ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Valentín Balaša (1554 — 1594), inak Balassi Bálint. Pochádzal z významného šľachtického rodu (barón z Ďarmôt a Modrého Kameňa) a básne písal po maďarsky aj po slovensky.

Stalo sa raz, že sme sa ja a moja žena ocitli na besede medzi školákmi v Ostrihome a keď sme rozmýšľali, čím ich zaujať, spomenuli sme si na Balassiho Bálinta, čiže na Valentína Balašu.

Tento Shakespearov súčasník (narodený 20. októbra 1554 na Zvolenskom zámku) písal totiž po slovensky aj po maďarsky. Maďari ho pokladajú za zakladateľa svojej lyriky (v roku 2004 oslavovali Balassiho rok). Takisto my ho považujeme za jedného z prvých slovenských básnikov — vďaka jeho slovenským veršom, zachovaným vo Fanchaliho kódexe.

Na ostrihomskej besede sme však porozprávali deťom hlavne o jeho hrdinskej smrti v boji proti Turkom — padol 30. mája 1594 práve v Ostrihome. Jeho telo síce preniesli do rodinnej hrobky v Hybiach, no legenda hovorí, že telu chýbala jedna noha — ostala vraj na bojisku.

Ostrihomské deti príbeh nadchol a sľúbili nám, že budú tú nohu hľadať, a ak ju nájdu, dôstojne ju pochovajú.

Nielen noha — nadšeného obdivu je hoden aj sám básnik. Už napríklad len to, ako si popri obsahu dával záležať aj na vybrúsenej forme. Jeho obľúbená deväťveršová strofa, rýmovaná systémom a-a-b-c-c-b-d-d-b, vstúpila aj do slovníka poetiky ako Balašova/Balassiho stanca. Nezaslúžil by si, aby sme si aj jeho maďarské básne preložili do slovenčiny? Urobil som v tomto smere aspoň prvý krok a už dávnejšie som sa o preklad jednej z nich (v spolupráci s priateľom Lacom Koncsolom) pokúsil. Preklad ostal v rukopise — jeho prvými čitateľmi boli až čitatelia fejtónu Telo v Hybiach, noha v Ostrihome.

Valentín Balaša

O večnej a trvalej povahe mojej lásky

(Vyšlo v Pravde, 16. októbra 2011. Deťom na besede sme porozprávali len o jednej nohe — no niektoré historické pramene uvádzajú, že Balaša prišiel pri Ostrihome o obidve nohy. Jedna stanca na ukážku je z rovnomennej básne.)

Štefan Pilárik (1615 — 1693), básnik, prozaik a prekladateľ. Pôsobil ako učiteľ a evanjelický kňaz — v roku 1663 bol mesiac v tureckom zajatí. (Presnejšie povedané: zajal ho tatársky oddiel, ktorý bol súčasťou tureckého vojska.)

Je to už takmer 350 rokov odvtedy, čo v roku 1666 vznikla Pilárikova básnická skladba Pilarikiana — Los Pilárika Štěpána.

To, čo Pilárik zažil a čo vo svojej skladbe opísal, mi už za študentských čias (keď som si to musel povinne prečítať) pripadalo ako semiačko, ktoré stačí zasadiť a vyrastie z neho dráma.

Nečudo, že neskôr, keď som to čítal znova, to semiačko naozaj zapustilo korienok — v mojej hlave. Pokušenie zdramatizovať Pilárika bolo o to väčšie, že som kus detstva prežil v Senici a odmalička nosím v spomienkach aj Branč a iné okolité miesta, ktoré Pilárik vo svojej skladbe spomenul. (Aj tú „do Kunova cestu“, s ktorou sa, mimochodom, znova stretávame o tristo rokov neskôr v Novomeského básnickej skladbe Do mesta 30 min.)

V poriadnej dráme si vždy príde na svoje aj hudba — čím pestrejšia, tým lepšie — a v Pilárikovom dramatickom príbehu, ktorý nadobúdal v mojich predstavách podobu drámy, som videl aj príležitosť, aby sa v ňom prekvapujúco striedala hudba duchovná, ľudová aj orientálna.

Tam, kde sa takto striedajú hudobné polohy, sa ľahko stavia aj scéna.

Predstavoval som si, že scéna tejto drámy by mohla byť shakespearovská, čiže holá — všetky kulisy by som (s pomocou divákovej imaginácie) „postavil“ slovom, hudbou, pohybom a rekvizitami, ktoré sa dajú priniesť a odniesť.

Použil by som aj tabule s názvami miest z Pilárikovho príbehu — tie by mi členili dej.

A čo jazyk? Hoci Pilárik svoje dielo napísal takmer dvesto rokov pred štúrovskou kodifikáciou spisovnej slovenčiny, mali by sme tohto básnika pokladať — podobne ako Balašu — za jednu z jej prvých lastovičiek. Aj keď je totiž jeho dielo napísané po česky, autorova čeština bola slovakizovaná.

Postavím teda tejto Pilárikovej slovakizačnej zásluhe pomník v podobe prekladu! Keď už som prekladal do modernej slovenčiny Šafárika, Kollára či Hollého, prečo by som tú istú službu neurobil aj Pilárikovi?

V dnešnej Senici pôsobí vynikajúce ochotnícke divadlo — aj Pilárik by užasol, aká veselá môže byť Shakespearova tragédia, keď sa inscenuje v preklade do záhoráčtiny. Senickým ochotníkom teda svoj preklad ani neukážem — tí šibali by neboli spokojní, kým by sa im nepodarilo urobiť preklad prekladu a vrátiť sa k Pilárikovej slovakizovanej češtine. (Tej totiž tuším aj mnohí dnešní Seničania rozumejú lepšie než štúrovskej slovenčine.) No nech to dám hociktorému inému slovenskému divadlu — každé Pilárika v modernej slovenčine uvíta.

