ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudovít Štúr (1815 — 1856), básnik, filozof, novinár a vedec, od príchodu na bratislavské lýceum (1829) sa postupne vypracoval na vedúcu osobnosť celej generácie. 24. apríla 1836 viedol pamätný výlet na Devín, kde si štúrovci dávali slovanské krstné mená (Štúr meno Velislav). V roku 1843 on, Hurban a Hodža kodifikovali spisovnú slovenčinu. Na protest proti jeho odvolaniu z profesorského miesta odišlo v marci 1844 trinásť Štúrových poslucháčov do Levoče — cestou spievali budúcu slovenskú hymnu. II. ročník almanachu Nitra (1844) vyšiel už v novej slovenčine. Štúrova smrť bola predčasná — to však, čo uviedol do pohybu (vrátane myšlienky „hornouhorského okolia“), bolo životaschopné a história to potvrdila.

Stopár v Modre

(Báseň vyšla v knihe FELDEK, Ľ.: Usmiaty otec. Bratislava, Slovenský spisovateľ — Columbus 1991. Báseň je alúziou na súsošie na modranskom námestí. So zdvihnutou pravou rukou Štúr na ňom naozaj vyzerá ako autostopár. Na lavičke za Modrou sa Štúr síce iba postrelil poľovníckou puškou, bola to nešťastná náhoda, no stála ho život.)

Andrej Sládkovič (1820 — 1872), básnik. Pôsobil ako vychovávateľ a evanjelický kňaz. Nebol revolucionár, aj tak sa však počas revolúcie 1848/49 ocitol vo väzení. Jeho básnické skladby Marína (1846) a Detvan (1853) patria k vrcholom našej poézie.

Princ Hamlet prichádza na elsinorské hradby, aby sa spolu s hliadkujúcimi priateľmi presvedčil, či sa tam naozaj zjavuje duch jeho otca. Ale ešte predtým debatuje s Horatiom o nebohom kráľovi. Shakespeare si rád aj v najvážnejšej chvíli zažartuje, a tak, keď Hamlet číro konverzačne povie „vidím ho ako dnes“, jeho priateľa to vydesí. „Kde?“ vykríkne Horatio. Hamlet ho upokojí: „V oku svojej duše.“ Polnoc ešte nebila, duch sa zjaví až neskôr.

Českí prekladatelia sú tu voľní. U Saudeka Hamlet odpovedá: „V své mysli, Horacio.“ U Urbánka: „V duchu.“ U Hilského: „Jenom ve své mysli.“

Keď sa však pozrieme do prekladu Zory Jesenskej, nájdeme to „in my mind’s eye“ preložené doslovne: „V oku mojej duše.“ Dokonca, hoci Jesenská iste vedela, že lepšie by bolo „v oku svojej duše“, dala prednosť germanizmu „mojej“. Prečo?

Nie je ťažké na to prísť. Slovenský prekladateľ si tu nemôže nespomenúť, že práve prekladá motto Sládkovičovej Maríny — a vzdá Sládkovičovi hold aj tým, že zachová jeho presné znenie.

Čítal Sládkovič Shakespeara? Možno áno — možno nie. Nedávno, keď vydavateľstvo Ex Tempore znovu vydalo Mickiewiczove Balady a romance v preklade Jozefa Bánskeho, som si všimol, že také isté motto má aj Mickiewicz pri básni Romantika, a zišlo mi na um, že Sládkovič si ho mohol vypožičať aj od svojho poľského kolegu. A hľa, aj Jozef Bánsky vzdáva hold, aj on zachováva presné znenie motta Maríny, aj on sa usiluje cez Mickiewicza pripomenúť Sládkoviča.

Náš nádejný polonista Jozef Bánsky pracoval v Univerzitnej knižnici a vo veku tridsaťšesť rokov zahynul 18. januára 1956 pri leteckom nešťastí neďaleko Levoče. Jeho pamiatku si senickí rodáci pripomenuli vo štvrtok 19. januára 2006. Pod patronátom primátora Ľubomíra Parízka a za účasti delegácie Univerzitnej knižnice, námestníčky Poľského inštitútu pani Yvonne Frączek, mojej maličkosti, vydavateľa Ivana Panenku i dcéry Jozefa Bánskeho sa konala spomienka nad hrobom a potom literárny večer Bánskeho Mickiewicz.

Vyslovujem niekedy obavu, že si dnes Slováci čoraz menej všímajú sami seba. Chvalabohu, mýlim sa. Ľudia majú ustavične potrebu schádzať sa a pripomínať si svoju kultúrnu identitu. Obrazne povedané: uvidieť jej ducha. Kde? V oku svojej duše.

(Vyšlo v knihe FELDEK, Ľ.: O nákazlivosti šťastia. Bratislava, Ikar 2009.)

Janko Kráľ (1822 — 1876), básnik. Zúčastnil sa revolúcie 1848 — spolu s priateľom Jánom Rotaridesom búrili ľud na strednom Slovensku. Keď došlo na pálenie urbárnych listín i streľbu do panských dvorov, zatkli ho. Niekoľko ráz ho pre výstrahu vyťahovali na zvonicu, potom až do januára 1849 väznili v Šahách a Pešti. Po revolúcii pôsobil v štátnej správe a v advokátskych kanceláriách. Podľahol zrejme týfovej epidémii v Zlatých Moravciach, jeho hrob je neznámy.

O tom, čo sa smie objaviť v médiách, rozhodoval za totality ideologický tajomník — dnes máme slobodu a rozhoduje o tom už iba trhový mechanizmus. Ten dáva pozor, čo pomáha slobodné médiá predávať — a je tu nová patália. Zrazu sa — ako mediálne nezaujímavé — strácajú v akejsi tme celé dejiny slovenskej kultúry. (S výnimkou čachtickej panej, ktorú zachraňuje, že úspešne pôsobila v oblasti kozmetickej reklamy.)

Chybu robíme však aj sami. Prečo píšeme svoje kultúrne dejiny tak sivo a obchádzame okolnosti, pozoruhodné z hľadiska trhmechu?

Napríklad v súvislosti s Jankom Kráľom zdôrazňujeme, že v roku meruôsmom strieľal do panských záhrad. To je iste pozoruhodné, ale netreba zanedbávať ani ďalší vzrušujúci moment, že majitelia záhrad potom Janka Kráľa spúšťali na povrazoch z veže — a teda nielen on, ale aj oni boli tvoriví, už pred vyše sto päťdesiatimi rokmi vynašli bandži džamping!

Zbytočne utajené sú aj informácie o inom búrlivákovi — Jánovi Stachovi. Bol som pri tom, keď objednal taxík na presun z bistra Krym do kaviarne Krym — prečo to už dávno nezaznamenala Guinnessova kniha rekordov ako najkratšiu, iba päťmetrovú, cestu taxíkom v dejinách ľudstva? Rekordne krátke bolo aj Stachovo pôsobenie vo funkcii kultúrneho atašé v Indii. Hneď ako tam dorazil, vybral sa v sprievode sluhu na študijnú cestu po indických krčmičkách, týždeň sa strácala ich stopa zmobilizovanej polícii, a hoci ich našli napokon bez úhony, pripravilo to slovenského básnika i jeho indického sluhu o možnosť ďalšej služby v diplomacii.

