakoniec, a najprv trošku snívajme.)

O tom, že má rozprávka o Mechúrikovi-Koščúrikovi dávnejší pôvod, nás presviedča niekoľko vecí. Keď sa k vandrujúcemu Mechúrikovi-Koščúrikovi cestou postupne pridajú kamaráti myška-chocholuška, žabka-rapotačka, had — po tráve šmyk, zajac — po lese skok, líštička-kmotrička, vlk — horský trubač a medveď — morský mrmláč, „prídu v pustých horách k jednému domčeku, kde ježibaba svadbu strojila“.

Prítomnosť ježibaby zaraďuje túto rozprávku do starobylej vrstvy čarodejných rozprávok. Družina, s ktorou v druhej rozprávke putuje vajce, nájde v chalupe bývať už len zlú starú babu a zbojníkov — zbojníci sú mladší rozprávkový fenomén ako ježibaba.

Na to, že rozprávka Ako šlo vajce na vandrovku je mladšia, poukazuje aj zostava družiny: vajce postupne postretne raka, kačicu, moriaka, koňa, vola a kohúta. Podobnú zostavu nájdeme aj u Boženy Němcovej, ktorá takisto má túto rozprávku vo svojej zbierke Slovenské pohádky a pověsti (uvádza pri nej iba jeden prameň — od Jozefy Sablakovej z Banskej Bystrice). Tu postretne vajce postupne vola, koňa, mačku, kačku, moriaka a raka.

Či už je u Dobšinského kohút alebo u Němcovej mačka, nemôžeme si nevšimnúť, že vajce stretáva aj domáce zvieratá, zatiaľ čo Mechúrik-Koščúrik výlučne zvieratá žijúce divo.

I ďalšia vec poukazuje na mladší pôvod rozprávky o vajci: jej remeselnícke pozadie. Nájdeme ho najmä v Dobšinského verzii. Upozorňuje naň už slovo „vandrovka“ v názve — bolo tradíciou, že remeselnícky tovariš, ktorý sa chcel stať majstrom, musel sa vybrať do sveta na vandrovku. Jednoznačné upozornenie, že ide o remeselnícku rozprávku, je potom v závere Dobšinského verzie: „Naši ale tovarišia a sedmorí remeselníci zasadli si potom k stolu a k hotovému jedeniu. Jedli, pili, harovali tam, kým čo stačilo. Potom nebodaj každý pošiel svojou stranou a neviem, kedy zídu sa zase takto dovedna, ako tu boli zídení k jednému majstrovskému kúsku.“

Ani tovarišov sedmorých remeselníkov, ani zmienky o majstrovskom kúsku (chef d’oeuvre), vďaka ktorému sa z tovariša stával majster, vo verzii Boženy Němcovej niet — môžeme teda usudzovať, že ich obsahoval najmä Dobšinského prvý prameň — J. R. v Kežmarskom zábavníku. Jeho druhý prameň J. Sz., ktorý je zrejme totožný s prameňom Boženy Němcovej, signalizoval remeselnícke pozadie rozprávky iba veľmi jemne — tým, že používal slovo „vandrovka“.

Je zaujímavé, že slovo „vandrovka“ nájdeme aj v staršej rozprávke o Mechúrikovi- Koščúrikovi. Začína sa takto: „Mechúrik-Koščúrik bol sirota. Doma nemal už nikoho a ničoho; pustil sa teda po vandrovke…“

Z tejto staršej rozprávky slovo „vandrovka“ trochu trčí — preniklo tam zrejme z mladšej rozprávky o vajci, ktorú podávateľ Mechúrika-Koščúrika Dr. Gustáv Reuss a iní podávatelia takisto poznali. Je možné, že kedysi mala rozprávka na tomto mieste iné slovo, napríklad: „… pustil sa teda do sveta.“

Z ježibaby zlá baba

Svoje postrehy nepredkladám ako vedecké — nijako sa nechcem miešať do remesla etnografom. Pozerám sa na vec len z intuitívneho spisovateľského pohľadu.

A z tohto pohľadu, z obyčajného pozorovania, aké slová v akej chvíli rozprávači používajú, sa pokúšam vytušiť procesy, ktoré — ak nemuseli — tak aspoň mohli prebehnúť.

Patrí k nim napríklad transformácia, ktorou mohla prejsť ježibaba z rozprávky o Mechúrikovi-Koščúrikovi.

