ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

STAREC (počúva odbíjanie hodín, ráta): Koľko hodín bilo? Ak som dobre rátal — štyri. Svitá a zajtrajšia, vlastne už dnešná premiéra sa cvalom blíži. Aspoň ju budem mať čím skôr za sebou. Tak ako tú hudobnú školu… Do hudobnej školy som po odchode svojej prvej učiteľky klavíra chodil ďalej. No slovo chodil je prehnané. Aj moja nová učiteľka bola pekná dáma, no darmo — moja prvá učiteľka klavíra bola preč a takisto moje nadšenie pre hudbu sa začalo strácať. Čoraz častejšie som sa ulieval. Iba som predstieral, že tam chodím, viac som tam nechodil, než chodil, a každý mesiac som za to nechodenie platil na pošte. Takým zeleným šekom. Domov som ako dôkaz prinášal ústrižok. Aj by som to bol už vzdal a šiel s pravdou von, no nechcel som zarmútiť rodičov, keď som videl, akú im to financovanie mojej hudobnej kariéry robí radosť. Nič netušili, len financovali, takisto hudobná škola mohla byť spokojná — a ja som zatiaľ tie hodiny, čo som ušetril na svojom hudobnom vzdelaní, vrážal radšej do tenisu. Napokon, bolo to podobné. Nielen na klavíri, aj na tenisovej rakete sú struny. A ani na ten tenis som nemal bohvieaký talent. Celkom opačný prípad bol Mišo Rajnoha — aj keď ešte veril na bociana, boli zas iné veci, v ktorých nezaostával. Vynikal v každom športe a najlepšie mu to šlo na tenisových dvorcoch.

RAJNOHA (objaví sa s tenisovou raketou v pozadí).

STAREC: My ostatní — aj keď nám to nešlo tak dobre ako jemu — sme tam nabehli za ním. Zatiaľ čo jeho trénovali najlepší hráči, my sme im len zbierali lopty. (Zohne sa po neviditeľnú loptu.)

RAJNOHA (urobí niekoľko elegantných tenisových pohybov, prijme od Starca neviditeľnú loptu a zase zmizne).

STAREC: Im alebo aj iným. Tým zbieraním sme si aj sem-tam zarobili. Niekedy korunu, niekedy dve. Keď tenisti, ktorým sme zbierali, dohrali a odišli do šatní, my zberači sme sa utáborili pri dverách šatní. Keď hrali len páni, alebo páni aj dámy, čakali sme pri dverách pánskej, ale keď niekedy hrali len dámy, tak sme čakali aj pri dverách dámskej. Trvalo večnosť, kým sa dámy osprchovali a obliekli. Ale keď občas dvere do ich šatne otvoril prievan, a keď náhodou boli vzadu v šatni otvorené aj dvere do sprchárne, tak sme vždy na okamih zazreli aj nejakú holú tenistku. Pánabeka, to bolo čosi! Aj keby nám už dámy potom nedali nič, o honorár sme neprišli… A aj vtedy sa mi vždy zdalo, že vidím svoju prvú učiteľku klavíra. Keby to naozaj bola ona, ktovie, či by jej to Josif Vissarionovič Stalin nevyčítal. Nie to, že bola pod sprchou nahá. Ale to, že by pestovala taký buržoázny šport.

UČITEĽKA KLAVÍRA (objaví sa v pozadí): Drahý súdruh Josif Vissarionovič Stalin by mi nikdy nič nevyčítal. A ja by som nikdy ničím nenahnevala drahého súdruha Josifa Vissarionoviča Stalina. Tá, na ktorú si sa díval v sprchárni, som nebola ja.

STAREC: A predsa som tam aj tak vždy videl iba vás.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Nie, nie. (Pokrúti hlavou a zmizne.)

STAREC (do obecenstva): Ba áno. A keď nás osprchovanci vyplatili, hnali sme sa aj my Mišovi spolužiaci na dvorce. Púšťal nás na ne správca dvorcov za to, že sme mu potom pomohli pozvešiavať siete. Bolo to len pár minút, keď už nikto nehral, aj šatne boli už prázdne, prichádzala noc, ale predsa len bolo ešte trochu svetlo, a ten správca dvorcov, volal sa Romek, nám vtedy požičal zopár prasknutých rakiet, čo tenisti už hodili do koša, ale on ich odtiaľ povyťahoval a zdrôtoval, a k nim nám dal aj pár obohraných lôpt, síce už viac čiernych než bielych, ale hrať sa s nimi dalo. A postupne sme v tom tenise potme a s čiernymi loptami dosiahli celkom slušnú úroveň.

