ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kornel Földvári (1932), prozaik a esejista. Štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave ho režim donútil prerušiť. Ďalšie roky strávil vo výrobe a na vojenčine u „čiernych barónov“. Za normalizácie bol opäť v nemilosti. Až v rokoch 1990 — 1992 sa dočkal spoločenskej satisfakcie: stal sa námestníkom ministra kultúry.

Keď som zazrel v článku Milana Navrátila Z odtajnených dokumentov k prípadu kauzy Žingor a spol. (Sme, 24. 5. 2007) vetu, že Žingor je slovenská Horáková, zvolal som: Konečne! Veď celé roky všade čítame, že Slovensko nemalo v zápase s totalitou také osobnosti, aké mali inde, a nie je to pravda. Malo ich.

Neviem, aký bol Žingor v súkromí, a predsa mám pocit, akoby som ho osobne poznal. Súvisí to s mojím otcom, po ktorom neostalo skoro nič, ale medzi vecami, ktoré si až do smrti odkladal, a ja ich opatrujem dodnes, nechýbala tá brožúra.

Odkladal si ten výsmech práva, pretože bol právnik? Najmä sa v tej brožúre asi skrývali (a neskôr sa, žiaľ, takisto naplnili) jeho vlastné obavy. Veď Viliama Žingora obesili roku 1950 za to, že „vo februári 1948 stál na strane zradnej pučistickej reakcie… Pripravoval založenie strany Obrana demokracie… Zdôrazňoval potrebu zastaviť znárodňovanie podnikov, vrátiť ich do súkromného vlastníctva, autonómiu pre Slovensko v rámci ČSR a neskoršie jeho začlenenie do Únie stredoeurópskych štátov“ — teda za to, v čo celá tá generácia verila, a čo je samozrejmosťou dnes.

Je známe, že brožúru vyprodukoval spisovateľ Ladislav Mňačko. Kornel Földvári, Mňačkov redakčný kolega zo 60. rokov, o ňom nedávno v časopise .týždeň (14/2007) napísal: „Vždy som ho vnímal pozitívne… Keď bol druhýkrát šéfredaktorom Kultúrneho života, tak do jeho kancelárie chodili zástupy ľudí v núdzi ako do prezidentskej kancelárie… On sa naozaj snažil intervenovať, pomôcť, odčiniť zlo.“ Mám na Mňačka podobné spomienky — veď z intelektuálov, ktorí aktívne podporovali justičné vraždy 50. rokov, bol jediný, kto sa za to ospravedlnil a usiloval sa chybu odčiniť. Nebol vrah, popravy by vykonali aj bez jeho brožúry — a predsa trpel výčitkami svedomia až do smrti a v úvode k reedícii Oneskorených reportáží napísal: „Prehral som svoj život.“

No aj pri všetkých sympatiách k Mňačkovi bude múdre dohodnúť sa, že ani všetci na Pavlov obrátení Šavlovia dokopy nevyvážia význam osobnosti Viliama Žingora — inak nebude história napísaná pravdivo.

Mimochodom: keď som si poriadne prečítal článok Milana Navrátila, zistil som, že Žingora za slovenskú Horákovu neoznačil novodobý historik, ale je to citát z roku 1950, z hlásenia Žingorovho brutálneho vyšetrovateľa škpt. Bohumila Doubeka, ktorý ešte za socializmu zinkasoval za svoje metódy deväť rokov.

Absurdný je život!

Aj také krásne slovo ako impresionizmus bolo pôvodne nadávkou. Aj najspravodlivejšie ocenenie, ktoré dodnes Žingorovi dlhuje slovenská demokratická elita, vyslovil jeho kat.

(Z knihy FELDEK, Ľ.: O nákazlivosti šťastia. Bratislava, Ikar 2009.)

Kornelovi k osemdesiatke

Ján Lenčo (1933 — 2012), prozaik a literárny kritik. Vyštudoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pôsobil ako redaktor, gymnaziálny profesor aj vedúci kina. V auguste 1968 sa preslávil telegramom čínskej vláde, ktorý podal na žilinskej pošte: „Sme okupovaní. Príďte nás oslobodiť.“

1

Keď nám zomrie dobrý priateľ, zvyčajne banujeme za poslednou príležitosťou, ktorú sme mali na stretnutie s ním a ktorú sme nevyužili.

Aj ja som sa iba toť nedávno zúčastnil na otvorení Žilinského literárneho festivalu a potom aj na predstavení svojej hry Stalin v Žiline. V hľadisku bol aj Lenčov spolubývajúci z domova dôchodcov, síce starší než Lenčo, no mobilnejší. Cez prestávku mi porozprával o Janových problémoch s pohybom, ktoré mal po mozgovej príhode, no o tých som vedel už dávnejšie, a tak som si myslel, že jeho stav je stabilizovaný. Bol som v Žiline iba na skok, nechal som ho iba pozdravovať — a o pár dní sa ukázalo, že to bol pozdrav rozlúčkový.

Listujem teraz v pamäti, aby som si pripomenul jeho najlepšie knihy.

Ján Lenčo absolvoval na Filozofickej fakulte kombináciu slovenčina — dejepis, a tak nečudo, že sa jeho najobľúbenejším žánrom stal historický román. Čo sa mu v tomto žánri vydarilo najviac? Bezpochyby Egypťanka Nitokris (1972), Hviezdne okamihy (1974), Zlaté rúno (1979), a najmä Odyseus, bronz a krv (1982). Napriek tomu som však mal z jeho tvorby vždy najradšej diela, ktoré zo série historických próz najviac vybočili, pretože v nich najhlbšie načrel do svojich osobných zážitkov: Rozpamätávanie (1978) a Roky v kine Úsmev (1987).

No ktovie, či treba hovoriť o vybočení. Skôr to bude tak, že spisovateľ Ján Lenčo mal dva obľúbené žánre a v oboch sa cítil ako doma.

Knihy Rozpamätávanie a Roky v kine Úsmev som mal najradšej navyše aj preto, že v nich bol najodviazanejší. Napísala ich hlavne veselá stránka jeho povahy.

Nájdeme v nich aj satirický tón — no hneď dodajme, že veselosť nie je to isté, čo satira. Satirický tón nájdeme totiž nielen v jeho veselých knihách — nájdeme ho aj v tých vážnych. Nájdeme ho aj v Lenčových historických prózach — satirická (a aj vďaka svojej satirickosti skvelá) je napríklad aj Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov (1968).

2

Pristavme sa ešte trochu pri Lenčovi satirikovi.

Satira mala významný podiel aj na tom, že slovenská literatúra už v polovici päťdesiatych rokov úspešne vzdorovala socialistickému realizmu.

Zaiste, vzdor môže byť aj vážny — vzdor uprostred povinnej radosti zo „šťastného dneška“ sa prejavil napríklad aj tým, že básnici si vybojovávali právo na smútok.

No to nič nemení na večne platnom poznatku, že tam, kde je satira, sa najmenej darí ideológii. Vedeli to už proroci aj apoštoli — to preto do Biblie nevpustili ani jedinú satirickú vetu.

O zdravom a oslobodzujúcom účinku satiry vedel vždy aj Ján Lenčo. Vedel však aj o riskantnosti satiry a iste aj preto sa jeho satira usilovala — niekedy viac, niekedy menej — o nepolapiteľnosť. Bolo to občas žartovanie s takou vážnou tvárou, že sa čitatelia na ňom neodvážili ani pousmiať.

Ako príklad odcitujem Lenčovu reakciu na prelomovú udalosť v živote mladej generácie — na to, že v roku 1956 začal vychádzať časopis Mladá tvorba.

Lenčo vtedy napísal — a to rovno do 1. čísla Mladej tvorby — takúto bezočivosť: „Centrálnym problémom tejto generácie nie je snaha pochopiť dobu a seba samých, ale celá jej energia sa vybíja v lamentovaní nad neexistujúcim časopisom. Nebudeme spisovatelia, ak nebudeme mať možnosť odtláčať svoje práce — vyhrážali sa najmladší. Význam tohto časopisu sa preceňuje. Veď predsa spisovateľmi sa ľudia nestávajú na stránkach časopisu, ale sami v sebe.“ (O väčšiu náročnosť, Mladá tvorba 1956, č.1, s.7.)

Využiť priestor nejakého časopisu, aby sme na ňom rozjímali o jeho nepotrebnosti, to je čosi ako podať si žiadosť o rozvod ešte pred svadbou. Nás, čo sme sa pobavili nad touto Lenčovou výtržnosťou, nebolo vtedy veľa.

Ponechajme bokom, či sa práve na tomto texte mohli alebo nemohli pobaviť aj viacerí — faktom ostane, že satira vo svojej ironickej alebo aj sebaironickej polohe robila vtedy, v päťdesiatych rokoch, slovenskej literatúre dobré služby: aj vďaka nej sa jej socialistický realizmus nedostal pod kožu až tak hlboko, ako o tom rozprávajú tí, čo dnes tak statočne bojujú proti jeho mrcine.

Ak si dobre spomínam — aj Lenčovo vynikajúce vystúpenie na jednom zo spisovateľských zjazdov v období normalizácie sa venovalo práve satire. Škoda, že z neho nemôžem citovať — nemám ho v tejto chvíli po ruke — no redakcia neurobí chybu, ak ho vyhľadá a znova uverejní.

Ani v poslednom období Lenčovho života a tvorby sa satirický moment nevytratil — a opäť sa stávalo, že nie každý sa v jeho žartovaní dobre zorientoval. V deväťdesiatych rokoch sa napríklad konal spoločný zájazd českého aj slovenského PEN klubu do Ruska. Nezúčastnil som sa na ňom, ale dopočul som sa, akí boli najmä českí penklubisti vydesení, keď v Petrohrade vystúpil zrazu na schody vedúce do Zimného paláca slovenský účastník zájazdu Ján Lenčo a predniesol odtiaľ plamenný prejav na počesť V. I. Lenina.

„Nechápali jsme to. Umíš mi to vysvětlit?“ opýtal sa ma môj priateľ, český spisovateľ Pavel Verner, ktorý pri tom bol a rozprával mi o tom.

„Tebe to mám vysvetľovať? Príslušníkovi národa, ktorý dal svetu Švejka?“

A Pavel Verner sa až dodatočne rozosmial.

Taký bol Jano Lenčo — nestačilo mu satiru len písať, on ju od mladosti až do smrti aj žil.

3

Naposledy sme sa stretli pri príležitosti jeho besedy v bratislavskej Mestskej knižnici, no naša posledná spoločná fotografia je o čosi staršia — pochádza zo Žiliny, z roku 2006. Sme na nej zvečnení ako dvaja spoluautori knihy jej tretieho — hlavného — autora, fotografa Laja „Leidža“ Kupkoviča.

Kniha sa volá Žilinčania po osemsto rokoch a obsahuje portréty 170 Žilinčanov — nechýbajú medzi nimi ani tie naše. Pri každom portréte je aj nejaký výrok portrétovaného.

Ján Lenčo k svojmu portrétu napísal: „Nikomu neublížiť, každému pomôcť.“

Pokúsil sa vtesnať do niekoľkých slov svoje životné krédo, alebo iba čosi, čo mu v tej chvíli najviac ležalo na duši?

On nám už na túto otázku neodpovie. No jedno si môžeme vydedukovať aj sami: či už písal Jano Lenčo vážne historické romány, alebo veselé autobiografické prózy, či písal satiru s vážnou tvárou, alebo či ju dokonca žil, vždy všetko robil s dobrým úmyslom — a tie najlepšie z jeho diel patria aj k najlepším dielam slovenskej literatúry.

(Vyšlo v Slovenských pohľadoch, 1/2013.)

Ján Johanides (1934 — 2008), prozaik a esejista. V roku 1960 pol roka pôsobil ako psychológ v závode Tesla Orava v Nižnej. Neskôr ako redaktor, úradník, väčšinou však žil v slobodnom povolaní. Podľa jeho novely Potápača priťahujú pramene mora nakrútil v roku 1969 režisér Dušan Hanák film 322.

„Po februári 1948, keď sa aj u nás podarilo Stalinovi udomácniť stalinizmus, naši otcovia rojčili, že to nebude mať dlhé trvanie a totalitu nahradí demokratická stredoeurópska federácia. Ich sen sa splnil až oveľa neskôr — vtedy, keď ho snívali, bol ešte predčasný a hlavne nebezpečný: stačilo, aby sa o ňom porozprávali príliš nahlas niekde v kaviarni — a končili v Leopoldove a Jáchymove. Na tento kontext nesmieme zabudnúť, ak chceme vychutnať, čo to znamenalo pre vtedajšiu mladú umeleckú bohému, keď sa zrazu na bratislavských uliciach objavil nádejný spisovateľ Ján Johanides, ktorý pri každej príležitosti veselo pokrikoval na svojich priateľov: „Bon jour, cári! Som Európan!“

Takto som začal svoj nekrológ v časopise .týždeň (25/2008) za slovenským Európanom Jánom Johanidesom (18. augusta 1934 — 5. júna 2008), ktorý nás v júni opustil.

To recesisticky pôvabné Johanidesovo európanstvo sa však nedá dosť dobre pomenovať v niekoľkých riadkoch, a preto by som sa rád k nemu vrátil ešte raz — citátom zo svojho románu Van Stiphout. Van Stiphout v tom románe nie je Ján Johanides, a ani René nie som ja — ale predsa len som si na vytvorenie tých dvoch postáv požičal pár historiek, ktoré sme ja a Jano Johanides kedysi spoločne zažili. A nazdávam sa, že on sám — ako slovenský Európan — oceňoval, že som zaznamenal najmä túto:

*

„Johanidesovo pôvabné Európanstvo, to nebola iba bohémska recesia. Nielenže hneď jedna z prvých poviedok, ktoré vtedy začal písať a uverejňovať v Mladej tvorbe, sa volala Európan — aj z tých ostatných bolo zrejmé, že ich autor má prehľad aj o tom, čo sa píše za železnou oponou, že má, napríklad, dobre prečítaného Camusovho Cudzinca — a že aj on sám je svojím spôsobom cudzincom tam, kde žije, pretože v totalite je aj pod rodnou strechou tak trochu cudzincom každý, komu to myslí slobodne.

No práve vďaka tomu jeho tak trochu cudzinectvu sa jeho dielo stalo jednou z najnespornejších hodnôt slovenskej literatúry.“

Takto som ukončil svoj nekrológ v časopise .týždeň — a takto končím aj túto spomienku.

(Úryvok z textu publikovaného v knihe PETRÍK, Vladimír (zost.): Ján Johanides — prozaik ľudského údelu. Bratislava, Literárne informačné centrum 2012.)

Rudolf Dobiáš (1934), prozaik, básnik, autor literatúry pre deti. Hneď po maturite na gymnáziu v Trenčíne (1953) ho krivo obvinili z protištátnej činnosti, odsúdili na osemnásť rokov a sedem rokov väznili v Jáchymove. Prepustený bol až na amnestiu v máji 1960. Pôsobí v Konfederácii politických väzňov, je šéfredaktorom jej časopisu Svedectvo.

„… Zrazu sa mu z duše vynorí pocit, ktorý mu do nej vkĺzol nedávno, na jednej z jeho každotýždňových ciest do ružomberskej tlačiarne. Hoci pôvodne chcel ísť autobusom, dal — akoby mu to vnukol šiesty zmysel — prednosť vlaku. Už ráno cestoval lokálkou z Nižnej do Kraľovian, tam presadol na rýchlik do Ružomberka — a rovnakou trasou sa z Ružomberka vracal. Bol májový podvečer a v Kraľovanoch, kde presadal, nastúpila do vozňa oravskej lokálky spolu s ním skupina mužov, na ktorých bolo čosi pozoruhodné. Aj keď svetlo vo vlaku len sliepňalo, pomohol mu spln, ktorý v ten večer svietil, a René prišiel na to, čo ho to vlastne zaujalo: všetci tí muži mali príliš veľké šaty. A pretože všetci boli tichí, bolo dobre počuť, keď vlak zahegľoval, ako sa im všetkým čosi presúva v malých kufríkoch, ktoré držali na kolenách. Tie kufríky museli byť takmer prázdne! To, čo sa gúľalo, bola možno štetka na holenie alebo mydlo. A zrazu René všetko pochopil: bola amnestia, sú to prepustení mukli. Neuveriteľne veľa muklov sa v ten večer vracalo na dolnú i hornú Oravu. Na každej staničke ich niekoľko vystupovalo — a tí, čo sa viezli ďalej, sa s nimi zdržanlivo lúčili. O čo zdržanlivejšie, o to to bolo dojímavejšie. Dojatí boli tí muži — dojatie sa prenieslo aj na Reného. Jeho otca síce prepustili už skôr — ale akoby v tom vozni bol aj on. René si zrazu predstavil svojho chorého a zlomeného otca, ako v tej chvíli sedí kdesi v Prahe pri spustených roletách, ktoré nevyťahuje ani cez deň, ako odmieta večeru, ako si drží v dlaniach hlavu, ktorá ho ustavične bolí, takže už neužíva algenu po jednej či dvoch tabletkách, ale sype si vždy do úst celú škatuľku naraz, a ani to mu už nepomáha, a on premýšľa tou ubolenou hlavou o svojej budúcnosti, hoci ktovie, či ešte v týchto časoch nejakú má a či ju vôbec chce mať. René si predstavil aj prsty otcových rúk, ktoré zakrývajú jeho tvár a pripomínajú mreže — tie prsty akoby hovorili, že Reného otec je už síce spoza mreží vonku, no v skutočnosti je ešte vždy vo väzení. Aj René, podobne, ako tí lúčiaci sa muži okolo neho, svoje dojatie ovládne, odvráti oči od tých mužov, pozrie sa z okna vlaku, uvidí spln a v hlave sa mu sama od seba začne písať báseň: Ako len vzbĺkol mesiac…“

Ospravedlňujem sa, že začínam doslov, o ktorý ma požiadal môj vzácny priateľ Rudolf Dobiáš, citátom z vlastnej knihy Van Stiphout — hľadám si však, sám pre seba, odpoveď na otázku, či vôbec mám právo vstúpiť do tejto antológie, a vravím si, že ten citát by sa azda mohol stať mojou vstupenkou.

Mám totiž pocit, akoby môj hrdina René stretol v ten dojímavý májový večer 1960 v oravskej lokálke aj všetkých básnikov, ktorí napísali verše, prezentované v tejto antológii.

Viem, že slovo „napísali“ treba v tomto prípade používať citlivo. Veď často ide o verše, ktoré boli v pravom zmysle slova napísané až dlho po svojom vzniku. Ako hovorí básnik Štefan Sandtner a ako zdôrazňuje aj zostavovateľ antológie, „tam sa nepísalo“, tam bolo treba uložiť si verše do pamäti spolu so všetkými krutými spomienkami, ktoré sa stali ich inšpiráciou.

Ani najbujnejšia fantázia nevymyslí príbehy, aké do osudu a do pamäti muklov vpisovala realita totality. Príbehmi sa zaoberá najmä próza, no ani poézia sa im nevyhýba: napríklad báseň Pavla Brodňanského Súdna správa, hoci kostrbatá, sa môže smelo priradiť k najlepším slovenským ľudovým baladám.

Tie príbehy z totalitného „popeklia“, horšieho než peklo, sú však kdesi v pozadí aj vtedy, keď poézia uprednostní iba myšlienky a pocity. A vnímavý čitateľ (hoci mal to šťastie, že nikdy nič podobné nemusel zažiť) si dokáže predstaviť spoza myšlienok a pocitov presvitajúce situácie. Napríklad situáciu toho vyšetrovanca v básni Vojtecha Beláka, ktorý si neželá nič iné, len to „nech zápisnica s jeho podpisom / nikomu neublíži a zatemní mu / pamäť na mená“. Alebo situáciu, skrývajúcu sa za slovami „Prečo umierajú ruže lásky, keď miesto nich kvitnú chryzantémy?“ Pre ich autora Jozefa Šandorfiho sa stalo hlavnou témou to, čo tiež neraz znásobilo utrpenie na dlhé roky uväzneného mukla: strata rodinného zázemia. Vnímavý čitateľ sa určite dokáže vžiť aj do snov o slobode, na vyjadrenie ktorých uväznenému básnikovi stačil iba náznak, spomienka na matku, ktorá mu, ešte ako dieťaťu, máva v otvorených dverách, alebo ranný vtáčí spev, začutý spoza mreží. Rovnako vieme precítiť aj tú oporu, nachádzanú v Bohu a v modlitbe. Veď ozveny žalmov, ktoré zaznievajú z veršov Štefana Sandtnera a premieňajú utrpenie na radosť, patria k tomu najkrajšiemu, čo nachádzame nielen v tejto antológii, ale v celej slovenskej poézii:

Te deum

Jeden básnik mi však v antológii chýba — je to sám Rudolf Dobiáš. On ju totiž zostavil s takou pokorou a úctou k ostatným, že pokladal za nutné sám seba vynechať.

