ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

STALIN (objaví sa ako nočný strážnik. Baterkou si posvieti do všetkých kútov javiska aj do hľadiska, potom odchádza a na odchode baterku zhasne).

(Tma, po chvíli znova svetlo.)

STAREC (najprv sa ozve iba jeho hlas): Hej! (Znova.) Hej! (Vynorí sa z pozadia.) Kto to tu chodil? Vyzeral ako Stalin. Ale kde by sa tu vzal Stalin? Dnes. A v divadle. A v noci. To si ho tu asi vyvolala len moja živá predstavivosť. No a čo? Patrí sa, aby som ju mal. Napísal som totiž o Stalinovi divadelnú hru. Presnejšie povedané monodrámu. Či som sa s ním stretol aj osobne? Ak poviem áno, nikto mi neuverí. A predsa — vylúčené to nebolo. Narodil som sa v čase, keď Stalin ešte žil. Keď k nám vstúpila jeho armáda, bol som deväťročný. A mal som sedemnásť, keď zomrel…

Premiéra má byť zajtra. V tomto divadle. Lenže aký som už ja — omylom som pricestoval o deň skôr. A tak som poprosil divadlo, aby mi dovolili využiť noc pred premiérou a urobiť si aj generálku. Pôvodne to malo ísť bez nej… Aby ste rozumeli — nielenže som tú monodrámu napísal, ale súhlasil som, že si ju aj sám naštudujem a zahrám. Pri jej písaní som taký úmysel nemal, vzniklo to, keď som s divadlom rokoval, kto by mal hrať hlavnú úlohu. Nevedeli sme sa hneď dohodnúť, nuž na mňa v jednej chvíli pritlačili: „Viete čo? Hrajte si to sám!“ „A prečo nie?“ povedal som. A bolo to. Mám si to zahrať sám, tak si to zahrám sám. Teda aspoň na premiére. Užijem si prvý potlesk. Ak nejaký bude. Aj prvé kritiky v novinách. Ak nejaké budú. Až potom to pustím nejakému inému hercovi. Ktorý sa toho nezľakne… Takže zajtra budem hrať ja a budem na javisku celý čas sám. Čo je síce dosť náročné — no inak veľmi praktické. Napríklad aj pripravovať som sa mohol celkom sám. Doma pri vlastnom klavíri. Aj túto generálku si môžem urobiť celkom sám. V noci. A pred prázdnym hľadiskom…

Vyšli mi v ústrety, nechali ma v budove divadla samého, a dokonca mi do šatne nachystali aj demižónik vína, naozaj, veľmi milé od nich, vypil som ho, zaspal som, prisnilo sa mi, že sa tu v noci po divadle naozaj prechádza Josif Vissarionovič Stalin, prebudil som sa… (Ozve sa odbíjanie vežových hodín, starec sa na chvíľu započúva, v duchu ráta.) … a sú dve hodiny v noci. Prespal som vlastnú generálku. Hádam to už nebudem pokúšať, zvládnem premiéru aj bez generálky. A pôjdem do hotela. Totiž nepôjdem. Teraz si uvedomujem — zamkli ma v divadle. A nočná služba spí, ak ju tu vôbec majú. Zavolám. (Vytiahne mobil.) Lenže ako, keď mám vybitý mobil? Mohol by som si zdriemnuť v tamtom kresielku, aby som nebol zajtra nevyspatý. (Sadá si do kresla a pokúša sa zaspať. Zrazu však znova vyskakuje na rovné nohy.) A čo keď budem? Predsa len si urobím tú generálku. (Zamyslí sa, zazíva.) A načo? (Znova si sadá do kresla a zaspí.)

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Kto nemá strach, nie je chlap

STAREC (hovorí zo sna): Zvláštne, že sa mi stále sníva, akoby po divadle chodil Stalin. Ale prečo zvláštne? Keď o niekom napíšem, vždy sa mi aj prisní. Hej, ste to naozaj vy, Josif Vissarionovič? Ak áno, ozvite sa! … Nič. Snu nerozkážeš. Moja hra sa začne už za vojny. Zažil som ju — nuž škoda by bolo prepásť takú príležitosť. Hemingway hovorí, že niet lepšej témy než vojna — čo sa on len nachodil, aby mohol zblízka privoňať k nejakej vojne, z Ameriky sa musel trmácať až do Španielska. Pre nejakú lokálnu vojničku. A ja? Sedel som si pekne doma a obrovská vojna, druhá svetová, prišla za mnou. Za malým chlapcom. Až do mojej detskej izbičky…

Vtedy sme ešte nežili v tom okresnom meste, do ktorého sme sa prisťahovali po vojne. Žili sme inde. V takom útulnom, malom mestečku. Čo staniolu sa vtedy vznášalo v povetrí! Zhadzovali ho Nemci, mal vraj Američanom rušiť rádiové spojenie. No keď sa vznášal, nebol ten staniol rušivý, ale vzrušujúci. Keď sa vznášal a trblietal, bolo to, akoby nielen v zime, ale celý rok boli Vianoce. Potom bol na zemi, my deti sme ho zbierali a viedli sme oň svoje vlastné staniolové vojny. Nikdy potom som už nebol taký šťastný, keď som sa dostal k nejakému staniolu… Rovno nad naším mestečkom raz schytal zásah americký bombardér. Z chvosta sa mu len tak valil čierny dym, šľahali plamene a bombardér sa oblúkom odlúčil od letky, letka letela ďalej a horiaci bombardér klesal k zemi. Ale ešte pred pádom sa nad ním objavili biele bodky, a takisto klesali, lenže oveľa pomalšie — a vtedy sme sa všetci rozbehli tým smerom. Keď hovorím všetci, myslím všetkých chlapcov. Boli sme presvedčení, že bombardér dopadol a že aj padáky dopadnú hneď za mestečkom. To isté si mysleli aj Nemci, čo nás predbiehali na sajdkách a rútili sa rovnakým smerom. No mýlili sme sa. Aj my, aj Nemci. Našťastie pre letcov. Padáky ich zaniesli oveľa ďalej, než dopadol bombardér, až kdesi na kopanice, a tam ich včas poukrývali kopaničiari. Odvážni ľudia z mestečka, jeden z nich bol aj môj otec…

STARCOV OTEC (prechádza cez javisko, nesie si rádio): Nebola to nijaká zvláštna odvaha. Jednoducho sme potom pomohli americkým letcom dostať sa z kopaníc až na povstalecké územie a odtiaľ už mohli odletieť nazad na svoju základňu alebo až do Ameriky…

STAREC (poobzerá sa a zbadá Otca) Otec! Ani ty nechýbaš v mojom sne?

STARCOV OTEC (mlčí s uchom prilepeným na rádio, z ktorého sa ozývajú iba zvuky rušičky).

STAREC (do obecenstva): A prečo by mal chýbať, keď aj on doň patrí? Vidím ho ako dnes, s uchom prilepeným na rádiu. Každý deň zas a znova — bez ohľadu na to, aký bol režim. Iní to robili takisto. Akoby mužom z jeho generácie nejaký tajomný režisér nevedel vymyslieť lepšiu činnosť…

RÔZNE HLASY (zo zákulisia, striedavo, alebo aj všetky naraz): Volá Londýn. Hovorí Moskva. Hitlerov sen o svetovláde sa rúca. Červená armáda sa blíži z východu. Spojenci postupujú zo západu. Čoskoro budete slobodní!

STAREC: Z mestských ampliónov sa čoraz častejšie ozývalo: „Achtung, achtung, die Luft fl agemeldung!“ Pozor, nálet! A mňa vtedy nikdy nemohli nájsť. Vždy som bol v jednom zo zákopov, čo dali vykopať Nemci, lebo nechceli len tak bez boja odovzdať mestečko Rusom. Bývali sme na jeho okraji, čerstvé zákopy sme mali hneď za domom, a ja som mal drevenú pušku a zo zákopov, v ktorých ešte nebojoval nikto iný okrem mňa, som ostreľoval ruské stíhačky. Hovorilo sa im raty alebo šturmoviky a vyzerali ako lastovičky. Lietali nízko a piloti ma iste dobre videli, lebo aj ja som dobre videl každého z nich — hlavne toho, čo si to namieril rovno na môj zákop a spustil na mňa bombu. (Zhora sa spustí bomba a ostane visieť — trochu bokom — nad Starcom.) Zapamätal som si, ako vyzeral. Mal rapavú tvár, obrovské fúzy a usmieval sa, veď ma oslobodzoval. Naozaj, netváril sa nepriateľsky. Možno bol len zvedavý, ako sa budem tváriť ja, keď zo mňa neostane ani mastný fľak. Aj rodičom som ho potom presne takto opísal a môj otec vtedy povedal…

STARCOV OTEC (prestane na chvíľu počúvať rádio): Podľa toho, ako ho opisuješ, v tom lietadle musel sedieť sám Josif Vissarionovič Stalin.

STAREC: Odkiaľ si to vedel, otec?

STARCOV OTEC: (už znova mlčí s uchom pri rádiu, ktoré prenáša na iné miesto javiska, znova počujeme len zvuky rušičky).