Niekto povie — je nedôstojné, aby hral v dejinách slovenskej poézie takú významnú úlohu alkohol. Ale čím by boli bez neho dejiny tej svetovej? Čím by bol Omar Chajjám, Villon, Jesenin? Aj čínsky básnik Li Po je už tisíctristo rokov slávny najmä vďaka tomu, že dával básňam názvy ako Opitý píšem na stenu úradnej siene. Aj my vďačíme alkoholu napríklad za takéto krásne Stachove verše:

Píšme dejiny slovenskej kultúry svietivejšie a nebudeme sa musieť čudovať, že jeden z najväčších slovenských básnikov Ján Stacho by sa bol 1. januára 2006 dožil sedemdesiatky — ale vo väčšine médií bola v tej chvíli tma ako v trhmechu.

(Vyšlo v knihe FELDEK, Ľ.: O nákazlivosti šťastia. Bratislava, Ikar 2009.)

Samo Chalupka (1812 — 1883), básnik, brat Jána Chalupku. Po štúdiu ev. teológie vo Viedni kňaz. V r. 1830 sa vybral ako dobrovoľník na pomoc poľskému povstaniu. Na jeho fare v Hornej Lehote pobudla Božena Němcová. Názov jeho najznámejšej básne Mor ho! sa stal bojovým pozdravom v Slovenskom národnom povstaní (1944).

(k 190. výročiu narodenia)

1

Nikdy už nebudeme poznať všetky podrobnosti o návštevách Boženy Němcovej na Slovensku, a teda ani o jej pobyte na hornolehotskej fare, kde bol jej hostiteľom Samo Chalupka.

Isté je, že tento pobyt je významnou kapitolou nielen v životopise Boženy Němcovej a Sama Chalupku, ale aj v dejinách slovenskej ľudovej rozprávky.

Ako beží čas, príbeh sa rozdvojuje.

Dielo Boženy Němcovej Slovenské pohádky a pověsti sa stalo súčasťou českej kultúry a tá si ho interpretuje po svojom. Do českého kultúrneho povedomia vrástlo ako autorský čin, ktorému predchádzala autorkina samostatná zberateľská aktivita. Vo viacerých vydaniach už vyšiel výber z jej slovenských rozprávok aj v ďalšom významnom prerozprávaní — neprerozprával ich nikto menší ako neskorší laureát Nobelovej ceny, básnik Jaroslav Seifert.

Seifertovo prerozprávanie je v podtitule knihy zadefinované takto: „Slovenské pohádky a pověsti Boženy Němcové vypravuje Jaroslav Seifert.“

Na záložke k ich 3. vydaniu (Mahulena, krásná panna, Albatros, 1991) čítame, že Božena Němcová „pohádky sbírala při svých pobytech na Slovensku, některé také našla v knižních pramenech a přetvořila je svým nenapodobitelným způsobem v malé umělecké skvosty… Němcová chtěla charakterizovat slovenské prostředí a jeho svéráznost také původním jazykem a hrdinové mluví slovensky. Ale autorčina slovenština nebyla dost věrná, kromě toho spisovná slovenština nebyla tehdy ještě ustálená, a tak pohádky čekaly na autora, který by je dokázal přeložit a převyprávět tak, aby byly srozumitelné současným dětem“.

V doslove k tomuto vydaniu český literárny vedec Otakar Chaloupka zdôrazňuje, že Seifert sa síce „… rozhodl i pro určité jazykové a stylistické úpravy autorčina vyprávění. V zásadě budeme asi vždy velice opatrní při změnách v textu takových osobností, jako je právě Božena Němcová… Úpravy, k nimž bylo sáhnuto, jsou pozoruhodně citlivé, nevtíravé a chápavé nejen k originálu těchto textů, ale také k celkovému rukopisu Boženy Němcové, jak jej známe i z jiných jejích děl“.

Všetko je inak. Božena Němcová v skutočnosti pristupovala k slovenským pôvodinám s veľkou pietou, najmä vtedy, keď si uvedomovala, že má v rukách prvotné záznamy, ktoré nesmie prekryť rozletom vlastnej fantázie — táto okolnosť však pre ďalší život jej diela Slovenské pohádky a pověsti v českom kultúrnom kontexte nemá zrejme až taký veľký význam.

2

Slovenský zorný uhol je iný — nás viac zaujíma etnografický zástoj Boženy Němcovej. Božena Němcová navštívila Slovensko tri razy. V rokoch 1852 a 1853 vykonala cesty do Ďarmôt, kde služobne pôsobil jej manžel Josef Němec. Aj v Ďarmotách sa stretla so slovenskou ľudovou rozprávkou. (Ako uvádza v prameňoch, od slúžky Marky si tu vypočula rozprávky O dvanástich mesiačikoch a O hlúpej žene. Od starého sluhu zase rozprávku O Širokom, Dlhom a Žiarookom.) No najmä sa s ňou stretla pri svojich výpravách z Ďarmôt na horniaky, kde spoznala celý rad slovenských národovcov, síce už v čase porevolučného útlmu, no ešte vždy šťastných zo všetkého, čo sa im podarilo. Už desať rokov sa presadzovala nová spisovná reč. Janko Francisci Rimavský (v tom čase zástupca banskobystrického župana) jej venoval svoje Slovenskje povesti, ktoré ešte ako študent vydal v Levoči v roku 1845 — bola to jedna z prvých kníh v štúrovskej slovenčine. V roku 1855 sa Božena Němcová vybrala na Slovensko tretí raz, už bez manžela. Liečila sa na Sliači, ale privádzal ju aj cielený záujem o slovenské rozprávky. Zbierala ich pre ňu jej priateľka Jozefa Sablaková v Banskej Bystrici, ale Němcová sa dozvedala aj o ďalších rukopisných zbierkach, vedela aj o zbierke nestora slovenského zberateľstva Samuela Reussa uloženej na fare v Revúcej. V I. zväzku Súpisu slovenských rozprávok, v úvodnej kapitole O zberateľoch a zbierkach slovenských rozprávok, Jiří Polívka píše, že „… vyhľadala napokon farára Reussa v Revúcej, ktorého jej odporúčal už Francisci, že by jej mohol prenechať svoju bohatú zbierku rozprávkovú. Jej cesta nemala však žiadaného výsledku, Reuss choval sa k nej zdržanlivo, azda preto, že i v Revúcej bola vyzvaná ohlásiť sa na úrade“. Napokon jej farár Reuss (ide o Ľudovíta, jedného zo synov Samuela Reussa, ten zomrel r. 1852) predsa len „pustil“ deväť rozprávok. Spriatelila sa aj s lekárom Zechenterom, ktorý ju na svojom kočiari (či voze) rozvážal po návštevách a zaviezol ju i do Hornej Lehoty. Štyridsiatnik Samo Chalupka bol ešte stále driečny muž a Němcová krásna žena. Iste aj vzájomná sympatia a pohostinná atmosféra hornolehotskej fary sa odzrkadlili na rozprávkovom úlovku Boženy Němcovej: pri celom rade rozprávok uvádza ako pramene Sama Chalupku alebo hornolehotské susedky.