Potom som však dostal ešte lepší nápad: čo keby som tú hru priviedol na svetlo božie vo vlastnej produkcii? Sám si môžem zahrať aj hlavnú úlohu. A čo keby to bola dvojúloha autora a Pilárika? Zahrám si aj tú. Veď bude iba hovorená. Autor bude hovoriť v próze, Pilárik vo veršoch. V tých prozaických pasážach využijem aj svoje pedagogické schopnosti: zábavne oboznámim publikum s Pilárikovým životom a dielom. No aby to bolo ešte zábavnejšie, čo keby Pilárik chvíľami aj spieval? Veď si to — primerane svojim speváckym schopnostiam — môžem sám „zhudobniť“. Zadarmo sa mi ponúkajú známe a s Pilárikovým veršom metricky kompatibilné ľudové či zľudovené melódie. Podobne môžem „zhudobniť“ aj tatárske motívy — takisto ich podložím známymi orientálnymi melódiami.

No — ako sa dalo čakať — napokon som si povedal: všetko späť. Zabieham v rojčení priďaleko. Nie som herec ani spevák. Tú dvojúlohu musí naštudovať niekto iný.

Všetko ostatné sa však dá urobiť presne tak, ako som si to vysníval pre seba.

Pre seba, či nie pre seba — tá dráma ostala iba vysnívaná a nenapísaná.

Jediné, čo sa stalo skutkom, bol iba akýsi jej náčrt, iba akási minidráma. Pri práci na nej som sa však presvedčil o skrytých jazykových a dramatických možnostiach Pilárikovej básnickej skladby Sors Pilarikiana — a tak sa odvažujem tú minidrámu ponúknuť do pozornosti aj čitateľovi tejto knihy.

Smelý farárik Štefan Pilárik

(minidráma s hudbou, spevom a tancom — použitý pôvodný text zo slovakizovanej češtiny preložil a zdramatizoval Ľubomír Feldek)

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, SEPTEMBRA 3.— znie pokojná ľudová melódia, zrazu vystriedaná temperamentnou orientálnou).

AUTOR (povie pár slov o Pilárikovi, potom prejde do úlohy Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

TATÁRI (obkľúčia Pilárika a neartikulovane spievajú, akoby naňho štekali).

PILÁRIK (deklamuje).

TATÁRI (s neartikulovaným spevom bijú Pilárika po šiji).

PILÁRIK (deklamuje).

TATÁR (vyzlieka Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

TATÁRI A ŽENY (tanec: Tatári a senické ženy — hudobne nech je to koláž slovenskej a orientálnej hudby, „zápas“ melódií).

AUTOR (povie pár slov o Pilárikovi, potom prejde do úlohy Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (spieva Kto len na Boha sa spolieha).

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, SEPTEMBRA 4.)

PILÁRIK (deklamuje).

TATÁRI A MATKY (krutá hudba, krutý tanec).

AUTOR (povie pár slov o Pilárikovi, potom prejde do úlohy Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (spieva Kto len na Boha sa spolieha).

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, SEPTEMBRA 7.).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (spieva Tam na kríži na Golgote).

AUTOR (povie pár slov o Pilárikovi, potom prejde do úlohy Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (spieva smutnú pieseň).

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, SEPTEMBRA 19.).

AUTOR (povie pár slov o Pilárikovi, potom prejde do úlohy Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (veselá ľudová pieseň).

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, OKTÓBRA 16.).

AUTOR (povie pár slov o Pilárikovi, potom prejde do úlohy Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (spieva pieseň Detvianski žandári, alebo inú pieseň s motívom úteku).

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, OKTÓBRA 18.).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (spieva vhodnú, modlitbu pripomínajúcu pieseň).

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, OKTÓBRA 21.).

AUTOR (povie pár slov o Pilárikovi, potom prejde do úlohy Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (spieva vhodnú nábožnú pieseň).

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, OKTÓBRA 26.).

PILÁRIK (deklamuje).

CHÓR (spieva vhodnú pieseň).

HLÁSATEĽ (ukáže tabuľu s dátumom ROKU PÁNA 1663, NOVEMBRA 7.).

AUTOR (povie pár slov o Pilárikovi, potom prejde do úlohy Pilárika).

PILÁRIK (deklamuje).

MANŽELKA (deklamuje).

VŠETCI (spievajú).

Juraj Ribay (1754 — 1812), básnik, jazykovedec, etnograf, publicista a slovnikár, narodil sa v Bánovciach nad Bebravou, život ho zavial ako farára do Savinho Sela (vtedy Torža), kde aj zomrel.

Juraj Ribay

Upřimné myšlení při harmonice u pána Rennnera v Praze 25. října 1782

*Renner, největší mechanikus v Praze, on harmoniku při verejném divadle jen zběžně shlídnutou, svým vlastním nákladem a práci, v krátkem čase vyhotovil, nadlepšil a téměř znovu vynalezl.

Juraj Ribay

Úprimné vyznanie pri harmonike pána Rennera v Prahe 25. októbra 1782

*Renner, najväčší mechanikus v Prahe, harmoniku pri verejnom divadelnom predstavení len zbežne zazrel a vlastným úsilím a na vlastné náklady ju v krátkom čase vyhotovil, vylepšil a takmer znova vynašiel.