Mal som to potešenie, že som — ako vedúci redaktor oddelenia poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ — mohol byť pri tom, keď sa Rudolf Dobiáš (dovtedy známy najmä z detskej literatúry) predstavil aj ako básnik. Bolo to v roku 1977, vtedy mu v Slovenskom spisovateľovi vyšla zbierka Slávnosti jari. Jeho doterajší básnický vrchol však predstavuje zbierka Medzi trávou a vetrom (2004). Nuž, keďže on sám sa do antológie nezaradil, urobím to zaňho a dovolím si zo spomenutej zbierky odcitovať aspoň jednu báseň.

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci

(Za Štefanom Paulinym)

Túto báseň niekedy čítam aj na besedách a vtedy vždy poukazujem nielen na silné zážitky, ktoré stoja za jej zrodom, ale aj na silu básnickej metafory, do ktorej sú pretavené. Ako mohutne na nás pôsobí ten jas Božej lásky, keď ho básnik nachádza aj v nebezpečne vyžarujúcom uráne! Ako zamrazí slovo klietka, keď si uvedomíme, že nejde len o klietku, v ktorej sa jáchymovskí baníci spúšťajú do bane, ale aj o klietku ich väzenia, o klietku neslobody, v ktorej je uväznená celá krajina. Podobne veľkú výpovednú hodnotu majú aj ďalšie slová, temná hrozba skrytá v slove visieť, alebo aj to slovo zatvárací, hoci ide len o prívlastok slova špendlík, ku ktorému básnik prirovnáva zopäté ruky.

Zaiste, nie všetci básnici tejto antológie sú takí majstri slova ako Štefan Sandtner alebo jej zostavovateľ Rudolf Dobiáš. No je tu aj ďalší aspekt, ktorý otázku väčšej alebo menšej miery básnického majstrovstva odsúva do pozadia vo chvíli, keď si uvedomíme obrovskú mravnú hodnotu tejto poézie.

Až je potom nepochopiteľné, prečo ani po dvadsiatich rokoch demokracie sa slovenská kultúrna verejnosť nenaučila uprednostňovať jej význam. Ľudí, ktorí kedysi písali články a brožúry (či dokonca aj básne) na podporu vykonštruovaných procesov a justičných vrážd, oslavujeme dnes za to, že sa dokázali v priebehu rokov zmeniť zo Šavlov na Pavlov — a zabúdame na tých, čo takúto zmenu nemuseli nikdy podstúpiť, lebo boli iní, a vďaka tomu, že boli iní, boli hneď medzi prvými mučeníkmi tej doby. Možno je to len náhoda. Možno je to len preto, že to bolo tak dávno. No má to za následok zlú informovanosť, či dokonca neinformovanosť generácií, ktoré to nezažili. Potom to naozaj vyzerá tak, akoby sa nielen vtedy „tam“, ale ani potom a inde nepísalo. Tomu treba čeliť — a aj preto sú prepotrebné také knihy ako je táto.

(Vyšlo ako doslov k antológii Básnici za mrežami, ktorú zostavil Rudolf Dobiáš. Prešov, VMV 2010.)

Večerný vozeň

(Báseň sa pôvodne volala Amnestia 1960, no aj po zmene názvu na Večerný vozeň musela vypadnúť zo zbierky Jediný slaný domov, 1961, a vyšla až v Almanachu Klubu čtenářů. Praha, Odeon 1962, pod názvom Amnestovaní — tak pozmenil jej pôvodný názov zostavovateľ Vladimír Justl.)

Vera Meisels (1936) sa narodila v Prešove. Ako osemročnú ju internovali v Terezíne. Od roku 1949 žije v Izraeli. Venuje sa poézii a výtvarnému umeniu. Jej socha Muzulman je súčasťou zbierok jeruzalemského múzea Jad Vašem. Píše po hebrejsky, po anglicky a po slovensky. Na Slovensku jej vyšla básnická zbierka Moje vytrhnuté korene (2005).

O tom, že Vera Meisels sa stane slovenskou umelkyňou žijúcou v Izraeli, sa rozhodlo už v roku 1949. Správnejšie povedané, rozhodlo sa o tom ešte o čosi skôr — keď ako osemročná musela zažiť terezínske geto — a iba so šťastím ho prežila.

Jej životopis, uvádzaný na záložkách jej kníh, je lakonický — výrečne ho však doplňujú jej básne, najmä tie, čo sa vracajú do minulosti. Nájdeme v nich popri jej vlastných zážitkoch aj zážitky iných ľudí. Napríklad báseň Pôrod v Terezíne zaznamenáva skutočnú udalosť — v Terezíne sa narodil Fedor Gál, ktorému je báseň venovaná. No aj zážitky iných sú vlastne len obmenami toho, čo musela prežiť sama autorka, takže z básní ustavične čítame jej vlastnú skúsenosť s holokaustom. Ba ak aj básne hovoria o niečom príjemnejšom, o niečom, čo sa stalo neskôr, trebárs len nedávno, zážitok holokaustu je ustavične v pozadí: autorka ním neprestajne meria celý svoj život, aj hodnotu ľudského života všeobecne. Od holokaustu, ktorý podstúpila, keď mala osem rokov, už nemohla zažiť nič, čo by prekonalo bolestnú hĺbku tohto zážitku.

Poézia Very Meisels nie je formálne vyzývavá, nehýri metaforami ani rýmami — ako keby si autorka uvedomovala, že tam, kde sú fakty silnejšie než básnické efekty, by mohlo nadužívanie básnických prostriedkov skôr uškodiť než prospieť básni, ustavične sa dotýkajúcej tragickej stránky života. To však neznamená, že by sa poetka zriekala básnickej iniciatívy — ale jej spôsob je zdržanlivý, namiesto metafor a rýmov používa nenápadnú montáž faktov, metódu filmového strihu. Zreteľne to vidno napríklad v básni Deň oslobodenia 8. 5. ’45:

Ten náhly prestrih zo zdrapu novín s rubrikou „hľadaní príbuzní“ na papierový veterníček a potom na prázdnu škatuľu od topánok, z ktorej sa stal kočiarik pre stratenú bábiku, je takou silnou básnickou výpoveďou, že to naozaj nepotrebuje na posilnenie už nijakú metaforu. Rovnakou metódou pracoval aj Mikuláš Kováč — zhodou okolností básnik rovnakej generácie a podobných tém.

V jednej zo svojich básní sa Vera Meisels komusi nostalgicky zdôveruje:

No pri prekladaní jej po anglicky napísaných básní som mal — aj napriek vytrhnutým koreňom — pocit, že nielen tým, o čom píše, ale aj tým, ako o tom píše, dáva táto poetka najavo, že stále nosí Slovensko v srdci a chce patriť aj do poézie svojich „rodákov“, ktorí „zaplatili za ňu päťsto nemeckých mariek, aby sa jej zbavili“.

(Vyšlo ako úvod ku knihe Vera Meisels Moje vytrhnuté korene. Preložil Ľ. F., Bratislava, SNM — Múzeum židovskej kultúry 2005.)

Pôrod v Terezíne

Fedorovi

(Moje vytrhnuté korene, Bratislava, SNM — Múzeum židovskej kultúry 2005. Prebásnil Ľ. F.)

Mikuláš Kováč (1934 — 1992), básnik a autor kníh pre deti. Začal študovať na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, zo zdravotných dôvodov štúdium prerušil. Pôsobil ako osvetový pracovník, dramaturg bábkového divadla a redaktor v Banskej Bystrici. Od roku 1980 bol na invalidnom dôchodku.

Som ročník 1936, vojnu som prežil na Záhorí, v Senici nad Myjavou, a dodnes si viem živo predstaviť, ako dostal nad Senicou zásah americký bombardér, ako sa horiaci odlúčil od letky a padal k zemi, zatiaľ čo sa na nebi objavovali biele bodky — padáky amerických letcov…

Spomenul som si na nich aj v divadelnej hre Stalin v Žiline. Moje alter ego Marián Geišberg v tej hre hovorí:

„Padáky ich zaniesli oveľa ďalej, než dopadol bombardér, až kdesi na kopanice, a tam ich včas poukrývali kopaničiari. Šikovní ľudia z mestečka, jeden z nich bol aj môj otec, pomohli potom americkým letcom dostať sa z kopaníc až do Banskej Bystrice, na povstalecké územie, a odtiaľ už mohli odletieť nazad na svoju základňu, alebo až do Ameriky.“

Áno, vtedy v Senici, ako osemročný chlapec, som prvý raz počul o Banskej Bystrici a o tom, že v nej prepuklo Slovenské národné povstanie. Pre moju generáciu to vždy bude jedna z najsilnejších spomienok na toto mesto, aj keď tým mladším nezazlievam, že im tá moja spomienka hovorí už menej.

Nuž, a potom som Banskú Bystricu zažil nielen z počutia, ale aj z videnia. Aj keď som v nej nikdy nebýval, rád som do nej chodil — mal som tam výborných priateľov básnikov. Žil tam aj môj rovesník, básnik Mikuláš Kováč. Spoznal som ho v Bratislave — spoločne sme začali študovať slovenčinu na Vysokej škole pedagogickej. Vtedy som ešte o tom, že píše básne, nevedel. Potom sa zrazu zo školy vytratil — na vine bola tuberkulóza, s ktorou dlho úspešne bojoval, no napokon mu predsa len skrátila život. Nechala mu však dosť času na to, aby sa stihol prejaviť a rozvinúť jeho básnický talent. Aj on bol v čase druhej svetovej vojny a SNP ešte len chlapec. Chlapci nevedia, čo je strach, a vojnu vnímajú, akoby sedeli v hľadisku a akoby vojna prebiehala iba na nejakom javisku, odkiaľ im nemôže ublížiť. To trvá dovtedy, kým divadlo nevtrhne z javiska do hľadiska a kým im neublíži. Nevyhlo sa to ani Mikulášovi Kováčovi — priamo pred očami mu otca, účastníka Slovenského národného povstania, zatklo gestapo — a už sa viac nevrátil. Popravili ho — ostali po ňom iba šľapaje v čerstvom asfalte. Úmerný veľkosti toho zážitku bol, našťastie, aj básnický talent Mikuláša Kováča. Vypracoval si originálnu metódu podobnú metóde filmového strihu a už vo svojej prvej knihe Zem pod nohami obohatil slovenskú poéziu o jednu z najkrajších poém. Je to poéma o Banskej Bystrici. Volá sa Moje mesto a keby ju napísal básnik väčšieho národa, určite by obletela svet.

Práve motív šľapají patrí k jej najnezabudnuteľnejším pasážam:

*

Aj o niečo mladší Marián Kováčik — hoci rodák z Bystrej — bol istý čas Banskobystričan.

Chodil tam totiž na priemyslovku a napísal cyklus básní Žiacka knižka, ktorý celý

je inšpirovaný banskobystrickými zážitkami. Jedna z mojich najobľúbenejších

básní z toho cyklu je báseň

O kováčoch

Banská Bystrica, ako vidieť aj z mien básnikov, aj z názvu tejto básne, bola asi vždy plná kováčov a kováčikov. Želám všetkým Banskobystričanom, aby hlavne vždy boli kováčmi svojho šťastia.

(Vyšlo v Sme, 27. júla 2012.)

Július Vanovič (1935), prozaik a esejista. V roku 1952, keď bol jeho otec uväznený v rámci bábkového procesu s Viliamom Žingorom, ho vylúčili z gymnázia a externe zmaturoval až v roku 1955. Takisto vysokoškolské štúdium slovenčiny na Filozofickej fakulte UK musel dokončiť ex- terne. Podobnú kalváriu absolvoval aj v zamestnaniach ako redaktor a vedecký pracovník. V súčasnosti je šéfredaktor časopisu Tvorba.

„Povedať o knihe Júliusa Vanoviča, že je zaujímavá, by bolo fádne klišé. Isteže aj, ale predovšetkým v tomto čase potrebná a prepotrebná,“ povedal Ján Beňo na nedávnej prezentácii knihy Listy zo starého dvora v klube spisovateľov — text jeho prejavu vyšiel aj v Tvorbe 2/2013. Podobná jednota ako jednota zaujímavosti a potrebnosti býva aj v citátoch, ktoré si zo svojich obľúbených majstrov rád vypisuje Július Vanovič a nájdeme ich aj v Listoch zo starého dvora. Napríklad: „,Nestačí mať ducha. Bez charakteru, nech robíme čokoľvek, naše umelecké diela budú vždy prostredné, statočnosť je vždy prvou podmienkou estetiky‘ — nikto iný ako Gustave Flaubert.“ Toto si poznačil Július Vanovič 24. januára 2009.

Jednota zaujímavosti a potrebnosti, jednota talentu a statočnosti, jednota estetiky a etiky, to je totiž jednota, ktorou sa celý život zaoberá, ktorú hlása, ktorú žije aj on sám.

Ako obstojí v takomto pohľade zjednocujúcom etiku a estetiku posledná kniha samotného Jula Vanoviča? Nebudem napínať — obstojí veľmi dobre.

Listy zo starého dvora sú čítanie krásne aj mravné. Postaral sa o to rovnakou mierou prozaik i mysliteľ — autor, čo vie jedným dychom živo zobraziť nielen nadčasový, ale aj časový pôvab svojho rodného dvora. Pôvab aj „pôvab“ — ten druhý v úvodzovkách. Robí to napríklad takto: „Kam som to zablúdil? Sedím predsa na voňajúcej doske na Kaplne, zopár krokov odo mňa žblnkoce jarok, v ktorom môžeš všetky skalky prečítať, z reproduktorov sa rozlieha náladovka, akási country music, a ja sa rozhliadam po tvárach, okolo mňa sedia známi, neznámi aj poloznámi podielnici martinského urbáru, medzi nimi moja bližšia i ďalšia rodina, starí, starí obyvatelia Martina i okolia, potomkovia meštianskych i zemianskych rodín… Tváre sú vo väčšine ušľachtilé… A počuješ, čo inde nepočuješ: ,Našou úlohou je zveľaďovať majetok svojich predkov.‘ To sa v akciových spoločnostiach nepovie, také slová v nijakej eseročke nepadnú, novodobí zbohatlíci a privatizéri nemajú takýchto predkov!“

Pri pohľade na tieto tváre pocíti rozprávač „bergsonovské durée, čiže trvanie“. Lenže aj v bergsonovskom durée sa čosi zjednocuje, rozprávač vie, že to trvanie znamená, že „zároveň narastá ten čas a tvorí sám seba, čiže teba, ide, valí sa ako snehová guľa dolu svahom čoraz väčšia a väčšia, no zároveň či súčasne nesúca a obsahujúca v sebe všetok sneh nazbieraný od prvej vločky až po to miesto a chvíľu, kde stojíš“. Skrátka — že z minulosti nedopadá na prítomnosť len svetlo, ale aj tiene.

„Pozerám - a nechcem veriť vlastným očiam.“ Rozprávač zrazu zazrie tvár privandrovalca, ktorý nemá nič spoločné s urbárnikmi — iba ak to, že im kedysi ničil životy, vrátane toho rozprávačovho. (Pre tých, čo to nevedia, pripomínam, že Julo Vanovič je syn mukla, jedného z tých, čo boli odsúdení v monsterprocese s Viliamom Žingorom.) „Keď som po dvojročnom pobyte vo výrobe vyslovil žiadosť ísť nazad do školy — lebo, ako sa povedalo, poslali ma na preškolenie medzi robotnícku triedu… , dal mi prihlášku do baní. ,Uhlie, súdruh, je naše zlato. Keď sa po roku vrátite z baní, budem vás odporúčať do školy.‘“

Nuž a na tohto súdruha, bývalého okresného tajomníka strany, čo si teraz neváhal sadnúť medzi svoje niekdajšie obete ako novopečený urbárny podielnik, sa rozprávač teraz pozerá. Zdanlivo iba jedna schôdza, jeden pohľad — no mágia umenia z toho urobila divadelnú scénu, čo aj nás posadí „na voňajúce dosky na Kaplne“, aby sme si tam pozreli, ako funguje celý svet.

Odkiaľ to poznáme? To Shakespearov filozof Jacques z hry Ako sa vám páči bol presvedčený, že rozdiel medzi rozmermi malej a veľkej scény je zanedbateľný, pretože „all the world´s a stage“. Náš priateľ Julo Vanovič má s filozofom Jacquesom spoločnú aj melancholickú povahu — a tým by som hádam mohol aj skončiť. Prirovnal som ťa, Julo, k jednej z najkrajších Shakespearových postáv, nemôžem o tebe povedať už nič lepšie navyše.

(Text odznel 27. júna 2013 v Mestskej knižnici Bratislava na prezentácii knihy Júliusa Vanoviča Listy zo starého dvora. Bratislava, MilaniuM 2012.)

Vincent Šikula (1936 — 2001), prozaik, básnik, scenárista, spisovateľ pre deti. Pôsobil ako učiteľ hudby, redaktor, dramaturg. V r. 1994 — 1999 predseda Spolku slovenských spisovateľov. Režisér Elo Havetta nakrútil podľa jeho scenára film Ľalie poľné.

Mám v poslednom čase šťastie na dôležité udalosti — ani nestíham napísať o všetkých. A čo je osobitne milé — väčšinou sa nezaobídu bez vína. Ako inak na úpätí Karpát?

Aj nedávno som mal príležitosť prehovoriť pri odhaľovaní pamätnej tabule na rodnom dome Vincenta Šikulu v Dubovej. Prirodzene, ani na Vinca sa nedá spomínať bez toho, aby sa nespomenulo víno. Ubezpečil som svojich poslucháčov, že keby sa zmapoval výskyt básnického talentu na Slovensku, mapka by presne kopírovala vinohradnícky terén.

Či nevyrástol náš najväčší ospevovateľ vína Ján Smrek v Modre?

A hoci bol Šikula prozaik, či vďaka tomu, že sa narodil vo vínorodom kraji, nespieva aj každá jeho veta, akoby to bol verš básne? A či nemá korene v Modre aj vychádzajúca prozaická hviezda — Ľubo Dobrovoda?

Porozprával som aj, ako raz, keď som bol u Vinca Šikulu na návšteve, navštívil som i jeho sociálne zariadenie a musel som odtiaľ vykríknuť: „Vinco, veď ty máš demižón aj na záchode!“ A Vinco spoza dverí zahlaholil: „No a? Ani chvíľu nesmieš zaháľať. Len si daj!“

Z toho zážitku povstalo potom štvorveršie, ktoré som venoval Vincovi v Lekárničke zamilovaných. Zarecitoval som ho aj účastníkom odhalenia pamätnej tabule — no zarecitoval som ho už aj Vincovi, predvlani, priamo nad jeho hrobom, keď sme odhaľovali krásny pomník, ktorý mu vytesal Šaňo Ilečko.

Vinco na nebi sa tomu štvorveršiu iste potešil — určite však ani jeho nepotešila správa, ktorá pred pár dňami prebehla agentúrami: vraj sa uvažuje o likvidácii európskeho vinohradníctva, budeme už piť len čílske či kalifornské. Čo je to za nezmysel? Kde potom vezmeme chuť zaspievať si Ešte si ja, ešte si ja pohár vínka vypijem a sto iných nádherných slovenských piesní o víne, keď si nebudeme môcť k nim štrngnúť pohárom slovenského vína?

Vinco! Keď budeš hostiť tým svojím demižónom Pána Boha, prihovor sa uňho, nech nám to slovenské zachová!

(Z knihy FELDEK, Ľ.: O nákazlivosti šťastia. Bratislava, Ikar 2009.)

Literárna skupina, ktorú tvorili traja Trnavčania — Jozef Mihalkovič, Ján Ondruš, Ján Stacho — a jeden Žilinčan, Ľubomír Feldek. Preto Trnavská. Redakcia Mladej tvorby jej umožnila vyplniť celé aprílové číslo 1958 vlastnými textami — podmienkou bolo zachovanie rubrík. Skupina teda v rubrike Nové hlasy uviedla aj svojho piateho člena — prvú publikovanú poviedku Rudolfa Slobodu Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou.

Skupinové číslo Mladej tvorby obsahovalo tri manifesty — Bude reč o poézii, Bude reč o preklade a Bude reč o literatúre pre deti — a sprevádzala ich pôvodná aj prekladová tvorba členov skupiny, napr. Ondrušova báseň Pamäť, Mihalkovičova Priložím, Stachova Ranná spomienka medzi dvoma cigaretami, Feldekova Hra pre tvoje modré oči. Manifesty odmietali schematizmus a požadovali používanie slov v odideologizovanom zmyslovo-konkrétnom význame. Z toho konkretisti (skupinu tak nazvala kritika). Cenzúra včas zasiahla, polovicu materiálov, vrátane programu Bude reč o poézii, zlikvidovala a redakcia Mladej tvorby ich musela nahradiť inými materiálmi. V ďalších rokoch existovala skupina ako voľné priateľské zoskupenie.

Keď roku 1884 vydal Paul Verlaine knihu Les poetes maudits a vyspovedal sa v nej z lásky k priateľom symbolistom, ktorí položili základy modernej francúzskej poézie, nezabudol vysvetliť, prečo ich nazýva prekliatymi: „… či nie je pravda nunc et semper et in secula, že úprimný básnik vidí, cíti a vie, že je prekliaty každým režimom…?“

Lepšie sa to povedať nedá.