V tých časoch deprimovali slovenských zberateľov takmer nulové vydavateľské možnosti — čo ďalej s rukopisnými zbierkami? Božena Němcová v nich vzbudzovala nádej, že sa čosi podarí vydať aspoň v Prahe — a takmer všetci jej boli ochotní zveriť svoje poklady. Božene Němcovej slúži ku cti, že sa potom naozaj pokúšala vydať v Prahe slovenské rozprávky v tej podobe, v akej si ich priviezla zo Slovenska a ako to slovenským národovcom sľubovala. Jej plány však korigovala — ako by sme povedali dnes — „neviditeľná ruka trhu“. A tak musela rozprávky preložiť do češtiny — iba dialógy ponechávala v slovenčine. Slovenské pohádky a pověsti Boženy Němcovej vychádzali v rokoch 1857 — 1858 v desiatich zošitoch (až neskôr vo dvoch zväzkoch). Jej slovenskí priatelia boli vývojom veci sklamaní, Božena Němcová zas bola sklamaná ich neochotou pokračovať v spolupráci. Dušu si vyliala v liste Zechenterovi: „S těmi pověstmi je to kříž; jediná Pepa (t. j. Jozefa Sablaková z Banskej Bystrice) mi poslala několik malých rozprávek; odjinud nic nemohu dostat. Reussovci mi ani nepsali, ani Francisci, od něhož list nejvíce očekávám. Sládkovič mi psal, ale raději by, aby se byly vydaly v slovenském nářečí. Ono by to bylo všecko hezky a já bych to byla také ráda viděla, kdyby to jen šlo. A vždyť nejsou ztraceny: já je přeložila a rukopisy pošlu zase Reussovcům zpátky, a tedy když by to jednou mohlo být, aby se u Vás vydaly, dobře, ale do té doby můžem je číst takto a kdyby se měly ztratit, přece byla by menší škoda, když budou v češtině alespoň vydané, než aby ani nebyly vydané.“

Ukázalo sa, že čas, keď sa rozprávky začali usilovnejšie vydávať aj po slovensky a na Slovensku, nebol taký vzdialený. Vyprovokovaní českým vydaním pohli slovenskí zberatelia vydavateľskými ľadmi hneď v nasledujúci rok, no trvalo ďalšie dve desaťročia, kým sa v rokoch 1880 — 1883 podarilo Pavlovi Dobšinskému v ôsmich zošitoch Prostonárodných slovenských povestí toto úsilie zavŕšiť.

3

Ani po preklade do češtiny slovenské rozprávky vo vydaní Boženy Němcovej nestratili svoj pôvodný charakter. V časoch, keď Božena Němcová rozprávky vydávala, vžila sa už v európskom kultúrnom povedomí zásada, že ľudové podanie netreba opravovať, ale zachovávať — a Božena Němcová zachovala dikciu slovenského ľudového podania neporušenú. Neporušené ostali alebo sa dali zrekonštruovať i slovenské originály.

Božena Němcová rozprávky občas skracovala a niekedy i čosi zmenila či pridala, ako sa dá zistiť napríklad porovnaním s Francisciho knihou, ktorú jej vydanie absorbovalo. Nesporne sa zaslúžila o záchranu autentických textov, ktoré poznáme iba z jej zachytenia: tu jej patrí čestné miesto medzi slovenskými zberateľmi prvolezcami. Tam, kde pracovala s textami z druhej ruky, jej zas patrí zásluha, že pomohla nájsť slovenským zbierkam cestu do tlače a vyprovokovala aj slovenských zberateľov, aby nasledovali jej príklad. Aj keď rozprávky vydala po česky, zaplaťpánboh za jej svedomitosť.

Napokon, nestalo sa nič, čo by sa nedalo napraviť. Keď dozrel čas na vydanie Dobšinského súboru, náš slovenský Homér si vzal od Němcovej rozprávky zase späť. Tentoraz to bol on, kto zasiahol do rozprávok, kde to uznal za vhodné. Ak sa napríklad v preklade Boženy Němcovej v rozprávke O Víťazkovi spomína vták pelikán, u Dobšinského je to už dlhokrký vták velikán. Niektoré rozprávky podal znova, Němcovú však nikdy nezabudol uviesť ako jedného z podávateľov, niekedy ako jedinú podávateľku. A pretože pri podávateľoch Dobšinský vždy uvádzal, z ktorého kúta Slovenska pochádzajú, neodpustil si pri Božene Němcovej malé beťártsvo — stala sa z nej Božena Němcová z Trenčianskej, či dokonca aj Božena Němcová z Hornej Lehoty.

Elegantné zdôvodnenie, prečo bolo treba urobiť to, čo urobil, nájdeme v úvode, ktorý napísal spoločne s Augustínom Horislavom Škultétym:

„Z jednej strany sme tu vďační tomu, že ctená spisovateľkyňa tieto skryté poklady Tatier pred oči najbližšieho bratského kmeňa vystavila, ale z druhej všetko sa nám tak vidí, že by nás to ani pred svojimi ani pred zrakom celého Slovanstva nectilo, keby sme my naše povesti z vlastného domu, v opravdovom slovenskom kroji, vypraviť či nechceli, či nevedeli.“

4

Na návrate slovenských rozprávok z pražského výletu popri Dobšinskom spolupracovali aj ďalší slovenskí spisovatelia. Všimnime si najmä jedného.

Božena Němcová mala vo svojom súbore aj rozprávku O Kovladovi. Priniesla si ju z Hornej Lehoty a je celkom ľahko možné, že mala v tomto prípade len jediný prameň, a že ním bol práve Samo Chalupka.

O to pozoruhodnejšie je, že v Dobšinského zbierke nachádzame vo fabuli podobnú, ale inak celkom svojrázne podanú rozprávku Ľubka a Kovovlad. Ani meno Boženy Němcovej z Hornej Lehoty pri nej nenájdeme — rozprávka má jediného podávateľa a nie je to nikto iný, ako „Samo Chalupka z H. Lehoty vo Zvolenskej“.

Samo Chalupka si dal mimoriadne záležať, aby táto ním podaná rozprávka bola v každom detaile originálna — iste aj preto, aby ho nemusel trápiť pocit, že dar, ktorý predtým venoval, si od obdarovanej zas vymáha. K rozprávke napísal i podrobný výklad a hneď v jeho úvode gavaliersky zdôrazňuje, že vlastne Božene Němcovej nič neodníma, a čo si z Hornej Lehoty odniesla, to jej naďalej patrí: „Poviedku túto ukoristil som od jednej slepej stareny horno-lehotskej. Má ju i B. Němcová. Ona počula ju u mňa od inej Lehotianky a napísala si sama.“

Výklad potom pokračuje etnografickými i etymologickými úvahami, vo svetle ktorých pred nami vyvstáva Samo Chalupka ako vzdelanec európskeho formátu. Z celého výkladu — je to vlastne malá esej — cítime snahu povýšiť rozprávku Ľubka a Kovovlad na starobylý mýtus a aj takto ju odlíšiť a osamostatniť.