Juraj Ribay

Bože, račiš tomu zlemu prekaziti

Juraj Ribay

Bože, pred tým, čo je od zlého, nás uchráň

Poznáte to — aj mesiac sa nič mimoriadne nestane, a potom sa všetko nahromadí na jeden deň. Takým dňom plným zážitkov bol pre mňa 8. november 2012 — takmer celý som ho absolvoval na knižnom veľtrhu v Inchebe.

Priviezlo ma tam auto Novej scény už dopoludnia — o 11.00 sme mali prezentovať knihu Princ a Večernica…

… Nemôžem nespomenúť, že v hľadisku, pred ktorým sa konala prezentácia, sedelo aj niekoľko milých hostí. Boli medzi nimi vojvodinskí a rumunskí Slováci — hostia stánku v Nadlaku sídliacej Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku. Práve dorazili autom a priviezli so sebou aj dolnozemskú „pramenistú vodu“, ktorá, ako sa ukázalo, mala svoje grády. „Ale ani kvapku z nej som nevypustil cestou, všetko som priviezol na Slovensko,“ povedal básnik Martin Prebudila, ktorý sa chopil mikrofónu, aby vyjadril radosť z nášho stretnutia. V tej chvíli ešte netušil, že dramatická rodinná udalosť (chvalabohu so šťastným koncom) ho donúti, aby sa ešte v ten istý deň vrátil domov.

Svojou prítomnosťou v hľadisku ma poctil aj pán farár Martin Šefranko. Spoločne sme sa potom pobrali do ďalšej sály, kde sa konala prezentácia knihy Fedor Ruppeldt — Život a dielo. Tentoraz som sedel v hľadisku (nemohol som tam chýbať — veď ma pán biskup Ruppeldt pred 76 rokmi krstil) a vypočul som si prednášku jej zostavovateľa Miloša Kovačku. Bola to prednáška, hodna auly Oxfordskej univerzity. Michelangelo tvrdil, že socha je už vopred skrytá v mramore, len ju treba odtiaľ vyslobodiť — a čosi podobné mohlo publikum cítiť pri tej ohnivej, no pritom ustavične dokonale vecnej prednáške docenta Kovačku: keď hovoril, akoby sa z mramoru pred nami vynárala socha biskupa Fedora Ruppeldta, veľkej, dodnes nedocenenej osobnosti slovenských — nielen cirkevných, nielen kultúrnych, ale aj politických dejín.

(A pocit, že je to tak, som si potom doma overil nielen čítaním knihy, tú mám prečítanú už dávnejšie, ale aj čítaním knihy Pamiatka najsmutnejšia, o ktorej vydanie sa postaral Martin Šefranko.)

Tretia knižná udalosť, na ktorej som sa zúčastnil v ten deň, bola o 16. 00 prezentácia knihy Na písme zostalo — Dokumenty Veľkej Moravy — vydalo ju vydavateľstvo Perfekt. Jej autor Pavol Žigo sa v nej vracia k bádateľskému dielu profesora Eugena Paulinyho — a interpretácie veľkomoravských pamiatok tentoraz obohatil aj môj rýmovaný preklad Proglasu…

… No ani čas — kým som sa dočkal tej popoludňajšej hodiny — nebol premrhaný.

Takmer celý som ho strávil v stánku Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku — a pri „pramenistej vode“ Martina Prebudilu.

Potešil som všetkých svojím názorom, že Dagmar Mária Anoca, ktorej básne práve publikovala Tvorba, je porovnateľná nielen s Mašou Haľamovou, ale s najlepšími svetovými poetkami.

Odniesol som si z toho stánku domov niekoľko pekných kníh a jedno vzácne poverenie:

Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie (ktorú jej zostavovateľ Víťazoslav Hronec vydal v Báčskom Petrovci a Novom Sade v roku 2010) sa začína Ribayovou básňou a Ladislav Čáni ma požiadal, aby som ju preložil do slovenčiny. Chcú ju totiž vydať bibliofilsky.

Hneď po príchode domov som to urobil (k dvom Ribayovým básňam som pridal aj jedného Rohoňa).

Juraj Rohoň (1773 — 1831), básnik a zostavovateľ prvej chrestomatie slovenskej vojvodinskej poézie, narodil sa v Hornom Kalníku, v roku 1795 prišiel do Petrovca, kde pôsobil ako vychovávateľ, potom ako učiteľ v Kulpíne, zomrel na choleru.

Juraj Rohoň

Zpěv slávíka

Juraj Rohoň

Spev slávika

Ján Hollý (1785 — 1849), básnik a prekladateľ. Katolícky kňaz, najmä v Maduniciach (1814 — 1843), kde vytvoril veľké prekladateľské i pôvodné dielo. Používal bernolákovskú slovenčinu a časomernú prozódiu: v oboch prípadoch slepé uličky vývoja. Hollý sa s tým však vyrovnal a keď si k nemu na Dobrú Vodu (kam sa utiahol na starobu) prišli Štúr, Hurban a Hodža v júli 1843 pýtať dobrozdanie pre svoju spisovnú slovenčinu, dal im ho.

(Dve pocty Jánovi Hollému)

1

Keď jeden bard umiera, druhý sa rodí. Už ako gymnazisti sme prišli na to, že zapamätať si rok 1849 je dvakrát užitočné, nie je to iba rok Hviezdoslavovho narodenia, ale aj rok smrti Jána Hollého.