STAREC (do obecenstva): Skrátka — vedel to. Predstavte si! V tom lietadielku sedel a bombu na mňa zhodil sám Josif Vissarionovič Stalin. (Bomba sa spustí až na úroveň javiska a vybuchne. Starec na chvíľu zmizne v dyme, potom sa znova objaví.) Netrafil ma. Iba vybombardoval náš dom a museli sme evakuovať. Ale vôbec som z tej jeho bomby nemal vtedy strach…

STALIN (vystúpi z pozadia v leteckej kombinéze).

STAREC (zdesene cúvne): Ach! Až teraz som sa preľakol. Čo je zas toto za čudo? To nie je možné, aby som aj teraz videl Stalina. Alebo že by? No a čo. Aj on sa mi prisnil, tak ho vidím. Ešte dobre, že to čudo na mňa len hľadí a nič nevraví.

STALIN: Nikakije usy — nikakij strach.

STAREC (do obecenstva): Ba vraví. Nikakije usy — nikakij strach. Vraj kde niet fúzov, niet ani strachu. Tri dni sa bojovalo o naše mestečko, vojaci umierali, ženy pišťali, a ja som naozaj nemal fúzy ani strach. Všetko mi to pripadalo len ako divadelné predstavenie. Aj staniol, aj bomby, čo padali z neba, akoby len pre moje potešenie zhadzoval nejaký divadelný technik. No že by som nemal strach iba preto, že som nemal fúzy? Čo má strach spoločné s fúzmi?

STALIN: Usy i strach dolžny tibie narasti.

STAREC (k Stalinovi): Vy chcete povedať, že…

STALIN: Nikakij strach — nikakij mužčina.

(Stalin zmizne v pozadí.)

STAREC (vydýchne si): Fuj. Zaplaťpánboh, že to zase zmizlo. Ale inak — myšlienku to povedalo peknú. Tak ako nám až v puberte narastú fúzy, aj strach nám narastie až potom, keď…

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Starcovi spolužiaci

STAREC: Keď sa po vojne vymieňali ľudia v štátnej správe, môj otec postúpil. Z malého mestečka, kde bol iba sudcom na malom súde, sme sa preťahovali do väčšieho a tam sa stal predsedom okresného súdu. Mal som vtedy desať rokov — a presťahovať sa z malého mestečka do okresného, to bol zážitok. Páčilo sa mi to, aj keď ma v tom okresnom meste nevítali fanfárami.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (objavia sa v pozadí, urobia fanfáry a zmiznú).

STAREC (poobzerá sa, ale nikoho nevidí): Hádam len nechce niekto povedať, že vítali? Nevítali. Bol som vtedy iba štvrták a nových kamarátov som mal spočiatku málo. Tak to vždy býva po prisťahovaní…

Netrvalo však dlho a zmenilo sa to. Zakrátko som sa totiž pichol nožom do oka. Dvakrát mi ho potom operovali. Dvakrát neúspešne. A odvtedy už nebolo chlapca, čo by sa nechcel so mnou kamarátiť. Veď som bol medzi chlapcami široko-ďaleko jediný, čo mal sklené oko… To je ono! Toto na premiére zaberie. (Vyberie si sklené oko a ukazuje ho obecenstvu.)

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (sa znova objavia a ticho sa približujú).

STAREC (chvíľu nič nehovorí, a keď sa publikum smeje, pokladá smiech za úspech svojho skleného oka. Po chvíli sa obráti, uvidí za svojím chrbtom troch Spolužiakov a znova sa zľakne): A toto je čo za ďalšie čudo? To nie je možné, aby boli teraz v noci so mnou v divadle ďalšie živé bytosti. Alebo ich naozaj vidím? (Upokojí sa.) No jasné, aj oni sa mi snívajú. Ešte dobre, že aspoň títo na mňa len hľadia a nič nehovoria.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: Ukáž nám ho!

STAREC (znova sa zľakne): Dočerta, aj títo hovoria. Ale nech. (Znova je pánom situácie.) Čo vám mám ukázať, chlapci?

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: Veď ty vieš, na čo sme zvedaví.

STAREC: Počkajte, počkajte, pomaly s tou zvedavosťou. Najprv mi vysvetlite, kto ste a prečo sa mi snívate?

PECÚCH: A prečo by sme sa nemohli?

RAJNOHA: Snívať sa môže hocikto.

RUŽIAK: A hocikomu.

STAREC: Ale prečo sa snívate práve mne? A prečo v divadle?

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: Aj my tu chceme s tebou prenocovať.

STAREC: A prečo, chlapci? Doma by ste sa vyspali doružova.

RUŽIAK: Myslíš preto, že ja sa volám Ružiak?

STAREC: Zaujímavé. Aj ja som mal kedysi spolužiaka Ružiaka. Krstným menom sa volal Vlado.

RUŽIAK: Ešte si ma nespoznal? Veď ja som Vlado Ružiak.

STAREC: Ty si Vlado Ružiak?

RAJNOHA: Kto iný by to bol? On je tvoj spolužiak Vlado Ružiak. A ja som tvoj spolužiak Mišo Rajnoha.

PECÚCH: A ja som tvoj spolužiak Pišta Pecúch. Teda zatiaľ, kým neprepadnem. Ale teraz ešte som.

STAREC: Nerozumiem vám celkom. Keď sme spolužiaci, sme asi aj rovnako starí. Prečo potom vyzeráte, akoby ste boli odo mňa o pol storočia mladší? Aký je dnes vlastne deň?

RUŽIAK: Taký, o akom sa ti sníva.

RAJNOHA: A okrem toho je noc.

PECÚCH: Tak ukážeš nám ho konečne?

STAREC: Čo vám mám ukázať?

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: To sklené oko.

STAREC (vyberá si oko a hovorí do obecenstva): Nevedia sa vynadívať — budem im ho asi musieť ukazovať viac ráz. (K Spolužiakom.) Takto sa dá to oko vybrať.

RUŽIAK: A naozaj sa dá aj vybrať.

RAJNOHA: Nemôžem sa na to dívať. Vlož si ho nazad!

STAREC (vkladá si oko): A takto zase vložiť.

PECÚCH: Tak nás neštvi, vyber si ho ešte raz!

STAREC (vyberá si oko): A zase vybrať.

RAJNOHA: Nie. Vlož si ho nazad!

STAREC (vkladá si oko): A zase vložiť.

RUŽIAK: Môžeš ním aj hýbať?

STAREC: Trochu.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: Tak ním pohni!

STAREC (do obecenstva a zároveň predvádza hýbanie oka Spolužiakom): Musím im predviesť, ako sa tým okom dá aj trochu hýbať.

PECÚCH: Fakt sa hýbe.

RAJNOHA: Aj ním niečo vidíš?

PECÚCH (dotkne sa prstom Starcovho oka): Je sklené. Nemôže ním vidieť.

RUŽIAK: Keď sa trochu hýbe, musí ním aj trochu vidieť. Vidíš ním aspoň trochu?

STAREC: Trochu. (Do obecenstva.) Cigánim ich, aby mali radosť.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: Fakt?

RUŽIAK: Chalani, to musíme skontrolovať!

RAJNOHA: Zakry si dobré oko dlaňou a povedz, čo teraz vidíš!

STAREC (zakrýva si dobré oko dlaňou): Vidím tvoju košeľu.

PECÚCH: Akú má farbu?

STAREC: Je modrá.

RAJNOHA: Chalani, on ju naozaj vidí.

RUŽIAK: Alebo si ju všimol už predtým.

PECÚCH: Čo ak si zakrýva sklené oko a díva sa dobrým?

STAREC: Dívam sa skleným. Dobré mám to pravé.

RAJNOHA: Fakt, chalani. On má dobré to pravé, čo si zakrýva.

RUŽIAK: A čo ak si to zle pamätáme, a má dobré to ľavé?

PECÚCH: Ešte raz si vyber sklené, nech vieme, ktoré to je!

RAJNOHA: Nie. Nemusíš.

RUŽIAK: Ba áno, musí.

STAREC (do obecenstva): Nedá sa nič robiť, znova si ho musím vybrať. (Vyberá si oko a obracia sa k Spolužiakom.) No, je sklené to ľavé?

RUŽIAK: Fakt, chalani, sklené je to ľavé.

RAJNOHA Nemôžem sa na to dívať, vlož si ho!

STAREC: (vkladá si oko a hovorí do obecenstva): A znova si ho musím vložiť.

PECÚCH: Teraz ťa vyskúšame.

STAREC: Dobre, tak ešte raz. Zakryjem si dlaňou to pravé… (Zakryje si pravé oko dlaňou.)

PECÚCH: A budeš sa dívať pomedzi prsty. (Strhne mu dlaň z oka.) Nie, nie, s nami nevybabreš. Nebudeš si ho zakrývať sám — ja ti ho zakryjem. (Zakryje mu pravé oko svojou dlaňou.)

RUŽIAK: Teraz povedz, koľko prstov ti ukazujem? (Ukazuje tri prsty.)

STAREC: Tri.

RAJNOHA: A ja? (Ukazuje zavretú päsť.)

STAREC: Ani jeden.

PECÚCH: (skladá dlaň zo Starcovho oka): Fakt, chalani. On aj tým skleným okom normálne vidí.

RUŽIAK: Poď s nami v nedeľu na štadión!

STAREC: Idem. Kto hrá?

PECÚCH: Naši hrajú proti Čechii Karlín.

RAJNOHA: Tu máš lístok na státie a čakáme ťa. (Dáva mu lístok.)

STAREC: Kde?

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: Za bránkou pod hodinami. (Odídu do pozadia.)