Úsilie, ktoré Chalupka vynaložil, je chvíľami až dojímavo zbytočné a nerozprávkové.

Keď si kráľ kovového kráľovstva prichádza vypýtať za ženu pyšnú Ľubku, Němcová to vybavila jednou vetou: „Všetci išli prosto do izby a mladý pán pýtal od matky dcéru.“

Samo Chalupka tu má celý obrad.

„Ďakujeme,“ prehovoril starosvat, „ale neprisadneme k tomuto posvätnému miestu, na ktorom Otec nebeský svoje dary domu tomuto podáva, počím neoznámime svoju žiadosť, ktorá nás k Láskam Vašim priviedla.“

„Ráčte rozkázať s nami!“ odvetila vdova s pokornou úklonou, „vďačne poslúžime, v čom budeme možné.“

„Rozkazovať nám nesluší,“ rečnil starosvat ďalej, „ale budeme prosiť. V tej vašej záhradke, dobrá mamko, kvitne jeden krásny kvietok. Vy o ňom azda neviete, a nás by to úprimne tešilo, keby ste nám dovolili ten kvietok do našej záhradky presadiť.“

„Ach, veď som ja chudobná vdovička,“ odpovedala na to mati Ľubkina, „chudobná je i moja záhradka. Nečujem, veru, že by sa v nej našiel kvietok, ktorý by takô slávno panstvo tešiť mohol.“

„Ba áno,“ dotušoval starosvat. „Pán Boh dal vám hodnú dievku, a tú — ak by to i vám i jej po vôli bolo — mieni si avde náš veľkomožný pán ku boku svojmu pripojiť ako vernú a úprimnú manželku.“

Takýchto obradov a zvykov je po rozprávke roztrúsených viac — a všetky sú potom ešte dôkladne vysvetlené v Chalupkovom výklade.

Nerozprávkovo, skôr poviedkovo pôsobí aj pomalý opis Ľubkinho odchodu z domu, pri ktorom čoraz viac ľutujeme Ľubkinu matku:

„Po sobáši sadli mladí do zlatej kolimahy, ostatní svadobníci do striebornej a medenej, a keď popri dome vdovinom sa viezli, kázala Ľubka pohoničovi, aby pošibal kone. Mater vybehla na ulicu, aby sa od dievky odobrala, ale nedostala sa ani do pol cesty, už jej svadba z očú zmizla. — Tam na ulici padla od žiaľu potupená mať; úprimní susedia zaniesli ju do domu a uložili na jej lože, z ktorého viac nepovstala. Nevďaka dievkina ju umorila.“

V rozprávke, ktorú si z Hornej Lehoty odniesla Božena Němcová, niet o smrti matky ani zmienky, matka je iba zarmútená, že sa s ňou dcéra poriadne nerozlúčila — a aj ten zármutok dokázala Němcová vybaviť jedinou vetou: „Matka, všetka zarmútená, stála na prahu a za nich sa modlila.“

Tempo rozprávania je u Němcovej určite rozprávkovejšie. Tempo Chalupkovej rozprávky je poviedkové. No aj keby hneď chcel Chalupka napísať rozprávkovú poviedku (veď termín „poviedka“ vo význame „rozprávka“ aj sám používa), alebo aj keby sa mu táto žánrová koláž podarila celkom nezámerne, stal sa malý zázrak: poviedkovosť posilnila rozprávkovosť.

Aj v rozprávke, ktorú má Němcová, je totiž čosi nerozprávkové — je to jej ukrutný koniec. Aj keď sa to priamo nevysloví, vieme že Ľubka zomrie hladom. Iba za pýchu, a taký krutý trest? pýta sa čitateľ a búri sa v ňom nielen cit pre spravodlivosť, ale aj cit pre vyváženú architektúru rozprávky. Tým, že Chalupka si dal tú prácu a nechal Ľubku zaviniť matkinu smrť, dosiahol poviedkovými postupmi rozprávkovú rovnováhu.

Všetko nasvedčuje, že z ušľachtilých dôvodov náš veľký bard pravdy raz v živote aj mystifikoval — on sám bol tou „slepou starenou horno-lehotskou“. Naozaj poriadne sa obracal Samo Chalupka pri náhrade ľudovej rozprávky, aby odčinil to, že ju zašantročil.

A Boh ho za toto pokánie odmenil a dovolil mu podať dva krásne autorské výkony, ktoré môžeme pokladať zároveň za obohatenie našej romantickej prózy aj národopisnej eseje.

(Vyšlo v Knižnej revue, roč. XII, č. 19, 18. september 2002.)

Pavol Dobšinský (1828 — 1885), básnik, prekladateľ, folklorista. Pôsobil ako ev. kňaz. V rokoch 1848 — 1849 účastník revolúcie, neskôr cisársky vojak. Istý čas bol tajomníkom farára Samuela Reussa v Revúcej, tam dostal školu folkloristiky, v ktorej neskôr vynikol.

1. Cez preklad

Ak si chceme urobiť obraz o mladom Pavlovi Dobšinskom, nezaškodí pozrieť sa naňho aj cez jeho preklad Hamleta, ktorý vznikol r. 1850.

Zdanlivo ide o druhoradú vec. Bol to iba pokus 22-ročného mládenca, navyše ani nie pokus o preklad vo veršoch, ale iba o preklad prózou. O pokuse musíme hovoriť najmä preto, že hoci šlo o kompletný preklad, ostal v rukopise, sám prekladateľ ho pokladal iba za pracovný a nikdy sa neusiloval uverejniť ho. Ako si vo svojej najnovšej knihe všíma aj Jana Bžochová-Wild, Dobšinský „oveľa neskôr, roku 1885, uverejnil v Slovenských pohľadoch dva fragmenty z prekladu Michala Bosého, ale nie zo svojho. Dobšinského preklad sa našiel v jeho pozostalosti a publikovaný bol až vyše sto rokov po dokončení v časopise Slovenské divadlo (1966)“. (Jana Bžochová-Wild, Malé dejiny Hamleta, Bratislava, 2007, s. 97.) Preklad sa nedostal ani na javisko — skupina gemerských ochotníkov, pre ktorú mladý Dobšinský Hamleta prekladal, sa rozpadla skôr, než jej ho stihol odovzdať.

A predsa — aký odvážny pokus to bol!

Mladý bol nielen Dobšinský — mladá bola aj reč, do ktorej prekladal. Od kodifikácie spisovnej slovenčiny ubehlo iba sedem, a od vydania almanachu Nitra II, prvej knihy v spisovnej slovenčine, iba šesť rokov. A hľa — už Hamlet!