PECÚCH, RUŽIAK (objavia sa v pozadí s troma zdrôtovanými raketami a mlčky podávajú jednu z rakiet a neviditeľnú loptu aj Starcovi).

STAREC (raketu aj loptu prijme, tvári sa však znechutene): Volal vás niekto?

RUŽIAK: A ako chceš hrať tenis sám?

STAREC: Tak, ako ho budem hrať sám aj na premiére.

PECÚCH: A to je ako?

STAREC: To je napríklad o stenu. Začne hrať o stenu s neviditeľnou loptou. „Stena“ je niekde v hľadisku.

PECÚCH, RUŽIAK (chvíľu Starca mlčky pozorujú, vyčkajú, kým sa mu zakotúľa neviditeľná lopta, a prerušenie jeho hry využijú, aby si zahrali bez lopty medzi sebou zase oni — využijú na to javisko po šírke).

STAREC (ich pozoruje, skrúca hlavu raz na jednu, raz na druhú stranu, ako to robia tenisoví diváci, vyčká, kým sa zakotúľa neviditeľná lopta zase jeho Spolužiakom, a prerušenie ich hry využije, aby si zahral zase on o stenu).

PECÚCH, RUŽIAK (znova Starca mlčky pozorujú, vyčkajú, kým sa mu zakotúľa neviditeľná lopta, a znova využijú prerušenie jeho hry, aby si zahrali oni).

STAREC (do obecenstva): Aj v divadle, hoci je od slova dívať sa, je niekedy najkrajšie, keď nevidíte nič, iba počujete. A musí vám to stačiť. Podobne ani my sme potme tú čiernu loptu nevideli. Len počuli. A stačilo nám to. Nikdy v živote sme sa už nenaučili — teda aspoň ja som sa už nikdy v živote nenaučil — dobre hrať normálny tenis. Naveky som ostal tenistom, čo vie dobre hrať iba potme a s čiernymi loptami.

RUŽIAK: Zabúdaš na Miša Rajnohu.

STAREC: Nezabúdam. (Do obecenstva.) Mišo Rajnoha, to bol naozaj iný prípad než my. On sa zas naučil hrať iba za svetla a s bielymi. A fantasticky. Nestratil sa ani na celoštátnom dorasteneckom turnaji, čo sa každý rok hrával v našom meste. A predstavte si — aj my jeho kamaráti sme si na tom turnaji zahrali.

PECÚCH: A s bielymi loptami.

RUŽIAK: Normálne sa nám podarilo zúčastniť sa.

STAREC: Normálne nie. (Do obecenstva.) Ale výnimočne áno. Aj ten dorastenecký turnaj sa hral tak, ako je to na tenisových turnajoch bežné, vyraďovacím systémom. Vždy najprv vyvesili na tabuľu pred šatňami pavúky — pavúky singlov aj pavúky deblov a mixov, viete ako taký pavúk vyzerá. Aby vo finále ostali len dvaja, musia byť predtým v semifinále štyria.

PECÚCH: A predtým vo štvrťfinále ôsmi.

RUŽIAK: A predtým šestnásti.

PECÚCH: A predtým tridsiati dvaja.

RUŽIAK: A predtým šesťdesiati štyria.

STAREC: Toľko ich nebolo nikdy. (Do obecenstva.) No niekedy sa ich v našom meste zišlo v jednej kategórii namiesto tridsiatich dvoch povedzme len dvadsaťosem. Alebo namiesto šestnástich len dvanásť — vtedy sa objavovali v pavúkoch diery. A to nikdy nie je celkom fér, keď niekto musí na to, aby postúpil, plytvať silami, a iný postupuje bez boja len preto, že nemá súpera. Usporiadatelia to riešili tak, že do dier v pavúkoch písali nás zberačov.

RUŽIAK: To bola paráda, keď sme videli v pavúkoch napísané svoje mená.

PECÚCH: A normálne sme žrebovali strany.

RUŽIAK: A pred zápasom sme sa mohli rozpinkávať aj s budúcimi víťazmi ako rovný s rovným.

PECÚCH: A na tej vysokej stoličke normálne sedel rozhodca.