Zhodou okolností z Paríža prišla aj iniciatíva, ktorá umožnila vznik tohto fejtónu. Pán Michel de Maulne v spolupráci s pani Antóniou Miklíkovou vymysleli a v Banskej Štiavnici usporiadali už tretí ročník festivalu Cap a l’Est. Tohto roku, 18. augusta, venovali večer aj Trnavskej skupine. V réžii Petra Gábora sa okrem mňa a Jozefa Mihalkoviča na ňom podieľala aj prekladateľka Mirka Vallová, výborní recitátori a moderátor Igor Hochel, ktorý mi dal otázku, kto vlastne do Trnavskej skupiny patril.

Pripustil som, že v tom vládne chaos. Veď Trnavská skupina nie je ani v Slovníku slovenských spisovateľov — treba ju hľadať pod heslom konkretisti (nazvali ju tak kritici). Aby som problém zjednodušil, navrhol som obecenstvu dívať sa na Trnavskú skupinu nie ako na ľudí, ale ako na udalosť. Tá udalosť trvala krátko — ale veď aj Veľký tresk trval krátko a následky trvajú dodnes.

Roku 1957 navrhol redaktor Mladej tvorby Miroslav Válek štyrom mladým básnikom (mne, Jozefovi Mihalkovičovi, Jánovi Stachovi a Jánovi Ondrušovi), aby sme vytvorili skupinu. Časopis nám dal k dispozícii celé 4. číslo ročníka 1958 — s tým, že zachováme aj rubriku Nové hlasy. Našli sme si teda nový hlas, piateho „skupinára“ Rudolfa Slobodu.

Skupina sa pokúsila vystúpiť s programom odideologizovanej poézie — viac než ideológii dôverovala zmyslovej konkrétnosti. (Odtiaľ prezývka konkretisti.) Cenzúra však pochopila, že je to útok na hlavný pilier socialistického realizmu — povinnosť slúžiť ideológii vládnucej strany. Včas to hlásila na ÚV KSS — a ten skupinové číslo zastavil, vyšlo z neho iba torzo.

Trnavská skupina bola teda vlastne čosi ako karambol, krátka divoká jazda, ktorá sa skončila síce zle, ale nielen pre skupinu — ani socialistický realizmus, do ktorého narazila, nevyviazol z toho so zdravou kožou. Dá sa povedať, že v apríli 1958 si naposledy namýšľal, že má v hrsti slovenskú literatúru, odvtedy skutočnú moc nad ňou navždy stratil. Tak sa zrodilo nielen prekliatie, ale aj historický význam Trnavskej skupiny.

A aby bolo jasné, čo to bola tá zmyslovo-konkrétna poézia, na záver večera som vyzval publikum zapamätať si aspoň jeden „sluchovo-hmatovo-zrakový“ Stachov verš:

„… a dlaňou hovoriť: si krásne opálená.“

(Vyšlo v Sme, 21. 9. 2007, potom v knihe FELDEK, Ľ.: Prekliata Trnavská skupina. Bratislava, Columbus 2007.)

Rečníci v Hyde Parku

(Z knihy FELDEK, Ľ.: Slovák na Mesiaci. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1986.)

Ján Ondruš, vl. menom Ján Ondrus (1932 — 2000), básnik a prekladateľ. Po maturite študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, štúdium nedokončil zo zdravotných dôvodov. Pracoval ako účtovník, knihovník a organizačný pracovník DJGT v Banskej Bystrici. Od r. 1961 v invalidnom dôchodku. Zomrel v dome dôchodcov v Stupave. Výber z jeho poézie vyšiel v nórčine: Ansiktet mitt signerer jeg ikke (1995).

Pekný, hoci smutný bol život Jána Ondruša — netreba ho zlepšovať ani o ten vlások z jeho básne Pamäť, ktorá sa v apríli roku 1958 stala erbovou básňou Trnavskej skupiny:

Tak ako nás dobrý kresliar presvedčí o svojom umení jednou čiarou, aj dobrého básnika spoznáme z niekoľkých slov. Aj v tých troch citovaných veršoch je Ondruš celý. Hľa, ako zavčasu, takmer ešte v stave nevedomia, sa prebúdza jeho pamäť a do akej mohutnosti v nej vyrastajú veci, ktoré si dospelý človek už ani nevšimne! Ako v nej ožíva a šklbe sa i ten neživý vlások — aby znova zomrel v prirovnaní, v odlomenej pavúčej nôžke! Je tam všetko — šťastie i smútok, narodenie i smrť…

Obdobie po auguste 1968 zdanlivo neprežíval politicky, a predsa — ak budeme jeho život čítať tak pozorne ako báseň — nájdeme v ňom aj ten politický vlások: Ondrušovi sa zhoršil zdravotný stav a po vyjdení kníh Kľak (1970) a Mužské korenie (1972) sa odmlčal. Nebol zakázaný, ale zakázalo sa čosi v ňom.

V čase, keď sa blížila jeho päťdesiatka, som pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a inicioval som vydanie antológie z jeho dovtedajšej tvorby. Z dôvodu choroby (a iste aj preto, aby ho ochránili) ho lekári zbavili svojprávnosti, podpisové právo mal a zmluvu zaňho podpísal jeho brat. Neuspokojili sme sa s tým však a dali sme zmluvu na podpis aj jemu. Žil vtedy ako invalidný dôchodca v biednych pomeroch v Banke pri Piešťanoch a v priateľskej výprave, ktorú som mu tam — okrem zmluvy — priviezol, boli aj básnici Buzássy, Strážay a Kondrót. Porozumel si najmä so Strážayom — ten potom antológiu k jeho päťdesiatke zostavil. Volala sa (rovnako ako jeho slávna báseň) Pamäť a s kongeniálnymi ilustráciami Ľudovíta Hološku a Strážayovým doslovom vyšla v roku 1982.

Ubehlo tridsať rokov a dnes sa tu a tam vyskytne dezinformácia, že kniha vyšla proti Ondrušovej vôli. Alebo názor, že vyjdenie knihy za normalizácie pokazilo Ondrušovi disidentský imidž. Oboje je nezmysel.

Keď v Čechách za normalizácie publikoval Bohumil Hrabal, aj on sa stretol s podobnými výčitkami. A bol to disident Václav Havel, kto vtedy na jeho obranu povedal, že taký veľký spisovateľ ako Hrabal nesmie chýbať v pamäti nijakej generácie.

Čo povedať pri nedožitej osemdesiatke Jána Ondruša? Tento básnik nebude chýbať ani v pamäti budúcich generácií.

(Vyšlo v Sme, 12. apríla 2012.)

Jozef Mihalkovič (1935), básnik, esejista a prekladateľ. Po vyštudovaní chémie na VŠCHT v Pardubiciach (1959) technológ v stupavskej cementárni, neskôr riaditeľ Múzea Ľudovíta Štúra v Modre (1964 — 1965), redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (1966 — 1967), v rozhlase (1968 — 1973), v Revue svetovej literatúry (1973 — 1977), v Romboide (1977 — 1978) a od roku 1981 opäť vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v redakcii poézie. V deväťdesiatych rokoch pracoval v Národnom literárnom centre.

1 (Mihalkovič a nepohodlie)

Jozef Mihalkovič to mal na stretnutia Trnavskej skupiny najdlhší kus cesty — až z Pardubíc, kde študoval za chemického inžiniera.

Užil si teda — tým cestovaním — najviac nepohodlia v čase, keď sme pripravovali skupinové číslo.

Ale nereptal — a tak sa nám možno zdalo, že toho nepohodlia si užíva ešte málo a treba mu pridať.

„Jozef,“ vraveli sme mu my ostatní, „keď už si tak doma v tých vlakoch do Čiech a späť, nebude ti hádam zaťažko prerušiť jednu z ciest v Brne, vyhľadať tam Jana Skácela a urobiť s ním interview.“

Jozef Mihalkovič najprv — ako mal vo zvyku — chvíľku len mlčal a usmieval sa, a potom zrazu prudko prikývol:

„Áno!“

To bol signál, aby sme mu úloh ešte pridali: „Keď už budeš mať vybaveného Skácela, zájdi aj za Kroupom.“

A zase najprv chvíľka usmievavého mlčania a zase prudké prikývnutie:

„Áno!“

Tak sme získali do skupinového čísla nielen to exkluzívne interview so Skácelom, nielen Skácelovu báseň, ale Jožo doviezol aj kopu kníh, vypožičaných od Adolfa Kroupu — bolo z čoho prekladať.

2 (Mihalkovič a pohodlie)

No netreba si spájať Jozefa Mihalkoviča iba s nepohodlím, ktoré tak dobre znášal — mal on, beťár, rád aj pohodlie.

20. decembra 1959, keď už som mal po promócii a Miro Cipár bol prvý deň ženatý, navrhol som Mirovi a Vilme, aby sa vybrali na svadobnú cestu do Stupavy. Budem ich na nej sprevádzať a spoločne navštívime na slobodárni Jozefa Mihalkoviča, ktorý — už novopečený chemický inžinier — tam pôsobí ako technológ v cementárni.

Novomanželia Cipárovci boli nadšení, neboli to vtedy ešte takí veľkí svetobežníci, akými sa stali neskôr, a keby aj boli — svadobná cesta do Stupavy sa im zdala originálna, a čo je originálne, je aj svetové. Napokon, Jožo Mihalkovič bol aj Mirov kamarát, tak aké váhanie?

Zo svadby ešte všeličo dobré zostalo — a u Joža sa iste tiež čosi nájde. Hneď ráno sme vyrazili a pre istotu sme nejakú fľašku prikúpili ešte cestou…

… nuž, a v ďalší deň ráno, keď som otvoril oči, zistil som, že som sa vyspal posediačky na stoličke. Oproti mne sa posediačky vyspatý budil Cipár. A na tretej stoličke by sa mal posediačky vyspatý budiť Mihalkovič, pretože posteľ bola v tej Jožovej izbe na slobodárni iba jedna, a tú sme ako džentlmeni prenechali Vilme.

Lenže, kam sa podel Jozef Mihalkovič? Tretia stolička bola prázdna.

Našli sme ho vo všetkej počestnosti chrápať vedľa Cipárovej čerstvej manželky. Teda čerstvej ako čerstvej. Aj ona sladko spala, nič netušila, možno Jozefovi Mihalkovičovi v spánku venovala aj nejaké to Cipárovi patriace pohladenie.

3 (Básnik do nepohodlia)

Odhliadnuc od toho, že si vie rovnako dobre užiť nepohodlie i pohodlie, je Jozef Mihalkovič za každých okolností výborný básnik. Nielen za každých svojich okolností, ale aj a hlavne za každých okolností toho druhého, komu je jeho báseň určená.

Pred pár rokmi sme spoločne vystupovali v Mirbachovom paláci pri príležitosti bratislavského kongresu poézie. Jožo tam predniesol nádhernú novú báseň a ja som si z nej zapamätal tento verš:

„A tam, kde sa končí noblesa, spovedáme sa iba sebe sami…“

Odvtedy ho používam, keď sa ma niekto vypytuje na niečo, na čo sa mi práve nechce odpovedať.

Vzťah medzi Mihalkovičom a pohodlím je totiž predovšetkým taký, že Mihalkovič je básnik do nepohodlia.

Vždy, keď má človek nejaký nepohodlný pocit, môže si uľaviť tým, že si len tak pre seba zahundre nejaký Mihalkovičov verš.

Nech to potvrdí aj táto jeho báseň:

Také

Ten posledný verš „A ty čo tu robíš?“ si totiž niekedy zahundrem, keď mi je smutno v Prahe — a hneď mi je veselo.

(Z knihy FELDEK, Ľ.: Prekliata Trnavská skupina. Bratislava, Columbus 2007.)

Ján Stacho (1936 — 1995), básnik a prekladateľ. Ako lekár pôsobil v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. V rokoch 1964 — 1969 redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, potom kultúrny atašé Čs. veľvyslanectva v Indii. V rokoch 1970 — 1973 šéfredaktor Revue svetovej literatúry a vedúci redaktor edície Kruh milovníkov poézie. Po autonehode (a ďalšom úraze) bol od roku 1973 pripútaný na lôžko.

(k nedožitej sedemdesiatke)

1

Budú to mať ťažké Stachovi životopisci! Nezanechal autobiografiu, ani nič, čo by sa jej aspoň vzdialene podobalo. Z jeho života by si mohli všeličo pamätať jeho priatelia. A ženy. Ale neviem o nikom, kto by tie spomienky už dal na papier. Ako to už býva na Slovensku zvykom — to, čo by bolo treba napísať, si ľudia iba znova a znova rozprávajú na súmraku pri poháriku, a napokon si to nenapísané odnášajú do hrobu.

No keby to aj všetci napísali — väčšinou by to boli spomienky zo študentských čias a z dospelosti. Málokedy máva pamätníkov rané detstvo — ak o ňom nenapíše básnik sám, je pre literárnu históriu takmer stratené. Čosi z toho nám však pomôže zachrániť pozorné čítanie básní. Ján Stacho bol určite presvedčený, že najlepším životopisom básnika je báseň — a svoje spomienky na detstvo roztrúsil vo veršoch.

2

Narodil sa ako novoročný darček — 1. 1. 1936 v Trnave. Otca nepoznal — opustil jeho matku ešte skôr, než si ho mohol zapamätať. Pamätal si ho iba z matkinho rozprávania — a pamätal si ho nádherne. „Keď ju opúšťal, mál opásanú zásteru plnú zrna. Ako sa vzďaľoval krížom cez pole, videla ho, ako to zrno rozsieva a počula ho spievať,“ rozprával mi raz o ňom.

Kto zráta všetky tie vykročenia do poľa a všetko to zrno, porozsievané v Stachových básňach? Akoby v nich jeho odchádzajúci otec bol ešte vždy na dohľad.

Aj tie tri bodky za slovom otec akoby vypadli z rozsievačovej zástery.

3

O otcovi, a takisto o iných blízkych ľuďoch, ktorí sa zapísali do jeho detskej duše, sa dozvedáme z jeho veršov len sporadicky. Ak sa to však stane, sú to nádherné momentky.

Ustavične však je vo veršoch prítomná matka — a právom. Mala iba jeho a sama ho vychovala. Celý život tvrdo pracovala ako robotníčka a snívala o tom, že synovi tak vydláždi cestu nahor. Akoby sa synov úspech mal stať ušľachtilou pomstou jeho otcovi: „Pozri, koho si opustil!“ Určite si musela odtŕhať od úst, aby jej syn mohol dostať vzdelanie. A hoci ich vzájomný vzťah nebol ideálny, študent Stacho sa jej odvďačoval tým, že s vyznamenaním zmaturoval a s červeným diplomom vyštudoval medicínu. Aj keď potom dal pred medicínou prednosť literatúre, hrdosť na to, že bol pôvodne lekárom, sa z jeho poézie nikdy nevytratila:

No nielen ako študent — svojej matke sa Stacho odvďačil aj ako básnik. Pomník, ktorý jej postavil v poézii, to je skoro vždy pieta. Plačúca matka. Slza, „včela s čírou lampičkou“, nechýba ani v básni Hlad atď., ktorá zaznamenáva okamih, keď sa Stacho stáva gymnazistom a zažíva atmosféru kláštorného internátu. (Tu kdesi treba hľadať aj počiatok jeho záľuby v pátose, i počiatok cesty od jednoduchej poetistickej metafory k zložitejšej barokovej.)

4

Zjednodušená biografická informácia hovorí, že po autohavárii v septembri 1973 ostal Stacho až do konca života pripútaný na lôžko. I ja túto formuláciu občas používam kvôli stručnosti — ale nie je to pravda. Stachova autohavária bola skutočne ťažká. Dlho bol po nej v bezvedomí, no napokon jeho vitalita zvíťazila nad smrťou a spamätal sa tak úspešne, že dokonca napísal knihu Z prežitého dňa, v ktorej opäť nechýba pieta:

Stacho sa znova objavil na ulici, v kaviarni — a hoci nepil, hoci kríval, chodil o palici a trochu pomalšie rozprával, zdalo sa, že to je alebo čoskoro bude znova ten starý Stacho. Čo ho definitívne zložilo na lôžko, nebola teda autohavária. Pani Stachová bývala v Trnave, kde jej Jano vybavil malý byt. Keď sa však potom on sám ocitol v Bratislave bez bytu, vymenil matkin trnavský byt za byt v Bratislave — bol na dnešnom Jakubovom (vtedajšom Leninovom) námestí a bol dostatočne veľký na to, aby v ňom Jano mohol bývať spolu s matkou a baletkou Vierkou Baumanovou, ktorá bola vtedy jeho ženou. Isté nezhody, aké už prináša takéto spolužitie, spôsobili, že matka sa jedného dňa zbalila a vrátila sa do Trnavy, kde si našla podnájom. Neviem už presne, ako Janova bytová anabáza pokračovala a ako sa dostal do ďalšieho bytu — či došlo k ďalšej výmene bytov, alebo to bolo nejako inak — isté však je, že v období, o ktorom rozprávam — v období po autohavárii — zachytáva moja pamäť Jana Stacha v byte v Prievoze, na ulici Staré záhrady. V tom období nemal nijakú ženu — ale nebýval v tom byte sám. Potreboval opateru — a tak sa znova z Trnavy do Bratislavy presťahovala pani Stachová.

Byt bol trojizbový, v jednej izbe býval Jano, v druhej jeho matka. Ich izby nesusedili. Bola medzi nimi ešte izba, ktorú by sme mohli nazvať hosťovskou, no v skutočnosti ju nikto nepoužíval. Ak prišli hostia, sedeli v Janovej izbe, pri jeho posteli. Hosťovská izba bola pýchou pani Stachovej — nebolo v nej síce nič, iba stôl, stoličky, a možno nejaká skriňa, no zato sa tam ustavične leskli parkety, ktoré pani Stachová leštila znova a znova. Každý hosť, ktorý cez túto izbu prechádzal do Janovej izby, mal pocit, že prechádza cez klzisko.

A práve táto matkina poriadkumilovnosť sa stala Janovi Stachovi osudnou. Jedného dňa — v čase keď už vychádzal do mesta — raz, keď sa vracal domov, pošmykol sa na čerstvo vyleštených parketách v hosťovskej izbe, spadol a zlomil si stehnovú kosť v krčku tak nešťastne, že sa už nikdy viac nepostavil na nohy.

5

K tej hosťovskej izbe sa viaže aj jedna moja spomienka, ktorá, dúfam, nepretrhne niť tejto úvahy. Zhodou okolností zasiahla Janova autohavária aj do môjho života. Kým sa mu to nestalo, žil som na voľnej nohe. V čase jeho rekonvalescencie ma však oslovili z vydavateľstva Slovenský spisovateľ (kde bol vtedy zamestnaný ako vedúci redaktor Kruhu milovníkov poézie), či by som ho nešiel na pár mesiacov, kým sa vystrábi, zastupovať. Súhlasil som — a po jeho druhom úraze som tam uviazol na trinásť rokov.

Počas svojho pôsobenia vo vydavateľstve som sa usiloval, aby sa na Stacha nezabudlo — nielen ako na básnika, ale ani ako na prekladateľa poézie. Vymyslel som edíciu Básnický preklad a v nej, pod názvom Preklady (1983), vyšiel súbor všetkých Stachových prekladov. Náhodou som sa v tom istom roku stal aj členom poroty Ceny Jána Hollého, ktorá sa každoročne udeľuje za najvýznamnejšie nové preklady. Byť jedným z členov poroty nie je bohvieako silná pozícia, no mal som v tejto disciplíne už istú autoritu, a hlavne istú autoritu malo aj meno Ján Stacho. Vďaka tomu sa mi podarilo presvedčiť celú porotu, aby porušila štatút a udelila za rok 1983 Cenu Jána Hollého Jánovi Stachovi za knihu Preklady, hoci išlo o staršie veci. Členovia poroty uznali najmä dva dôvody, prečo treba porušiť štatút: Ján Stacho Cenu Jána Hollého ešte nikdy nedostal, a po autohavárii nový preklad už neurobí.

Cenu sme sa mu — bolo to kedysi na jar 1984 — vybrali odovzdať do Starých záhrad dvaja — predseda poroty Ján Števček a ja. Zorganizoval som aj televíziu: zároveň s nami tam dorazil aj televízny mikrobus. O tom, že sa blížime v takejto zostave, som zavolal pani Stachovej vopred, aby sa na to pripravili. Keď sme vstupovali do bytu, myslel som si, že sa to celé odohrá pri posteli, ale čakalo nás prekvapenie — vyobliekaný Jano Stacho sedel pri stole v hosťovskej izbe. Po prvý raz si táto nepoužívaná miestnosť mala zaslúžiť svoje meno.