STAREC (do obecenstva) Chvalabohu, zmizlo to. Možno to tu ani nebolo. (Prezerá si lístok.) Ale ako sa mi potom dostal do ruky lístok? Že by sny boli až takéto hmatateľné? No a keby aj. Hlavne že ma napokon prestal podozrievať aj ten nedôverčivý Pišta Pecúch. Hoci skleným okom nevidím nič. To som len tým zdravým aj Pištovi Pecúchovi videl pomedzi prsty. Vďaka tomu mi uverili všetci traja — a mal som troch kamarátov, s ktorými som mohol chodiť nielen do školy, ale aj do kina, na korzo, na plaváreň alebo na štadión. (Číta z lístka.) Čechie Karlín. Presne sa na ten zápas pamätám — bol to prvý ligový zápas, čo som v živote videl. Pamätám si aj výsledok. Mužstvo nášho mesta vyhralo 5:2. A pamätám si aj jeho zostavu. Dnes sa hrá častejšie systémom 4 — 2 — 4, ale vtedy sa hralo WM-systémom. 3 — 2 — 5. Pred brankárom traja obrancovia, uprostred dvaja záložníci, a vpredu piati útočníci. A tá zostava bola Pochaba — Šterbák, Šedo, Riedl — Timkanič, Rákoczi — Németh, Pažický, Bielek, Szabo, Zachar. Prečo v nej bolo toľko Maďarov? Asi povojnoví repatrianti… Ale nie. Vôbec sa mi to do hry nehodí. Škrtnem to — veď na futbalový štadión som sa dostal aj inokedy. A nie so spolužiakmi, ale sám.

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Alexandrovovci

STAREC Na futbalovom štadióne, tam sa predsa dali zažiť aj iné veci, nielen futbalová liga. Štadióny sa nevyužívajú iba na šport, ale aj na hocaké iné podujatia, keď sa očakáva tak veľa ľudí, že by sa nezmestili nikde inde, iba na štadión… Tak to bolo, keď do nášho mesta prišiel Alexandrovov súbor Červenej armády. Ten súbor vtedy, krátko po vojne, putoval po štadiónoch všetkých krajín, ktoré oslobodila Červená armáda, a spevom dával ľuďom na známosť, že už nie sú v Hitlerových pazúroch a že majú teraz čakať už len šťastný život v Stalinovom… (Poobzerá sa, ale nijaká snová postava sa tentoraz neobjaví.) … v Stalinovom objatí. Desaťtisíce ľudí sa v ten deň zišli na futbalovom štadióne, aby si Alexandrovovcov vypočuli. I ja som bol medzi nimi. Na potvrdenie bratstva Alexandrovovci všade, kam prišli, vždy zaspievali aj nejakú pesničku toho národa, na ktorého štadióny práve zavítali — u nás zaspievali túto. (Spieva a zdôrazňuje pri tom hlásku g.)

(Pieseň Prídi, ty šuhajko:)

A viete, koho som vtedy zazrel medzi Alexandrovovcami? Speváka mimoriadne fúzatého a rapavého — akoby z oka vypadol tomu letcovi, ktorého som zazrel v ruskej stíhačke. Ako som si ho tak prezeral, aj jeho pohľad náhodou zablúdil ku mne a zdalo sa mi, akoby ma spoznal.

STALIN (znova sa vynorí z pozadia, je oblečený v uniforme dôstojníka Červenej armády, na hrudi má množstvo vyznamenaní. Správa sa, akoby bol ešte za scénou, kontroluje čas na viacerých hodinkách, zároveň si upravuje fúzy a díva sa pritom do viacerých zrkadielok).

STAREC (na chvíľu sa odmlčí, bojí sa tým smerom aj pozrieť, ale podľa reakcií obecenstva usúdi, že za jeho chrbtom sa znova niečo deje. Pýta sa obecenstva.) Zase sa to objavilo? (Obráti sa a zazrie Stalina, ako práve vypína hruď a chystá sa vykročiť na rampu.) Je to on. Presne takto vypínal hruď aj vtedy — a aj vtedy mi hneď bolo jasné, že sa chystá spievať sólo.

STALIN (vykročí na javisko a cestou na rampu zažmurká na Starca).

STAREC (do obecenstva): Cestou k mikrofónu na mňa srdečne zažmurkal — až sa mi od radosti skoro zastavilo srdce. Ale nebol čas radovať sa, lebo som videl, že kráča na opačnú stranu pódia, než je stojan s mikrofónom, a tak som ho z hľadiska upozornil. (Ukazuje správnym smerom.) Mikrofón! Mikrofón!

STALIN (odmietne mikrofón a hrdo sa postaví presne na opačnú stranu, než mu ukazuje Starec): Ne nada.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (objavia sa v pozadí ako pantomimická kapela, ozve sa hudba).

STALIN (spieva):

(pieseň Kalinka: Ivan P. Larionov / Ivan P. Larionov)

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (pridajú sa):

STALIN (spieva):

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (pridajú sa):

STALIN (spieva):

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (pridajú sa):

STAREC (keď Stalin dospieva, tlieska a podáva mu pero a písanku): Bravo! Prosím si autogram.

STALIN (ukláňa sa): Spasiba, spasiba. (Obráti sa aj k Starcovi, prevezme od neho písanku aj pero, chystá sa dať mu autogram, no zrazu sa opýta.) I što ty na miňa tak smatriš, maľčik?

STAREC: Myslím, že podobného fúzača, ako ste vy, už poznám.

STALIN: Atkuda?

STAREC: Ešte z vojny. Sedel v ruskej stíhačke a ja som naňho strieľal z nemeckého zákopu.

STALIN: Eta byla plocha.

STAREC: Ale len drevenou puškou.

STALIN: Plocha, plocha. Ty ľubiš vajnu, maľčik.

Kak tibia zavut?

STAREC: Ľubomír.

STALIN: Ľubomir! Prekrasnaje imja — Ľubomir. Eta značit, što ty ne toľka vajnu ľubiš. Ty ľubiš tože mir. I skaži ty mne — što jiščo ľubiat ľudi, katoryje živut v etam gorade?

STAREC: No, napríklad, máme ešte radi — šport.

STALIN: Sport? Eta ne plocha. V etam gorade živut ľudi, katoryje ľubiat sport. I što jiščo eti ľudi ľubiat? Nu? Što jiščo?

STAREC: Zmrzlinu.

STALIN: Maroženaje? Eta tože ne plocha. V etam gorade živut ľudi, katoryje ľubiat maroženaje. I što jiščo ani ľubiat? Kavo, naprimier, ty ľubiš, maľčik Ľubomir? Kavo ty ľubiš iz glubiny svajiva serdca?

STAREC: Svojich rodičov.

STALIN: Charašo, očeň charašo. I skoľka raditelej u tibia? Nu, skaži, skoľka?

STAREC: Akože koľko?

STALIN: Ty ne znaješ, skoľka u tibia raditelej? Padumaj! Piať raditelej u tibia? Ili dvenacať? Četyre? Skoľka svajich raditelej ty uvidíš, kagda priďoš sivodňa damoj? Nu, skoľka?

STAREC: Dvoch.

STALIN: Dvuch! Dvuch, kanečna! I katorych dvuch?

STAREC: Svoju mamu…

STALIN: Da, mať svaju. I?

STAREC: … a svojho otca.

STALIN: Charašo! Nikakaja ašibka, ty atviečaješ charašo. Ty ľubiš dvuch svajich raditelej, ty ľubiš svaju mať i svajiva atca. I tipier jiščo adin vapros. Gde rabotajet tvoj atec?

STAREC: Môj otec je sudca… Predseda okresného súdu.

STALIN: Sudia! I predsedateľ! Daragij maľčik, a znaješ-li ty, što možet zavtra slučiťsa? Zavtra tvoj atec uže ne budet predsedatelem.

STAREC: Nie? A prečo?

STALIN: Ja ničivo ne gavarju protiv predsedatelej. No on možet, naprimier, pagibnuť. Kavo ty budeš ľubiť v takom slučaje?

STAREC: Len svoju mamu.

STALIN: A pačimu toľka svaju mať? Ty astanoviš ľubiť atca?

STAREC: Ako ho mám ľúbiť, keď ho už nebudem mať?

STALIN: Plocha, tipier ty atvečaješ plocha. Padumaj! Biologičeskova atca u tibia uže ne budet, no jesť jiščo adin atec — atec, katoryj nikagda ne umirajet. Atec vsech narodav. Atec vsech ľudej i životnych. Atec rabočeva klasa vo vsiem mire. Atec vsech maľčikav s atcom i bez atca. I etat atec — eta kto?

STAREC: Boh?

STALIN (pobúrene): Job tvajivo boga! U tibia pasledňaja vazmožnosť! Padumaj, durak, padumaj, i skaži praviľna. Tvoj otec, katorava ty ľubiš samoj baľšoj ľubvoj, tvoj jedinstvennyj atec, katoryj nikagda ne umirajet — eta?… Eta?… Eta Josif… Josif Vissarionavič…

STAREC: Stalin?

STALIN (nežne): Stalin! Charašo, maľčiška, charašo! Charašo, moj daragij syniška. Ty poňal. Tvoj jedinstvennyj atec, katoryj nikagda ne umirajet — eta Josif Vissarionavič Stalin.

STAREC: A to si ty!