Vajce a jeho spoločníci už totiž nenájdu v zbojníckej chalupe nijakú ježibabu, ale iba zlú starú babu. Tá ich u Dobšinského víta slovami: „Chytro choďte preč, bo keď moji chlapci domov dôjdu, všetkých vás tu zmelú na kašu.“ U Němcovej podobne: „Čo tu chcete, čo tu hľadáte? Chytro choďte preč; keď moji chlapci domov prídu, všetkých vás pobijú.“

Dobšinským či Němcovou upravené zápisy používajú slovo „chlapci“ — takmer z toho môžeme dedukovať, že zbojníci sú synovia zlej starej baby.

Ale je tu ešte Jiří Polívka, ktorý v Súpise slovenských rozprávok (V. zväzok) prináša k našej téme bohatý materiál v kapitolke Zvieratká a Petrovskí.

U Polívku nachádzame zrejme ešte pôvodnejší zápis J. Sz. z Banskej Bystrice — teda ten, ktorý neskôr kde-tu upravila Božena Němcová. Z tohto zápisu sa, ešte bez priamej reči, dozvedáme: „Vyšla stará baba a odháňala ich, že jej synovia prídu a všetkých pobijú.“

Teda nie takmer — tu už stará baba bola celkom určite matkou zbojníkov.

Ako si však potom vysvetlíme, že keď zbojníci prídu k tmavej chalupe (vôl starú babu odniesol a hodil kamsi do jamy a zvieratká pozhasínali), čudujú sa nad tou tmou u Dobšinského takto: „Čo či tá baba zaspala, či čo je to?“

A u Němcovej: „Zadivili sa, že sa v chyži nesvieti a že im baba nejde otvoriť.“

Zbojníci sú zurvalci, ale aj u zurvalca je čudné, ak vlastnú matku nazýva babou.

Núka sa jediné vysvetlenie: aj keď sa v novšej rozprávke premenila ježibaba na matku zbojníkov, premena sa jej celkom nepodarila. Čosi z ježibaby jej ešte ostalo — tá druhá polovica slova. „Baba“ prezrádza ježibabovský pôvod matky zbojníkov — a preto ani rozprávačovi jej nie je ľúto, keď ju vôl hádže kamsi do priepasti.

Svadba namiesto pohrebu

Podobnou ambivalenciou sa v staršej rozprávke vyznačuje aj Mechúrikov osud.

Ako tak muzikanti vyhrávajú na ježibabinej svadbe, „… tu Mechúrik-Koščúrik chcel ešte lepšie preukázať sa, i veru nafúkal sa ešte raz. Vtom prask! roztresol sa. Jeho kamaráti tak náramne rozchichotali sa na tom — a tí tamdolu tak naľakali sa toho tresku a chichotu, že rozutekali sa na všetky strany. A ježibaba, keď videla, ako svadobníci zaberajú, parila ešte popredku“

Muzikanti potom veselo vojdú do chalupy a urobia si vlastnú svadbu — vlk si vezme líšku. Podľa toho, čo sa stalo pred chvíľou, by sa skôr dalo čakať, že vystroja pohreb Mechúrikovi-Koščúrikovi, ale omyl! Na toho si už jeho rozjarení kamaráti ani nespomenú.

Prečo je také prirodzené, že v tejto rozprávke musel Mechúrik-Koščúrik zahynúť celkom neoplakaný?

A ďalšia otázka: komu to vlastne strojila ježibaba svadbu?

Všetko to vyzerá tak, že sama sebe. No aj keby ju azda strojila svojej dcére — hoci nijaká dcéra sa v rozprávke nespomína —, je to jedno. V každom prípade nám nevesta z rozprávky zmizne presne v tej istej chvíli, keď nám z nej zmizne aj Mechúrik-Koščúrik. Mechúrik praskol — a z panny nevesty sa stala vydatá žena. Zdá sa, že za zdanlivým nedopatrením sa v rozprávke skrýva dokonalá metafora svadby.

A hľa — navlas podobné nedopatrenie nájdeme aj v mladšej rozprávke.

Tak ako sa rozprávač a ani žiadna z postáv staršej rozprávky nepozastavili nad smutným koncom Mechúrika-Koščúrika, ani v tej mladšej ich netrápi, že sa v boji so zbojníkmi obetovalo vajce.