Pani Stachová zalamovala rukami: „Predstavte si to, pán Feldek! Hovorila som mu, že môže ostať v posteli, no on si nedal povedať, a len že musí a musí sem. Odmietla som mu pomôcť — pomohol si sám. Od rána sa sem presúval kúštiček po kúštičku, trvalo mu to niekoľko hodín, ale muselo byť po jeho.“ Režisér to počúval so znechuteným výrazom tváre a rozhliadal sa po hosťovskej izbe, v ktorej nenachádzal vhodné pozadie. „Kde máte knihy?“ opýtal sa Jana. „Vo vedľajšej izbe, ale tam je rozostlaná posteľ,“ povedal Jano. „Keď nechce, aby bola na obrazovke posteľ, urobte to tu,“ prihovoril som sa aj ja, lebo som tušil, že sa v režisérovej hlave prihlasuje k slovu zaužívané klišé. Keby bol Stacho roľník, vyniesli by ho do poľa. Ale keďže je spisovateľ… A veru naozaj sa to stalo! „Posteľ nám nevadí,“ zvolal režisér a obrátil sa ku kameramanovi. „My potrebujeme knihy. Chyť ho za nohy.“

Kameraman chytil Jana Stacha za nohy, režisér popod pazuchy, a cestu medzi hosťovskou a susednou izbou, ktorá Janovi trvala niekoľko hodín, absolvovali za niekoľko sekúnd. Aspoň, že ho nenútili ležať. Posadili ho tak, aby bolo vidieť knižnicu za jeho hlavou, redaktorka povedala úvod, Jano Števček i ja svoje príhovory, laureát nám odpovedal, prevzal Hollého cenu, kamera všetko zachytila — a rozlúčili sme sa s dobrým pocitom, že sme nielen odovzdali cenu do správnych rúk Stachovi — básnikovi a prekladateľovi, ale sme aj spestrili život Stachovi — televíznemu divákovi. Keď totiž redaktorka dva razy zopakovala pani Stachovej, kedy presne to majú pozerať, aby im to neušlo, pani Stachová zvolala: „Ojoj, Jankovi to neujde. Veď on nerobí nič iné, len pozerá televíziu. Len čo odídete, mu ju budem musieť zapnúť, hneď odteraz začne čakať, kedy sa tam uvidí.“

Aj ja som na to čakal, a keď sa v určený deň a hodinu nič nevysielalo, myslel som, že nastala nejaká zmena v programe, a zavolal som redaktorke, aby som sa dozvedel nový termín a mohol ho oznámiť aj Janovi.

„Nebude sa to vysielať nikdy,“ povedala mi redaktorka Agátka Horváthová skoro s plačom. „Alebo sa stratil pás, alebo sa čosi pokazilo a nepodarilo sa to nafilmovať.“

Nemal som síl to Janovi zatelefonovať — nechal som ho ďalej čakať. Na to, kedy sa uvidí v televízii, čakal možno až do smrti — a možno na to ešte stále čaká v nebi.

6

Nuž, tak to bolo s tou hosťovskou izbou — ale buďme spravodliví, Stachov druhý úraz nemajú na svedomí len tie vyleštené parkety, iste k nemu prispela aj jeho neistá chôdza po autohavárii. A tá autohavária sa podpísala aj na rozhodnutí lekárov, že nebudú Stacha operovať — báli sa, že by operáciu nezvládol. V tom sa možno mýlili, Stacho mal nielen silný organizmus, ale aj silnú vôľu žiť, možno by operáciu prežil. A keby ju aj nemal prežiť, mohli mu vyhovieť — on sám ako lekár vedel posúdiť riziko a dožadoval sa vabank operácie, ponúkal sa, že podpíše reverz, ale všetko márne. Operáciu mu odopreli. A tak — aký paradox! — ten optimizmus, čo ho neopustil ani po hrôzostrašnej autohavárii, pri ktorej vraj vyletel z auta a zlomil hlavou strom — ho začal opúšťať po nevinnom domácom úraze, po ktorom ostal natrvalo pripútaný na lôžko. I on sám sa postupne opúšťal. Ďalšiu knihu už nenapísal.

Nerád by som pani Stachovej ublížil, ale musím v tejto súvislosti zaznamenať ešte jeden dôležitý Janov výrok. Keď som sa ho pri jednej návšteve opýtal, prečo už nič nepíše, zasmial sa: „A načo? Keď niečo napíšem, mamička si to prečíta — a pokrčí to a hodí do koša. Vraj — čo mám čo písať také sprostosti.“

Úraz, ktorý privodili Janovi navoskované parkety, z neho urobil znova dieťa. Nemohol žiť bez cudzej pomoci — vo všetkom, dobrom i zlom, bol odkázaný na svoju matku. Akoby opísal v živote kruh a vrátil sa na svoj vlastný začiatok. Janovi Stachovi sa po celý život nepodarilo vytvoriť si stály vzťah s nijakou ženou, aj keď sa o to viac ráz pokúšal. A tak sa po autohavárii ukázalo, že matka je jedinou stálicou, na ktorú sa môže spoľahnúť. Iste by sa našla aj iná žena, ktorá by sa oňho aj v tom ťažkom období dokázala s láskou starať. Veď napokon — Jano Stacho matku prežil a musel sa oňho starať niekto iný. Ale pani Stachová bola po autohavárii pri jeho posteli prvá — a kým žila, nijakú inú ženu (okrem prvej manželky Eriky a dcéry Ester) k jeho posteli už nepustila.

Nuž, keby Stachov príbeh poznal nejaký psychoanalytik, zvýskol by asi od radosti. Lenže tak, ako nemá na Slovensku kto písať životopisy básnikov, ani psychoanalytikmi slovenská veda veľmi neoplýva. A chvalabohu, že neoplýva. Načo vykladať Stachov príbeh psychoanalyticky? Bol to predovšetkým príbeh básnika, na ktorom sa podpísal aj alkohol — ale veď aj alkohol patrí k poézii.

A ak budeme pozorne čítať, aj v tejto básni, napísanej zdanlivo iba na počesť liehu, zazrieme mihnúť sa tieň básnikovej matky. Mihne sa už v názve, za tým detským obrázkom. Pripomenú nám ju slová med a agát — pani Stachová celý život pracovala ako robotníčka v trnavskom záhradníctve. A okrem toho si musíme spomenúť na verše, ktoré sme už citovali, na slzu, tú „včelu s čírou lampičkou“. A ešte je tu aj ten plačúci dážď. Dážď ako pieta. Dážď plačúci nad trnavskou rovinou, po ktorej ktosi odchádza:

7

Post scriptum

Takmer by som bol zabudol, že do tejto úvahy patrí aj celkom prvá Stachova knižka — knižka pre deti Čokoládová rozprávka. Je to tá, čo vyhrala súťaž Mladých liet roku 1957 a potom vyšla s ilustráciami Albínami Brunovského roku 1959. Aj Albín Brunovský ňou debutoval ako ilustrátor.

Našťastie mi tá knižka — už potom, ako som odovzdal príspevok do časopisu Bibiana — náhodou padla do ruky. Našiel som v nej dvakrát aj svoje meno: v tiráži som uvedený ako zodpovedný redaktor. A na prvej strane mám venovanie: Ľubovi Jano, Trnava 20. VII. 59.

A hľa, ako sa začína tá Čokoládová rozprávka:

V priebehu dopoludnia sa mi zrodilo v hlave pár myšlienok, ktoré som chcel povedať na záver, ale cez obedňajšiu prestávku — aj vďaka slivovici — mi všetky vyšumeli.

Takže vás už nebudem dlho zdržovať — len sa chcem poďakovať pani docentke Eve Tkáčikovej, riaditeľovi Bibiany Petrovi Čačkovi, a najmä profesorovi Ondrejovi Sliackemu, ktorí sa postarali o to, aby sa táto konferencia mohla konať.

Takisto patrí vďaka vám všetkým, že ste to až do tejto chvíle vydržali a vytvorili konferencii také pozorné a krásne publikum.

Moja vďaka patrí aj bratislavskému Konzervatóriu a účinkujúcim umelcom, ktorí nám svojím vstúpením konferenciu spríjemnili.

A napokon ďakujem všetkým literárnym vedcom, ktorí tu vystúpili, či chceli vystúpiť, predovšetkým profesorkám Viere Žemberovej a Zuzane Stanislavovej, ďalej profesorovi Martinovi Porubjakovi, docentovi Renému Bílikovi, doktorovi Vladimírovi Petríkovi, teatrológovi Vladimírovi Predmerskému, výtvarnému teoretikovi Fedorovi Kriškovi, profesorovi Ondrejovi Sliackemu, na ktorého už čas nevyšiel, no ktorého si prečítame v pripravovanej Bibiane, ako aj básnikovi Erikovi Ondrejičkovi, za jeho milé želanie.

Ich vystúpenia si cením o to viac, že patrím do generácie, ktorá už od svojho vstupu do literatúry naháňala kritike hrôzu. Začalo sa to tým, že keď — v tom istom roku (1961) — vyšli takmer súčasne dva básnické debuty, môj Jediný slaný domov a Stachova Svadobná cesta, môj debut kritik Milan Hamada prijal s veľkými sympatiami, ale k Stachovmu mal výhrady. „Čo toto má znamenať?“ hnevala sa Trnavská skupina. „Treba sa proti tomu ohradiť.“ Sľúbil som svojim priateľom, že to vybavím, a tak vznikla moja s Hamadom polemizujúca esej Metaforou ku komplexnosti, z ktorej aj dnes René Bílik niekoľko ráz citoval. Bola to, myslím, dosť nevídaná udalosť — nikdy predtým sa ešte nestalo, aby básnik polemizoval s kritikom, ktorý ho chválil. Milana Hamadu to muselo tiež poriadne prekvapiť — ale dal si povedať, a odvtedy začal chváliť Stacha a mňa prestal.

No svojím bojovným vzťahom ku kritike sme vyľakali nielen Milana Hamadu, ale aj ostatných. Iste nie Vlada Petríka, lebo ten sa, našťastie, vždy venoval próze — ale napríklad Stana Šmatláka. Všimnite si, všetky Šmatlákove knihy o poézii sa končia Rúfusom a Válkom. Keď vyšla jedna taká, pýtal som sa ho, kde je Trnavská skupina. „Áno,“ vravel Stano, „máš pravdu, k vám som sa nedostal, ale nabudúce to napravím.“ Vyšla ďalšia Šmatlákova kniha — a zase sa končila Rúfusom a Válkom. Ubehlo pár desaťročí, sú tu noví vedci, vznikajú nové panoramatické správy o slovenskej lyrike — a všetky sa dnes začínajú Osamelými bežcami. Zastrašovanie kritiky sa nám vypomstilo — Trnavská skupina, ako kedysi tá moravská hymna, sa stala pomlčkou medzi Rúfusom, Válkom a Osamelými bežcami. Tejto fúge v dejinách slovenskej lyriky, ktorou sme sa stali, hovorím geniálna fúga a vôbec ma to netrápi, veď to nesvedčí o ničom inom, len o tom, že sme boli mimoriadna generácia, aká sa rodí len raz sto rokov. Viacerí z nás už nežijú — a tak chápem túto dnešnú konferenciu aj ako poctu celej tej generácii, Janovi Ondrušovi, Rudovi Slobodovi, Mikulášovi Kováčovi, Vincentovi Šikulovi, Jožovi Mihalkovičovi, ale aj výtvarníkom, Albínovi Brunovskému a Mirovi Cipárovi — a, pravdaže, aj Janovi Stachovi, ktorý by sa tohto roku takisto ako ja dožil sedemdesiatky (on už v januári). Na jeho počesť teda — aspoň pár jeho veršov, ktoré nosím v pamäti:

(Časť vystúpenia na záver konferencie, ktorú 10. novembra 2006 usporiadali k sedemdesiatke Ľ. F. Katedra slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK a Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti. Pod názvom Ďakujem alebo Recept na šťastné manželstvo vyšlo v časopise Bibiana, roč. XIII, č. 4/2006.)

Rudolf Sloboda (1938 — 1995), prozaik, básnik, dramatik, esejista, autor kníh pre deti a filmový scenárista. Po prerušenom štúdiu na FF UK pôsobil ako robotník, redaktor a v rokoch 1972 — 1982 ako interný scenárista v Slovenskej filmovej tvorbe. V roku 1972 sa ocitol v nemilosti, ktorú prelomilo až vyjdenie zbierky básní Večerná otázka vtákovi (1977). Podľa jeho scenárov vznikli filmy Milosrdný čas (réžia Otakar Krivánek, 1975), Prerušená hra (réžia Jozef Režucha, 1979) a Karline manželstvá (réžia Vladimír Kavčiak, 1980).

Spýtal sa ma mladý sused, prečo týram svojich nepriateľov: darmo sa vraj hľadajú v mojich knihách. Vravím mu: kniha je posvätná. Malé účty si môžeme vybaviť v krčme, veľké na súde, ale nijaké v knihe. „To tak bývalo za komunizmu!“ zvolal. „Nemuseli ste ovládať umenie škandálu. Pracovala za vás cenzúra.“

Kúsok pravdy mal — najslávnejšie knihy za komunizmu naozaj boli tie zakázané.

Ale že by sme neovládali umenie škandálu? Omyl. Akurát, že sme ho nepestovali predčasne. Vyčkali sme, kým kniha alebo premiéra uzrela svetlo sveta — a škandál nasledoval.

Keď napríklad Rudovi Slobodovi vyšla Britva, zapil to, a potom s knihou v ruke podriemkaval v meste na lavičke. Prebudil ho nezrozumiteľný krik — bolo to v roku 1967, v čase týždňovej vojny, a okolo neho prechádzala arabská demonštrácia. Najhlasnejšie vykrikoval mladík, ktorého iný niesol na pleciach. Rudo sa zdvihol a stiahol krikľúňa nosičovi z pliec.

Vzápätí boli pri Slobodovi tajní, zatiahli ho pod najbližšiu bránu, a chceli vedieť, prečo to urobil. „My nemôžeme demonštrovať, a oni môžu?“ spýtal sa ich Rudo a jeho logika tajných tak očarila, že ho zase pustili.

Hneď zamieril ku mne, aby mi porozprával, ako „stiahol Araba z koňa“, a večer sme skončili v klube spisovateľov, kde som to, ako Sloboda „stiahol Araba z koňa“, zase ja porozprával šéfovi klubu, pánu Zapletalovi.

O deň prídem do klubu, a pán Zapletal mi referuje: „A víte, čo vyvédol ten Sloboda? Po Bratislave išli Arabi na koňoch, a on skočil medzi nich a stáhol jedného z koňa.“

„Nie z koňa!“ naprával som nedorozumenie.

Pán Zapletal si to však už nedal vyhovoriť: „Tak teda z mulice, či čo to oni majú.“

Nechal som ho v tom. Vďaka nemu celá spisovateľská obec potom obdivovala Slobodov škandál s jazdeckou demonštráciou.

A bol by sa náš výtržník zachoval rovnako, aj keby Bratislavou tiahli Marťania. Hlavne si chcel vychutnať umenie škandálu.

Rudo občas hovorieval, že slovenská literatúra trpí nedostatkom samovrahov — vždy som ho vtedy zahriakol. Vedel som, že všetko, čo povie, je schopný aj spraviť. Ale v roku 1995, keď premýšľal, akým škandálom by oslávil premiéru svojej divadelnej hry Macochy, som bol ďaleko, ani z jeho blízkych nik nebol práve nablízku — a on to urobil. Doma v Devínskej. Šiesteho októbra to bude trinásť rokov (t. j. v r. 2013 osemnásť). Netreba škandál naháňať po exotických plážach. Dá sa urobiť, aj keď človek nevytiahne päty z domu. A nestojí svet. Stojí len život.

(Z knihy FELDEK, Ľ.: O nákazlivosti šťastia. Bratislava, Ikar 2009.)

Nomen omen

(Rudovi Slobodovi k päťdesiatke)

(Z knihy FELDEK, Ľ.: Milovanie v pokročilom veku. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1999.)

Rudolf Chmel (1939), literárny kritik a historik. Vyštudoval slovenský jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1961 až dodnes pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV. Medzičasom tajomník Zväzu československých spisovateľov (1975 — 1982), šéfredaktor časopisu Slovenské pohľady (1988 — 1989), veľvyslanec ČSFR v Maďarsku (1990 — 1992), minister kultúry aj podpredseda vlády SR, v súčasnosti je poslancom Národnej rady SR.

V Prahe u Feldekovcov je situácia takáto:

Na Zelený štvrtok, 27. marca 1997, sme sa vybrali do Maďarského kultúrneho strediska na literárny večer — moderoval ho György Varga, bývalý maďarský veľvyslanec v Prahe, a bratislavské vydavateľstvo Kalligram na ňom predstavilo štyri knihy — Zajacovu Sen o krajine (uvádzal Ján Čarnogurský), Šebejovu O plameni a nočných motýľoch (uvádzal Ján Sokol), Mikloškovu Čas stretnutí (uvádzala Dagmar Burešová) a Chmelovu Moja maďarská otázka (tú som uvádzal ja).

Maďarské kultúrne stredisko pripravuje svoje podujatia vždy veľmi starostlivo a s reprezentačnou účasťou. Aj na tomto sa zúčastnil predseda českého senátu Petr Pithart, súčasný maďarský veľvyslanec v Prahe a mnoho ďalších osobností.

Vystúpenie som si starostlivo napísal a hneď v úvode som zdôraznil: „Vážené dámy a páni, knižka, o ktorej mám hovoriť, je knižka politická. Vopred však vás chcem ubezpečiť, že dôvody, prečo som prijal výzvu povedať o nej pár slov, nie sú vôbec politické, ale rýdzo priateľské. Priateľstvo mi nedovoľuje odmietnuť nič, čo vidím na očiach pani Krisztíny Reményiovej, riaditeľky tohto strediska — a vy viete, že sú to oči veľmi pekné. A k mojim najlepším priateľom patrí práve tak riaditeľ vydavateľstva Kalligram, ktoré knižku vydalo, Laco Szigeti, ako aj autor knižky Rudolf Chmel. Keď už som takto začal, budem takto aj pokračovať — a kľúč ku kvalite tej knižky sa pokúsim nájsť mimo nej, teda práve v tej priateľskej skúsenosti s jej autorom. Rudolf Chmel je to, čomu sa hovorí spoľahlivý priateľ. Je dostatočne prostoreký, aby ste mali istotu, že vám vždy hovorí všetko, čo si myslí. A to, čo si myslí, je vždy dostatočne noblesné, aby sa to dalo vydržať. Už z tejto jednej poznámky je jasné, že bol ako stvorený na diplomatické poslanie, a to práve v Budapešti, ktorá je sídlom európskej noblesy — aj prostorekosti.“

Tak som to aj predniesol a na ilustráciu Chmelovej povahy som ešte pridal historku o tom, ako so mnou v čase, keď som v rokoch 1973 — 1986 pôsobil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, spolupracoval ako lektor:

„Externé lektorské posudky mali byť nástrojom kontroly, ale na jánošíkovskom Slovensku sa stávali občas svojím opakom — nástrojom obídenia kontroly. Lektorský zbor si každá redakcia mohla navrhnúť sama. Najlepší lektorský zbor v celom vydavateľstve mala moja redakcia pôvodnej a prekladovej poézie — na jeho čelo som si totiž prozreteľne nanominoval vždy spoľahlivého Rudolfa Chmela. Niekedy bolo treba konať rýchlo, a preto mi Rudolf Chmel, v čase keď pôsobil v Prahe, nechával dokonca niekoľko bianko podpísaných listov papiera, na ktoré som si mohol písať jeho posudky sám. Pár ráz som to naozaj využil, a potom som iba zatelefonoval do Prahy: ‚Práve si posúdil…‘ Rudo Chmel sa opýtal iba, či tá kniha stojí za to. Nikdy sa nepýtal, či to nie je preňho riziko. Riziko to, samozrejme, bolo. Rudo Chmel mal však riziko rád a jeho reakciou naň bývali výbuchy smiechu. Opäť teda vlastnosti, aké sa mu neskôr zišli aj v diplomatickom poslaní v Budapešti.“

K historke som pridal ešte báseň Portrét Rudolfa Chmela ako tenistu, ktorú som mu svojho času napísal k päťdesiatke, a prizdobil som ju veselým komentárom: „V tej básni sa vlastne skrýva slovenské štátne tajomstvo, a ak si ju maďarskí odborníci preštudujú a Chmel sa ešte niekedy znova stane veľvyslancom, už budú vedieť, ako majú naňho hrať — ale risknem to a prečítam ju.“ Skrátka — urobil som všetko, aby bolo jasné, že som na svete, aby som ľudí zabával, a nie, aby som sa miešal do politiky.

Kým som však prišiel na rad, dostali sa pri Mikloškovej knihe na pretras tie štátoprávne rozhovory ešte spred volieb 1992, a tak mi, ešte pred prečítaním príhovoru, priniesla slina na jazyk aj pár nepripravených viet. Povedal som, že nepokladám vznik dvoch suverénnych štátov za zločin — no podľa mňa viedol k rozdeleniu aj nedostatok politickej fantázie. Mal ju prezident Václav Havel, keď hovoril o autentickej federácii. Mal ju český premiér Petr Pithart, keď hovoril o dvojdomčeku. Mal ju Milan Šimečka, keď hovoril o dvoch posteliach pre dvoch bratov. Mal ju slovenský premiér Ján Čarnogurský, keď hovoril o hviezdičke. No to bolo, čo sa politickej fantázie týka, tak asi všetko. Moja žena má na to možno iný názor — ale niet sa čomu čudovať, ženy nemajú fantáziu vôbec.