STALIN: Ja? Kak ja magu byť Stalinym? Net, net…

STAREC: Ba, áno, áno, spoznal som ťa! (Do obecenstva.) Začal som mu tykať. No a čo? Veď povedal, že Stalin je nesmrteľný. Ako Pán Boh. A aj Pánu Bohu tykáme, keď sa modlíme Otčenáš. A Pána Boha sme pritom nikdy nevideli — a ja tohto svojho nesmrteľného otca Josifa Vissarionoviča vidím. Vidím ho dokonca už druhý raz. Prvý raz to bolo v tom lietadielku — skoro ma síce vtedy zachlomaždil — no bola vojna, a ja som bol v nemeckom zákope, nemohol vedieť, že nie som Nemec… Skrátka, tykal som mu. (Stalinovi.) Spoznal som ťa! To si ty, náš moskovský otec Stalin!

STALIN (šeptom): Tiše! Kagda ty gavariš, što ja Stalin, nu charašo, ja Stalin. Toľka tiše eta gavari, tiše!

STAREC (šeptom): Pekne od teba, že si sa znova vrátil do našej krajiny.

STALIN (šeptom): Kakže vernulsa? Snova plocha gavariš. Ja k vam ne vernulsa.

STAREC (šeptom): A čo teda?

STALIN (šeptom): Ja skažu tibie adin sekret, syniška, no ty dolžen kľanuťsa, što ty budeš ob etam malčať kak magila.

STAREC (šeptom): Prisahám. Budem mlčať ako hrob.

STALIN (šeptom): Ot vajny ja zdes.

STAREC (šeptom): A kto je potom v Moskve?

STALIN (šeptom): V Maskvie ja astanovil trioch svajich dvojnikav.

STAREC (šeptom): Až troch?

STALIN (šeptom): Tri, eta chvatit. Toľka kagda adnova iz nich ubjut, nastupajet novyj.

STAREC (šeptom): Prečo by niektorého z nich zabíjali? Kto by mohol chcieť v Moskve zabiť teba? Nesmrteľného víťaza nad Hitlerom?

STALIN (šeptom): I bessmertnych ubivajut. U miňa mnoga takich vragov. I, k sažaleniju, ne toľka vragov. Ty pabediš, syniška, i tvoj samyj blizkij prijateľ pakažetsa voram tvajej pabedy. Adin raz belyj vor, vtaroj raz krasnyj vor. Pabediť, eta adin slučaj, i perežiť pabedu — slučaj savsiem drugoj. No ja znaju, kak perežiť. Ani dumajut, što ubili miňa — a vsigda ubiut toľka adnova iz majich dvojnikav. A moj vtaroj i tretij dvojnik patom ubiut ubijcev. I ja vsio znaju perežiť — patamušta vsigda u miňa charošeje ukrytije. I znaješ ty, kde tipier moje samoje charošeje ukrytije?

STAREC (vykríkne): Tu u nás!

STALIN (šeptom): Tiše! Da, praviľna, syniška, maje samoje charošeje ukrytije tipier zdes u vas. Do sich por ja byl ukrytyj v raznych goradach, no ot sivodňašneva dňa ja budu ukrytyj zdes u vas. Smatri! (Ukazuje dokument.) Ja pačotnyj graždanin vaševo gorada.

STAREC (šeptom): Ó aké šťastie pre nás! Ale počkaj! Čestné občianstvo? To predsa ešte nič nedokazuje. Ako ti mám veriť, keď máš v Moskve troch dvojníkov, že tu u nás si to ty, ten pravý Stalin?

STALIN (šeptom): Ne spieši, syniška. Ty uvieriš, što ja dejstviteľna Stalin. Kagda ne uvieriš sivodňa, uvieriš zavtra. Kagda neuvieriš v dvadsatam vieke, uvieriš v dvadsatam piervam. I kagda ne uveriš v drugom tysjačiletiji, ja pridu tibia ubediť v treťom.

STAREC (šeptom): Ako ma prídeš o tom presvedčiť v treťom tisícročí, keď v treťom tisícročí budeš už dávno mŕtvy?

STALIN (šeptom): Syniška! Tiepier ja tibie skazal sekret, i ty uže zabyl? Ja vsio znaju perežiť — ja budu žiť i v treťom tysjačiletiji. Miňa vsigda ubivajut i ja nikagda ne umiraju.

STAREC (šeptom): No dobre, už ti verím, si to ty. A keby som ťa hľadal, kde ťa nájdem?

STALIN (zasmeje sa nahlas): Gastinnica Royal. Komnata — nomer adin. Familija — Alexandrov. (Podpisuje sa.) Alexander Alexandrovič Alexandrov, narodnyj artist Savietskava sajuza. Eta vsio byla šutka. (Vracia Starcovi písanku s autogramom, no darmo Starec naťahuje ruku aj za perom, pero si vkladá Stalin do vrecka na uniforme, dôstojne odchádza do pozadia a cestou spieva.)

(Pieseň Kalinka):

STAREC (vydýchne si): Fuj. Zmizlo to. Lenže práve vo chvíli, keď sa to priznalo, že to iba žartovalo, ja som uveril, že to naozaj bol Stalin. Keď som ho stretol prvý raz, chcel ma trafiť bombou. A teraz, keď som ho stretol druhý raz, mi zase ukradol pero. (Vyťahuje z vrecka ďalšie pero.) Našťastie som tam na štadióne mal so sebou ešte jedno pero. A poznačil som si na dlaň. (Značí si na dlaň.) Hotel Royal. Izba číslo jeden. Mimochodom, Royal, to nebolo len meno hotela. Rojal — tak sa povie po rusky klavír. Čo ak to tá mátoha myslela len obrazne? (Ťukne sa do čela.) Už viem, ako to urobím! Na zajtrajšej premiére sa iba zmienim o tom, že som bol na Alexandrovovcoch — a potom môj otec… (Obráti sa k Otcovi.)

STARCOV OTEC (počúva rádio, Starca si nevšíma).

RÔZNE HLASY (zo zákulisia, striedavo alebo aj všetky naraz): You are listening to the Voice of America. Počúvate stanicu Svobodná Európa. Stalin sa pokúša o ovládnutie strednej Európy. Západné veľmoci však urobia všetko pre to, aby situáciu zvrátili. Nestrácajte vieru! Stalinove plány sa už zajtra zrútia. Potrvá to krátko.

STAREC: Čo potrvá krátko, otec?

STARCOV OTEC: Stalinova nadvláda nad našou krajinou.

STAREC: Veď sa ešte iba začala.

STARCOV OTEC: Aj tak je už najvyšší čas, aby sa skončila. Nesmieme stratiť vieru. Prežili sme Hitlera, prežijeme aj Stalina. A pre teba mám prekvapenie. Tvojej matke nestačí to ľudové vzdelanie, čo ti poskytuje ľudová škola — chce, aby si chodil ešte aj do hudobnej. Nuž, aby som vám urobil radosť — pozri! Za to vybombardovanie v štyridsiatom piatom sme dostali vojnové odškodné — a za to odškodné som kúpil klavír. (Znova znehybnie a zmĺkne.)

STAREC (do obecenstva): Tak veru. Nijaký rojal. Môj otec kúpil klavír. Ten klavír vyzeral oveľa úctyhodnejšie než tamten. Môj otec… (Poobzerá sa, nájde pohľadom otca a čaká na jeho reakciu.)

STARCOV OTEC (chodí po javisku s uchom pri rádiu, z ktorého sa ozýva rušička)-

STAREC (do obecenstva): Môj otec sa totiž priatelil s jedným grófom. Aj toho grófa asi nadchlo, keď sa dopočul, že čestným občanom nášho mesta sa stal Josif Vissarionovič Stalin. A to jeho nadšenie bolo zrejme také veľké, že hneď začal rozpredávať zariadenie svojho grófskeho kaštieľa. Určite tušil, že ak sa tých harabúrd, čo tam má, nezbaví sám, o chvíľu sa s nimi už bude musieť mordovať nebodaj niektorý zo Stalinových dvojníkov — a gróf bol citlivý človek a nechcel, aby ten dvojník dostal pruh pri prevláčaní nejakého ťažšieho kusa nábytku. A okrem toho ten gróf asi tušil, že ho čakajú úlohy oveľa vznešenejšie, než aby ustavične len vybrnkával na klavíri. Takže klavír radšej predal — aby si zas on mal začo kúpiť nejaké elegantné montérky… Alebo sa mýlim? Veď aj ten gróf mal iste rádio. Iste aj on mal každý večer perfektné informácie. (Zvuky rušičky.) Teda nie vždy perfektné, ale mal ich.

RÔZNE HLASY (zo zákulisia, striedavo alebo aj všetky naraz): You are listening to the Voice of America. Počúvate stanicu Slobodná Európa. Nestrácajte vieru! Potrvá to krátko.

STAREC: Ten gróf bol zo starého rodu, mal staršiu pamäť než iní a vedel si lepšie predstaviť, čo sa skrýva za tým slovom „krátko“…

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

V hudobnej škole

STAREC: To, čo kúpil môj otec od grófa, bolo staré, rozladené, ošarpané, ešte vždy však úctu vzbudzujúce krídlo značky Petrof. Trojnohý čierny netvor. No v byte na súde, v ktorom sme vtedy bývali, boli veľké izby a našlo sa v jednej preň miesto. Moja matka nemusela už ďalej skrývať svoju tajnú nádej, že porodila klavírneho virtuóza — a zapísala ma do hudobnej školy. A tam ma začala učiť moja prvá učiteľka klavíra, do ktorej som sa ihneď zaľúbil.