Umrel v biede, slepý a v bolestiach. Lekári hovoria, že tá bolesť, ktorú človek cíti, keď si vloží kĺb do zveráka a pritiahne zverák nadoraz, je porovnateľná s reumou. A keď ten zverák potom ešte tri razy nasilu pritiahnete — je to dna. Tou chorobou trpel náš básnický velikán — privodili mu ju vlhké múry jeho fary a iste aj nesprávna životospráva. Zázrak, že sa vôbec vedel hnúť, keď sa k nemu plazil požiar — našťastie ho včas vyniesli.

No väčšie než utrpenia tela boli utrpenia jeho ducha.

Niektoré boli bežné. Veľkým umelcom sa takmer nikdy nevyhne povinnosť poďakovať sa panovníkom, že im vôbec dovolili dýchať. William Shakespeare skladal holdy kráľovnej Alžbete — „krásnej vestálke na tróne Západu“ — priamo v hrách, a pritom vôbec nie je isté, že sa kráľovná obťažovala do hľadiska. Majakovskému (ako píše vo svojich spomienkach jeho posledná láska Veronika Vitoldovna Polonská) nepomohla ani poéma Lenin — jeho samovraždu vraj zinscenovala Stalinova tajná polícia až potom, keď ho zavraždila. Mozart si za odmenu, že zahral Jozefovi II., musel vypočuť to stupídne: „Priveľa tónov, milý Mozart, priveľa tónov!“ Ani Hollému sa toto prekliatie veľkých umelcov nevyhlo. Keď som prekladal do modernej slovenčiny jeho Žalospevi, opýtal som sa iniciátora toho edičného činu, či mám urobiť všetky. „Netreba,“ povedal Vilko Turčány. Pozrel som sa lepšie na tie, čo navrhol vynechať — bola medzi nimi aj elégia Na smrť Franciška, císara rakúského, krála uherského, českého atď. 2. brezňa 1835, začínajúca sa veršom „Ach! čo to tak horkí sa odevšáď nárek ozívá?“ A pritom Hollý iste dobre vedel, že ak bolo čosi hodné náreku, bola to predovšetkým jeho vlastná situácia.

A propos moderná slovenčina.

Je zaiste pôvabné, ako sa na našom útulnom Slovensku musia aj veľké historické udalosti uskromniť, keď si hľadajú miesto, kde sa odohrajú. Veľká bitka z Hollého básne sa odohrala na neskoršom devínskom parkovisku. A na kodifikáciu stredoslovenského modelu spisovnej slovenčiny stačila fara na dedine. Vlastne dve fary na dvoch dedinách — lebo skôr, než sa Štúr, Hurban a Hodža odhodlali urobiť ten historický krok na fare v Hlbokom, odskočili si na faru na Dobrej Vode po Hollého požehnanie. A Hollý im ho dal. Je to obdivuhodné — veď tá jazyková reforma privalila kameňom celé jeho básnické aj prekladateľské dielo. Ba dokonca až dvoma kameňmi — štúrovská slovenčina posielala do zabudnutia nielen bernolákovčinu, ale aj časomernú prozódiu.

Len veľká duševná sila mu mohla dovoliť takú veľkorysosť — aj keď to nedal najavo, musel byť smutný. Nuž aj vtedy, keď som sa rozhodol napísať báseň Pocta Hollému, poskladanú z jeho vlastných slov, zdalo sa mi, že ju musím začať slovami „taký bol smutný“.

Pocta Hollému

2

No nielen smutný — Ján Hollý musel byť aj hrdý. „Maľuj ma, ako sa maľujú básnici!“ povedal maliarovi Kaiserovi, keď sa ho ten, skôr než sa pustil do práce, zrejme opýtal, ako si on sám predstavuje svoj portrét.

A mal byť načo hrdý. Dvadsať rokov iba prekladal — no potom sa ďalších dvadsať rokov venoval vlastnej tvorbe a vedel presne, čo chce dosiahnuť: aby ani v slovenskej poézii nechýbalo nič z toho, čo bývalo ozdobou antickej. Akoby jeho prekladateľské dielo bolo dve desaťročia brúsené zrkadlo, v ktorom sa potom ďalšie dve desaťročia hrdo uzerala aj jeho múza.

Keď sa pozeráme na ten obrovský kus (či dva kusy) práce, musíme si pomyslieť: bol to chlap.

A bol to iste chlap aj napriek tomu, že žil v celibáte.

Nepatrí sa, aby som ako luterán vyslovoval dohady o myšlienkach katolíckeho kňaza. Americký výskum síce zistil, že priemerný muž má tristotisíc erotických myšlienok denne, no možno katolícka cirkev trvá na tom, že na jej kňazov sa to nevzťahuje. Bol by to však taký hriech, keby sa to vzťahovalo aj na nich? Veď erotické myšlienky sú krásne a aj Ján Hollý určite tušil, že len ťažko sa im môže vyhnúť dobrá báseň. A aj keby to netušil, aj keby to robil iba podvedome — no všade, kam sa v jeho poézii pozrieme, nájdeme kvety, ktoré vypúšťajú sladké výdychy, alebo révu, vydúvajúcu malinké hrozná. Keď nečiní hriechu nevedomosť prírody, prečo by mala byť hriešna príroda básnickej metafory?

Predsa som však, pre istotu, nezašiel v tej svojej Pocte Hollému priďaleko — a radšej som napísal ešte inú, ktorú som sa už, v rovnomennej zbierke, chystal poslať v roku 1989 do tlače, no prišla Nežná revolúcia a po nej aj sťahovanie, pri ktorom sa mi celý ten rukopis stratil. Našiel som ho až dnes, práve včas, aby som mohol aj druhú poctu Hollému zaradiť na koniec tejto úvahy.