Moja žena Oľga má pravdu, keď tvrdí, že si to viem jednou vetou rozliať u obrovského množstva ľudí: teraz som šmahom urazil polovicu ľudstva. Hneď ma aj najbližšie sediaca dáma, pani JUDr. Dagmar Burešová, upozornila, že niekedy dôležitejšie, než mať fantáziu, je rešpektovať ústavu a zákony.

„Prečo si vlastne pridal tých pár viet?“ opýtala sa ma doma moja žena Oľga.

„Zaujalo ma to, o čom sa hovorilo.“

„Tvrdil si, že sme sa odsťahovali, aby ťa také veci prestali zaujímať.“

„Neustriehol som to,“ hovorím. „Do koho som vlastne zabŕdol?“

„Iba sám do seba,“ povedala moja žena Oľga. „To ty si vtedy hlásal konfederáciu, ktorú nikto okrem teba nebral vážne.“

„Ja blázon!“ hovorím. „Kvôli tomu som potom nemusel uraziť všetky ženy!“

„Ale veď ani to sa ti nepodarilo! Prečo uraziť? Bol to kompliment,“ hovorí moja žena Oľga. „Ešte si predsa dodal, že ak ženy nemajú fantáziu, tak za to treba ďakovať Bohu. Keby som vraj mala aj ja takú veľkú fantáziu ako ty, už dávno nie sme nažive.“

„Aj to som povedal?“ čudujem sa. „Ako to, že sa na to nepamätám?“

„Prišli sme tam trochu predčasne a vypil si u pani riaditeľky sám celú fľašku tokajského,“ hovorí moja žena Oľga. „Ale nič si z toho nerob. Neurobil si nijakú chybu.“

Dívam sa na ňu podozrievavo, či to nehovorí len preto, aby ma uchránila pred samovraždou. Nebude to však s tou mojou zábudlivosťou až také hrozné — nezabudol som, že má dnes, práve na Veľký piatok, narodeniny. Už ráno som skočil po kvety a po šampanské — a k tomu jej teraz dávam do daru aj sľub:

„Ale odo dneška sa už naozaj prestávam miešať do politiky.“

A ona vraví:

„Pokojne sa miešaj — no ak sa nemáme znova sťahovať, pomalšie pri tom pi!“

(Z knihy FELDEK, Ľ.: Keď vládzeš ísť, aj keď si musíš nadísť. Bratislava, Ikar 2011.)

Tomáš Janovic (1937), básnik, prekladateľ, autor obľúbených kníh pre deti Malá samoobsluha (1963), Rozprávkové varechy (1975), Drevený tato (1979), Jeleňvízor (1982). Po absolvovaní Filozofickej fakulty UK pôsobil ako redaktor najmä v humoristických časopisoch (Roháč, Aréna). Známy aj ako autor vynikajúcich piesňových textov. Vydal takmer desiatku kníh aforizmov, spolu s fejtónmi Milana Lasicu v knihe Zoči-voči (1999).

„Najprv len raz prikývneš, a potom aj privykneš“ — týmto dvojverším vstúpil dokonca aj do slovenskej mutácie amerického Ilustrovaného slovníka ľudskej vzdelanosti (heslo: epigram) jeden z najlepších príslušníkov silnej generácie, ktorá sa vo viacerých vlnách začala na slovenskej literárnej scéne objavovať na sklonku päťdesiatych i počas celých šesťdesiatych rokov a ostala tvorivá dodnes.

To dvojveršie však určite nie je autobiografické. Socializmus trval 42 rokov — dosť dlho na to, aby sa dalo s pochopením prijať, že aj keď slovenskí básnici odvádzali Bohu, čo je Božie, občas odviedli aj cisárovi, čo bolo cisárovo.

Napriek tomu si nespomínam, že by sa to niekedy prihodilo Tomášovi Janovicovi.

Poézia vždy býva dobrým východiskom k ďalším žánrom — k detskej literatúre, k javiskovému textu, k piesni. Všetky tieto výlety absolvoval aj Tomáš Janovic, no hlavne ho to, bez ohľadu na žáner, vždy najviac lákalo k najstručnejším formám — k anekdote, k epigramu, k aforizmu. Od aforizmu je to už iba krôčik k totálnej stručnosti ticha — iste aj vďaka tomu sa Tomáš Janovic vedel vyhnúť každému lživému slovu. Ktovie však, či aj každému jeho čitateľovi došlo, aké pravdivé bolo v istých chvíľach Janovicovo mlčanie. Až dnes, keď už vstúpil do veku zobraných aforizmov, si čoraz lepšie uvedomujeme, ako veľa nimi vedel — a stále vie — povedať.

Aj v knižke Maj ma rád ostáva verný svojmu naturelu, ktorý je v jeho prípade zároveň mravným imperatívom. Doba je už iná, ale ľudská povaha tá istá. Nuž práve tak včera ako dnes si môžeme spolu s Janovicom vzdychnúť: „Keby kradli popritom / že niečo vytvoria / ale oni kradnú popritom / že kradnú.“ Alebo: „Náš demokrat chce rozhodovať / kto smie byť demokrat.“ Alebo: „Ľudí spoznáme / až keď každému dáme / rovnakú príležitosť / byť sviňou.“

Šesťdesiat takýchto verbálnych perál rovnako vzácnymi výtvarnými perlami sprevádza majster slovenského absurdného humoru bez slov a zároveň hlboko vážny grafik Dušan Polakovič.

Na počesť tých dvoch môžeme pokojne obrátiť naruby jednu z Janovicových myšlienok: „Keby tvorili popritom / že niečo ukradnú / ale oni tvoria popritom / že tvoria.“

(Vyšlo v Sme, 1. marca 2006.)

Milan Lasica (1940), básnik, dramatik, prozaik, publicista, autor piesňových textov. Po absolvovaní VŠMU od roku 1959, keď vystúpil s Julom Satinským v Tatra revue, tvorili autorskú aj hereckú dvojicu. Po zavretí Divadla na korze mali od roku 1970 stop na Slovensku, od roku 1972 aj vo Večerním Brne. V polovici sedemdesiatych rokov sa vrátili ako herci do spevohry Novej scény a od roku 1982 pôsobili v Štúdiu S (dnes Štúdio L+S), Milan Lasica aj ako riaditeľ.

Július Satinský (1941 — 2002), dramatik, prozaik, publicista a autor kníh pre deti. Spoluautor Milana Lasicu. Po absolvovaní VŠMU mal podobný herecký osud ako Milan Lasica.

V hre Ktosi je za dverami je scéna, v ktorej jeden z dvojice L+S dostáva telefonickú ponuku, aby sa zamestnal ako muzeálny exponát typického Slováka. Skúsme zistiť, aký divadelný dôvod majú dvaja skúsení divadelníci, aby túto scénu nechali vyrásť práve z takéhoto motívu.

Azda to robia preto, že sa im črtá možnosť predviesť v nej živého človeka ako figurínu? Stará jará príležitosť na malý koncert hereckého pohybu?

Vôbec nie — to múzeum sa predsa v scéne napokon ani nevyskytne. Tak ako v antickom divadle ostáva hlavné dejisko príbehu mimo scény a na scénu o ňom prinesie správu len moderný posol — telefón.

Netreba teda veľa dôvtipu, aby sme pochopili, že dôvod, pre ktorý L+S rozvinuli muzeálny motív, bol iný. Bola ním síce tiež herecká príležitosť, ale príležitosť na hru iného druhu: na hru so slovom.

To slovo, určené na hranie, nájdeme na samom konci scény. Tam, kde sa L. pýta

na podrobnosti telefonátu a S. mu odpovedá: „Do telefónu mi povedali len toľko:

vezmite si kefku na zuby a dajte sa vypchať.“

Detektívky sa píšu odzadu, básne od pointy, a tak i o tomto slove na konci scény môžeme pokojne hovoriť ako o biblickom slove, ktoré bolo na počiatku.

„Dajte sa vypchať.“

Perla z klenotnice hovorovej slovenčiny.

Idiom, ktorého doslovný význam tvorí absurdná metafora. Čas ju však ošúchal a používame ju všetci len v prenesenom význame, keď chceme niekoho umlčať alebo usadiť. Keď ju berieme do úst, vieme, že sme smelí a bezočiví — a to nám poskytuje dostatok príjemného vzrušenia. Ďalší pôžitok — pôžitok z doslovného významu tohto idiomu si zväčša nechávame márnotratne uniknúť.

L+S nám to však tentoraz nedovolia!

Rozhodia sieť svojho dialógu.

Zachytia do nej doslovný význam absurdnej metafory.

Realizujú ju. A doručia ju divákovi ako milú pozornosť, ktorú mu posiela jeho rodný jazyk. Isteže, vedia oni hrať divadlo „so všami všade“. Majú oni dostatok pohybovej fantázie. Vedia sa pohrať s rekvizitou.

V tejto chvíli sa však neobťažujú, aby dar slova herecky alebo režijne prizdobili.

Vedia, že ten dar je dosť honosný sám osebe. A tak s ním — a nielen tentoraz — ale

takmer zakaždým, keď sa rozhoduje o konečnom úspechu ich výstupu — vystačia. Vystačia s tým, s čím musia vystačiť básnici.

Nechcem tvrdiť, že poézia je kráľovnou všetkých umení. Aj keby som si hneď čosi také myslel, usiloval by som sa túto myšlienku dobre utajiť ako nezdvorilú — veď nehovorím teraz len o poézii, ale aj o divadle. Nielen o spisovateľoch, ale aj o hercoch. Ba keby som nehovoril práve o L+S, ale povedzme o Bolkovi Polívkovi, určite by som sa vedel rozplývať nadšením, ako dokáže mím povedať bez slov, o čom iní narobia toľko rečí.

No darmo je — ak hovorím o L+S, som povinný povedať, že sú to nie majstri mlčania, ale majstri slova, a to takí, akých môže divadlu závidieť aj hrdý Olymp našej nežnej lyriky.

A teda — že divadlo L+S si zaslúži, aby sme ho nazývali predovšetkým divadlom slova.

A ak hovorím o divadle slova, mám na mysli slovo pravdivé. Aké iné by stálo za reč?

Pravdivé slovo je slovo, ktoré je schopné stať sa činom. Nehovorí o jestvovaní niečoho — ono samo jestvuje. Presahuje cez rampu z umenia do života.

Nuž, a pretože žijeme na Slovensku — pod slovom, ktoré je pravdivé tu a teraz, rozumieme slovo, ktoré presahuje cez rampu zo slovenského umenia do slovenského života.

Neurobil som teda asi chybu, ak som začal túto úvahu práve rozoberaním scény, v ktorej je hlavným motívom muzeálny exponát typického Slováka. Odhodlanie predvádzať sa ako takéto exponáty potvrdzujú L+S v celom svojom diele.

Chopia sa témy Slováka — a rampy niet. Javisko a hľadisko dýchajú jedným dychom. Spoločne si ozrejmujú rôzne aspekty spoločného problému.

Slovák a iné národy.

Slovák a iné rasy.

Slovák a náboženstvo.

Slovák a veda.

Slovák a politika.

Slovák a alkohol.

Slovák a sex.

Slovák a minulosť.

Slovák a budúcnosť.

Ale najmä a vždy Slovák a prítomnosť.

A Slovák a Slovák.

Slovák, ktorý uprostred Európy už toľké stáročia bojuje svoj nikdy nie celkom úspešný, a predsa nikdy nie celkom prehratý boj.

Možno sa niekomu zdá, že L+S si zákerne všímajú najmä chyby tohto Slováka.

Lenže vedieť hovoriť o svojich chybách — to už je prednosť.

A L+S sú Slováci, ktorí túto prednosť majú — a s nimi ju majú aj takmer všetci ich diváci. Okrem niekoľkých, ktorí nie sú ochotní mať túto prednosť za žiadnych okolností. Podaktorí sú za to, že ju nemajú, aj platení. No L+S spolu s väčšinou svojich divákov sú veľkorysí — a majú tú prednosť dokonca aj za tých niekoľkých.

Veru vám hovorím: v tomto divadle sa sebavedomie národa neubíja — ono sa tu pestuje a vzmáha.

Krásny paradox tohto divadla sa dá totiž pomenovať ešte aj inak: divadlo L+S slovenské chyby zrkadlí preto tak ostro, že tak bravúrne narába so zrkadlom slovenčiny. A každá ich paródia na slovenskú tému je teda zároveň aj ódou na nádheru jazyka, ktorý si ten nebohý Slovák, počas tisícročného brodenia sa svojimi chybami vypestoval.

Pretože len málokto sa vie u nás tak pohrať s významom slovenského slova ako L+S!

Veverice tak neskáču z konára na konár, ako sa oni pohybujú medzi vrstvami slovenského jazyka a jeho nárečiami a štýlmi!

Holuby si tak nezahrkútajú, ako sa oni vedia pozhovárať v slovenských porekadlách!

Vždy sa musím usmiať, keď počujem tie hrdinské hlasy, volajúce, aby sa už konečne narodil básnik slovenského javiska. Tie hrdinské hlasy, ktoré si o sebe namýšľajú, že sú hlasmi volajúcich na púšti.

Nevšimli si, že tí básnici stoja na tomto javisku?

Nevidia pre oči?

Nepočujú pre uši?

Nech sa dajú vypchať!

(1986)

(Prednesené v rámci hosťovania v predstavení L+S Ktosi je za dverami 14. decembra 1986, publikované ako doslov ku knihe LASICA, Milan — SATINSKÝ, Július: Tri hry. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1988.)

Marián Kováčik (1940 — 2004), básnik a prekladateľ. Po štúdiu na SVŠT asistent na Katedre experimentálnej fyziky Prírodovedeckej fakulty UK, neskôr vedúci redaktor Romboidu, v deväťdesiatych rokoch úradník na ministerstve kultúry.

(20. mája 1940, Bystrá — 16. marca 2004, Lehnice)

1

Kedy som ho stretol prvý raz? Bolo to na jar 1958, keď v Mladej tvorbe vyšlo-nevyšlo číslo Trnavskej skupiny a šéfredaktor MT Milan Ferko nás (mňa a Jana Stacha) vzal vtedy aj na výjazd do Banskej Bystrice, na stretnutie so stredoslovenskými autormi. K stolíku, za ktorým sme sedeli, pristúpil zrazu študent elektrotechnickej priemyslovky a podal nám modrú písanku, plnú básní. Na štítku bolo napísané Marián Kováčik, Žiacka knižka 1957/58.

Tá spomienka vyzerá trochu profesorsky. My v nej sedíme, Marián stojí, navyše je pomenší a v krátkych nohaviciach… Ale veď aj ja som bol vtedy ešte študent! Hneď sme sa skamarátili. A už prvá báseň, ktorú som si z jeho písanky prečítal, ma navždy očarila:

O zime

V tých veršoch zvučala hravá struna poetizmu, ktorá v tom čase znamenala nielen básnický výboj, ale aj oslobodzujúce gesto a klinec do rakvy schematizmu.

To, že sú jeho básne geniálne, som mu povedal hneď, a opakoval som mu to aj neskôr, keď sa objavil v Bratislave ako poslucháč elektrotechnickej fakulty. Mladý básnický orchester sa však vtedy rýchlo obohacoval o nové nástroje. Po oneskorených debutoch o niečo starších mladíkov (Rúfus, Válek, Turčány) sa objavil debut Mikuláša Kováča, debuty Trnavskej skupiny, a dlho nedali na seba čakať ani mladší básnici — Šimonovič, Strážay, a pravdaže aj Kováčik. Jeho debut Súradnice vyšiel v roku 1963.

Aj keď vývoj je pri „odbohatalentoch“ vždy tak trochu iluzórna vec, Marián Kováčik sa už pred Súradnicami, a takisto po Súradniciach, usiloval vyvíjať. Nechcel ostať len tým geniálnym žiakom, chcel zmužnieť aj zvážnieť. Zakladal si na tom, že je jediný fyzik v slovenskej poézii, a dával to najavo. Nie, že by to jeho novej poézii ublížilo, len to trochu zatienilo tú staršiu: vždy, keď som sa ho pýtal, kde je Žiacka knižka, mávol nad ňou rukou.

Umelci sa niekedy správajú sami k sebe a k svojmu dielu nevyspytateľne — ale asi to inak nejde. Básnik, ktorý vie ukontrolovať počet slabík vo verši, keď je už verš na papieri, nemusí mať vždy kontrolu aj nad šťavami, ktoré sa v ňom varia a ktoré ten verš na papier vychrstli. Kováčik-študent písal s nezvalovskou ľahkosťou — zdalo sa, že do slovenskej poézie sa valí gejzír. A stal sa prísny opak: publikoval skôr zriedkavo (Vodoznak, 1969; Modré obdobie, 1973; Pramienok, 1980; Medzimesto, 1983). Čo na tom, či básnik napíše málo alebo veľa? Hviezdoslav napísal veľa, Krasko málo — veľkí sú rovnako. Hlavne, aby sa nám ani to veľa, ani to málo nestratilo z očí.

Žiacka knižka sa nám však z očí trochu stráca. Ako redaktor som Mariána Kováčika neraz presviedčal, aby sa jej nezriekal, a keď ju vynechal zo svojho debutu, aby ju zaradil aspoň do niektorej z ďalších kníh. Zaradil ju až do Modrého obdobia — ale ktovie, či celú. A ako sóloknižka nevyšla nikdy. Azda raz niektorý vydavateľ-fajnšmeker vydá aspoň to, čo sa z nej zachovalo, ako krásnu bibliofíliu. Je to perla slovenskej poézie — zaslúžila by si to.

2

Normalizácia zastihla Mariána Kováčika ako odborného asistenta na Katedre experimentálnej fyziky PF UK. Žil bokom od literárneho diania — normalizačné opatrenia sa nedotkli ani jeho existencie, ani vnútornej slobody. A bol by možno na literárne dianie aj celkom zabudol, keby si ono nespomenulo naňho.

Normalizačný trest, vymeraný slovenskej literárnej obci, spočíval aj v zglajchšaltovaní časopisov, ktoré nezanikli. Pre jeden z nich, Romboid, to znamenalo zmenu línie — z kritickej revue sa stal „Romboid vo svete kníh“, košatejší dvojník propagačného týždenníka Slovenskej knihy. Odzrkadlilo sa to aj na zložení redakčnej rady — tvorili ju zástupcovia vydavateľstiev.

Vedúcim redaktorom Romboidu sa v tom čase stal Ondrej Grieš, ktorý bol zároveň aj riaditeľom vedeckého ústavu. Ondrej Grieš sa ako šéf Romboidu správal voči literárnej obci ústretovo — skľučujúce bolo len to zúžené zameranie časopisu, ktorý bol predtým diskusnou tribúnou literárnej vedy. Prešlo však pár rokov — a prišlo nariadenie, že ľudia s viacerými úradmi si môžu ponechať len jeden. Grieš dal prednosť funkcii v ústave a miesto vedúceho redaktora Romboidu sa uvoľnilo. O tom, kto naň nastúpi, rozhodoval riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ — organizačne patril Romboid pod jeho strechu. A riaditeľ Matej Andráš dostal nápad, že by to miesto mohol obsadiť mnou.

Pracoval som v tom čase v knižnej redakcii vydavateľstva a odísť z nej do časopisu som netúžil.

„Teraz, keď som sa dočkal, že klub sa presťahoval sem, ja by som sa mal sťahovať tam?“ odbavil som to žartom, pretože klub spisovateľov sa práve presťahoval z budovy na Ulici obrancov mieru, kde sídlil aj Romoid, do budovy na Leningradskej ulici, kde malo zase sídlo vydavateľstvo.

„Koho tam teda mám dať?“ požiadal ma Matej Andráš aspoň o radu.

Zišlo mi na um meno Mariána Kováčika. Povyratúval som jeho prednosti a Matej Andráš, ktorý to musel ešte predložiť na schválenie ministrovi, sa zamyslel už len nad tým, ako prijme takýto návrh Miroslav Válek.

„Priaznivo,“ ubezpečil som ho. „Veď aj on bol vtedy na tom výjazde v Banskej Bystrici.“

Marián Kováčik chvíľu váhal, ale napokon súhlasil. Chvíľu sa obával, že ho neuvoľní školstvo, ale aj školstvo ho uvoľnilo. Správa, že to bude on, kto prevezme Romboid, sa rýchlo rozšírila a začali sa mu hlásiť potenciálni zástupcovia i radoví redaktori.

Bol som pri tom, keď si Marián vyberal svojho zástupcu. Ak mám byť presný: poradil som mu ho. Nijako to nezmenšuje hodnotu jeho vlastného rozhodnutia. A zhodou okolností som bol aj pri tom, keď predkladal Miroslavovi Válkovi svoju koncepciu (bola jednoduchá: vrátiť Romboidu jeho pôvodný zmysel) a keď vyslovil pred ním meno Pavla Vilikovského. Pavol Vilikovský bol jedným z redaktorov, ktorí opustili Slovenské pohľady na protest proti odvolaniu Milana Ferka, odvtedy bol bez zamestnania a mal štatút človeka, ktorý je v nemilosti. Válek bez váhania so všetkým súhlasil.