UČITEĽKA KLAVÍRA (prichádza a sadá si vedľa neho).

STAREC (prekvapene si ju prezerá): Pani učiteľka, aj vy ste tu?

UČITEĽKA KLAVÍRA: Nie som tu.

STAREC: A čo tu teda robíte, keď tu nie ste?

UČITEĽKA KLAVÍRA: Aj ja sa ti iba snívam.

STAREC (do obecenstva): Nie je tu. Aj ona sa mi iba sníva. A vlastne — možno sa mi snívala aj vtedy. Možno aj vtedy som ju videl nie takú, aká naozaj bola, ale takú, akú som si ju vysníval. Páčilo sa mi na nej všetko. Páčilo sa mi, ako sa smiala, aj ako sa mračila. Ako sa česala, aj ako voňala. Páčili sa mi aj rôzne svetríky, čo striedavo nosila, a páčilo sa mi aj to, že všetky boli rovnako tesné. Ledva sa do nich zmestila. Najmä keď sa nadýchla… (Obráti sa k Učiteľke.) Keď ste už tu, nadýchnite sa, prosím.

UČITEĽKA KLAVÍRA (nadýchne sa).

STAREC: Ale páčili ste sa mi aj pri výdychu…

UČITEĽKA KLAVÍRA (vydýchne).

STAREC: Vedeli ste, že som vás hneď od prvej chvíle miloval?

UČITEĽKA KLAVÍRA (nadýchne sa).

STAREC Samozrejme — iba platonicky.

UČITEĽKA KLAVÍRA (vydýchne).

STAREC A nie iba preto, že vy ste boli dospelá žena a ja iba chlapec.

UČITEĽKA KLAVÍRA (nadýchne sa).

STAREC: Platonické to bolo aj preto, že vy ste milovali iného.

UČITEĽKA KLAVÍRA (vydýchne): To hádam nie.

STAREC: Ale ba áno. Len si spomeňte, čo ste mi povedali, keď som vám raz na hodine klavíra porozprával, ako Stalin zhodil na mňa bombu.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Drahý súdruh Stalin by nikdy nezhodil bombu na malého chlapca.

STAREC: Presne to ste povedali. A spomínate si, čo ste povedali, keď som vám zas inokedy porozprával, ako mi súdruh Stalin ukradol pero?

UČITEĽKA KLAVÍRA: Drahý súdruh Stalin by nikdy neukradol pero malému chlapcovi.

STAREC: Presne. A nestačilo vám povedať iba „súdruh“. Nikdy ste nezabudli povedať „drahý súdruh“. A vždy sa vám pri tom dojato zaleskli oči.

UČITEĽKA KLAVÍRA (utrie si slzu).

STAREC: Presne tak, ako teraz.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Ale usilovala som sa ti to aj vysvetliť. Môj otec bol v koncentráku a vrátil sa z neho živý. Skôr než by tam bol vypustil dušu, ho odtiaľ vyslobodila Červená armáda. Bol to zázrak.

STAREC: Vždy ste o tom rozprávali ako o zázraku. To preto vás potom, po vojne, brával do kina na ruské filmy?

UČITEĽKA KLAVÍRA: Hlavne na jeden ruský film. Na Pád Berlína.

STAREC: Nestál za nič.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Ale môjmu otcovi sa páčil. Videli sme ho spolu možno aj desať ráz. A vždy, keď tí dvaja vojaci, Jegorov a Kantarija, vynášali uprostred paľby červenú zástavu na kupolu Reichstagu, môj otec pri tom plakal. (Plače.) A ja s ním.

STAREC: Veď to bol iba hraný film.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Ale tá udalosť bola skutočná. Existoval o nej aj filmový dokument.

STAREC: Aj ten bol iba hraný. Ten dokument vraj nakrútili ruskí filmári až dva týždne po vojne. S úplne inými vojakmi. Na Stalinov príkaz.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Drahý súdruh Stalin by nikdy neprikázal nakrútiť falošný dokument.

STAREC: A o čom to potom hovorí Jevtušenko v básni Zbohom, naša červená zástava?

(Jevgenij Jevtušenko: Zbohom, naša červená zástava)

UČITEĽKA KLAVÍRA: Keby to aj hneď bola pravda, aj Jevtušenkovi to trvalo, kým na to prišiel.

STAREC: Ale my, chlapci v slovenskom okresnom meste, sme sa to dozvedeli hneď.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Od koho?

STAREC: Od svojich otcov. Hlásil to Hlas Ameriky.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Môj otec ho nepočúval.

STAREC: To nič. Ja som miloval vás a vy ste milovali drahého súdruha Stalina, no ja som sa na vás za tú lásku k nemu nehneval. A nikdy, ani na chvíľu, som vás preto neprestal milovať. Na hodine klavíra som sa nemohol na vás vynadívať — a ustavične som vás mal pred očami, aj keď som vás nevidel. Videl som vás na obálkach módnych časopisov, ktoré si kupovala moja matka, videl som vás na plagátoch kina, aj na plagátoch divadla, stretával som vás na všetkých uliciach, zjavovali ste sa mi aj v snoch. Veď ja som sa ochotne naučil hrať a spievať aj tú pieseň Suliko…

UČITEĽKA KLAVÍRA To bola obľúbená pieseň drahého súdruha Stalina.

STAREC: Áno. Ani to ste nikdy nezabudli povedať. A ani vtedy ste nikdy nezabudli povedať „drahého“.

UČITEĽKA KLAVÍRA (utrie si oči).

STAREC: A aj vtedy ste mali v očiach slzy.

SPOLU (hrajú štvorručne a spievajú):

(pieseň Suliko, gruzínska ľudová)

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Noc v galérii

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (stoja okolo Starca a spievajú):

(pieseň Suliko, gruzínska ľudová)

STAREC: Zbláznili ste sa?

PECÚCH: A nezbláznil si sa náhodou ty?

STAREC: Čo tu zase chcete?

RUŽIAK: Už si zabudol?

RAJNOHA: Snívame sa ti.

Starec: Ale už stačilo, chalani. Veď už som vám to vysvetlil. Je to monodráma. Zvládnem ju aj bez vás.

RUŽIAK: Ako myslíš. Dobre, my ideme.

STAREC: Kam?

RUŽIAK (ukazuje mu, čo nesie — je to premietací prístroj a kotúč s filmom): Vieš, čo je toto? Odniesol som z domu premietačku a senzačný film.

PECÚCH: Mišova mama je vdova…

RAJNOHA: A je práve v kúpeľoch — som doma len ja. Ideme si to u nás premietať.

RUŽIAK: A ty si tu ostaň sám aj so svojou monodrámou.

STAREC: To je čosi iné! Idem s vami — a pekne sa mi snívajte ďalej!

RUŽIAK (začne pripravovať premietačku na premietanie smerom do hľadiska): Budem to premietať na tamtú stenu.

PECÚCH: A kde si máme sadnúť?

RAJNOHA: Sem, na maminu posteľ. Ale nezašpiňte prikrývku!

STAREC, RAJNOHA, PECÚCH (sadnú si na okraj javiska, tvárami do hľadiska).

STAREC: Tak už začni, Vlado, už premietaj!

RUŽIAK (premieta): Už to beží. Film sa volá Noc v galérii. Teraz vidíte galériu. Tie sochy na podstavcoch sú naozaj sochy. Len na jednom stojí živý chlap. Ale nedá sa rozoznať od ostatných sôch. Aj on je nahý a stojí nehybne ako socha.

STALIN (v koženom kabáte sa vynorí z pozadia a chvíľu postojí za ich chrbtami).

STAREC: To je úplný Stalin!

RAJNOHA: Ako by to mohol byť Stalin?

STAREC: Nehovorím, že je to on. Hovorím, že je to úplný on.

STALIN (znova sa utiahne do pozadia).

PECÚCH: On stojí, ale jemu nestojí.

RUŽIAK: Vydrž, Pišta. Teraz sa objaví návštevníčka galérie.

UČITEĽKA KLAVÍRA (zdvihne sa od klavíra a postaví sa za ich chrbtami).

RUŽIAK: Už je tam.

STAREC: To je úplne moja učiteľka klavíra!

RAJNOHA: Ako by to mohla byť tvoja učiteľka klavíra?

STAREC: Nehovorím, že je to ona. Hovorím, že je to úplne ona.

RUŽIAK: Nevyrušujte, lebo nebudete potom vedieť, o čom to je.

PECÚCH: A o čom to je?

RUŽIAK: Zatiaľ ešte o ničom. Tá návštevníčka teraz chodí od sochy k soche, každú si len tak ledabolo prezerá a ide k ďalšej. Ale pozor! Teraz sa pristavila pri podstavci, na ktorom stojí živý chlap.

STAREC, PECÚCH, RAJNOHA: Fíha!

RUŽIAK: Chodí okolo neho, ale ten chlap stojí ďalej nehybne.

PECÚCH: Prečo mu ešte nestojí?

RAJNOHA: Nevyrušuj, Pišta, fakt teraz vydrž.

RUŽIAK: Aj keď stojí nehybne, predsa je tá socha návštevníčke podozrivá.