Studnička kobýl

(Z rukopisu. Iba báseň Pocta Hollému vyšla v zbierke FELDEK, Ľ.: Dvaja okolo stola. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1976. V osemdesiatych rokoch 20. storočia, teda v čase keď vznikla báseň Studnička kobýl, naozaj celé to bájne bojisko pod Devínom zabrala benzínová pumpa a parkovisko.)

Ján Hollý

Umka nabáda básnika, aby spieval aj žalospevy

(Úryvok z elégie, ktorá vyšla vo výbere Ján Hollý. Dielo I — II. Bratislava, Tatran 1985. Cyklus siedmich Elégií preložil Ľ. F.)

Ján Kollár (1793 — 1852), básnik a vedec, predstaviteľ klasicizmu a myšlienky slovanskej vzájomnosti. Vyštudoval ev. teológiu v Jene, pôsobil ako kňaz.

V roku 1824 vyšla Slávy dcera, básnická skladba, ktorej autorom bol mošovský rodák Ján Kollár a o ktorej každý z nás vie čosi povedať (inak by nikto nezmaturoval), ale málokto ju čítal. Tu a tam niekto dokáže z nej zacitovať pár veršov, väčšinou sa však jej znalosť obmedzuje iba na tri slová „stůj, noho posvátná“, ktoré sa stali žartom vďaka nesprávnemu čítaniu verša „Stůj noho! Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš.“

Zaplaťpánboh aj za žart — sú básnici, ktorí nevstúpili do obecného povedomia ani tromi slovami. Pravda je však i to, že za svoju nečítanosť si môže Kollár sám. Bol jednou z nacionálne najkontroverznejších osobností slovenskej literatúry — veď už i táto veta je kontroverzná. Kollár v skutočnosti naháňal dva zajace, uchádzal sa o miesto v slovenskej i českej literatúre — a tak sa mu podarilo stať sa nečítaným hneď dvakrát.

Usiloval sa totiž o nemožné — sníval o československom jazyku a písal češtinou, do ktorej miešal slovenské slová i tvaroslovie. Slovenčine sa úspešne vzdialil, češtine sa však nepriblížil. Ani jeho priaznivec Josef Jungmann, ktorý mu za Slávy dceru ďakoval slovami „není jistě nikoho z nás, kdo by Vaše jméno s uctivostí, s hrdostí a srdečnou oblibou nevyslovoval“, mu nezatajil krutú pravdu: „V Čechách nebude se nikdy psáti, jak vy píšete, s nechutí se odvracujeme od tohoto způsobu. A to jest příčina, že vás ne již mezi naše, ale mezi jiného nářečí spisovatele klademe.“

Aby toho nebolo málo — do ďalšej kontroverznej situácie vohnala Kollára láska. Dámou jeho srdca sa totiž stala Nemka, Wilhelmína Friderika Schmidtová, do ktorej sa on — odporca germanizácie — zaľúbil, keď študoval v Jene.

Vieme, ako to riešil — aj vtedy sa pokúsil o čosi podobné, ako bol pokus s „českoslovenčinou“, a rozvinul ad absurdum slavianofilskú ideu. Všade v Nemecku nachádzal prapôvodné stopy matky Slávy — aj v nemeckom genofonde. A tak dokázal odhaliť slovanský pôvod nielen v pomenovaní každej okolitej dedinky i samotnej Jeny, ale aj z Wilhelmíny sa v jeho básnickej obrazotvornosti stala Mína — Slávy dcera.

Pravdaže, Kollár pri tom nezapieral svoj slovenský pôvod a emócie s ním súvisiace môžeme pekne sledovať najmä v jeho Pamätiach z mladších rokov života. Kollár tam opisuje, ako navštívil J. W. Goetheho:

„Len čo som sa v Jene osadil a poobzeral, prvá moja práca bola uvidieť a spoznať nielen profesorov, ale aj iných slávnych mužov, žijúcich v meste, alebo aspoň ich pamätníky a domy, kde bývali a pracovali.

Náhodou p. Wolfgang Goethe býval neďaleko nás, jemu teda platila moja prvá návšteva.

Po prvý raz som bol uňho s Mažárim, potom častejšie sám.

Po prvý raz sme museli trocha čakať v predizbe, kým sa vraj oblečie a pripraví. Potom predstúpil pred nás tento nemecký Jupiter s rozkošnou zdvorilosťou a s odmeranými krokmi i slovami. I pán Goethe sa nazdával, že v uhorskej krajine bývajú iba Maďari, preto i nás pokladal za Maďarov. Ale ja som proti tomu protestoval: ,Pane, reku, ja som Slovák, alebo — ak chcete — Slovan, a tento môj priateľ je Polomaďar-Polonemec.‘ Pán Goethe sa hlasne zasmial mojej úprimnosti a prihovárajúc sa mi, dôverne ma prosil, aby som mu zadovážil a preložil niekoľko slovenských národných piesní, bo mnoho vraj počul o ich bohatstve i kráse. O maďarské vraj prosil a písal už mnohým, ale doteraz vraj nestihol prísť ani k jednej. ,Ich höre, die Magyaren sollen ebenso sanglos sein wie unser deutschen Volk.‘ (Ako počúvam, i Maďari sú priam taký nespevavý národ ako Nemci.) S tým sme sa rozišli.

Asi o mesiac stretol som pána Goetheho na prechádzke v Kniežacej záhrade. Ihneď zamieril kroky ku mne a hrešil ma: ,Čo je so slovenskými spievankami?‘ Vyhovoril som sa na nedostatok času na začiatku univerzitného roku, no sľúbil som vec vykonať — a sľub som aj splnil, len čo som sa zbavil nahrnutých prác. Niektoré z nich, v jeho metrickej úprave, vyšli v časopise, ktorý vydával.“ (Preklad z nemeckého originálu: Karol Rosenbaum.)