Marián Kováčik mal už iba jeden problém — čo na to povedia jeho rodičia. Čo som mal robiť, keď som sa už stal tak trochu jeho osudom? Len sadnúť si s ním do auta, zájsť na Bystrú a rodičov presvedčiť. Boli to milí ľudia, hrdí na to, že dali svetu experimentálneho fyzika, ale rýchlo sa zmierili aj s tým, že toho fyzika ešte viac potrebuje slovenská literatúra.

Tak sa stal Marián Kováčik vedúcim redaktorom Romboidu a v tandeme s Pavlom Vilikovským obnovil jeho dobrú povesť. Pri úpadku Slovenských pohľadov to bol dlhé roky jediný dôstojný časopisecký stánok slovenskej literatúry za normalizácie.

Samozrejme, nešlo všetko bez problémov. Občas, keď mu strpčil život nejaký cenzorský zásah zhora, býval Marián Kováčik znechutený a vzdychal:

„Mohol som radšej ostať experimentálnym fyzikom.“

Už si nezavzdychá — 16. marec 2004 urobil nečakanú bodku za jeho životom.

Už ho tam hore Pánboh chváli nielen za jeho básne, ale iste aj za ten nefyzikálny experiment s Romboidom.

A ak dovidí, môže si Marián prečítať aj pochvalu tu na zemi. Pavol Vilikovský

v spomienke Za Mariánom Kováčikom napísal:

„Som presvedčený, že aj vďaka Romboidu a jeho šéfredaktorovi sa nepodarilo skrútiť koleso literárneho vývinu späť do rokov päťdesiatych, hoci snaha o to v najvyšších sídlach moci určite nechýbala.“ (Rak, 4/2004.)

Len časopis Romboid si smrť svojho šéfredaktora ani nevšimol.

(Vyšlo v Knižnej revue, roč. XIII, č. 12, 9. jún 2004, neskôr aj v knihe FELDEK, Ľ.: Homo politicus. Praha, Slovenský literárny klub v ČR 2008. V oboch prípadoch bez poslednej vety.)

To, čo dáva tú správnu príchuť životopisom básnikov, sú často maličkosti.

Či by nám nechýbalo v Chlebnikovovom portréte čosi podstatné, keby jeho priatelia nezaznamenali, že sa radoval z každej tlačovej chyby?

Alebo o čo milší je nám Ján Šimonovič, keď sa od Rudolfa Slobodu o ňom dozvedáme, ako si kompenzoval svoj nižší vzrast — vraj si neskladal z hlavy klobúk ani v najintímnejších situáciách.

A informácia je o to pôvabnejšia, že pochádza od spisovateľa, ktorý nebol oveľa vyšší.

Ani ja teda nezatajím, že keď ma v roku 1958 vyhadzovali z Mladých liet, vyzvali ma, aby som pred odchodom uhradil zálohu, ktorú som dal vyplatiť Janovi Ondrušovi za ešte nenapísané leporelo Náprstok — alebo aby som ten Náprstok od autora priniesol. Jano Ondruš Náprstok síce napísal, ale potom zničil. Najjednoduchšie bolo napísať to zaňho. Odovzdal som rukopis, ktorý sa síce volal Uspávací drozd, ale Mladé letá boli spokojné — úradne to sedelo a vydať to aj tak nemienili. Jana Ondruša to trápilo — najmä potom, keď sa o texte dozvedela redakcia ktoréhosi časopisu a publikovala ho. Samozrejme, pod jeho menom. Keď som znova mohol publikovať aj ja, naliehal na mňa, aby som si tú báseň zase prisvojil — a uspokojil sa, až keď som mu vyhovel. O Mariánovi Kováčikovi prezradím zas toto:

Keď ma Marián Kováčik raz navštívil, a keď sme vypili hlt vína, zdôveril som sa mu, že ma práve požiadal Tibor Andrašovan, aby som mu napísal nejaké texty pre SĽUK. Čo keby sme si spolu zaimprovizovali? Bez váhania sme sa do toho pustili.

Najprv sme urobili Májovú pieseň, vypointovanú zákernou slovnou hrou, a potom Horehronec Marián navrhol, aby sa ďalšia pieseň volala Horehronská zasekávaná. Na prvý pohľad sa zdá, že vychádzal z niečoho, čo už existovalo. No omyl — práve tú zasekávanú vymyslel. Ja som zase hneď vzápätí vymyslel spôsob zasekávania — budeme to zasekávať postupne, po slabikách! A tak vznikol text:

Čo som stihol zapísať, to som tuším ešte v ten istý večer zaniesol na poštu. Ráno ma to mrzelo — čo ak sa Tibor Andrašovan urazí? Veď musí prísť na to, že vážna úloha, čo mi dal, bola splnená v nie celkom vážnej nálade.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa mi Tibor Andrašovan za texty milo poďakoval — a o nejaký čas, keď som si pustil televíziu, som zrazu z obrazovky začul Horehronskú zasekávanú. Nielenže ju spievali, ale vymysleli na ňu aj tanec.

A hneď po nej sa dokonca ozvala aj Májová pieseň:

Ten máj je báj…

(Vyšlo v Slovenských pohľadoch 4/2013.)

Milan Tokár (1940), prekladateľ a diplomat. Vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave a Moskovskú štátnu vysokú školu medzinárodných vzťahov. Ako diplomat pôsobil v Berlíne (1966 — 1969), v Moskve (1990 — 1996) a v Ľubľane (1998 — 2001). Za normalizácie bol v nemilosti. Spolupracoval s Ľ. F. na knižných výberoch z tvorby Vladimira Vysockého Taký bol Vysockij, Štyri štvrtiny cesty, Jevgenija Jevtušenka Len aby z toho niečo nebolo, Ľudská tvár a na antológii Aktívne svedomie. Takisto na časopisecky publikovanom preklade Alexander Tvardovskij Právom pamäti (Revue svetovej literatúry), alebo na cykloch básní Borisa Sluckého, Bulata Okudžavu a ďalších (Sovětská literatura). Vždy šlo o texty, ktorých vyjdenie bolo za normalizácie udalosťou. Keď vyšla v Sovětskej literature báseň z Vysockého rukopisnej pozostalosti Nestál som nikdy o raj zajtrajší, pozitívne na to reagoval aj Milan Šimečka v disidentskom časopise Listy.

Čas letí — zrazu zisťujem, že je to práve dvadsať rokov, čo Štátna bezpečnosť zhabala knihu Aktívne svedomie.

Bolo to roku 1987. Vývoj u nás stagnoval — bábková moc v ČSSR sa paradoxne pokúšala osamostatniť od ZSSR až vo chvíli, keď to malo viesť nie k väčšej, ale k ešte menšej slobode. Dostal som vtedy nápad preložiť a vydať vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ antológiu z „perestrojkovej“ poézie — boli to nevídane ostré básne, ktoré mi na ten zámer zozbieral z ruskej dennej tlače Milan Tokár. Úvod som nazval Preklad — príklad a knihe dala názov báseň Andreja Voznesenského, v ktorej boli napríklad verše:

Výtvarníci Miroslav Cipár a Igor Imro dali knihe podobu voľne vyberateľných listov — dúfali, že keď vyjde, bude sa vešať na ploty. Opak sa stal pravdou. Medzi čitateľov sa stihlo dostať len pár exemplárov, a potom, o druhej v noci, zazvonila pri dverách bytu vedúceho predajne a centrálneho skladu vydavateľstva Slovenský spisovateľ pána Dušana Bobríka Štátna bezpečnosť — vyzvali ho, aby si vzal kľúče a šiel im otvoriť predajňu a sklad. Odniesli si celý náklad. (Pán Bobrík však vo chvíli ich nepozornosti jeden balík kníh zachránil — zakopol ho pod pult.) Podobne ako Štátna bezpečnosť sa zachovala aj Slovenská televízia — reláciu, ktorú sme o knihe nakrútili v dubnickom Klube mládeže, nepustila do vysielania. Dramaturg Milan Ježík si vyslúžil dištanc aj finančný trest. Protestoval som proti tomu listom — nedostal som odpoveď. A márne som sa pokúšal vydolovať reláciu z archívu aj po Nežnej revolúcii. Odolnosť televízie pokračovala, pravdaže, už v novodobom duchu: „Prosím vás, koho by ešte dnes zaujímala ruská poézia?“A tak — hoci vtedajší mladí Dubničania majú už dnes deti vo veku, v ktorom boli oni sami, keď spolu so mnou a Marošom Kramárom účinkovali v tejto relácii — nevideli sa na televíznej obrazovke dodnes.

Nielen príbeh tej knihy, ale aj príbehy pána Bobríka či Milana Ježíka sú dnes dôkladne zabudnuté. Dejiny sú pre vyvolených. A ako aj inak? Tisíce drobných príbehov slušných ľudí (podobne ako tisíce príbehov muklov z päťdesiatych rokov sa do nich nepomestia: bolo ich priveľa. Nanajvýš sa v nejakom elaboráte o nich napíše, že za komunizmu tvorili pasívnu sivú zónu a chodili do prvomájových sprievodov…

(Vyšlo v Sme, 19. mája 2007, potom v knihe FELDEK, Ľ.: O nákazlivosti šťastia. Bratislava, Ikar 2009.)

Vladimir Vysockij

(Vyšlo v časopise Sovětská literatura, potom v zhabanej knihe Aktívne svedomie. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1987; potom v knihe FELDEK, Ľ.: Homo politicus. Praha, Slovenský literárny klub v ČR 2008.)

Vlado Bednár (1941 — 1984), prozaik, dramatik a spisovateľ pre deti. Zahynul po nešťastnom páde do jamy na rozkopanej ulici.

Slovenská smrť

(Z knihy Slovák na Mesiaci. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1986.)

Štefan Moravčík (1943), vyštudoval filozofiu a dejepis na Filozofickej fakulte UK, pracoval ako redaktor v Tatrane, po vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov ako „vyhľadávač kníh“ v Univerzitnej knižnici, neskôr ako referent pre mladé výtvarné umenie na Zväze slovenských výtvarných umelcov, potom ako redaktor a od roku 1986 ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, od roku 1994 ako šéfredaktor Slovenských pohľadov.

1

Štefan Moravčík si kdesi krásne spomína, že nikdy nepočul od svojej matky normálnu vetu, len samé „šlebedo šlofňo“. Už od kolísky teda vedel, že jazyk nie je len dorozumievací prostriedok, ale aj pohanský rituál sprevádzaný tajomnými zaklínadlami. A — pretože človek neprestal byť súčasťou kolobehu prírody — že i ľudský jazyk sa nielen používa, ale aj ustavične obnovuje a tvorí. Tak spoznala slovenská literatúra básnika, u ktorého ani tá najobyčajnejšia veta — napríklad „dievčatá začínajú kukať po chlapcoch“ — nie je určená iba na zrozumiteľné vnímanie, ale vždy z nej vyletí aj číry zvuk, pretože podľa neho nikdy nie sme iba v civilizácii, vždy sme aj v prírode, nie iba medzi kukajúcimi sa dievčatami, ale aj medzi kukučkami. Ak k tomu pridáme Veľkú Moravu, šesťdesiate roky, univerzitné vzdelanie, Mladú tvorbu a, samozrejme, osobné dispozície — medzi nimi na prvom mieste veľký talent — máme na svete picassovského básnika, nie zdĺhavo a zúfalo hľadajúceho, ale vždy hneď a hravo nachádzajúceho. Stačí si porovnať Moravčíka so Stachom. Obom sadne erotická téma — ale Stacho si ju ešte musí vybojovávať, na dobe aj na sebe, Stacho ešte miluje „s tŕňom pri pohlaví“, kým Moravčík je už bezstarostný „Venušin paholok“, ktorý Stachove muky dávno hodil za hlavu.

Teda aspoň by sa to tak mohlo zdať — medziiným aj vďaka Stachovi, ktorému sa Moravčíkov básnický naturel nemohol nezapáčiť a ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ to bol určite predovšetkým on, kto sa postaral, aby Moravčík bez problémov odštartoval.

V tom čase som Moravčíka — hoci to bol rovesník mojej ženy — ešte osobne nepoznal.

Stacho sa s ním ako redaktor stretnúť musel, ja som na to dôvod nemal. Bol by azda taký dôvod počas mojej externej epizódy v Mladej tvorbe v roku 1966 — no Moravčíkove básne a články som v nej začal čítať až po svojom odchode.

Aj to však malo svoje čaro — čítať niekoho, kto síce žije kdesi nablízku, ale poznáme ho iba z jeho textov, akoby to bol nejaký Francúz alebo Američan. Moravčíkove básne sa mi páčili — a jeho kritiky takisto. Už ich nadpisy — ako Trikrát veľké duchhovno — boli také výrečné, že ani nebolo treba ďalej čítať. Jakubovské pohanské zaklínadlá nedokázalo skrotiť ani jeho medzičasom v Bratislave nadobudnuté vzdelanie.

No aj keď som Moravčíka osobne nepoznal, vedel som si predstaviť, že musí vzbudzovať u svojich obetí poriadnu nenávisť. Nebudú sa mu chcieť pomstiť?

2

Štart v rokoch 1969 a 1970 sa mohol ešte odohrať bezproblémovo — normalizácia neudrela hneď vzápätí po auguste 1968. No i tak tie vročenia prvých dvoch Moravčíkových kníh vyzerajú zlovestne a veštia už trochu iné pokračovanie jeho príbehu. Najnekomplikovanejší talent, aký sa objavil v slovenskej literatúre z konca šesťdesiatych, sa vo svojom osobnom aj básnickom príbehu nevyhol komplikáciám sedemdesiatych rokov.

Po auguste 1968 totiž — po dvoch rokoch relatívneho pokoja — nastalo vybavovanie účtov. Na rozdiel od päťdesiatych rokov, keď si vybavovali stalinisti účty s triednym nepriateľom, tentoraz sa čistka odohrávala najmä vnútri komunistickej strany, ktorá dostala z Moskvy úlohu zbaviť sa tých, čo zlyhali počas Pražskej jari. No ani zvyšok spoločnosti sa nemal iba nečinne prizerať. Z rodnej strany vylúčených komunistov čakal ešte ďalší postih — mali prísť o svoje nomenklatúrne posty a — pokiaľ to boli umelci — mali byť vylúčení aj z umeleckých zväzov.

Vylučovanie viselo vo vzduchu aj nad Zväzom slovenských spisovateľov a v strehu museli byť práve tak jeho najvyšší funkcionári, ako aj všetci členovia.

Vylučovaniu predchádzal chýr, že na ruskej ambasáde pracuje akýsi zbor poradcov, ktorí vypracúvajú smerné čísla, koľko ľudí sa má odkiaľ vylúčiť. A neskôr potom chýr, že sú už známe aj presné počty: Zväz slovenských spisovateľov má vraj opustiť 35 vylúčených komunistov.

Organizácia komunistickej strany pri Zväze slovenských spisovateľov sa ich zbavila jednohlasne, tak ako jej to velila stranícka disciplína. No predsedníctvo zväzu sa chcelo vylučovaniu vyhnúť, a tak vypracovalo a na podpis všetkým členom rozoslalo nové stanovy, v ktorých preambule bolo kulantne naformulované zmierenie sa so situáciou. Podľa mienky autorov preambuly so zmierením nebudú kandidáti vylúčenia súhlasiť a nové stanovy nepodpíšu. Sami sa tak vylúčia zo zväzu — a nebude ich treba vylučovať.

Bola to chybná kalkulácia. Členstva v komunistickej strane zbavení spisovatelia to podpísali všetci. Muselo prísť druhé kolo — skutočné vylučovanie, o ktorom som už viac ráz písal. Nebol som vtedy v strane, nijaká stranícka disciplína ma k ničomu nenútila a keď prišla chvíľa vylučovania, ruku som nezdvihol.

No toto nie je teraz našou témou: ostaňme pri Moravčíkovi a vráťme sa ešte k tým novým stanovám.

Hoci bezpartajný, Štefan Moravčík bol jediný člen Zväzu slovenských spisovateľov, čo nové stanovy nepodpísal, a tak on jediný sa sám vylúčil zo Zväzu slovenských spisovateľov už v tom prvom kole.

Bol to paradox — nuž nečudo, že mal aj paradoxné pokračovanie. Hoci v Čechách sa normalizácia veľmi rýchlo začala podobať na päťdesiate roky a najmä rovesníci Jana Palacha sa čoskoro začali ocitať za mrežami, na Slovensku to prebiehalo inak. Komunisti si povedali, že sa nebudú k sebe navzájom správať tak ukrutne, ako sa v päťdesiatych rokoch správali k triednemu nepriateľovi.

Len čo mali za sebou vylučovanie, hneď začali premýšľať, ako vylúčeným súdruhom pomôcť a plietli pre nich záchranné siete.

Predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč ich vraj pozachraňoval toľko, že vytvorili celé jedno oddelenie (hovorilo sa mu vraj „rakovinové“). A inde zas iní nevylúčení držali ochrannú ruku nad vylúčenými a nachádzali spôsob, ako im pomôcť v existenčných ťažkostiach.

Iba bezpartajného Štefana Moravčíka sa to netýkalo. Nemal nič spoločné s komunistickým „zlyhaním“ — nuž, paradoxne, práve naňho doľahol existenčný postih najhoršie.

Alebo možno aj nie paradoxne. Nezabudnime, že to nebol iba básnik, ale aj kritik. Kritizovaní mávajú dobrú pamäť — Moravčík ťažko mohol rátať s tým, že ho pustia k nejakému honoráru čo i len pod falošným menom. Nielenže mu odmietali pomôcť, ale aj dozerali, aby mu nepomohol niekto iný. Hoci mal päť detí, nikoho z mocných to nedojímalo — a jediné miesto, ktoré sa mu v tej dobe podarilo získať, bola práca v katakombách Univerzitnej knižnice, kde vyhľadával knihy podľa žiadaniek.

Bol v pasci duchhovna.

Navyše ani v tej pasci si nedával pozor a nahlas si uľavoval. Jeho výkriky už vzápätí ktosi donášal duchhovnu do uší — a tá pasca duchhovna bola čoraz bezvýchodnejšia.

3

Nebudem znova rozprávať, ako som sa po Stachovej autohavárii stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ — rozprávam o tom v kapitolke o Janovi Stachovi. Hoci to nebola nejaká vysoká pozícia, v mojom prípade mala zvláštny pôvab.

Bolo mi jasné, prečo si na zastupovanie Jana Stacha vyhliadli práve mňa.

Nielenže som bol — podobne ako Stacho — na tú prácu vhodný ako básnik. Bol som aj — podobne ako Stacho — priateľom Miroslava Válka, ktorý sa v tom čase stal ministrom kultúry.

No aj keď mi to bolo jasné, nečakal som od nikoho nijaké rady, čo mám robiť — sám som si určil priority. A prioritou číslo jeden sa stal pre mňa Štefan Moravčík. Skamarátil som sa s ním a ubezpečil som ho, že keď prinesie zbierku básní, hneď ju zaradím do edičného plánu. Aby s tým nemali problémy moji nadriadení, preskočil som ich a ohlásil som sa s Moravčíkovou kauzou u ministra kultúry.

„Nemôžem sedieť na stoličke vedúceho redaktora oddelenia poézie a prizerať sa, ako má zakázanú publikačnú činnosť jeden z najväčších talentov slovenskej poézie,“ referoval som mu, keď ma prijal.

„Hovoria mi, že je to len taký slovný hračkár,“ povedal mi na to Miroslav Válek.

Moravčík mal aj tú smolu, že v čase, keď sa objavil na scéne, Válek už nové talenty nesledoval, inak by si názor urobil sám.

„A komu veríš?“ opýtal som sa ho. „Tým, čo ti to hovoria, alebo mne?“

„Verím tebe,“ zasmial sa Válek, a kto si tú vetu chce nahlas zopakovať, nech sa tiež pri tom zasmeje a nech nemäkčí, Válek bol z Trnavy.

No potom zvážnel: „Môj súhlas máš, ale musí to ešte schváliť predsedníctvo Zväzu slovenských spisovateľov.“

Predsedníctvo sa so schválením neponáhľalo. Jednak sa predsedníctva nezvyknú s ničím ponáhľať už zo svojej podstaty — a jednak mal Moravčík zopár nepriateľov priamo v predsedníctve.

Bol červeným súknom najmä pre Vojtecha Mihálika — zrejme preto, že sem- tam urazil niektorého z mladých autorov z mihálikovskej liahne a títo urazenci Mihálikovi naňho donášali.

Nie všetci členovia predsedníctva však boli na Mihálikovej strane. Dôveroval som najmä Vladimírovi Mináčovi. Práve keď sa blížilo zasadnutie predsedníctva, kde sa mal preberať Moravčíkov prípad, sa stalo, že súd omilostil akéhosi vraha a ten, len čo ho prepustili z väzenia, zavraždil pri škriepke na stanici v Kraľovanoch železničiara.