Odvahu zaiste dodal mladému prekladateľovi aj fakt, že nebol prvý, kto sa u nás o kompletný preklad Hamleta pokúsil. Pred ním to bol už spomínaný Michal Bosý (1780 — 1847), evanjelický kňaz, ktorý hru preložil podľa vlastnej mienky „rečou slovenskou“, v skutočnosti slovakizovanou kralickou bibličtinou, okolo roku 1810 a svoj preklad revidoval (a takisto ako Dobšinský potom len v rukopise zanechal) okolo roku 1830.

Porovnanie s originálom plus vzájomné porovnanie týchto dvoch prekladov prezrádza, prečo si Pavol Dobšinský roku 1885 uctil Bosého preklad viac než svoj vlastný. Opäť citujme Janu Bžochovú-Wild, pretože ide o jej zistenia. O Bosého preklade hovorí: „… horizont jeho čítania nie je v detailoch zviazaný nijakou prudérnosťou. Hamletove výčitky matke prekladá Bosý expresívnymi, šťavnatými výrazmi, adekvátne originálu, básnivejšie, a predsa zrozumiteľnejšie než po ňom Dobšinský a dokonca aj Hviezdoslav.“ (Jana Bžochová-Wild, Hamlet: dobrodružstvo textu, Bratislava, 1998, s. 89.) A o Dobšinského preklade: „Dobšinského pretlmočenie je silno poznačené prudérnosťou a dodržiavaním dekóra. Princ… Klaudia zasypáva obvineniami (‚Bloody, bawdy villain! / Remorseless, treacherous, lecherous, kindless villain!‘), z ktorých prinajmenšom dve majú jasné sexuálne zafarbenie (bawdy — oplzlý, smilný, lecherous — chlipný); potom sa ironicky pýta, či to je odvážne (brave — hrdinské, skvelé), že on — syn zavraždeného otca, vyzvaný k pomste, si uľavuje nadávkami ako nejaká cundra, kurva, prostitútka (trojmo zdôraznené: whore, drab, stallion, pričom posledný výraz v angličtine znamená skôr predajného muža než ženu…) V Dobšinského pretlmočení sa do týchto pasáží vkráda jednak mravnostná cenzúra, jednak myslenie v tradičných rodových opozíciách a atribútoch: z obvinení Klaudia zmizli sexuálne aspekty a ostáva len krutosť a zradnosť: ‚Krvožíznivý, hnusný kmín! Bezsvedomitý, zradný, zbabraný, neľudský kmíne!‘; viacznačný ironický výraz brave prekladá Dobšinský ako po chlapsky a expresívne slová kurva, cundra, prostitút/ka sú zmiernené na baba (zvedená dievka), cigánka, babsko.“ (Jana Bžochová-Wild, Hamlet: dobrodružstvo textu, Bratislava, 1998, s. 93-94.)

Som posledný, kto by mohol Dobšinskému tú „mravnostnú cenzúru“ vyčítať. Veď i ja sám, hoci som prekladal Hamleta o vyše stopäťdesiat rokov neskôr a hoci som už poznal aj výhrady Jany Bžochovej-Wild, som vo svojom preklade Shakespearove tri synonymá (whore, drab, stallion) preložil iba jedným slovenským výrazom. Ak totiž prekladáme pre javisko (a Dobšinský prekladal pre gemerskú ochotnícku skupinu), musíme myslieť aj na to, ako napísané slovo trojnásobne narastie v hercových ústach — a aj prekladateľ, ktorého neobmedzujú vlastné limity, musí myslieť pri svojej práci na limity divákov.

Viem si teda predstaviť, že mladý Pavol Dobšinský v skutočnosti nebol až taký prudérny, ako sa javí zo svojho prekladu. Predsa však prudérny, aj keď len z ohľaduplnosti, do istej miery bol.

A tu sa neubránime myšlienke, ako by asi pochodili slovenské ľudové rozprávky, keby sa na ich kompletnú redakciu podobral tento mladý muž. Pravdepodobne mnohé slová či pasáže by sa nám zachovali iba v zjemnenej podobe a viaceré motívy či dokonca celé rozprávky by celkom zmizli.

Našťastie sa to nestalo — tá grandiózna úloha si totiž počkala až na zrelého Dobšinského.

2. Cez rozprávky

Príbeh, ktorý navždy zviazal osobnosť Pavla Dobšinského so slovenskými ľudovými rozprávkami, je všeobecne známy. Začína sa už v mladosti, v rokoch 1850 — 1852, keď bol tajomníkom Samuela Reussa v Revúcej — niet pochýb, že práve tu sa aj on nakazil zberateľskou vášňou. Veď aj on musel pri prvom vstupe do malej miestnosti, v ktorej Samuel Reuss a jeho synovia zhromažďovali výsledky svojho zberateľského úsilia, pocítiť to, čo pocítila Božena Němcová — že sa v tej komore skrýva poklad.

Bol možno i priamym svedkom neúspešných pokusov Boženy Němcovej dostať sa k tomuto pokladu. Reussovci neboli totiž takí galantní ako Ján Francisci, ktorý jej venoval svoju knihu Slovenskje povesti vydanú roku 1845, nech si s ňou robí, čo chce. Reussovci jej zo svojho pokladu pustili len nejakých deväť rozprávok a neskôr — ako sa Božena Němcová posťažovala v liste Zechenterovi — jej vôbec neodpovedali na listy.

To Pavol Dobšinský bol neskôr k Němcovej galantnejší: pustil si ju až do archívu. Smieme tak usudzovať podľa rozprávky o Martinkovi Klingášovi: takto ho nazval Dobšinský v záverečnej redakcii, v ktorej zjednocoval rôzne varianty. U Němcovej sa však táto postava volá Martinko Kinkaš — teda presne tak ako vo verzii, ktorá sa zachovala iba v rukopise, v Dobšinského archíve.

Dobšinský teda zažil a muselo sa ho bytostne dotýkať všetko, čo súviselo s rozprávkou v tom čase, keď záujem o ňu vrcholil v rôznych európskych kultúrach (a našich predkov zdobí, že sa usilovali nezaostávať).

Určite mu prešli cez srdce i tie nádeje, ktoré vzbudzovala Božena Němcová, keď sľubovala, že rozprávky, ktoré si odváža, vyjdú v Prahe po slovensky — a určite mu prešlo cez srdce i to sklamanie, keď potom v rokoch 1857 — 1858 vyšli Slovenské pohádky a pověsti v desiatich zošitoch po česky.

Čo iné sa však dalo čakať? Nepraktická Božena Němcová mohla myslieť svoje sľuby úprimne, no vydavateľ, ktorého — na rozdiel od svojich slovenských priateľov — ona v Prahe našla, bol zrejme praktickejší človek a iste sa jej spýtal: „Paní Boženo, a kdo to bude ve slovenštině číst?“ Božene Němcovej sa podarilo uhrať, že v slovenčine ostali aspoň dialógy.