Tento citát nám ukazuje aj to, že Kollárova slovenská duša v Nemecku až tak veľmi netrpela. Prečo by aj, keď tu, dokonca u najväčšieho nemeckého barda, našiel podporu svojho slovenského povedomia? A nielen on — veď nebol jediný Slovák, čo tu študoval. Prídu sem po ňom študovať aj všetky kľúčové osobnosti romantizmu. V Nemecku a po nemecky bude aj Štúr publikovať svoje Sťažnosti, vďaka čomu budú nasledovať udalosti, ktoré vyvrcholia kodifikáciou spisovnej slovenčiny. Kontroverzný Kollár sa síce v rozhodujúcej chvíli postavil proti štúrovskej slovenčine, ale to nezmenšuje význam jeho návštevy u Goetheho. Veď o čo predovšetkým sa štúrovci v roku 1843 mohli oprieť? Najmä o tie dva zväzky Slovenských spievaniek, ktorých zozbieranie inšpirovala Goetheho zvedavosť a ktoré Kollár vydal už desať rokov pred kodifikáciou slovenčiny.

Básnik môže mať niekoľko identít, no národnú len jednu. Aj kontroverzný Kollár má ako básnik len jednu národnú identitu: slovenskú. Per negationem mu ju potvrdzuje Jungmann. Nepochyboval o nej Goethe. Robil si s ňou komplikácie len Kollár sám — no zavinila ich najmä zaostalá doba, ktorú ustavične predbiehal svojou túžbou po národnej veľkosti a po porozumení s inými národmi. V tej túžbe po porozumení nerobil nijaké výnimky, veď jeho dobrým priateľom bol i ten Polomaďar-Polonemec, s ktorým vykonal prvú návštevu u Goetheho. Kollárovou slávou i prekliatím bolo, že bol veľký Slovák i veľký Európan zároveň.

*

Kollárove starosti nás dnes už netrápia — premietli sa však do jazyka jeho diela a ostali tu v podobe čitateľských komplikácií: čo s tými? Alexander Matuška vyslovil dohad, že ak by sme si Kollára preložili do slovenčiny, ukázalo by sa, „že predsa len bol aj väčší aj čistejší básnik, než sa nám zdá“. O nejaký čas — keď už Matuška nežil — sa jeho idea realizovala. Kollárova Slávy dcera z roku 1824 (teda tá, ktorá má popri Predspeve iba tri spevy — Sála, Labe, Dunaj — a pokladá sa za básnicky hodnotnejšiu, než je tá rozšírená z roku 1832) vyšla v roku 1979 ako Dcéra Slávy — dúfajme, že v treťom tisícročí sa dostane k čitateľom znova. No výzva „naučme sa čítať Kollára“ platí aj v zmysle návratu — prečo by sme si občas neprečítali Kollára aj v origináli? Slávy dcera z roku 1824 je aj napriek zastaranej jazykovej podobe stále živá skladba, v ktorej sa láska k žene „mixuje“ s láskou k vlasti. Našiel v nej inšpiráciu i Sládkovič a zopakoval kollárovské básnické gesto v Maríne. Ale aj ten, kto nehľadá nijaký mix, iba obyčajnú báseň o láske, si ju u Kollára nájde.

(Doslov k pripravovanému druhému vydaniu Dcéry Slávy. Preložil Ľ. F., prvé vydanie, Bratislava, Slovenský spisovateľ 1979.)

Ján Kollár

139

Ján Kollár

139

(V češtine aj v slovenčine je sonet 139 prevzatý z knihy Ján Kollár Dcéra Slávy. Preložil Ľ. F., Bratislava, Slovenský spisovateľ 1979.)

Ján Kollár

Vít

Ján Kollár

Vít

(Český originál aj slovenský preklad sú prevzaté z knihy Žihadlice. Preložil Ľ. F., Bratislava, Slovenský spisovateľ 1980.)

Pavol Jozef Šafárik (1795 — 1861), básnik a vedec. V r. 1848 sa zúčastnil na Slovanskom zjazde, po revolúcii ho sledovali a pokúsil sa o samovraždu. Napísal jedinú básnickú zbierku: Tatranská múza s lýrou slovanskou (1814). Jeho Slovanský národopis (1842) obsahuje národopisnú mapu slovanských národov, ich etnickú i jazykovú klasifikáciu a definitívne vyvracia mýtus, že slovenčina je nárečie češtiny.

… Šafárik nielenže spontánne zatienil svoje básnické dielo vďaka svojim vedeckým prednostiam, ale aj sa vyjadroval o ňom so skromnosťou, ktorá nebola na mieste. Známy je jeho list z 28. apríla 1822 Kollárovi, zháňajúcemu jeden exemplár zbierky pre Tablica: „Musy Tatranské nemám, pročež mu sloužit nemohu. Exx. všecky zahynuli v Levoči. Neztratí však nic, jestli ji i nikdy čísti nebude.“

Predsa sa však bariérami, čo komplikovali výhľad na Šafárikovo básnické dielo, nedal odradiť každý. A jeden z najjasnozriveiších hodnotiacich hlasov tu patrí Jaroslavovi Vrchlickému, ktorý hovorí: „Cítíme v hochu šestnáctiletém velkého ducha, který mohl tak dobře býti velkým poétou, jako byl později velkým badatelem. Dejme básním Šafaříkovým formu moderní, aspoň co do jazyka, a máme o básníka víc, a to o pravého, plnozrnného poétu.“

Stalo sa.