„Povedz na tom vašom predsedníctve, prosím ťa, že aj vrahovia už dostávajú milosť, aby mohli znova vraždiť — a Moravčík, ktorý nikoho nezavraždil, ešte stále nesmie publikovať.“

Mináč nesklamal a povedal to tam.

Mihálik vraj ešte urobil posledný pokus a citoval Moravčíkov kaviarenský výrok, v ktorom Moravčík nazval Andreja Plávku národným umrlcom. Chcel tým zdvihnúť žlč predsedovi Zväzu spisovateľov — národnému umelcovi Andrejovi Plávkovi. No Plávku sa to vraj vôbec nedotklo, zato Mináč to už nevydržal a na Mihálika sa rozkričal:

„Vojtech, nepleť sem kaviarenské klebety, toto je rozhodovací proces.“

Mináčov krik zabral. A predsedníctvo rozhodlo, že Moravčík môže znova publikovať.

4

Dosiahnuť na predsedníctve toto víťazstvo trvalo dva roky — a nebolo vyhraté ani potom.

Darmo Moravčík už dávnejšie priniesol rukopis básnickej zbierky Čerešňový hlad, darmo som sa poponáhľal zaradiť ju do plánu, darmo som čo najrýchlejšie na ňu získal tie vtedy nevyhnutné dva kladné posudky, darmo som sa usiloval, aby ten rukopis — a presne taký, ako ho priniesol, bez akéhokoľvek „dobového“ zásahu — čo najskôr putoval do výtvarnej redakcie a odtiaľ do tlačiarne…

Nastala nová situácia. Vojtech Mihálik — potom, čo ho pre akési galantné dobrodružstvo vypoklonkovali zo Snemovne národov — sa zrazu začal doma nudiť a vydupal si riaditeľskú stoličku vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Iste tým nebol nadšený dovtedajší riaditeľ, ktorý mu ju musel uvoľniť. No svojím vlastným rozhodnutím nebol veľmi nadšený ani Miroslav Válek. Keď ma vtedy stretol, povedal mi:

„Dávam ho tam len preto, že si tam ty — ty si s ním poradíš.“

Aj vtedy sme sa obidvaja zasmiali — no, pravdupovediac, netušil som, ako si môže vedúci redaktor jedného oddelenia poradiť s riaditeľom celého vydavateľstva.

Do Mihálikovho príchodu som ani necítil, že mám vo vydavateľstve nejakých nadriadených. No keď sa stal riaditeľom básnik, musel som sa zmieriť s tým, že ho bude zaujímať najmä redakcia poézie. Nezabudnuteľný bol hneď prvý prejav, s ktorým predstúpil pred vydavateľský kolektív, a aforizmus, ktorým komentoval svoj prvý riaditeľský čin.

„Z edičného plánu redakcie poézie vyraďujem dve zbierky — Moravčíka a Marčoka. Marčoka preto, lebo je angažovaný, ale netalentovaný. A Moravčíka preto, lebo je talentovaný, ale neangažovaný.“

Bol som práve na tvorivej dovolenke, prekladal som Kollárovu Dcéru Slávy, nuž nepočul som ten výrok naživo. Iba sa ku mne doniesol — aj s Jóbovou zvesťou, že Moravčíkov Čerešňový hlad, ktorý už-už odchádzal do tlače, dal Mihálik stiahnuť z výroby. Zastaviť Marčoka bolo ešte ľahšie — bol iba v rukopise.

Viliam Marčok bol literárny vedec — poézia nebola jeho parketa. Ani ja som nepreceňoval jeho básnický talent — no ako vylúčenec nesmel vtedy publikovať vôbec a tá bariéra by sa vydaním básnickej zbierky prelomila. Podobne to bolo s Moravčíkom. Nemal síce nič spoločné s tým, ako si medzi sebou vybavovali účty bývalí stalinisti a nezlyhavší komunisti, no, zopakujme si to, bol to jediný nestraník, ktorý nepodpísal nové stanovy Zväzu slovenských spisovateľov, a tak sa z neho sám vylúčil — čo znamenalo aj preňho zákaz publikovania. Takisto v jeho prípade bolo treba prelomiť bariéru. Z Mladých liet aj Smeny sa vypytovali: „Kedy už vyjde ten Čerešňový hlad, aby sme aj my mohli dať do tlače Moravčíkove rukopisy?“ Aj Mihálik musel vedieť, že je to takto. No na počudovanie — hoci vyrástol v plebejskej košeli a v detstve možno aj hladoval — súcit s Moravčíkovými hladnými deťmi sa mi v ňom prebudiť nepodarilo. Mihálik uctieval iba siamske dvojbožstvo talentu a angažovanosti.

Marčokova básnická zbierka nevyšla nikdy. Moravčíkov Čerešňový hlad som však obetovať nemienil a odkázal som Moravčíkovi, aby nevešal hlavu, budeme bojovať ďalej.

Nevedno, či dostal môj odkaz, no keď som sa vrátil z tvorivej dovolenky, vítal ma Vojtech Kondrót, ktorý ma počas neprítomnosti zastupoval, prekvapujúcou informáciou:

„Nemusíš sa už púšťať do nijakého boja, Moravčík je v tlači.“

„Čože?“ čudoval som sa. „Mihálik ustúpil? “

„Nie Mihálik. Ustúpil Moravčík.“

A dozvedel som sa, že celý prípad vyriešil ešte pred mojím návratom naozaj sám Štefan Moravčík: prišiel a doplnil zbierku o pár optimistických básničiek.

Náš najbližší rozhovor bol potom takýto:

„Nemusel si to robiť. Dotiahli by sme to do víťazného konca aj bez toho.“

„Chcel som ti pomôcť. Nemohol som sa už dívať, ako sa so mnou trápiš.“

Nuž, toto je príbeh Čerešňového hladu, v ktorom som nakoniec nepomáhal ja Moravčíkovi, ale on mne. V tých časoch to bolo takmer dojímavé.

To, čo hovorím vyššie, však treba čítať ako citát — posledné odseky sú prevzaté z článku Poznámky na pamäti, ktorý vyšiel v roku 2004 v Romboide a začínal sa slovami:

„V červenom Romboide č. 1/2004 má Valér Mikula v článku „Červené“ päťdesiate v „zlatých“ šesťdesiatych takúto vetu:

„Pokiaľ ide o Feldeka, jeho neodškriepiteľná zásluha na vyjdení mnohých básnických knižiek režimom ,trpených‘ autorov je tak dvojsečná: presadil ich publikovanie, ale zároveň dohodol ich kontamináciu dobovo konformným politickým balastom, čím pomáhal rozširovať pokryteckú morálku plazivej ,normalizácie‘.“

Nuž — aby som tú „zásluhu“, ktorú mi priznáva Valér Mikula — ešte spestril: jedným z mojich autorov bol aj Valér Mikula. Keď vkročil do mojej kancelárie, zagratuloval som mu k jeho v Smene vydanej básnickej zbierke Zvieratko noc, a potom som bol zvedavý, či nemá ďalšiu. Nemal. Básne už vraj nepíše. No dohodli sme sa aspoň, že pre Kruh milovníkov poézie preloží Vreckové básne francúzskeho básnika Pierra Alberta Birota. Preložil a bola z toho pekná kniha. Zaviedol som vtedy v KMP sériu tematických (alebo žánrových) antológií. Valér Mikula uvítal aj moju ďalšiu ponuku a urobil ďalšiu krásnu knihu — antológiu Piesne potulných pevcov (slovenská poézia o svete). Keď uvážime, že napríklad Milošovi Krnovi, hoci bol členom ÚV KSS, sa do našej erbovej edície KMP nepodarilo preraziť ani ako básnikovi, ani ako prekladateľovi — koho sme to vlastne vtedy tak plazivo a pokrytecky uprednostňovali a koho diskriminovali?

V tom texte v Romboide z roku 2004 som sa možno bránil viac než bolo treba, a preto vyzerá ako akési skladanie účtov. Ale aké skladanie? A prečo?

Aj keď sa Mihálikovi podarilo vydanie Čerešňového hladu ešte o rok oddialiť — to je tak asi všetko, čo sa mu podarilo.

Príbeh tej knihy nie je jej, ani Moravčíkovou, ani mojou prehrou — a som si istý, že ani do dejín slovenskej literatúry to nevojde ako prehra.

Valér Mikula je aj autorom Moravčíkovho hesla v Slovníku slovenských spisovateľov a napísal tam: „Po ,konsolidačných‘ perzekúciách mohol Moravčík vydať ďalšiu zbierku Čerešňový hlad až 1979 (bežnou dobovou publikačnou podmienkou bolo začlenenie tzv. angažovaných básní, čo autor urobil v oddiele S kým).“

Je to takmer korektné, no iba takmer.

Tá podmienka nebola bežná — bola Mihálikova.

A okrem toho: každý, kto sa na to pozrie ex post a bez tej novodobej kádrovníckej posadnutosti, príde navyše aj na to, že Kondrót aj Mikula sa mýlia. Moravčík neustúpil a básne, ktorými doplnil Čerešňový hlad, neboli angažované v bežnom zmysle toho slova — ak za jeho vtedy bežný zmysel považujeme poplatnosť režimu. V jednej básni — v tej, v ktorej sa všetky slová začínali na „s“ — si dokonca spravil z Mihálika a z jeho obľúbenej „angažovanosti“ žart. A napríklad iná dodatočne pridaná báseň — báseň Neutrónová bomba — tá síce bola angažovaná, no nie v komunistickom, ale v kresťanskom duchu, veď sa končí tým istým slovom, ktorým sa končila aj kedysi taká slávna Blokova báseň Dvanásť, slovom Kristus:

6

Tu by sa mohol príbeh Čerešňového hladu aj skončiť, ale jeho pokračovanie je príliš lákavé, než aby som si ho odpustil.

Ešte skôr, než vyšiel Čerešňový hlad, sa stalo, že tajomník Zväzu výtvarných umelcov Ignác Kolčák hľadal referenta pre mladé výtvarné umenie: poradil som mu Štefana Moravčíka.

No jeho pôsobenie na Zväze výtvarných umelcov netrvalo dlho: uvoľnila sa totiž stolička rovno oproti mne, v mojej redakcii. Ján Šimonovič sa urazil, že ho nútim, aby v preklade Jesenina používal aj rýmy, odišiel do Smeny, a Štefana Moravčíka som zvábil na jeho miesto.

Bol to môj ďalší husársky kúsok — pamätníci sa dodnes rozpomínajú, aký úžas v nich vyvolal. O tom, ako to prebehlo, som už písal aj v spomenutom Romboide:

„Mihálik bol ešte stále riaditeľom, ešte stále nemal Moravčíka rád — ale nevzdoroval. Na jeho spacifikovanie stačila vtedy jedna veta, ktorú by som takisto rád zachoval pre históriu:

,Vojtech, do mojej redakcie nastúpi Moravčík, Miro už o tom vie.‘

Mihálik mlčal — mal zrejme plné ústa. Prihovoril som sa mu totiž v klube spisovateľov vo chvíli, keď práve nehladoval. A tak, aj keď ‚Miro‘ nevedel o ničom, Moravčík nastúpil.“

A neskôr, keď Mihálik odišiel do penzie (a keď som to v roku 1986, po vylomenine v čitárni U červeného raka, zabalil vo vydavateľstve aj ja), postaral som sa, aby ma Štefan Moravčík vystriedal aj vo funkcii vedúceho redaktora.

(Vyšlo v Slovenských pohľadoch 1/2013.)

Peter Belan (1946), občianskym povolaním lekár, ale aj spisovateľ a divadelník. Už za študentských čias sa stal legendou ako spoluzakladateľ Divadla u Rolanda, pre ktoré napísal niekoľko hier.

1

Nedávno som si znova prečítal knihu Patricka Ryana Jak jsem vyhrál válku, ktorá vyšla v roku 1970. Kniha je napísaná štýlom „nič mi nie je sväté“ — a Patrick Ryan, respektíve jeho hrdina, veliteľ dvanástej čaty Štvrtého mušketierskeho Goodbody, si v nej spomína na vojnu. Každá kapitola tej knihy je samostatnou poviedkou, každú uvádzajú seriózne citáty z diel či pamätí účastníkov a historikov druhej svetovej vojny — a v každej potom exploduje bezočivý humor.

Napríklad desiatu kapitolu uvádza citát z Pamätí maršala Montgomeryho, v ktorom sa medziiným hovorí: „Pravděpodobně jednou z největších předností, jakou se může velitel vykázat, je schopnost vyzařovat důvěru v plán operace…“

A potom nasleduje príbeh hlavného hrdinu Goodbodyho, ktorý budem citovať po česky, pretože knihu mám po ruke v češtine, vo výbornom preklade Františka Vrbu.

Jedného dňa, v júli 1943, keď Goodbodyho pluk dobyl Tunis (alebo, ako to formuluje on sám „když jsem dobyl Tunisu“), zavolá si hlavného hrdinu kapitán Tablet a povie: „Mám pro vás zvláštní úkol, Goodbody. Se schválením vrchního velitele jste byl vybrán za styčního důstojníka.“

Do vojenského tábora prenikajú arabskí obchodníci (doslova „hordy Arabů, prodávajících ryby, ovoce, vejce a mladé ženy“) a Goodbody sa dozvie, že jeho úlohou bude zostaviť menný zoznam 150 vyvolených, vydávať im priepustky a kontrolovať ich pohyb. Goodbody v tom nevidí nijaký problém až do chvíle, kým jeho poverenie neobohatí ďalší rozkaz: „Na štábu armády jsou znepokojeni výskytem úplavice…“, a preto „žádný obchodník nesmí dostat propustku, dokud nebude prověřen rozborem vzorku jeho výkalů“.

Goodbody vyfasuje na splnenie svojej úlohy debnu konzervičiek, ktoré vyvolajú úžas arabského tlmočníka: „Krinda, šéfe! Sem eště neslyšel, aby někdo zbíral tendle sajrajt. Co s tím sakra bude váš generál dělat?“

„Analyzovat,“ odpovedá Goodbody tlmočníkovi. „Rozeberou to na kousíčky, aby viděli, z čeho se to skládá.“

Tlmočník žasne ďalej: „Ale to ví přece každej, z čeho se to skládá. Dyk jsou to vobyčejný — “ Goodbody však tlmočníka uzemní: „Pro šéfa zdravotní služby je v tom plno fascinujícich informací.“ Ako vidno, nečítame nič, čo by sme museli považovať za nepríjemnú hyperbolu. Všetko je to seriózne myslené aj seriózne prebiehajúce — na absurditu to povyšuje štýl, ktorým hovoria hrdinovia knihy. A aj oni ním hovorili nepochybne už vtedy, keď sa príbeh odohrával — teda nie až vtedy, keď ho Ryan napísal. To je ten zázrak realistickej absurdity, dielo — takpovediac — viacnásobného autorstva. Preto bývajú majstri dobre odpočúvaného dialógu lepšími spisovateľmi než prozaici, ktorí sa spoliehajú iba na seba — a potom nás uspávajú sivými plachtami neprerušeného monológu. (Nie náhodou uvádza Ryana ako svojho obľúbeného spisovateľa aj majster dialógu Ľubo Dobrovoda v rozhovore s Veronou Šikulovou v časopise Miau.) Sledujme však Goodbodyho správanie tesne pred odberom vzoriek:

„V sobotu ráno jsem dal nastoupit všem sto padesáti obchodníkům. Prostřel jsem stůl anglickou vlajkou a na něm stály seřazeny lesknoucí se válečky. Oblékl jsem se pro tu příležitost do parádní uniformy. Není nad trochu pompy, aby to zapůsobilo na domorodce náležitým dojmem…“

Stop. Kto je zvedavý, ako to pokračovalo, nájde si to v knižnici — pre potreby tejto úvahy som však už citoval dosť na to, aby sa mi podarilo odkryť súvislosť medzi Ryanovým spisovateľským rozmachom a slobodou prejavu, do ktorej patrí aj neúctivé zaobchádzanie so zástavou.

Všimli ste si to?

Goodbody sa dopustil rovnakého „zločinu“ ako slovenskí rebelanti Potocký a Mišún, keď v novembri 2012 spálili pred slovenským parlamentom zástavu EÚ a hrozil im za to trest. Zastal som sa ich vtedy článkom v Pravde, v ktorom som pripomenul, že pálenie zástavy uvádza americká ústava ako príklad tam, kde sa v nej hlása, že „freedom of speech“ čiže sloboda prejavu sa vzťahuje aj na nonverbálne prejavy. Dôstojník Goodbody sa môže správať neúctivo k britskej zástave úplne bez obáv, pretože mu to dovoľuje západné chápanie slobody prejavu.

Prinajmenšom pozoruhodné je tu ešte čosi ďalšie. Napriek totálnej neúctivosti ku všetkému, počnúc britskou zástavou, duch, ktorý vanie z Ryanovej knihy, je hravý, a keďže hravosť nejde veľmi dohromady s nenávisťou, je to duch vlastenecký. Tú zástavu, ku ktorej je taký neúctivý, Ryanov hrdina miluje a je pripravený za ňu položiť život. O tejto jeho láske a o tom odhodlaní sa dozvieme aj expresis verbis — v úplnom závere knihy.

No ani v tom úplnom závere autor nezľaví čo len chlp zo svojej hravej bezočivosti. Aj o Britoch, ktorí, nebodaj, vykročia raz do tretej svetovej, povie: „Jsem přesvědčen, že znovu nastoupí pod prapor, vzdorně vzhlédnou k hřibovitému mraku, až zakryje oblohu, s neuhýbající odvahou budou čelit padajícím částečkám stroncia…“

2

Popri výbuchoch smiechu nad Ryanovou knihou sa však nevyhneme ani vážnej otázke: nájdeme čosi podobné aj v našej literatúre?

Ako Stredoeurópania sme nemali vo svojich dejinách priveľa príležitostí, aby sme milovali politické systémy a štátne celky, v ktorých sme žili.

Haškov Švejk či Škvoreckého Tankový prapor nie sú knihy napísané horšie, naopak — Haškov Švejk je vo svojom žánri takmer bezkonkurenčný. No bolo by naozaj čudné, keby Švejk tajne miloval rozpadávajúce sa Rakúsko-Uhorsko alebo hrdinovia Tankového praporu bez moralizovania prijímali vládnuci stalinizmus.

Pátranie po hravom bezočivcovi a la Goodbody nie je ľahké ani v slovenskej literatúre. Paradoxne sa však začína tento typ objavovať v období zdanlivo bezútešnom — za normalizácie.

Normalizačná moc si totiž iba na svojom začiatku prisvojila krajinu a jej sku- točného vlastníka, slobodymilovného občana, izolovala a vyháňala do emigrácie. Ako čas bežal, situácia sa obracala. Normalizačný vládca Jakeš zisťuje, že je to v skutočnosti on, kto je izolovaný „jako kůl v plotě“, zatiaľ čo občan sa čoraz viac cíti byť vlastníkom svojej vlasti. November 1989 je ešte za obzorom, no „zelení“ už preberajú zodpovednosť za „Bratislavu nahlas“, na Kolibe znova nakrúca Jakubisko, a to dokonca koprodukčné filmy s Giuliettou Masinou a inými západnými hviezdami, znova majú svoje divadlo Lasica a Satinský, Slovenské národné divadlo interpretuje v neuveriteľne aktuálnom duchu Erdmanovho Samovraha, Ibsenovho Nepriateľa ľudu (a dovolím si pridať k tým dvom hrám aj svoju Skúšku) — nuž prečo by sa ako vlastník svojej vlasti necítil aj románopisec?

To neznamená, že literárny hrdina dobrej knihy musí byť za každú cenu optimista. Slobodov Rozum, najvýznamnejšie prozaické dielo osemdesiatych rokov, sa končí vetou „som zabitý človek“ a jeho hrdina, idúci v závere peši a v protismere po diaľnici, sa vlastne pokúša o samovraždu — no predsa je tu čosi optimistické: je to samotný fakt, že to vyšlo a že to vyšlo v normálnom vydavateľstve. Český disident Ludvík Vaculík sa o Rozume vyjadril, že v Čechách by mohol vyjsť iba v jeho Edícii Petlice. A optimistické je aj to, že je to vynikajúca kniha — dodnes (čiže ani v slobodných podmienkach vytvorenými dielami) neprekonaná.

Nuž, a v tejto atmosfére blížiaceho sa konca komunizmu sa aj na Slovensku začína rodiť radostná satira ryanovského typu. Jedným z jej najvýznamnejších predstaviteľov je hravý bezočivec Peter Belan a jeho Ryby na suchu.