Sklamanie však bolo inšpirujúce a onedlho — v rokoch 1858 — 1861 — sa podarilo

vydať šesť zošitov Slovenských povestí aj v Rožňave a Banskej Štiavnici. Vydal ich — ako inak — Pavol Dobšinský v spolupráci s Augustom Horislavom Škultétym.

Bola to však ešte len medzihra — najväčšia úloha ešte vždy čakala na svoje zvládnutie.

Splniť sa mu ju podarilo tri roky pred smrťou. V rokoch 1880 — 1883 vydal Pavol Dobšinský vlastným nákladom Prostonárodné slovenské povesti — 90 rozprávok na 768 stranách. Toto dielo urobilo z neho slovenského Homéra.

Keďže som sa zhodou okolností ocitol v jeho šľapajach aj po druhý raz — teda nielen ako prekladateľ Hamleta, ale aj ako autor Veľkej knihy slovenských rozprávok — mal som i ja príležitosť dôkladne precítiť ten príbeh. Uvedomil som si, že úloha, ktorú si Dobšinský zaumienil splniť, skrývala v sebe niekoľko úloh odrazu.

Išlo najmä o dve úlohy: zachovať a na primeranej literárnej úrovni podať.

Úlohy zdanlivo si neprotirečiace, no v skutočnosti dobre zlučiteľné len pre človeka, ktorý na to má dostatok folkloristickej pokory i vycibreného literárneho vkusu. Zrelý Dobšinský mal oboje. Jeho folkloristická pokora sa prejavuje v tom, že pri všetkých rozprávkach uvádza mená podávateľov. Jeho literárny vkus v tom, že dokáže vybrať spomedzi rôznych podaní tej istej rozprávky to najlepšie, alebo dokonca to najlepšie z rôznych podaní vlastnoručne urobiť.

A propos prudéria.

Ak sa mladý Dobšinský — prekladateľ Hamleta — ešte obmedzoval akýmisi mravnostnými ohľadmi, zrelý Dobšinský sa nimi už neobmedzuje. I tu sa prejavuje jeho dobrý vkus a folkloristická pokora: oboje mu velí istých vecí sa nedotýkať. Ak sú esteticky pôsobivé a ak sú pre slovenskú rozprávku charakteristické, čo tam po tom, že prudérnu dušu pobúria?

Pekným príkladom je rozprávka Ďuro truľo, ktorú podávajú Franko Kubových z Turca a Zuzana Mydielková z Liptova. Niet pochýb, že ide o jednu z verzií rozprávky O hlúpom Janovi, ktorej stopa vedie k bratom Grimmovcom. Známa scéna, keď hlúpy Jano priviaže svoju nevestu v chlieve a namiesto s nevestou si ľahne na pec s kozou, sa (aj po Dobšinského pravdepodobnej redakcii) odvíja takto:

„Mamo, mamo,“ volá z tej pece, „či to nevesty bývajú chlpaté?“

A mať, čo bola i namrzená i zamyslená, nepriam počula a rozumela, čo volá, nuž odpovedala:

„Také, také, len čuš a spi!“

O chvíľku Ďuro volá zasa:

„Mamo, mamo, či to aj vám boli rohy narástli, keď ste sa boli vydali?“

„Boli, boli!“ odpovedala matka ešte vždy ako prv.

Zrelý Dobšinský už dobre vedel, že rozprávka nebola pôvodne žánrom určeným na pobavenie detí (tak ako my vieme, že nebolo pre slovenskú ľudovú rozprávku šťastím, ak sa takým žánrom neskôr stala). Ba ktovie, či to zrelý Dobšinský nevedel lepšie než bratia Grimmovci — motív, na ktorom sme sa pobavili pred chvíľou, by sme v ich podaní rozprávky o hlúpom Janovi hľadali márne.

Nuž, a bola tu ešte jedna úloha: prinavrátiť do slovenčiny to, čo Božena Němcová počeštila. Aj tu Dobšinský vykonal dobrú prácu a vôbec nie iba mechanicky urobenú. Jeden príklad za všetky: v rozprávke Víťazko spomína Němcová „ptáka pelikána“. Dobšinský z neho urobil „vtáka velikána“. S jemným zmyslom pre slovnú hru ostal k Němcovej podaniu zdvorilo pietny a zároveň sa od neho vzdialil.

Akým jasnozrivým zámerom bolo toto prinavracanie, to vidíme najmä dnes.

Slovenské rozprávky v podaní Boženy Němcovej majú v českom kontexte pozoruhodný osud — ich posledným prerozprávateľom sa stal veľký český básnik a laureát Nobelovej ceny Jaroslav Seifert. Prirodzene, Seifert nezamlčal svoju predchodkyňu, s úctou sa k nej prihlásil — zamlčaní však už zostali predchodcovia a predchodkyne. To, čo preniesla Božena Němcová do českej literatúry, žije dnes ako jej imanentná súčasť. Nebyť Dobšinského, možno by sa to do slovenskej literatúry už nikdy nevrátilo.

3. Cez korešpondenciu

Tretí pohľad na Dobšinského nám umožňuje jeho korešpondencia s Jánom Bottom. Ich rýdze priateľstvo, ktoré patrí medzi najkrajšie kapitoly slovenskej literárnej histórie, vyrastalo nielen z príbuzných pováh — úlohu v ňom musela hrať aj vzájomná úcta, veď išlo o dve veľké postavy našej literatúry.

Dokazujú to aj Prostonárodné slovenské povesti. To, čím do nich prispel Ján Botto, predstavuje vrcholnú literárnu kvalitu. A Pavol Dobšinský o nej vie — aj keď má viac verzií takej rozprávky, ani na okamih nezaváha, komu dať prednosť. Pod rozprávkou Bračok vtáčok je napríklad uvedené: Podali: Samuel Ormis, Ľud. Reuss a P. Dobšinský z Gemera; Jonatan Čipka z Malohontu; rozpráva Ján Botto.

Dáva Bottovmu podaniu prednosť dokonca i pred svojím vlastným! Už sme sa s tým raz stretli — podobne dal pred publikovaním ukážok z vlastného prekladu Hamleta Dobšinský prednosť publikovaniu fragmentov z prekladu Michala Bosého. Takéto džentlmenstvo môže však vzbudzovať aj podozrenie: nie je to náhodou džentlmenstvo človeka vedomého si svojho menšieho talentu? Neznačí to jednoducho, že z tých dvoch bol Botto ten tvorivejší?

Na prvý pohľad to tak vyzerá.

Ján Botto bol určite jedným z našich najväčších básnikov. Jeho Smrť Jánošíkova je jedným z najväčších básnických výkonov svojej doby — znesie porovnanie s baladikou ktorejkoľvek vyspelej literatúry.

Naopak, o Dobšinského tvorivosti je možné aj pochybovať. Nedávno som si vypočul, ako si jeden môj priateľ (významný slovenský literárny vedec) kládol otázku, či nie je Dobšinský precenený — veď vlastne neurobil nič iné, iba dal dohromady slovenský rozprávkový poklad, a ani on sám nepopiera, že väčšinu rozprávok vyrozprávali či zachytili iní.