STAREC: Len výsledky boli ponižujúce. Raz sme tak vstúpili do turnaja vo štvorhre — Pišta Pecúch s Vladom Ružiakom na dvorci číslo sedem, už ani neviem, proti ktorej dvojici.

PECÚCH, RUŽIAK: Merunka — Golonka.

STAREC: Sedmička bola celkom v kúte. Zato ja s ďalším zberačom, volal sa Dušan Zelný, sme mali hrať v prvom kole na trojke, na jednom z dvoch hlavných kurtov, proti páru Lukašík — Michálek. Nešťastné vyžrebovanie. Lukašík — Michálek, to bola slávna dvojica, favoriti turnaja.

PECÚCH: Merunka s Golonkom boli favoriti.

STAREC: No dobre. Ale hneď po nich Lukašík s Michálkom. Nastúpil som na dvorec poriadne strémovaný. A Dušana Zelného to strémovalo až tak veľmi, že musel ísť tesne pred zápasom na záchod a dlho sa odtiaľ nevracal. Na rozhodcovskej stoličke už sedel rozhodca, ďalšia dorastenecká hviezda Jumbo Kertész. Lukašík a Michálek už poskakovali na druhej strane siete v krásnych bielych úboroch. V čom ja? Myslím, že v modrých trenírkach. Alebo v červených? To je jedno. Nuž a ten Jumbo Kertész na rozhodcovskej stoličke už otvoril škatuľu s úplne novučičkými bielymi loptami a hodil nám ich, aby sme sa rozpinkali. Čosi neskutočné. Keby som ich aspoň mohol začierniť. Dušan Zelný stále nikde a Michálek s Lukašíkom nielenže vedeli hrať sto ráz lepšie než ja, ale ešte aj boli dvaja na jedného.

(Starec má stále po ruke jednu zo zdrôtovaných rakiet, ide na rampu a to, o čom hovorí, aj hrá. Neviditeľnú loptu odráža do hľadiska, tam niekde sú jeho protihráči aj, trochu bokom, rozhodca Jumbo Kertész.)

STAREC: Lopty začali pri rozpinkávaní lietať z ich strany ako vystrelené raz na forhend, raz na bekhend. Samozrejme, chcel som sa aj ja trochu ukázať, a keď to nešlo inak, vrhal som sa za nimi ako futbalový brankár, dva razy som sa pri tom tak gúľal po antuke, že museli prerušiť zápasy na vedľajších dvorcoch. A Dušan Zelný stále nikde. Aj rozhodca Jumbo Kertész už znervóznel.

STALINOV HLAS (zo zákulisia): Kde je ten Zelný?

STAREC (k neviditeľnej rozhodcovskej stoličke): Išiel na záchod, hneď príde. (Do obecenstva.) Upokojoval som ho, lebo som ešte stále rátal s tým, že sa Zelný vráti. Ale nevracal sa. (Pokračuje v rozpinkávaní s neviditeľnou loptou.) A okolo dvorca číslo tri sa začali zhromažďovať diváci. Boli to hlavne tí z hlavného mesta, čo práve nehrali — a čo sa vedeli len uchechtávať, keď videli, ako okresný dorastenec pokazil, hoci robil… (Spadne, vstane, pokračuje v hre.) … všetko, čo sa len dalo. (K Spolužiakom.) A medzi tými divákmi ste sa zrazu objavili a za moju zadnú lajnu ste sa postavili vy dvaja.

PECÚCH, RUŽIAK (postúpia bližšie k Starcovi a spoza chrbta sledujú jeho hru).

STAREC (počas rozpinkávania, ponad plece): Ako ste skončili?

PECÚCH: Máme to za sebou.

RUŽIAK: Vyfasovali sme.

STAREC (počas rozpinkávania, ponad plece): Koľko?

RUŽIAK: 6:0, 6:0.

PECÚCH: Ale na sedmičke si to nikto nevšimol.

STAREC (znova spadne, vstane a pokračuje v hre).

RÔZNE HLASY (zo zákulisia): Chachacha! Čo je toto? Už začnite! Alebo radšej prestaňte! Chachacha!

STALINOV HLAS (zo zákulisia): Tak príde už ten Zelný?

STAREC (do obecenstva): A vtedy Pišta Pecúch dostal ten šialený nápad.

PECÚCH (za Starcovým chrbtom): Povedz, že ja som Zelný.