STAREC: Ako vieš?

RUŽIAK: Nevidíš? Vrátila sa k nej.

UČITEĽKA KLAVÍRA (položí Starcovi ruku na plece a nakloní hlavu).

STAREC: Aj podľa toho, ako nakláňa hlavu, je to úplne moja učiteľka klavíra.

RAJNOHA: To nemôže byť tvoja učiteľka klavíra.

STAREC: Nehovorím, že je to ona. Hovorím, že je to úplne ona.

RUŽIAK: Fakt sa, chalani, teraz pozerajte. Chytila ho za vtáka. No hneď ho pustila, akoby sa popálila.

PECÚCH: A konečne sa mu postavil.

RAJNOHA: Buďte tichšie, chalani, je otvorené okno!

STAREC: Úplne ako ona.

RUŽIAK: Ak neprestanete vyrušovať, prestanem premietať. Teraz sa poobzerala a zase ho chytila za vtáka. Ale zase ho musela hneď pustiť.

(Ozve sa zvonenie.)

RAJNOHA: Vypni to, niekto u nás zvoní!

RUŽIAK: Neboj sa, to zvonenie sa ozvalo v tom filme.

RAJNOHA: Fakt, chalani?

STAREC: Veď aj ona sa zľakla toho zvonenia.

PECÚCH: Preto mu ho pustila.

RUŽIAK: Počúvaj, ozve sa aj druhé zvonenie.

(Ozve sa druhé zvonenie.)

RUŽIAK: Už sa ozvalo. A teraz príde tretie.

(Ozve sa tretie zvonenie.)

RAJNOHA: To tam zvoní preto, že sa niekto dotkol sochy?

RUŽIAK: Nie. To zvoní, lebo zatvárajú galériu. Toto je zriadenec. Musí pozhasínať a zamknúť vchod. Ale ešte predtým obchádza celú galériu a kontroluje, či tam neostal nejaký návštevník.

STAREC: Mala by sa niekde skryť a nechať sa tam zamknúť.

RUŽIAK: Veď to práve robí. Už sa skrýva… Vidíte to? Zriadenec už pozhasínal aj zamkol. Už sú tam sami… Teraz vyjde z úkrytu… A teraz ho znova chytí za vtáka.

PECÚCH: Pozrite, chalani, rozmýšľa, či by nemala naňho vyskočiť!

RAJNOHA: Prečo by naňho vyskakovala?

PECÚCH: Má ho už taký, že ju na ňom udrží.

STAREC: Keď k nej zostúpi z toho podstavca, ja ho asi zabijem.

RUŽIAK: To si píš, že zostúpi — ale najprv sa ona povyzlieka.

UČITEĽKA KLAVÍRA (na chvíľu zakryje Starcovi oči).

STAREC: Úplne ona! Moja učiteľka klavíra!

RAJNOHA: Veď si ju nikdy nevidel nahú, ako to môžeš tvrdiť? To nemôže byť tvoja učiteľka klavíra.

RUŽIAK: Tak dáte s tým už pokoj? Už to príde. Ten chlapík je už dole z podstavca.

RAJNOHA: Čo to teraz robia, chalani?

PECÚCH: Trtkajú.

RAJNOHA: Čo je to trtkať?

STAREC: Robiť deti.

RAJNOHA: Deti nosí bocian.

STAREC: Ako je možné, Mišo, že ty ešte veríš, že deti nosí bocian, keď tvoja mama je pôrodná asistentka?

RAJNOHA: A ako by prišli na svet? Mama im len pomáha, keď už sú na svete.

RUŽIAK: Deti sa robia takto, ty kokos.

PECÚCH: Trtkaním.

RAJNOHA: Tomu neverím. Keby sa deti robili takto, každý by mal len toľko detí, koľko by chcel. A prečo by potom chudobní mali toľko detí?

PECÚCH: Lebo aj chudobní majú radi trtkačku.

RAJNOHA: Ale fakt, chalani, povedzte mi, prečo to robia?

STAREC: Pretože naozaj sa takto robia deti, Mišo.

RUŽIAK: Tvoja mama len pomáha ženám urobené deti dostať von z brucha.

PECÚCH: Cez tú dieru medzi nohami.

RAJNOHA: Čo to robíš, Pišta? Keď sa mama vráti z kúpeľov, nesmie prísť na to, že sme tu premietali.

PECÚCH: Veď nerobím nič, len pozerám film.

STAREC: A honíš si vtáka.

PECÚCH: Už som ho dohonil.

RUŽIAK (prestane premietať): Vyšlo ti to presne. Aj film sa práve skončil.

UČITEĽKA KLAVÍRA (sa pohne, nevdojak sa jej zošmykne na zem šálik).

STAREC: Celkom ako ona. Celkom ako ona a drahý súdruh Stalin. Má šťastie, že je to len vo filme.

PECÚCH: Pusti ten film ešte raz, Vlado!

STAREC: Nie, už ho nepúšťaj!

PECÚCH: Ba pusti! Prečo nie? Pusti ho ešte raz!

RUŽIAK: Stačilo, chalani. Čo ak sa naši rozhodnú skontrolovať skrýšu? Radšej to tam už pôjdem vrátiť.

PECÚCH: Neser sa, pusti to ešte raz!

RUŽIAK: Naozaj, už to radšej odnesiem zas domov.

RAJNOHA: Pôjdem s tebou, a keby niečo, ponesiem to ja, ako že je to moje.

UČITEĽKA KLAVÍRA (ešte skôr než sa zdvihnú, zmizne v pozadí).

STAREC: Tak aj ja pôjdem s vami. Aj ja to môžem niesť.

PECÚCH: Ty nemusíš. Ponesiem to ja.

RAJNOHA: Ale ozaj, prečo potom sa hovorí, že bocian?

(Všetci okrem Starca miznú v pozadí.)

STAREC (odpojí sa od svojich Spolužiakov, ostáva na javisku a hovorí do obecenstva): Dobrá halucinácia. (Všimne si, že na scéne zostal šálik.) Ale čo je toto? Veď pred chvíľou to tu ešte neležalo. (Zdvihne šálik.) Predtým lístok na futbal a teraz šálik. Čí je to šálik?

STALIN (vynorí sa z pozadia s vyhrnutým golierom a v tmavých okuliaroch, na prvý pohľad pôsobí aj sa správa ako tajný). Tvojej učiteľky klavíra. Daj, odovzdám jej ho.

STAREC (nedá si vziať šálik, vloží si ho do vrecka): Netreba. Odovzdám jej ho ja.

STALIN: Len či ho od teba prijme, keď žiarliš na súdruha Stalina?

STAREC: Ja žiarlim? Ja iba…

STALIN: A prečo ja iba? Chyba, keď je súdruh

STALIN: pre teba iba nejaké ja iba…

STAREC: Dúfam, že ten súdruh Stalin… Porazilo by ma, keby si to bol ty.

STALIN: Porazilo by ťa? A prečo by som to nemohol byť ja?

STAREC: Hovoríš po slovensky.

STALIN: Súdruh Stalin je aj geniálny jazykovedec. Pre geniálneho jazykovedca je naučiť sa po slovensky hračka. No neľakaj sa — nie som súdruh Stalin. Stačí mi, keď sa naňho podobám. Nepočul si, že súdruh Stalin má veľa dvojníkov?

STAREC: Počul som. (Do obecenstva.) Mám pocit, že aj teraz hovorím s jedným z nich.

STALIN: Správne. A aj vtedy si vždy hovoril s jedným z nich, keď si mal pocit, že hovoríš s jedným z nich. Mimochodom, čo povieš na ten premietací prístroj, čo odnášal tvoj spolužiak Ružiak? Je to dobrý prístroj, čo?

STAREC: Myslím, že áno.

STALIN: Bodaj by nebol dobrý, keď je otec tvojho spolužiaka Ružiaka kožušnícky buržuj. Kožušníctvo sme mu už znárodnili, ale určite ešte doma skrýva nejaké neodovzdané kožuchy. Určite okrem toho prístroja má doma ešte všeličo iné, čo nazdieral z mozoľov nášho pracujúceho ľudu. Čo povieš? Má či nemá?

STAREC (do obecenstva): Mal. Keď Ružiakovmu otcovi tie neodovzdané kožuchy našli a keď nielen Ružiakovho otca, ale aj jeho matku zavreli hneď potom, ako im urobili domovú prehliadku, bolo všetko, čo im zabavili, vystavené potom vo výklade ich bývalého kožušníctva. Nechýbal medzi kožuchmi ani ten premietací prístroj. A môj spolužiak Ružiak, syn triednych nepriateľov, musel niekoľko dní stáť v pionierskej šatke pred tým výkladom ako čestná stráž. Aby si zhnusený pracujúci ľud mal pred kým odpľúvať. (K Stalinovi.) Neviem, čo majú.

STALIN: Nikdy si u nich nebol?

STAREC: Bol som, ale na to, čo majú, som sa nedíval.

STALIN: To je chyba. Mal si sa dívať. Nabudúce, keď tam budeš, sa pozeraj lepšie. Ten prístroj, čo odnášal tvoj spolužiak, je naozaj veľmi pekný. A čoskoro bude aj veľmi slávny.

STAREC: Môj spolužiak?