3

Peter Belan patrí do tej skupiny umelcov, ktorí síce neboli za normalizácie zakázaní, no s možnosťou, že zakázaní budú, sa ustavične zahrávali. Kto sa zahráva, dáva prednosť hravosti pred moralizovaním. No ak nemoralizuje, to ani náhodou neznamená, že by bol nemorálny. Hravosti dáva taký umelec prednosť preto, lebo vie, že moralizátorstvo nie je vždy tá najlepšia cesta k umeleckému výsledku. Umelcovi- moralizátorovi sa totiž ľahko môže prihodiť, že sa stane iba krivým zrkadlom toho, proti čomu bojuje — že napríklad z nenávisti k neľútostným kádrovníkom sa stane sám neľútostným kádrovníkom. To vysvetľuje, prečo sa medzi umelcami, čo sa so zakázanosťou iba zahrávali, dvíhala vlna čohosi, čo bolo slobodnejšie, pretože samostatnejšie, a teda aj umelecky produktívnejšie než to, čo by chceli (ale ktovie, či aj mohli) ponúknuť, keby šli hlavou proti múru. Nazvime to vlnou hravej bezočivosti. Aj umelec, ktorý sa so zakázanosťou iba zahráva, bojuje proti diktatúre — no bojuje proti nej tak, že jej prechádza cez rozum, bojuje vtipom, metaforou — niekedy to môže byť len slovná hračka alebo len pauza — no jeho publikum o jeho boji vie a dokáže prijať aj slovnú hračku, akoby to bol politický manifest.

Hneď v prvej hre Petra Belana Ostrovy toho bolo neúrekom. Zabával som sa na tom, už keď som to čítal — no ešte viac, keď som to videl na scéne. Napríklad taká veta „poďme sa pozrieť na západ slnka“ bola pri čítaní ešte krotká — ale keď sa hrala s dlhou pauzou uprostred („poďme sa pozrieť na západ… slnka“) zo slova západ s malým z sa zrazu stávalo slovo Západ s veľkým Z — a to si už všimla aj Štátna bezpečnosť, ktorá na predstaveniach Divadla u Rolanda nikdy nechýbala. Všimla si to — ale neporadila si s tým. Bolo to hravo bezočivé. Bezočivosť bola ľahko čitateľná — no vďaka hravosti to bolo nepolapiteľné.

Podobnú vlastnosť ako Belanove hry mali aj jeho poviedky.

Ryanovská hravá bezočivosť sa v nich hľadá o to ľahšie, že v nich — najmä v jednej z nich — nájdeme aj ryanovskú tému.

Nuž, všimnime si práve túto: volá sa Pomalé dni vojenské.

Podobne ako Ryanovi ani Belanovi nie je na vojenskej téme nič sväté. Autorovo alter ego (jeho Goodbody) sa volá Viktor Hák. A podobne ako je Ryanov humor vtelený do Goodbodyho reakcií, aj humor Belanovej poviedky sa odohráva najmä v reakciách vojenského lekára Viktora Háka.

Keď napríklad Hákov kolega lekár poznamená o vojakoch z útvaru, pri ktorom slúžia, že keď sa raz rozídu, „mnohých v živote už nestretneme“, doplní ho Viktor Hák slovami: „Veľmi príjemná myšlienka.“

Keď sa Viktor Hák usiluje definovať rozdiel medzi vojnou a civilom, dopracuje sa k myšlienke: „Na vojne si uťahujeme zo slabšieho bez výčitiek svedomia.“

Keď sa vysmieva z predpisov, ktorými sa musí riadiť vojenský lekár a v ktorých je s byrokratickou tuposťou pomiešané závažné s nezávažným, Viktor Hák ich nepohaní, ale pochváli: „Tieto tabuľky sú veľmi dobrá vec. Je v nich všetko. Od odtrhnutia prirodzenia až po zaľahnutie v ušiach a hluchotu.“ Keď neprítomného vojaka zachraňuje jeho spoluvojak výhovorkou „išiel pracovať“, Belanov hlavný hrdina to zhodnotí takisto bez vzrušenia: „Tento termín pre spánok zaviedol Staidl. Postupom času sa vžil na celej ošetrovni.“ A dokonca začne spánok nazývať prácou aj Viktor Hák.

Viktor Hák si svoj hravo bezočivý spôsob myslenia uvedomuje a usiluje sa svoje repliky „zapamätať s úmyslom použiť ich niekedy na pobavenie väčšej spoločnosti“.

Celá tá vojenská drezúra, ten bič, čo sviští aj nad ním, je aj samému Viktorovi Hákovi smiešny. No márne by sme čakali, že táto poviedka vyústi do nenávisti k armáde, a teda vlastne — keďže armáda je symbolom režimu — do nenávisti k režimu.

Ryanovský vojak netrpí schizofréniou, nie je to zakuklený zradca — je spokojný, že ho jeho hravá bezočivosť drží nad vecou, a preto nemusí ani metaforicky emigrovať do nejakej inej, pohodlnejšej reality: trúfa si obstáť aj v tejto.

A tak — podobne ako Ryan britskú armádu na záver svojej knihy — aj Belanov hrdina na záver poviedky armádu, v ktorej slúži, pochváli — či aspoň ju označí za svet, za ktorým by mu prípadne mohlo byť aj ľúto.

Keď sa Viktor Hák môže konečne zbaviť vojenských povinností a stojí pred policou so svojimi medicínskymi knihami, zrazu sa ešte raz bezočivo pohrá so svojimi emóciami:

„Ako je možné, pomyslel si, že sa neviem donútiť k preštudovaniu týchto kníh? Mám ich rád, sú zaujímavé, a predsa to nejde. Chýba mi bič?“

František Mikloško (1947), spisovateľ a editor. Pôvodným povolaním matematik. Do roku 1983 pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV, potom robotník a disident, aktivista tajnej cirkvi, jeden z organizátorov Sviečkovej demonštrácie (25. marca 1988) a v novembri 1989 spoluzakladateľ VPN. V rokoch 1990 — 92 bol predsedom slovenského parlamentu a do roku 2010 jeho poslancom. Dva razy (v rokoch 2004 a 2009) kandidoval na funkciu prezidenta SR. Sústavne sa podieľa na tvorbe edičného programu Vydavateľstva Michala Vaška, ktoré venuje pozornosť zločinom komunizmu. Napísal knihy Nebudete ich môcť rozvrátiť (1991), Čas stretnutí (1996), Desať spravodlivých (2011) a Znamenia čias (2013).

Aj keď František Mikloško nemal za sebou roky väznenia ako Václav Havel alebo Arpád Göncz, v čistote charakteru sa im určite vyrovnal. Ako organizátor Sviečkovej demonštrácie si prinášal na politickú scénu po Novembri 1989 kredit z minulosti a usiloval sa obnovovať si ho zas a znova. Nehľadal zisk pre seba — dodnes žije v bytíku, v ktorom žil aj pred dvadsiatimi rokmi. Jeho vždy trápili hlavne cudzie starosti. A poctil ma tou dôverou, že na riešenie niektorých ma prizýval.

„Založ divadlo,“ povedal mi raz, keď ma stretol. „Musíme dostať Milana Sládka nazad z emigrácie.“

„Chce to aj strechu, pod ktorú by sa mohol vrátiť.“

„Tak nájdi aj tú strechu.“

Našiel som Arénu — zdevastovanú historickú budovu za Starým mostom, v ktorej priestoroch práve vypršal čas prenájmu televíznym skladom a dielňam. No televízia sa tých priestorov vzdávala nerada. Nestačilo, že sme založili divadlo Aréna na papieri a že som bol jeho dočasným riaditeľom (Milan Sládek nemal ešte občianstvo) — o budovu Arény bolo treba zabojovať.

Zábavná spomienka: zlákal som raz zopár kompetentných, aby si šli budovu obzrieť. V dožívajúcich skladoch a dielňach bol už iba vrátnik, ale toho už pred nami varovali, nesmel nikoho vpúšťať. Darmo sa predstavil primátor. „Ľutujem, nemôžem vás vpustiť.“ Darmo sa predstavil minister kultúry. „Ľutujem, nemôžem.“ Darmo sa predstavil aj predseda parlamentu. „Ľutujem, pán Mikloško, nejde to.“ Už by sme to vzdali, no zrazu ukázal preukaz Mikloškov bodyguard, a vrátnik kapituloval: „Nech sa páči, páni.“

Bol to František Mikloško, kto pomohol zachrániť čertvieakým osudom ohrozenú Arénu a premeniť ju na divadlo. 1. júna 1992 dostal Milan Sládek občianstvo, odovzdal som mu riaditeľské žezlo a konala sa premiéra Apokalyptiky. Divadlo Aréna bolo na svete.

O týždeň boli voľby, a čo nasledovalo, k tomu sa nejdem vracať. Zaplaťpánboh, Divadlo Aréna je tu dodnes, aj keď je príbeh jeho vzniku zabudnutý.

Aký div? Vyrástla nová generácia voličov, ktorá sa nemá odkiaľ také veci dozvedieť. Tí, čo by jej mohli o Mikloškových zásluhách porozprávať, nemajú kde prehovoriť, a ak majú, konverzujú o inom. A tak dnes stojí František Mikloško znova bezmocne „pred arénou“ a vstup mu neuľahčí nijaký bodyguard. Jeho dnešný telesný strážca je síce krajší a nežnejší, nemá však čarovný preukaz. Možno sa v kútiku duše i teší, že Ferka tentoraz do arény nevpustia.

Aj tak je to môj najmilší prezidentský kandidát.

(Len sa obávam, že v tom boji o Arénu som prišiel o volebné právo.)

(Vyšlo v Sme, 6. marca 2009, potom v knihe FELDEK, Ľ.: O nákazlivosti šťastia. Bratislava, Ikar 2009.)

Ľubo Dobrovoda (1962), prozaik, občianskym povolaním podnikateľ, autor kníh Ja, Malkáč a Ja, Velkáč — prvú z nich v divadelnej podobe uviedlo pražské Divadlo v Dlouhé. Reprezentoval 9. mája 2006 Slovensko a Bratislavu, keď v 27 európskych hlavných mestách v 27 kaviarňach súčasne čítalo svoje práce 27 spisovateľov, v Prahe Václav Havel, v Ríme Umberto Eco atď. Umiestnil sa na druhom mieste (hneď za Dobšinského rozprávkami) v televíznom projekte Moja naj kniha.

V čase, keď môj priateľ Ľubo Dobrovoda nepíše a nepodniká, najradšej cestuje. Ale nie tak ako väčšina z nás. Ľubo Dobrovoda spoznáva svet spôsobom, ktorý najlepšie vyhovuje jeho adrenalínovej duši. Keňa by sa mu nerátala, keby si tam nezaplával medzi žralokmi, na rieke Orinoko si musel zaveslovať medzi krokodílmi, v Maroku si neodpustil hazardný prechod cez púšť, na Aljaške ho nevykoľajilo, že ho pri rannom behu sprevádzal obrovský grizly — a tento svoj spôsob cestovania nazýva skromne „dostupné dobrodružstvá“. Až z dostupných dobrodružstiev urobí raz knihu, máme sa po Malkáčovi a Velkáčovi zas na čo tešiť.

K jeho spôsobu patrí aj to, že o čo viac sa zahráva s vlastným životom, o to viac obáv máva o životy iných. Aj z Aljašky sa vrátil práve včas, aby sa ma spýtal: „Prečo tak ťažko dýchaš?“ „To tie horúčavy,“ vravím. A on: „Nasadaj!“

Darmo som sa vykrúcal, že to rozdýcham, len čo sa ochladí — nekompromisne ma zaviezol do nemocnice, kde som absolvoval vyšetrenia, po ktorých som sa už nesmel ani hnúť. „Vy ste svojho priateľa nepriviezli o päť minút dvanásť, ale o pol jednej,“ povedali mu tam. Mal som šťastie — zachránil mi život.

Vďaka lekárom už zas dýcham spoľahlivo a môžem sa na svojom príbehu zabávať. Hľa, veď ani ja, hoci som sa nepohol z centra Bratislavy, som za Ľubom Dobrovodom nezaostal vo vyhľadávaní životunebezpečných kontinentov!

A navyše sa potvrdila aj tá stará známa pravda, že šťastie je nákazlivé.

Tým činom, že sa Ľubo Dobrovoda šťastne vrátil z Aljašky, nakazil svojím šťastím aj mňa — a blahorečí mu za to aj šťastný nočný hmyz:

Ľubovi Dobrovodovi

Ľubomír Feldek (9. 10. 1936 Žilina), básnik, prozaik, prekladateľ, dramatik, autor pre deti. Absolvoval štúdium slovenčiny na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, počas posledného roka štúdia bol zamestnaný ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá. Do tohto obdobia (1958) spadá aj zakázané vystúpenie Trnavskej skupiny a celoštátne previerky, po ktorých musel zamestnanie opustiť s príkazom absolvovať dva roky vo výrobe. Súčasne dala vládnuca moc zošrotovať jeho prvú knihu Hra pre tvoje modré oči a niekoľko rokov nesmel publikovať. Roku 1959 jeho otca uväznili a potom v žilinskom monsterprocese s protištátnou skupinou Kauzál a spol. odsúdili. Ľubomír Feldek si po úraze (keď pracoval ako robotník v tlačiarni) našiel nové zamestnanie vo výrobe — stal sa redaktorom závodného časopisu Tesly Orava v Nižnej. Po tomto dvojročnom treste sa vrátil do Bratislavy a ďalších dvanásť rokov žil ako umelec v slobodnom povolaní — uživila ho textárska spolupráca s Novou scénou. Roku 1962 sa oženil s Oľgou, rodenou Lukáčiovou, spolu majú päť detí. V roku 1966 bol externým redaktorom časopisu Mladá tvorba — po pol roku ho vyhodili. V rokoch 1973 — 1986 bol vedúcim redaktorom oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Zo svojho miesta však musel odísť v roku 1986. V roku 1989 sa stal spoluzakladateľom slovenského PEN klubu, ako aj spoluzakladateľom a členom vedenia hnutia VPN, ktoré sa v novembri 1989 postavilo na čelo Nežnej revolúcie. 21. novembra 1989 vyzval komunistickú stranu, aby sa vzdala mocenského monopolu. V roku 1990 redigoval časopis Ahoj, Európa, kultúrnu prílohu denníka Verejnosť, ktorý začalo vydávať hnutie VPN. V roku 1991 sa stal spoluzakladateľom divadla Aréna a do 1. júna 1992 bol aj jeho riaditeľom. Dobrovoľne toto miesto prepustil Milanovi Sládkovi. V roku 1995 sa odsťahoval do Prahy; v súčasnosti však znova žije v Bratislave, živí sa najmä prekladaním. Za posledné vyše desaťročie preložil šestnásť hier W. Shakespeara a jeho Sonety. Pravidelne komentuje aktuálnu spoločenskú situáciu ako fejtonista a autor piesňových textov, ktoré píše výlučne pre svoju dcéru šansoniérku Katarínu Feldekovú a jej skupinu KAFEBAND. Do médií sa mu s nimi preniknúť nedarí — je to, ako sám vraví, jeho posledný krásny neúspech.

(rozhovor rozhlasového redaktora Mariána Grebáča s Ľubomírom Feldekom)

M. GREBÁČ. Ako začneme tento rozhovor? Mohli by sme ho začať aj slovami „Roky pribúdajú…“

Ľ. FELDEK. Roky pribúdajú a priatelia sa lúčia — alebo aspoň píšu súvahy svojho života. Aj ja, tiež už v rozlúčkovom veku, zacítim občas potrebu pripomenúť si z minulosti niečo také, na čo by po mojej smrti neprišiel už nikto. Napríklad aj menej známe okolnosti svojho debutu.

M. GREBÁČ. Za váš debut sa pokladá v roku 1958 vydaná-nevydaná, čiže vydaná a hneď aj zošrotovaná Hra pre tvoje modré oči. Sám to tak všade uvádzate.

Ľ. FELDEK. Ale je to omyl. Debutoval som už rok predtým rozhlasovou hrou Mahujá, krásna Cigánka.

M. GREBÁČ. My v rozhlase o tom vieme. No prečo ste vy sám na to zabúdali?

Ľ. FELDEK. To, že som na svoj „debut pred debutom“ zabúdal, má niekoľko príčin. V prvom rade som ten text pokladal za stratený. Zostala mi naň len hmlistá spomienka ako na čosi začiatočnícke, nehodné pripomínania. Uskromňoval ma aj fakt, že som ako základ hry použil český preklad Dušana Zbavitela, uverejnený v knihe Bengálské milostné balady. Preparafrázoval som si síce tú jednu baladu do slovenčiny, no predsa len, bolo to prebásnenie prebásnenia, nezadovážil som si, ako som to robieval neskôr, originál a doslovný preklad. Navyše: dávno mi v knižnici chýba aj spomenutá kniha.

M. GREBÁČ. Nedávno ste si však ten text — vďaka nášmu rozhlasovému archívu — znova mohli prečítať. Čo ste zistili?

Ľ. FELDEK. Zistil som, že moje prebásnenie bolo síce kde-tu poznamenané čechizmami, no inak to bol autonómny text. Zistil som aj, že sa nemusím hanbiť ani za dramatizáciu. A ešte jedna pekná okolnosť: z titulnej strany v rozhlase archivovaného textu som si pripomenul, že moju hru, ktorá sa (vďaka vedúcemu redaktorovi Rudolfovi Lesňákovi a redaktorovi Ladislavovi Lajchovi) vysielala 9. júna 1957 od 10.00 do 10.30, režíroval Jozef Dánai a do všetkých úloh boli obsadení herci Slovenského národného divadla.

M. GREBÁČ. V takejto hviezdnej zostave! Rozprávač: Mikuláš Huba, l. št. c. Naderčánd: Vladimír Durdík, Homrá: Gustáv Valach, l. št. c., Mahujá: Eva Kristínová, Matka: Frida Bachletová, Máinká: Samuel Adamčík, zasl. u., Sluha: Marián Gallo. (Tie skratky za niektorými menami, určené pre hlásateľa, znamenali „laureát štátnej ceny“ a „zaslúžilý umelec“.)

Ľ. FELDEK. Môžeme si kúsok z toho pustiť?

M. GREBÁČ. Nemôžeme. Bolo to dávno — rukopis scenára rozhlas pre vás zachránil — no nahrávka sa nezachovala.

Ľ. FELDEK. To je škoda. Ale aj tak ma dodnes hreje spomienka na to, ako pekne to rozhlas vtedy naštudoval. Veď na jar roku 1957 som mal iba dvadsať rokov a bol som študent Vysokej školy pedagogickej. Môj otec, hoci vyhodený zo zamestnania a prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou, ktorá ho nakoniec dostala aj za mreže, mi vtedy predsa len ešte vládal dávať štyristo korún mesačne (na štipendium som z kádrových dôvodov nemal nárok). Zrazu som však — za rozhlasovú hru Mahujá, krásna Cigánka — dostal tritisíc korún! Presne si spomínam na tú sumu — aj na to, že v deň, keď som ju dostal, som otcovi oznámil, že ma už nemusí podporovať, uživím sa aj sám.

M. GREBÁČ. Zakrátko po tom rozhlasovom debute si vás všimli Mladé letá.

Ľ. FELDEK. Zakrátko po ňom — a možno aj vďaka nemu. O pár týždňov po jeho odvysielaní mi vydavateľstvo Mladé letá ponúklo — popri štúdiu — interné redaktorské miesto. Tak som mohol aspoň trochu odbremeniť svojho otca v tých preňho takých ťažkých päťdesiatych rokoch, ktoré ho napokon zabili (zomrel krátko po návrate z väzenia, iba 56-ročný, v roku 1962). Aj moje osobné dejiny sa hneď potom pekne zamotali, na jeseň 1957 vznikla nielen Hra pre tvoje modré oči, ale aj Trnavská skupina, v apríli 1958 ju zakázali, moju prvú knižku zošrotovali, na jeseň 1958 boli celoštátne previerky, z Mladých liet ma vyhodili a poslali na dva roky do výroby, ale to už je známy príbeh. Utajené — aj pre mňa — ostalo len to, že pre môj nástup sa stala odrazovým mostíkom tá Mahujá.

M. GREBÁČ. No hádam nielen ekonomickým — tou hrou ste sa postavili na vlastné nohy aj tvorivo.

Ľ. FELDEK. Určite. Bude tam akýsi súvis, aj keď som si ho vyše polstoročia neuvedomoval. V lete 1957 sa Mahujá predvádzala v rozhlase — a na jeseň sa, aj s tou svojou bambusovou tyčou, presťahovala do Hry pre tvoje modré oči a tam sa premenila na fazuľu a stala sa tanečnicou v mojom cirkuse zelenín. Z odstupu času dobre vidím aj dôvod, pre ktorý ma zaujala práve táto balada.

M. GREBÁČ. Môžete nám ho prezradiť?

Ľ. FELDEK. V tej balade je zaujímavý, nezvyčajne jemný vzťah medzi dobrom a zlom. Po rokoch nadvlády primitívnej čiernobielej „estetiky“ socialistického realizmu musel záverečný dojímavý monológ negatívneho hrdinu pôsobiť šokujúco. Chytilo ma to aj po rokoch. Neodolal som — a ešte raz som sa k textu Mahujá, krásna Cigánka vrátil. Zaujímalo by to poslucháčov Slovenského rozhlasu aj dnes?

M. GREBÁČ. Dobrá poézia je nadčasová. Možno to raz zopakujeme. Aj mladí herci si iste radi zopakujú niečo, čo robila veľká generácia ich predchodcov.

Ľubomír Feldek

Mahujá, krásna Cigánka

(Hru odvysielal Slovenský rozhlas 9. júna 1957.)