STAREC (do obecenstva): Nestačil mu világoš na sedmičke, chcel si zahrať prvé kolo ešte raz, a ja som mu to v tej zložitej situácii nevedel odmietnuť a zakričal som. (Zakričí smerom k neviditeľnej rozhodcovskej stoličke.) Zelný už je tu!

STALINOV HLAS (zo zákulisia): Tak sa postavte, nech konečne môžeme začať.

PIŠTA: Pecúch si vezme druhú zdrôtovanú raketu a pripojí sa k Starcovi. Starec mu hodí neviditeľnú loptičku a pokračuje v rozprávaní.

STAREC: Už bolo vyžrebované, servovali sme, tak som sa postavil za sieť, na druhej strane sa postavil za sieť Michálek, Pišta Pecúch sa šiel postaviť za zadnú čiaru, Lukašík sa na druhej strane pripravil na príjem…

(Obaja robia to, o čom hovorí, zaujmú postavenie, Pišta Pecúch sa chystá servovať a je vzadu, Starec je sklonený vpredu a pokračuje v rozprávaní.)

STAREC: A Jumbo Kertész z vysokej stoličky zahlásil.

STALINOV HLAS (zo zákulisia): Sajlens plíz! Podáva Zelný.

(Hrajú. V rýchlom tempe odohrajú štyri gamy. To znamená, že po prvom prerušení vidíme Starca vzadu na príjme a Pištu Pecúcha skloneného vpredu, po druhom prerušení Starca na serve a Pištu Pecúcha skloneného vpredu, po treťom prerušení Pištu Pecúcha na príjme a Starca skloneného vpredu. Aj počas hry pokračuje Starec v rozprávaní.)

STAREC: Robili sme, čo sme mohli, no ani sme sa nenazdali a prehrávali sme 4:0. Pišta Pecúch sa znova postavil za základnú čiaru a chystal sa otvoriť svojím podaním piaty game.

(Znova zaujmú postavenie ako na začiatku: Pišta Pecúch je v piatom game znova na serve. Starec sklonený vpredu, pokračuje v rozprávaní.)

STAREC: Jumbo Kertész znova z tej vysokej stoličky zahlásil.

STALINOV HLAS (zo zákulisia): 4:0. Sajlens plíz! Podáva Zelný.

STAREC: A vtom sa z obecenstva ozvali tí, čo práve vtedy dorazili k nášmu dvorcu.

RÔZNE HLASY (zo zákulisia): Aký Zelný? Veď je to podvod! Pred chvíľou ho vyradili na sedmičke. A tam sa volal Pecúch. Fuj! Vraj Zelný! Chachacha! A je to Pecúch!

STALINOV HLAS (zo zákulisia): Practe sa kamsi, podvodníci! Už aj zmiznite!

STAREC (prestane hrať): Pohnali nás ako z cudzej čerešne. Všetci tí nafúkanci z hlavného mesta nám tú hanbu žičili, lebo nám závideli, že sme hrali na trojke. No Mišo Rajnoha nás pomstil.

RAJNOHA (sa objaví v bielom úbore a s dobrou raketou, hrá suverénny tenis smerom do hľadiska).

STAREC, RUŽIAK, PECÚCH (po jeho vydarenom údere vždy tlieskajú a kričia): Bravo, Mišo!

STAREC: Spadli im hrebienky, keď ich všetkých pobil. Hoci nebol favorit.

RAJNOHA (víťazne dvíha ruky, posiela bozky do hľadiska).

STAREC, RUŽIAK, PECÚCH (kričia): Bravo! Hurá! Nech žije Mišo Rajnoha!

RUŽIAK, PECÚCH (dvíhajú Miša Rajnohu na plecia a odnášajú ho do zákulisia).

STAREC: Mišo Rajnoha šiel potom aj na Pardubickú juniorku. Tak sa volali dorastenecké majstrovstvá Československej republiky, pretože sa hrali v Pardubiciach. V singli vypadol hneď v prvom kole, ale potom sa dal dokopy s jednou dorastenkou, čo pochádzala priamo odtiaľ, a spolu postúpili až do tretieho kola. Tam skončili. To síce tiež nebolo bohviečo, no napriek tomu bol na to Mišo hrdý a po návrate tvrdil, že sa mu darilo. (Volá do zákulisia.) Mišo!

RAJNOHA (už bez rakety vyjde zo zákulisia na scénu): Prosím?

STAREC: Snívaš sa mi.

RAJNOHA: Veď viem. A čo má byť?

STAREC: Poď a povedz, ako sa ti darilo na pardubickej juniorke?