STALIN: Ten prístroj! Veď nemôžeme urobiť nič lepšie ako poslať ho do Moskvy. Ako dar nášho ľudu k sedemdesiatym narodeninám súdruha Stalina.

STAREC: Aj s tým filmom?

STALIN: Aj s tým filmom.

STAREC: A bude sa súdruhovi Stalinovi taký film páčiť?

STALIN: Súdruh Stalin si premieta každú noc niekoľko filmov. Aj takých, čo sa mu páčia, aj takých, čo sa mu nepáčia. Premietne si aj tento.

STAREC: A ako sa k tomu premietaciemu prístroju a k tomu filmu dostanete?

STALIN (šeptom): Jednoducho, chlapče. (Odkryje si chlopňu kabáta a ukáže Starcovi odznak.) Veľmi jednoducho. (Dôstojne odchádza do pozadia.)

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Nikdy nie robotnícku

STAREC: Pokiaľ som sa dostal? Ak to beriem historicky — určite až po február 1948. Takzvaný víťazný. Historický medzník. Ba ešte ďalej. Veď určite to bolo až po Víťaznom februári, keď sa po našom meste začala šíriť tá hádanka.

SPOLUŽIACI (znova sa objavia): Vieš, kto je najšikovnejší skokan na svete?

STAREC: No kto?

PECÚCH: Ty nevieš?

STAREC: Nie.

RUŽIAK: No predsa minister zahraničných vecí Ján Masaryk.

STAREC: Prečo?

RAJNOHA: Lebo nielenže dokázal vyskočiť z okna…

VŠETCI ŠTYRIA: … ale ho ešte dokázal aj za sebou zatvoriť!

STAREC (do obecenstva): Zvláštne, čo? Toľkí si mysleli, že to bola samovražda, toľkí tvrdili, že netušili, že to bola vražda, pretože sa im vraj až postupne otvárali oči — a my chlapci z nášho mesta sme tej smutnej hádanke rozumeli už vtedy, keď telo Jána Masaryka v marci 1948 zadunelo pod oknami Černínského paláca. My sme mali oči otvorené už vtedy. Teda ja iba jedno, ale stačilo to. Mimochodom — aj ten napoly Čech, napoly Američan, minister zahraničných vecí Jan Masaryk, bol vášnivý klavirista. (Hrá a spieva.)

(pieseň Valčík na rozloučenou: R. Burns / J. Moravec)

RUŽIAK, RAJNOHA, PECÚCH (tancujú valčík za jeho chrbtom. Tanec ukončia pádom na zem).

STAREC (do obecenstva): Aj my chlapci z nášho mesta sme vedeli, že sa u nás dýcha čoraz neslobodnejšie, a preto sme si robili posmech z piesne Širaka strana maja radnaja — vyspevovali sme ju vždy vtedy, keď sme na branných cvičeniach pochodovali v plynových maskách.

VŠETCI ŠTYRIA (spievajú pieseň Širaka strana maja radnaja a pochodujú pri tom v plynových maskách):

(piesen Široka strana moja rodnaja: Isaak Dunajevskij / Vasilij Lebedev Kumač)

STAREC (do obecenstva): „Iba smrť jedného človeka je tragédia. Smrť miliónov je len štatistické číslo,“ tvrdil súdruh Stalin. Za tragédiu pokladal zrejme len tú svoju. Tá tragédia však mala nastať až 5. marca 1953. A dovtedy, po Víťaznom februári 1948, sa u nás na plné obrátky rozbehli päťdesiate roky a lámali rekordy. Nevinne popravení sa dali rátať na stovky a nevinne uväznených boli státisíce. A zo západného rozhlasu sa stále ozývalo, že to potrvá len krátko. Môjho otca utešoval aj komik Jára Kohout, ktorý síce potom, čo emigroval, skončil v kloake zahnívajúceho kapitalizmu, ale ani tam mu neprestalo byť do smiechu a éterom z Washingtonu do vlasti posielal svoje ódy na počesť prvého robotníckeho prezidenta Klementa Gottwalda.

STARCOV OTEC (počúva nejasný spev, prerážaný hlasom rušičky).

STAREC: Ty niečo počuješ, otec?

STARCOV OTEC (prikývne a spieva pieseň Kléma hoblíku se štítil):

(pieseň Kléma hoblíku se štítil na melódiu Jaroslava Ježka)

STAREC A čo robil náš ľud? Cez týždeň lámal údernícke normy a v nedeľu sa šiel za úspešné splnenie plánu pomodliť do kostola. Ľud, aby mal pokoj, v každé prvomájové ráno nastupoval do sprievodu, skandoval „ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku“ a zhadzoval z alegorických vozov amerického prezidenta Trumana. A veď si to Truman aj zaslúžil. Za to, že mu Stalin pomohol vyhrať vojnu s Japonskom, na revanš daroval Stalinovi celú strednú Európu. Tak kto by dnes chcel vyčítať nášmu ľudu tie prvomájové sprievody? Napokon, až taký pokorný ten náš ľud zase nebol. Len čo sa skončil sprievod, prepláchol si náš ľud hrdlo a potom až do noci smelo vyspevoval pod opustenými prvomájovými tribúnami…

STAREC, RUŽIAK, RAJNOHA, PECÚCH (tackajú sa a spievajú):

(pieseň Haj, husičky, haj: ľudová paródia ľudovej piesne)

STAREC: Kto mal šťastie, toho za spevácky výkon aj odmenili rekreačným pobytom v Ilave alebo v Jáchymove. A zaujímavé bolo aj chodiť vtedy do školy. Nielen z pánov učiteľov, ale dokonca aj z nás žiakov sa zrazu stali súdruhovia.

PECÚCH: Keby si potreboval, súdruh,…

RAJNOHA: … sme pripravení, súdruh,…

RUŽIAK: … na tvoju ďalšiu halucináciu, súdruh.

STAREC: Koľko ráz vám mám hovoriť, že vás v monodráme nepotrebujem? Ale keď ste už tu — spomínate si, ako vtedy vždy musel učiteľ prerušiť vyučovanie, keď do triedy vtrhol zväzácky funkcionár?

RAJNOHA, RUŽIAK: Pravdaže si spomíname! (Posadajú si ako žiaci v škole.)

RAJNOHA: Bolo to čosi hrozné.

RUŽIAK: Prečo hrozné? Náhodou, keď to bola ťažká hodina a učiteľ práve skúšal…

STAREC (ostal stáť a hrá učiteľa): K tabuli pôjde…

PECÚCH (ostal stáť a hrá zväzáka): Česť práci, súdruh učiteľ, prepáčte, že musím prerušiť vašu hodinu…

RUŽIAK: Zväzácki funkcionári učiteľom tykali, ty kokos!

RAJNOHA: A nehovorili „prepáčte“.

PECÚCH: Česť práci, súdruh učiteľ, preruš, prosím ťa, vyučovanie!

STAREC: Česť práci, už je prerušené. Čo potrebuješ, súdruh zväzácky funkcionár?

PECÚCH: Dvoch takých silnejších.

RAJNOHA, RUŽIAK (rútia sa k Pecúchovi a spolu s ním zmiznú v pozadí).

STAREC (do obecenstva): Keď zväzácki funkcionári prerušovali vyučovanie, vždy to robili v záujme nejakej ideologicky významnej úlohy.

RAJNOHA, RUŽIAK (vracajú sa bez Pecúcha).

STAREC: Akú ideologicky významnú úlohu ste dnes pomohli splniť súdruhovi zväzáckemu funkcionárovi, súdruhovia žiaci?

RAJNOHA, RUŽIAK: Nosili sme knihy na nákladné auto.

STAREC (do obecenstva): Počuli ste to. Po Víťaznom februári bolo ideologicky významnou úlohou napríklad aj nosenie zo školskej knižnice vyradených kníh na nákladné auto. To auto ich potom odvážalo do celulózky. Kde ich mali pomlieť na kašu. Aby zbytočne nebalamutili mládež novú, mládež Stalinovu. Z tej kaše mali potom vyrobiť znova biely papier. Aby bolo na čo tlačiť Stalinove nesmrteľné myšlienky. Lenže súdruhovia pomocníci zväzáckeho funkcionára neboli vždy dostatočne uvedomelí — a zopár tých na zánik odsúdených kníh bezideovo zachránili za košeľou. Akú knihu to máš za košeľou, súdruh Rajnoha?

RAJNOHA: (vytiahne spod košele knihu a prečíta meno autora aj názov): Jozef Cíger Hronský, Smelý Zajko v Afrike.

STAREC: Ach, beda, veď to je kniha, ktorá by zvádzala našu novú mládež do kapitalistického temna za železnou oponou. Hneď si ju vopchaj nazad za košeľu a radšej idem skúšať. K tabuli pôjde…

PECÚCH (vtrhne na javisko): Česť práci, súdruh učiteľ, prosím ťa, znova preruš vyučovanie!

STAREC: Česť práci, už je znova prerušené. Čo potrebuješ, súdruh zväzácky funkcionár?

PECÚCH: Súdruhovia, mali ste už dnes prehľad súdružskej tlače?

RAJNOHA, RUŽIAK: Ešte nie, súdruh.

PECÚCH: Tak si ho urobíme. (Vytiahne z vrecka Pravdu a podá ju Ružiakovi.) Začni, súdruh Ružiak! A striedajte sa pri čítaní!

RUŽIAK (číta): Zloduchovia! Keby sa pred súdom aspoň kajali!