Otázka však takto nestojí.

Ani môj priateľ literárny vedec neproblematizuje veľkosť Dobšinského výkonu. K pravde sa asi priblížime viac, keď povieme, že otázka vlastnej tvorivosti si v prípade Pavla Dobšinského vyžaduje osobitný prístup.

O mnohých zdanlivo pôvodných dielach sa dá povedať, že sú to odvodeniny. A naopak: väčšina Shakespearových hier boli iba adaptácie cudzích textov — a niet väčšieho dramatického básnika.

Špecifický je pojem autorstva aj pri rozprávke. V doslove k Veľkej knihe rozprávok som napísal: „Čokoľvek prevzaté sa stáva znova originálom, ak to prejde ústami geniálneho rozprávača. Aj otázka pôvodnosti slovenskej ľudovej rozprávky bola vďaka ľuďom, o ktorých hovorím, vyriešená suverénnym spôsobom.“ Vzťahuje sa to aj na Pavla Dobšinského.

No osobitný prístup k jeho prípadu nás nabáda, aby sme si ešte raz a ešte lepšie všimli jeho povahu.

Veď dejiny ľudského myslenia podávajú veľa svedectiev aj o tom, že od zaujímavej „štruktúry duše“ je už iba krôčik k filozofii — ba niekedy ho už ani netreba spraviť. Nijaké vzdelanie ani stovky popísaných strán neurobia z bežného mysliteľa Sokrata. Ale zaujímavá duša, zaujímavý spôsob myslenia a žitia to dokáže — aj keby hneď ten Sokrates nenapísal ani riadok.

Keď sa Pavol Dobšinský v novembri 1860 ženil v Banskej Štiavnici, nezabudol na svadbu pozvať aj svojho najlepšieho priateľa. Bottovi však akási zaneprázdnenosť zabránila pozvanie prijať a poslal Dobšinskému žartovné ospravedlnenie — vraj keby prišiel, by sa „celá Štiavnica len žalospevom ozývala“, pretože on, Botto, by to Dobšinského „lúčenie sa od krušpánovho venca zniesť nemohol“.

K Dobšinského prvému manželstvu bol osud krutý — žena mu čoskoro zomrela, a tak sa v septembri 1867 oženil po druhý raz, tentoraz s vdovou. Vyženil s ňou aj syna, ktorému bol dobrým otčimom. (Syn sa volal Ján Čajak, vyrástol z neho známy spisovateľ.) Okrem prvej ženy pochoval Dobšinský aj svojho prvého vlastného potomka, a tak vedel, o čom hovorí, keď Jánovi Bottovi — zaprisahanému starému mládencovi — raz napísal:

„… ožeň sa, hneď máš krštenia a pohreby quantum satis. My alespoň pohyby obyvateľstva tvoríme a zapríčiňujeme; lež vy, starí devani, čože? Veru by si sa už mal oženiť a nenechávať na tie časy, keď potom krštenie a pohreby sotva zapríčiníš.“

Pod krušpánovým vencom, ktorý spomína, má Botto zrejme na mysli viechu — prezrádza nám to, že kým boli Dobšinský a Botto mládenci, vedeli družne oceniť radosti bohémskeho života.

No ešte viac než o bohémstve svedčí tón ich korešpondencie o čomsi inom.

Slovenská literatúra môže pokladať za svoje neobyčajné šťastie, že jej rozprávkové bohatstvo zhromaždil a definitívne zachránil práve Pavol Dobšinský, húževnatá osobnosť bez predsudkov, so sokratovskou schopnosťou znášať a chápať všetko, čo prináša život — či už ten skutočný alebo ten rozprávkový — a so shakespearovským zmyslom pre básnickú krásu.

(Vyšlo v časopise Bibiana, roč. XV, č. 1/2008; a v knihe SLIACKY, O. (zost.): Pamodaj šťastia, rozprávka. Pocta Pavlovi Dobšinskému. Bratislava, Literárne informačné centrum 2008.)

Ján Botto (1829 — 1881), básnik. Vyštudoval zememeračstvo v Pešti a pôsobil ako zememerač. Jeho vrcholným dielom je Smrť Jánošíkova, uverejnená v zborníku Lipa (1862). Botto cez jánošíkovskú legendu vzdal aj hold Štúrovi.

Všimnime si pohľadnicu žilinskej Sládkovičovej ulice z obdobia tesne po prvej svetovej vojne. Už vtedy si vedľa hotela, ktorý neskôr dostal meno Grand, môžeme na susednom vývesnom štíte prečítať meno Trávniček.

To meno som určite už pred prisťahovaním do Žiliny videl aj ja na niektorej z knižiek, čo som nachádzal pod vianočným stromčekom.

A zrazu som ho v roku 1946, keď sme sa prisťahovali do Žiliny, zazrel „naživo“ — na Sládkovičovej ulici. Aj v prvých rokoch po druhej svetovej vojne si ho ešte mohli Žilinčania prečítať na tom štíte.

Trávniček bolo papiernictvo, kde sme si kupovali školské potreby — no zároveň aj kníhkupectvo. Ambície muža, čo vybudoval túto firmu, však mierili vyššie — povedal si, že knihy bude nielen predávať, ale aj vydávať. Vedel, že do jeho obchodu chodí mládež, a tak sa ako vydavateľ zameral najmä na ňu. Po vhodné rukopisy nemusel ísť ďaleko — legenda hovorí, že písaním kníh pre mládež poveril svojho účtovníka.

Dajme legendu nabok — Jozef František Kunik bol Trávničkovým zamestnancom, no iste nepísal tie knihy iba na rozkaz. Mal naozaj talent a vedel písať bestsellery — Trávniček by mu to inak nevydával. Každý, kto vtedy dospieval — a nemusel dospievať iba v Žiline — sa na tie knihy pamätá. Zbojník Fit. Do videnia v Amerike. A hlavne Šukar čajori! Vyšlo to hneď po vojne, odvtedy viem, ako sa po cigánsky povie pekné dievča.

No najväčší zážitok, o ktorý sa mi postaral tento vydavateľ, je z inej poličky. Trávniček dobre odhadol, že musí vyjsť mladému publiku v ústrety aj cenovo. To on vymyslel a začal vydávať lacnú brožovanú edíciu Čítanie študujúcej mládeže. Jeho nápad si neskôr prisvojilo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry (či neskorší Tatran). Aj moja prvá za vlastné peniaze kúpená kniha bola z tejto edície. Raz mi totiž, ako som si tak prezeral knihy v Trávničkovom výklade, padol pohľad na knihu, čo stála iba dve koruny. Presne toľko som mal vo vrecku! Vošiel som a kúpil som si ju.

Bola to Bottova Smrť Jánošíkova.