RAJNOHA: Vynikajúco.

STAREC: Nepreháňaš? Veď ste aj v tom mixe už v treťom kole vypadli.

RAJNOHA: Nehovorím, že sa mi na pardubickej juniorke darilo v treťom kole. Ale darilo sa mi potom.

STAREC: Ako sa ti mohlo na pardubickej juniorke dariť po vypadnutí?

RAJNOHA: Aj ona bola pardubická juniorka. Jednoducho darilo sa mi na nej.

STAREC: Ach tak! A ako ste sa pri tom zhovárali? Po slovensky? Po česky?

RAJNOHA: Ja som nehovoril nič. Len ona pri tom stále čosi rozprávala.

STAREC: Čo rozprávala?

RAJNOHA: Samé kraviny. „Ještě chvilku.“ A potom zrazu „pojď“, „pojď“, „pojď“.

STAREC: Kam ťa volala?

RAJNOHA: A čo ja viem? Ležali sme, aj tak sa nedalo ísť nikam. No inak — mali ste, chalani, vtedy pri tom premietaní pravdu.

STAREC: V čom?

RAJNOHA: Neverím už na bociana.

STAREC: Si šťastný človek. Ešte mi povedz, ako vyzerala.

RAJNOHA: Chceš povedať, že ja sa ti snívam, a ona nie?

STAREC: Ty sa mi snívaš, lebo ťa poznám. Ale ako sa mi môže snívať tá tvoja pardubická juniorka, keď som ju nikdy nevidel?

RAJNOHA: A nepamätáš sa, že som ti ukazoval jej fotografiu?

STAREC: Na to som zabudol. Ale teraz, keď mi to hovoríš…

RAJNOHA: Už sa ti sníva?

STAREC: Áno.

UČITEĽKA KLAVÍRA (objaví sa v pozadí).

STAREC (zbadá ju): Už ju vidím. Je to úplne moja učiteľka klavíra.

UČITEĽKA KLAVÍRA (zmizne).

STAREC: A ty si s ňou…? Ty si ju…? (V záchvate žiarlivosti sa vrhá na Rajnohu.) Ja ťa zabijem!

RAJNOHA (zmizne).

STAREC (do obecenstva): Nemusel som ho zabíjať. Mišo Rajnoha bol pevne rozhodnutý, že si musí zahrať tenis aj na Wimbledone. Ale vedel, že legálne sa mu to v tých časoch nepodarí. Aby mohol vyhrať Wimbledon, aj najlepší československý tenista Jarda Drobný musel najprv utiecť. A vyhral ho ako Egypťan. Mišo Rajnoha chcel Drobného napodobniť a keď sa nemohol za železnú oponu dostať legálne, skúsil to nelegálne. O pár rokov sa pokúsil o útek a pri tom úteku ho na hranici zastrelil pohraničník… Ten pohraničník…

PECÚCH (objaví sa s puškou, vystrelí do tmy za scénou a zase zmizne).

STAREC: … sa volal Pišta Pecúch. A vôbec netušil, že zastrelil svojho spolužiaka.

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Správa z tlače

STAREC: Hoci som hudobnú školu navštevoval čoraz zriedkavejšie, moja nová učiteľka bola ešte vždy ochotná so mnou komunikovať. A tak raz — na hodine, ktorú som náhodou nevynechal — mi podala noviny a povedala: „Čítaj!“ V prvej chvíli som si myslel, že aj do hudobnej školy už dorazili tie zväzácke prehľady tlače, no mýlil som sa. Nijaký prehľad tlače. Len celkom obyčajné: „Čítaj! Môžeš si tie noviny zobrať aj domov.“ (Vytiahne z vrecka noviny a pozerá sa do nich.) Zobral som si ich a cestou domov som si prečítal, že v hlavnom meste sa práve začal proces…

RUŽIAK, RAJNOHA, PECÚCH (prikradnú sa k nemu, vytrhnú mu z rúk noviny a pozerajú do nich aj oni): … s klenotníkom!

STAREC: Opatrne s nimi! Tie noviny si chcem prečítať ešte aj ja!

RAJNOHA (má v rukách noviny a číta): Triedneho nepriateľa klenotníka postavili pred súd, lebo uňho našli kopu zlata, striebra a ktovie čoho ešte.

STAREC: Nepotrhajte mi ich, chalani!