(Úryvok z predhovoru ku knihe P. J. Šafárik Tatranská múza so slovanskou lýrou. Preložil Ľ. F., Bratislava, Tatran 1986.)

Pavol Jozef Šafárik

Lýdia

(Úryvok, takisto vyšlo v knihe P. J. Šafárik Tatranská múza so slovanskou lýrou. Preložil Ľ. F.)

… o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, začala by sa rozprávaním o tom malom chlapcovi, ktorý dva razy za sebou prečítal celú Kralickú bibliu.

Aj ja som vyrástol v evanjelickom prostredí — mal som dokonca babku a ďalších príbuzných, pre ktorých bola Kralická biblia možno jedinou knihou, na ktorej čítanie si našli čas. Kralickú bibliu som mal od detstva na očiach — no musím sa priznať, že iba zriedkavo aj v rukách. Nebol som také geniálne dieťa ako Šafárik v chlapčenskom veku — bolo to pre mňa priťažké čítanie. Ak som si čosi poriadne z tej knihy prečítal — nuž iba ak Pieseň piesní.

Ktovie však, či aj Šafárikova spomienka na prečítanie celej Kralickej biblie nie je rozprávkovo prikrášlená, ktovie či to nie je iba synekdocha, ktovie či si aj Šafárik neprečítal poriadne hlavne tú Pieseň piesní.

Napísal som už kdesi — alebo aspoň občas zo žartu hovorievam — že najlepšou slovenskou erotickou básňou 19. storočia bola Hortobáďska krčmáročka — bohužiaľ ju básnik so slovenskou krvou v žilách — Sándor Petőfi — napísal po maďarsky. (Vďaka nádhernému prekladu Jána Smreka priputovala však napokon aj do slovenčiny.) Nuž áno — slovenčinu i prvé básnické veľdiela v nej stvorili najmä farári — ťažko by sme teda mohli očakávať, že začujeme erotickú strunu u Jána Kollára, Jána Hollého či Andreja Sládkoviča. U Hollého erotika zamáva iba mumlavým bujakom, u Sládkoviča sa zase erotická fantázia končí vo chvíli, keď básnik zároveň s Marínou vyobjíma i vlasť. Ešte tak u Sama Chalupku sa čosi erotické mihne aspoň vo sne, ale hneď zasvieti slnko a milý sen mu rozplaší. Najerotickejší zo štúrovcov je teda Dobšinského Ďuro Truľo, ktorý sa z prípecka vypytuje matere, či naozaj majú byť nevesty také rohaté a chlpaté — ale to, že sa čosi také dostalo aj do literatúry, je už viac zásluha ľudu než našich literátov…

A predsa sa mýlim! Už v roku 1814 mladý Šafárik rozozvučal erotickú strunu tak dôkladne, že mu to potom mohlo závidieť celé 19. storočie. Jeho báseň Lýdia naozaj prezrádza, že z Kralickej biblie si najlepšie prečítal Pieseň piesní. Za také verše ako „Skry si tie prsíčka, jabĺčka dve!“ alebo „Hľa, vôňa škorice z lona sa leje!“ by sa nemusel hanbiť ani kráľ Šalamún — a tá šafárikovská rozprávka by nebola veru iba pre deti. Rozprávkový je aj príbeh Šafárika-vedca. Áno, určite si prečítal z Kralickej biblie aj tú rozprávku o Babylonskej veži — a určite jej neuveril.

Ako jej mal uveriť, keď sa v nej nikde nespomína, že pri tom rozpŕchnutí jazykov na všetky strany bola aj nejaká predchodkyňa slovenčiny. Nič také sa v biblickom príbehu ani nenaznačuje. Zato však vo chvíli, keď v pätách anglických vojakov a obchodníkov vkročili do Indie aj anglickí bádatelia, celej Európe svitlo, kde sa vzali jazyky, ktorými sa v nej hovorí. A Šafárik bol jeden z prvých, čo pochopili, že vo veľkej rodine indoeurópskych jazykov — v jej slovanskej vetve a v rámci slovanskej vetvy v západoslovanskej skupine — má plnoprávne a rovnocenné miesto aj slovenčina. Teda že slovenčina nie je nárečie, ale reč. Bolo to čosi ako odkliatie zakliatej princeznej. Ani to by v rozprávke o Šafárikovi nemohlo chýbať.

A rozprávkou bol aj Šafárikov osobný život. Bola to pekná rozprávka so šťastným koncom — no šťastným iba z nášho pohľadu. Pred hlavným hrdinom rozprávky ostal ten šťastný koniec skrytý.

Šafárikovská rozprávka mi tak trochu pripomína poslednú epizódu zo života Leonarda da Vinciho (z ktorej by takisto bola pekná rozprávka, keby som ju raz napísal). Smutný Leonardo odchádza zomrieť do Francúzska, opúšťa svoje rodné Taliansko s pocitom absolútnej márnosti — a netuší, že obraz, ktorý si nesie v krošni na chrbte, bude najslávnejším obrazom všetkých čias.

Ani Šafárik si nedovidel na chrbát, i jemu sa zahmlil pohľad na vlastnú veľkosť, keď sa rozhodol ukončiť svoj život skokom do Vltavy.

Ale prečo hovorím stále v kondicionáli, prečo hovorím „keby som tú rozprávku raz napísal“? Veď som ju napísal — volala sa Oheň a voda a, ako sa na rozprávku patrí, nechýbal v nej ani motív macochy… Alebo to bola báseň?