Uprostred rozprávky nám rozprávač prezrádza: „Ako rozhrnul pahrebu, pripieklo žeravé uhlie na vajce. Fúk! puklo vajce a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár i oči horúcim popolom.“

No na konci rozprávky sa k tomu už nevracia a rozprávka sa končí bodro: „Potom nebodaj každý pošiel svojou stranou a neviem, kedy zídu sa zase takto dovedna, ako tu boli zídení k jednému majstrovskému kúsku.“

Už celkom malé deti, ktorým budeme rozprávať túto rozprávku, sa nás pravdepodobne opýtajú: „A čo sa stalo s puknutým vajcom?“

A vŕta to v hlave aj dospelému človeku. Ak ostalo vajce invalidné, prečo rozprávač o tom nestratil ani slovo? A ak sa puknuté vajce dáko zahojilo, veď v rozprávkach je možné všetko, takisto sa o tom mohol zmieniť aspoň slovkom (tak ako to napokon urobila Božena Němcová). Čím si vysvetliť tú jeho ľahostajnosť?

Podobne ako ambivalentná postava matky — zlej baby, aj toto nedopatrenie rozprávača naznačuje silný vplyv mechúrikovského archetypu.

Všetko nasvedčuje, že nemôže byť náhoda, ak sa stalo z Mechúrika-Koščúrika v mladšej rozprávke práve vajce. I vajce je symbol lásky a sexuality. Ak je puknutie Mechúrika sexuálnym symbolom, ktorý prirodzene patrí k svadbe a netreba sa nad tým pozastavovať ako nad nejakou tragédiou, potom je takým istým symbolom aj puknutie vajca.

Cudzie je zdravé

Ukazuje sa teda, že to, čo pociťujeme v rozprávkach ako nedopatrenie, môže byť práve prejavom ich metaforickej dokonalosti.

Nedopatrenie rozprávača nie je nedopatrením, ale dokonalým ohnivkom, ktoré spája mladšiu rozprávku s jej archetypom. A zdanlivo ľahostajný postoj postáv i rozprávača k zániku hlavného hrdinu hneď vyzerá inak, ak čítame príbeh zároveň aj ako elementárnu metaforu.

Preto musíme byť vždy opatrní aj vtedy, keď kritizujeme morálku rozprávok alebo keď ju dokonca opravujeme. Rovnako ako celá rozprávková symbolika, aj symbol morálneho uspokojenia, ktorým býva zisk či odmena v závere rozprávok, má svoju viacvýznamovosť.

Aj rozprávka Mechúrik-Koščúrik s kamarátmi sa končí ziskom či odmenou. „Títo potom vnišli do domu, posadili sa za prikryté stoly, jedli a pili z hotového.“

Čo je to za morálka, keď sa odmenou stáva cudzí majetok? Nielenže hrdinovia rozprávky donútili rozutekať sa cudziu svadbu, ale ešte i sami potom všetko skonzumovali.

Ešte menej si nad jemnosťami morálky láme hlavu rozprávka Ako šlo vajce na vandrovku. U Dobšinského, ktorý uprednostnil verziu J. R., sa končí tým, že vyľakaní zbojníci „pobrali päty na plecia a zanechali tam aj všetku hotovizeň, čo kedy nazbíjali“.

Hrdinovia rozprávky si ako odmenu môžu prisvojiť nazbíjané veci — teda veci, ktoré komusi chýbajú a ktoré by slušný človek šiel vrátiť. Navyše popritom aj zjedia cudziu večeru: „… zasadli si potom k stolu a k hotovému jedeniu.“

U Boženy Němcovej sa rozprávka končí inak: „… ľakli sa zbojníci, utiekli do lesa a do chyžky sa viac nevrátili. — Žilo tam teda vajce s kamarátmi v pokoji, kým nepojedli, čo tam našli; potom sa asi domov vrátili.“

Nebola to však Božena Němcová, kto vynechal „hotovizeň“. V Polívkovom Súpise nachádzame aj prameň jej rozprávky — podanie „zo zbierky sl. J. Sz…é z Banskej Bystrice“ — a to sa končí takto: „Horko-ťažko sa zbojník dostal von a ustrašene rozprával zbojníkom, a tým ich tak zastrašil, že utiekli do lesa a viac sa nevrátili.“

Božena Němcová má aspoň druhú časť odmeny — „kým nepojedli, čo tam našli“.

Slečna Jozefa Sablaková nechala zvieratká celkom bez odmeny.

Z morálneho aspektu sa jej to možno zdalo takto správnejšie.

Nám sa však aj z morálneho aspektu zdá v poriadku to, čo uprednostnil Dobšinský. Veď tu nejde iba o to, či sa patrí, aby zvieratká zjedli cudziu večeru a ponechali si nazbíjané veci.