PECÚCH (pozerá sa do novín cez Rajnohovo plece): Sú tu aj dve fotografie. Na jednej je výstava klenotníkovho pokladu. Aha, na fotografii vidieť, ako návštevníci výstavy podpisujú rezolúciu. Žiadajú pre klenotníka najprísnejší trest. (Zdvihne pohľad od novín.) 60 000 bolo vraj tých podpisov.

RUŽIAK (pozerá sa do novín cez Rajnohovo plece): A na druhej fotografii je záber zo súdnej siene, starý klenotník a oproti nemu mladá žena.

STAREC: Vráťte mi ich!

PECÚCH (vytrhne noviny Rajnohovi): Ukáž, čo je to za babu! Celkom dobrá kosť.

RUŽIAK (vytrhne noviny Pecúchovi): A počúvajte, chalani, toto! (Číta z novín.) Proti klenotníkovi bude svedčiť aj jeho manželka. (Zdvihne pohľad od novín.) Ale veď…

STAREC: Čo ale veď?

RUŽIAK: Ty si si to nevšimol?

STAREC: Kedy som si to mal všimnúť, keď ste mi tie noviny vytrhli z rúk?

RAJNOHA (pozerá sa do novín cez Ružiakovo plece): Naozaj — veď je to ona.

RUŽIAK, RAJNOHA, PECÚCH: Tvoja učiteľka klavíra.

STAREC (berie Ružiakovi noviny): Podobá sa na ňu. Ale nemusí to byť ona.

PECÚCH: Ale to by bola škoda, keby to nebola ona.

STAREC: Prečo?

RUŽIAK: Lebo keby to bola ona…

RAJNOHA: … a keby toho klenotníka obesili…

PECÚCH: … bola by vdova…

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: … a mohol by si sa s ňou oženiť ty!

STAREC: Nech sa s ňou ožení jej drahý súdruh Stalin!

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Sen o poprave klenotníka

STAREC (do obecenstva): No na to, aby sa s ňou ešte niekedy niekto oženil, už veľa času neostalo. Klenotníka naozaj odsúdili na smrť a obesili — a naozaj proti nemu svedčila aj jeho žena. Dlho ho však neprežila. Klenotníkova manželka — potom, ako pred súdom usvedčila svojho muža — dva týždne po jeho poprave zahynula pri autonehode. Správa o tom preletela ako blesk celou krajinou. Čo nebolo v novinách, to sa ľudia dozvedeli inak.

STARCOV OTEC (prechádza cez javisko s rádiom. Najprv počuť len rušičku).

RÔZNE HLASY: … a zahynula pri autonehode. Nemala ešte ani dvadsať rokov.

(Znova počuť len rušičku.)

STAREC: V tú noc, keď som sa toto všetko dozvedel, sa mi o mojej prvej učiteľke klavíra prisnil takýto sen…

UČITEĽKA KLAVÍRA (objaví sa v pozadí, tancuje a spieva).

STAREC (hrá Klenotníka, ovešiava Učiteľku zlatými retiazkami a spieva):

(pieseň Oči čornyje: anonymná ruská romanca / Ľubomír Feldek)

PECÚCH, RAJNOHA (hrajú tajných, mieria na Klenotníka a jeho ženu revolvermi): … utiecť nieto kam.

(Pantomíma. Tajný Rajnoha, poza chrbty Starca-klenotníka a Učiteľky-jeho ženy, vkladá poklad do ich skrýše, Tajný Pecúch ho pred ich očami objavuje. Starec-klenotník a Učiteľka-jeho žena sa čudujú, no márne protestujú. Dvaja tajní ich oboch zatýkajú. Jeden tajný im nasadzuje putá a odvádza ich. Druhý tajný nesie zhabaný poklad. Nezaškodí, keď bude priebeh scény aj v drobnostiach korešpondovať s textom piesne. Napríklad keď tajní nazerajú aj do Učiteľkinko výstrihu, Starec-klenotník ju bráni a spieva „Tento drahokam si chcem zachovať” a pod.)

VŠETCI: Oči — drahokam.

RAJNOHA: Svätý nie je nik.

PECÚCH: Ja sa vlámem k vám.

UČITEĽKA KLAVÍRA: Bráň ma, klenotník!

RUŽIAK:

VŠETCI:

RUŽIAK: Darmo utekám —

RAJNOHA, PECÚCH: utiecť nieto kam.

RUŽIAK: Vždy sa vrátim k vám —

STAREC: oči čornyje —

VŠETCI: čierny drahokam.