Oheň a voda

(pocta Pavlovi Jozefovi Šafárikovi)

(Báseň vznikla paralelne s prekladom Tatranskej múzy so slovanskou lýrou. Ostala v rukopise.)

Karol Kuzmány (1806 — 1866), básnik a prozaik. Vyštudoval ev. teológiu v Jene, neskôr profesor teológie vo Viedni a superintendent v Banskej Bystrici, prvý podpredseda Matice slovenskej. V čase, keď ešte česká kultúra prijímala s rozpakmi dielo K. H. Máchu, Kuzmány prvý rozpoznal jeho genialitu v básni Pláč nad smrtí Karla Hynka Máchy (Květy, 1836). Roku 1848 sa zapísal do dejín aj básňou Sláva šľachetným, ktorá sa dodnes spieva ako hymnická pieseň Kto za pravdu horí.

Je to už pomaly pol storočia odvtedy, čo sa náš štvorročný syn raz vrátil domov s výkrikom: „Nerád vidím macochy na uliciach.“

Rudo Sloboda, ktorý bol vtedy u nás každodenným hosťom, vytiahol z vrecka desať korún a povedal: „Martinko, predaj mi tú vetu — začnem ňou svoju ďalšiu knihu. Už dávno by som sa bol do nej pustil, ale chýbala mi prvá veta.“

Martin sa nehandrkoval, Rudovi tú vetu za desať korún predal, Rudo zakrátko napísal novú knihu (tuším to bol Uhorský rok) — a naozaj sa začínala tou vetou.

O dôležitosti prvej vety vie každý poriadny spisovateľ. Ale citlivý je na ňu aj každý poriadny čitateľ. Keď ju poriadny spisovateľ nemá, radšej nepíše, pretože vie, že začať zlou vetou je to najhoršie, čo môže urobiť: poriadny čitateľ nad ňou pokrčí nos a ďalej nečíta.

Samozrejme, sú aj spisovatelia, čo najprv napíšu knihu a až potom, keď si ju po sebe prečítajú, zistia, ktorá veta sa im najviac podarila — tú potom vysunú na začiatok. Nie je to však ideálny spôsob — keby im prvá veta zišla na um hneď ako prvá, ich kniha by bola pravdepodobne lepšia.

No sú aj prvé vety v pozadí, ktoré sa do knihy vôbec nedostali — a predsa by kniha bez nich nevznikla. Jaroslav Hašek sa raz po fláme zobudil v noci s pocitom, že sa mu taká veta snívala. Aby ju nezabudol, potme si ju zapísal na zdrap papiera a ten strčil do nohavíc, prehodených cez stoličku. Ráno si ju už nepamätal — a ani nohavíc nikde.

„Kde sú moje nohavice?“ zvolal.

„V koryte, “ odpovedala mu manželka. „Boli už špinavé — kým si spal, som ti ich oprala.“

Hašek sa vrhol ku korytu, vytiahol z nohavíc už rozmočený papierik a pokúšal sa prečítať, čo si to v noci zapísal. Keby sa mu to nepodarilo, nemala by dnes česká literatúra svoj najslávnejší román. Našťastie sa mu to podarilo. Dobrý vojak Švejk sa začína síce vetou „Tak nám zabili Ferdinanda“, ale spúšťacím mechanizmom bola tá rozmočená veta z nohavíc (vlastne len rozmočená polveta), obsahujúca základný nápad: „Blbec u marškumpačky“.

Podobne v básni zohráva úlohu spúšťacieho mechanizmu prvý verš.

Kto by nepoznal to Apollinairovo „A la fin tu es las de ce monde ancien“? (Konečne ťa unavil ten starý svet.) Z toho prvého verša Pásma nás ovanie duch celého budúceho storočia.

Vo väčšej básnickej skladbe sa o čosi podobné môže postarať prvá strofa.

Tak ma napríklad duch celej básnickej skladby ovial, len čo som preložil prvú strofu Puškinovho Eugena Onegina.

Z prvej strofy vidíme už aj to, či je básnik metaforický alebo metonymický. Hľa, v Puškinovej prvej strofe nikde nijaká metafora — zrejme teda celý Onegin bude jedna veľká metonymia, zrýmovaná próza. Ako čitateľ som nemal proti tomu nič, no ako prekladateľa ma to znechutilo — ďalej som už ani neprekladal.

Pravým opakom Alexandra Sergejeviča Puškina je Karel Hynek Mácha.

Preložiť jeho Máj do slovenčiny ma vyzval český časopis Rozrazil — preložil som prvých štrnásť veršov, a oni to potom publikovali ako motto svojho máchovského čísla (2010/35).

Hoci som Máj neraz čítal, až teraz som si uvedomil Máchovu nielen zmyslovo, ale až zmyselne konkrétnu metaforickosť. Kam sa tento básnik pozrel, všade videl sexuálne orgie. Uňho dokonca aj breh stíska v náručí jazero. Hoci ma redakcia Rozrazilu nahovárala, aby som Máj preložil do slovenčiny celý, ani tentoraz som už nepokračoval — celý vzrušený som sa radšej pustil do písania Rozprávky o jazere a brehu.

Som presvedčený, že už úvodné verše Mája očarili aj nášho Karola Kuzmányho, ktorý privítal potom vo svojej Hronke celú tú básnickú skladbu ako geniálne dielo — a urobil to v čase, keď si Praha Máchovu genialitu ešte neuvedomovala.

Boh za tú jasnozrivosť Karola Kuzmányho odmenil — aj on dobre pochodil s prvou strofou. Prvú strofu jeho piesne Kto za pravdu horí vedel ešte donedávna naspamäť každý kultúrny Slovák.