RAJNOHA (číta): Keby sa aspoň rozplakali a horeli hanbou!

RUŽIAK (číta): Keby aspoň dákym, hoci negatívnym spôsobom prejavili ľudský, hoci zvrhlý cit!

PECÚCH: Aj ty, súdruh učiteľ!

STAREC (číta): Ale nič také sa neozvalo vo výpovediach zradcov.

RUŽIAK (číta): Zradcov pracujúceho ľudu…

RAJNOHA (číta): … a našej vlasti…

STAREC, RAJNOHA, RUŽIAK: … a rodnej strany.

PECÚCH (berie im noviny): Stačilo. Musím s tým ísť do ďalšej triedy. Česť práci.

STAREC, RAJNOHA, RUŽIAK: Česť.

PECÚCH: Pozdrav „česť práci“ neskracujeme, súdruhovia. Česť práci.

STAREC, RAJNOHA, RUŽIAK: Česť práci.

PECÚCH (odíde).

RUŽIAK: Takto sa teda zachovali súdruhovia?

RAJNOHA: Asi áno, keď to o nich tvrdia iní súdruhovia.

RUŽIAK: No darmo zrádzajú súdruhovia súdruhov, súdruhovia sa súdruhom zradiť nedajú. Súdruhovia včas poslali súdruhov za mreže.

RAJNOHA: Lebo keby tam neposlali súdruhovia súdruhov, poslali by tam súdruhov súdruhovia.

RUŽIAK: No darmo sa tí druhí súdruhovia tešia, že sa zbavili tých prvých súdruhov…

RAJNOHA: … prídu tretí súdruhovia…

STAREC: Stačilo, súdruhovia žiaci! Netreba to rozoberať až tak do hĺbky.

PECÚCH (vracia sa so zvoncom a zvoní).

STAREC: Dobre, že už zvoní. Súdruhovia žiaci, je prestávka, opustite triedu.

PECÚCH (prísne sa pozrie na Starca).

STAREC (preľaknuto) … ale nikdy nie robotnícku!

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (zmiznú v pozadí).

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Pieseň radosti

STAREC (vyťahuje z vrecka šálik): Čo to tu mám? Ach, to ešte stále nosím pri sebe ten šálik. Naozaj mám hmatateľné sny. Kde je moja súdružka učiteľka klavíra, aby som jej ho mohol vrátiť?

UČITEĽKA KLAVÍRA (vynorí sa spoza klavíra, vezme si šálik): Tu som. Vďaka.

STAREC: Zase sa mi snívate?

UČITEĽKA KLAVÍRA: Snívam sa ti stále. Som tvoja živá predstava.

STAREC: Škoda, že len moja predstava. Ale aspoň v tom filme…

UČITEĽKA KLAVÍRA: Ďalšia tvoja predstava. Tá žena vo filme sa vôbec nepodobala na mňa.

STAREC: Podobala sa. Lebo na vás sa podobá každá krásna žena, ktorú stretnem. Ba aj taká, ktorú nestretnem.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Ďalšie tvoje živé predstavy.

STAREC: Len moje predstavy? A nie aj moja pamäť? Dokonale si vás pamätám z hudobnej. Ako ste vždy sedeli pri klavíri vedľa mňa, a keď ste sa naklonili, aby ste mi obrátili noty, vždy ste sa ma pritom nechtiac dotkli.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Hádam len niekedy.

STAREC: Vedel som sedieť tak šikovne, aby ste sa ma museli dotknúť vždy. Veď vy ste museli vedieť, že to iba z lásky k vám sa tak ochotne drvím všetky tie akordy a stupnice. Že iba z lásky k vám som sa naučil spievať aj Stalinovu obľúbenú pieseň. A z lásky som vám odpustil aj to, že ste mi neverili, keď som vám rozprával, že súdruh Stalin chcel na mňa zhodiť bombu.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Drahý súdruh Josif Vissarionovič Stalin by nikdy nezhodil bombu na malého chlapca.

STAREC: Čakal som, že to znova poviete. A z lásky som vám odpustil aj to, že ste mi neverili, že súdruh Stalin mi nevrátil pero.

STAREC, UČITEĽKA KLAVÍRA (dvojhlasne): Drahý súdruh Josif Vissarionovič Stalin by nikdy neukradol pero malému chlapcovi.

STAREC: Len z lásky k vám som aj vtedy, v roku 1951 — ešte som mal iba štrnásť — napísal báseň, ktorú mi potom uverejnili v jednom časopise.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Pamätám sa na ňu. Volala sa Pieseň radosti.

STAREC: Keď si tú báseň prečítal môj otec, dokonca aj on mi povedal…

STARCOV OTEC (objaví sa s rádiom, z ktorého sa ozýva zvuk rušičky, stíši ho): Nezakazujem ti písať také básne…

STAREC: Ďakujem ti za pochopenie, otec!

STARCOV OTEC: Neskáč mi do reči. Nezakazujem ti písať také básne — len aby ťa to raz nemrzelo! (Opäť zvýši hlasitosť rádia a za zvukov rušičky odíde.)

UČITEĽKA KLAVÍRA: Povedala som ti vtedy, že tvoj otec sa mýli a že ťa to nikdy nebude mrzieť.

STAREC: A ani ma to nikdy nemrzelo. Vyplytval som v tej básni síce priveľa zbytočnej radosti — ale rád som ju vyplytval z lásky k vám. (Recituje.)

(Pieseň radosti)

UČITEĽKA KLAVÍRA (plače a utiera si oči).

STAREC: Aj vtedy, keď som vám ju zarecitoval na hodine klavíra, ste sa takto rozplakali. A ja som sa vás opýtal, prečo plačete. A vy ste povedali…

UČITEĽKA KLAVÍRA (privinie ho k sebe a zavzlyká): Z lásky.

STAREC: A to bola najkrajšia chvíľa môjho života. V tej chvíli som prvý raz pocítil, že nielen ja vás, ale že aj vy mňa ľúbite. A tak som sa zrazu odvážil aj položiť vám ruku na tie vaše nádherné prsia… (Položí jej ruku na prsia.) … a opýtať sa vás: „Z lásky ku mne?“ A vy ste mi na chvíľu dovolili, aby som vám ich držal…

UČITEĽKA KLAVÍRA (chvíľu sa nebráni, no potom mu ruku odstrčí).

STAREC: … ale potom ste mi tú ruku zrazu odstrčili a zavzlykali ste.

UČITEĽKA KLAVÍRA (vzlyká): Nie. Nehnevaj sa. Neplačem z lásky k tebe. Plačem z lásky k drahému Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi, ktorý nás oslobodil spod jarma fašizmu a ktorý si zaslúži, aby o ňom básnici napísali tisíce básní. Dobre, že jednu z nich si napísal aj ty.

STAREC: A to bola chvíľa môjho najväčšieho sklamania. Vykríkol som: „Nielenže na mňa Stalin zhodil bombu, nielenže mi ukradol pero, ale pripravil mi aj toto sklamanie.“

UČITEĽKA KLAVÍRA: Drahý súdruh Josif Vissarionovič Stalin nikdy nikomu nepripravil nijaké sklamanie.

STAREC (kričí): Ale ja som ďalej kričal: „Mne pripravil. Mne áno.“ (Upokojí sa.) Ale aj tak som vás až do poslednej chvíle neprestal milovať. (Pauza.) Kam ste sa to však potom tak zrazu stratili z nášho okresného mesta?

UČITEĽKA KLAVÍRA: Vydala som sa za klenotníka do hlavného mesta.

STAREC: Ten klenotník mal šťastie, že bol od vás starší.

UČITEĽKA KLAVÍRA: No neviem, či až také. Bol starší o štyridsať rokov.

STAREC: To ste už mohli radšej počkať pár rokov na mňa.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Ktovie, či by si ma potom ešte chcel?

STAREC: Ja? Ja by som chcel vtedy každú. Ale hlavne vás. Hlavne vás.

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Potom, keď zmizla

STAREC (do obecenstva): Potom, keď zmizla, pokúšal som sa predstaviť si ju, ako kdesi v Bratislave mrhá svoj život vedľa starého klenotníka, ktorý si ju vôbec nevšíma a iba ustavične hľadí cez lupu na nejaké drahé kamene — ale vôbec sa mi to nedarilo. Vždy sa mi pred očami vynorila iba, ako sa vlní v objatí akýchsi mocných chlpatých rúk. A pretože som klenotníka nikdy nevidel, tie chlpaté ruky patrili mužovi, ktorý sa nápadne podobal na drahého Josifa Vissarionoviča Stalina. Akoby to nebola moja predstava, ale jej! A ten muž akoby sa na drahého Josifa Vissarionoviča Stalina nieže podobal, ale akoby to bol naozaj on! A dokonca som ich počul aj spoločne spievať!

(pieseň Oj, ty milý môj Mileňkij ty moj: ruská ľudová / Ľubomír Feldek)

STALIN, UČITEĽKA KLAVÍRA (vtancujú na javisko).

UČITEĽKA KLAVÍRA (spieva):

STALIN (spieva):

UČITEĽKA KLAVÍRA (spieva):

STALIN (spieva):

UČITEĽKA KLAVÍRA (spieva):

STALIN (spieva):

STAREC (v poslednej chvíli zachytí padajúcu Učiteľku do náručia).

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

(Prestávka)