Ak pripustíme archetypálnu hodnotu postáv Mechúrika-Koščúrika či vandrujúceho vajca, musíme pripustiť aj archetypálnosť odmeny — a v tejto rovine aj morálny aspekt hneď vyzerá inak. Veď každá svadba znamená vtrhnutie do cudzej rodiny. Pre reprodukciu rodu je to zdravé a mravné. Ak to chápeme takto metaforicky a nie iba doslova, je teda vždy zdravé a mravné zjesť cudziu večeru či zmocniť sa cudzej hotovizne.

Majstrovský kúsok

Ak je jedna z rozprávok pôvodom staršia a druhá mladšia, malo by to byť viditeľné aj na ich štýle a umeleckej úrovni. O to viac, že obe svoju umeleckú úroveň nielen demonštrujú — ony dokonca aj sú o umení, umenie je ich témou. Rozprávka Mechúrik-Koščúrik s kamarátmi je predsa o muzikantoch — a rozprávka Ako šlo vajce na vandrovku o remeselníkoch. I dnes zvykneme tak dobrého muzikanta, ako dobrého remeselníka označovať slovom „majster“. A to slovo dokonca aj v jednej z tých rozprávok priamo nájdeme. V závere tej druhej rozprávač hovorí o tom, že nevie, kedy jeho hrdinovia „zídu sa takto zase dovedna, ako tu boli zídení k jednému majstrovskému kúsku“

V čom je majstrovská, či dokonca majstrovskejšia staršia rozprávka?

Určite v tom, že je tajomnejšia.

Tajomné sú už mená hrdinov. Prečo je Mechúrik ešte aj Koščúrik? A prečo je medveď „mrmláč morský“? Kde sa vôbec vzal medveď v mori a morský medveď v slovenskej rozprávke? Deťom v Príbelciach by to čudné nebolo — každé z nich vraj už našlo na miestnych pieskoviskách, zvyškoch pravekého slovenského mora, zopár žraločích zubov. Zato ani skúsený etnograf to nevydržal a keď preberal túto rozprávku do svojej antológie, zasiahol a urobil z medveďa „horského mrmláča“.

Oproti staršej rozprávke o Mechúrikovi-Koščúrikovi je zase tá novšia o vajci krajšia v tom, ako je rozvinutý a vypracovaný jej záver. V staršej sa ježibaba a jej svadobčania naľakajú a zutekajú v tom okamihu, keď Mechúrik praskne a ostatní hudci sa rozosmejú. V rozprávke o vajci sa všetko odohráva postupne a má to dramatickú gradáciu.

V rozprávke o vajci sa objavuje i ďalší artistný prvok — práca so slovnou hračkou. Moriak z pece celú akciu diriguje: „Udri! Udri!“ A kačka, keď mláti zbojníka krídlami, si k tomu pritakáva: „Tak, tak!“ Smieme predpokladať, že i kohútie „Kikirikí!“ mohlo mať podobnú dvojvýznamovosť, len sa cestou od úst k ústam stratila.

Skrátka a dobre: rozprávka o majstrovskom kúsku je sama majstrovským kúskom slovenskej ľudovej slovesnosti.

Nevdojak si pri týchto úvahách spomenieme aj na rozprávku bratov Grimmovcov Brémski muzikanti. V tejto rozprávke putuje do Brém, aby sa tam prihlásil za muzikanta, najprv osamelý lutnista somár, ku ktorému sa postupne pridá ešte bubeník pes, majsterka nočnej muziky mačka a spevák kohút. Aj táto skupinka cestou vyplaší v chalupe uprostred lesa zbojníkov, zbojníci sa však vrátia — a tak ich muzikanti musia nastrašiť ešte raz. Je to pôvabná rozprávka, ale celkom iná ako tie naše. Je to — mimochodom — aj celkom iná rozprávka než iné grimmovské rozprávky. Je to výnimočne moderná rozprávka, ktorú by Grimmovcom mohol závidieť aj Hans Christian Andersen — čiže rozprávka, ktorá celkom novým spôsobom otvára naveky tajomnú otázku, do akej miery suplovala možnosti nedokonalého fonografického záznamu zberateľov na začiatku devätnásteho storočia ich vlastná tvorivosť a genialita. Tú si však nechajme na inú úvahu a tu sa uspokojme s konštatovaním, že aj grimmovskí Brémski muzikanti nám ešte lepšie ozrejmujú svojráz slovenskej rozprávky a majstrovstvo tých, ktorí ju rozprávali.

(Vyšlo v Kultúrnom živote, roč. 3, č. 23/24. 5. jún 2002, s. 6.)