Dnes, na staré kolená, som ochotný uveriť, že okamih, keď som si ju kúpil, bol magický. Bola to kniha, ktorá ma potom ako dobrý anjel sprevádzala po celý život. Všetci milujeme štúrovcov, ale vieme, že slovenčina v ich poézii robila iba prvé krôčiky a nečudo, že sa vzpierala aj pod perami takých básnikov, ako boli Janko Kráľ alebo Andrej Sládkovič. Netušili ešte, že slovenčine zodpovedá sylabotonická prozódia — iba rátali slabiky. Jediný spomedzi nich, kto vďaka geniálnej intuícii predbehol svoju dobu a dosiahol básnickú dokonalosť, bol Ján Botto.

Takú lavínu nádherných metafor, aká sa na nás valí zo Smrti Jánošíkovej, nenájdeme ani u Bürgera, ani u Erbena, ani u Byrona — aj keď si my, zbytočne skromnučkí Slováci, ustavične myslíme, že naša poézia neznesie porovnanie so svetovou.

Ján Botto bol pri mne aj vtedy, keď som prekladal Bryllovo Na skle maľované. A bol pri mne, aj keď som písal svoju najúspešnejšiu hru Z dreva vyrezané.

(Vyšlo v Žilinskej knihe Ľubomíra Feldeka. Žilina, Artis Omnis 2011.)

… Keď mal nedávno Ernest Bryll večierok v Poľskom kultúrnom stredisku v Bratislave, získal si divákov poéziou i skromnosťou. „Ja nelubię pisąć,“ priznával sa, a potom vymenúval básnikov, ktorí sú vraj lepší než on. Na otázku, či nás náhodou aj on neozbíjal o zbojníka, odpovedal, že Jánošík bol spoločným majetkom našej ľudovej i umelej tradície už dávno pred ním, nájdeme ho ako hrdinu napríklad už u Kazimierza Tetmajera.

Prirodzene však — ako píše aj Joanna Gosczyńska v knihe Mit Janosika w folklorze i literaturze słowackiej XIX wieku — „miera populárnosti Jánošíka v slovenskej literatúre je neporovnateľne väčšia“. Hoci bol Jánošík (1688 — 1713) historickou postavou ani nie tak dávnou — rýchlo prenikol do ľudových rozprávok i piesní, a nie iba do terchovských. Janko Kráľ napríklad zapísal ľudovú pieseň „Jánošík, Jánošík, kde je tvoj palošík? V Púchove pod bučkom, prikrytý klobúčkom“. A jedna ľudová rozprávka hovorí: „Misel on byť veľmo mocný chlap, lebo keď raz pri Krakove stretol akéhosi chlapa, čo si ráf na také veľké koleso niesol, tak mu to Jánošík na krk uviazal ako mašľu.“ Hľa, i slovenský ľud si pustil svojho hrdinu na skusy až do Poľska.

Pokiaľ ide o umelú literatúru, aj v nej sa Jánošík začína objavovať veľmi skoro — nájdeme ho v nejednej jarmočnej piesni: „Nuzným dobře činil, zvlášte pilným žákúm, dával jim na šaty soukna nebořákúm.“ A v 19. storočí sa už mihne v diele takmer každého slovenského spisovateľa. Nájdeme ho — ešte v češtine — u Šafárika i Kollára. A nechýba pri zrode spisovnej slovenčiny: už 12. mája 1845 sa v Orlovi tatránskom objavuje prvá slovenská báseň na jeho počesť — Poklad Jánošíkou od Štefana Daxnera. Vrchol, dodnes neprekonaný, dosiahla potom jánošíkovská téma v Bottovej Smrti Jánošíkovej. Ktorý Slovák by z nej nevedel citovať aspoň začiatok — „Horí ohník, horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? Dvanásti sokoli.“ Nie každý však vie, že príslušník mladšieho štúrovského pokolenia Ján Botto (1829 — 1881) do tejto krásnej a s najlepšími európskymi romantickými eposmi porovnateľnej básne ukryl aj podobenstvo o osude celej štúrovskej generácie. (Smrť Jánošíkova, ktorá vyšla roku 1862, vznikla už po Štúrovej smrti.)

Občas sa stretávame s otázkami: Čo sme to za národ, že náš najväčší hrdina je zbojník? Zaslúžil si vôbec Jánošík takú pozornosť ľudu a básnikov?

Každý národ si vytvára mýty, do ktorých vkladá svoje sny o slobode a spravodlivosti, nie sme výnimkou — a Jánošík si túto pozornosť naozaj zaslúžil. Keď sa pozrieme do zachovaných súdnych dokumentov, zistíme, že historický Jánošík bol naozaj taký junák, akého si vysníval ľud. Záznamy jeho výpovedí na mučidlách hovoria, že sa držal statočne: nikoho zo svojich druhov nevyzradil, menoval iba tých, ktorí už boli mŕtvi. O Uhorčíkovi vypovedal, že „skapal na Kremnických horách“ — hoci vedel, že Uhorčíka chytili spolu s ním a takisto sedí v mikulášskom väzení, ibaže pod menom Martin Mravec. Jánošík síce zbíjal, no nezabíjal — Čemického obžaloba ho neobviňuje z nijakej vraždy. Nazbíjané veci naozaj galantne rozdával — v jednej výpovedi hovorí, že prstienky rozdal dievkam na Terchovej.

Mimochodom — dokumenty svedčia aj o tom, že obhajca Palugyay sa usiloval Jánošíka zachrániť. Tak mu to velila jeho profesionálna povinnosť a česť. Napriek krutosti tých čias môže v nich teda slovenská justícia hľadať svoje zdravé korene — a keby sa hľadalo meno pre nejakú advokátsku medailu, mohla by sa spokojne volať Palugyayova. (Stalinská justícia, ktorá v päťdesiatych rokoch 20. storočia de facto zrušila inštitút obhajcu, rozhodne teda nemala nič spoločné s našimi domácimi tradíciami.)

Bryllova hra Na skle maľované je, pravdaže, básnické dielo a historickými faktami sa nezaťažuje. No v jednej veci je Bryll — podobne ako Ján Botto — presný: jeho Jánošík je fyzicky mocný i duševne ušľachtilý hrdina, akého ho chcel mať ľud a akého ho dodnes chceme mať všetci. To — a veľmi šťastné spojenie s Gärtnerovej rockovou hudbou — vysvetľuje veľký úspech Bryllovej hry nielen na poľských, ale aj na slovenských javiskách.

Nuž, hoci nás Poliaci ozbíjali o zbojníka, túto korisť im žičíme. Veď, napokon, aj my prekladatelia sa vyznáme v zbojníckom remesle — nebol nijaký problém ukoristiť si Jánošíka zase späť. Nepochybujem, že aj inscenácia na Novej scéne sa priradí k úspechom hry — a želám divákom, aby si aj oni „ukoristili“ pekný divadelný zážitok.

(Úryvok z textu, ktorý vyšiel v bulletine divadla Nová scéna, vydanom k premiére Bryllovej hry Na skle maľované, 22. a 24. septembra 2005.)