STAREC (vykríkne): Milosť! Žena moja, popros ich, nech mi dajú milosť!

STALIN (objavuje sa z pozadia):

(Počas spevu Stalin bije Starca-klenotníka a potom mu dáva podpísať priznanie. Vzápätí ho predvádza pred súd. Prichádza Ružiak ako sudca, Pecúch ako prokurátor a Rajnoha ako obhajca. Všetko prebieha v súlade s melódiou piesne Oči čornyje, ktorá sa ustavične opakuje.)

PECÚCH (nahlas): Manželka obžalovaného, predstúpte! Náš pracujúci ľud žiada pre vášho manžela trest smrti. Čo vy na to?

UČITEĽKA KLAVÍRA (nahlas): Dajte mu milosť, prosím, dajte mu milosť!

PECÚCH (nahlas): Na chvíľu to prerušíme. (Berie si ju bokom a hovorí s ňou šeptom.) Je to vo vašich rukách. Váš manžel dostane milosť, keď sa vám podarí vyvolať súcit nášho pracujúceho ľudu.

UČITEĽKA KLAVÍRA (šeptom): Ako mám vyvolať ten súcit?

PECÚCH (šeptom): Súcit nášho pracujúceho ľudu vyvoláte najlepšie tak, keď aj vy budete pre svojho manžela žiadať trest smrti.

UČITEĽKA KLAVÍRA (šeptom): Nerozumiem.

PECÚCH (šeptom): Čomu nerozumiete? Hovorím vám to jasne.

UČITEĽKA KLAVÍRA (šeptom): Ja sama mám žiadať preňho trest smrti? Ale veď… Ale veď to ja nemôžem. Mám svoju česť.

PECÚCH (šeptom): No výborne. A tá vaša česť ho bude stáť život. Totiž ak vy sama nestrhnete na seba nenávisť nášho pracujúceho ľudu, to akoby ste sama nasadili slučku na krk svojmu manželovi.

UČITEĽKA KLAVÍRA (šeptom): Vy myslíte, že keď strhnem nenávisť nášho pracujúceho ľudu na seba…

PECÚCH (šeptom): … zľutuje sa potom náš pracujúci ľud nad vaším manželom.

UČITEĽKA KLAVÍRA (šeptom): No mňa — mňa odsúdi.

PECÚCH (šeptom): Lenže vás nie na trest smrti. Morálne odsúdenie — čo to je? To vydržíte. A odmenou vám bude zadosťučinenie, že ste tým zachránili život svojmu manželovi.

UČITEĽKA KLAVÍRA (šeptom): Ja neviem… Bojím sa, že ak to urobím, stratím tým…

PECÚCH (šeptom): A ja sa zase bojím, že s vami zbytočne strácam priveľa času. Do ničoho vás nenútim. Urobte, ako myslíte — zachovajte si česť, a vášho manžela obesia. Potom si poviete, že som vám radil dobre, ale bude už neskoro. (Nahlas.) Pokračujeme!

UČITEĽKA KLAVÍRA (šeptom): Tak dobre… Radšej ho zachránim. (Nahlas.) Žiadam pre svojho manžela trest smrti.

PECÚCH (nahlas): Počuli ste to? Hľa, aj vlastná manželka preňho žiada trest smrti. Tak na čo ešte čakáme? Aj ja ako žalobca žiadam v mene nášho pracujúceho ľudu pre klenotníka trest smrti.

UČITEĽKA KLAVÍRA (nahlas): Ale veď ste hovorili…

PECÚCH (nahlas): Mlčte, už nemáte slovo!

UČITEĽKA KLAVÍRA (zamdlie).

RAJNOHA: Ako klenotníkov obhajca sa pýtam…

PECÚCH: Aj ty, súdruh obhajca, radšej mlč a nepýtaj sa! Alebo, ak chceš niečo povedať — tak sa nášmu pracujúcemu ľudu ospravedlň za to, že si sa chcel pýtať!

RAJNOHA: Ospravedlňujem sa za to, že som sa chcel pýtať, súdruh žalobca.

RUŽIAK: Keď už ani súdruh žalobca, ani súdruh obhajca nemajú nič, všetci povstaňte! Prečítam rozsudok… (Hľadá rozsudok.) Len čo mi ho podá náš drahý súdruh Stalin.

STALIN (podá sudcovi rozsudok).

RUŽIAK (číta rozsudok, ktorý mu podal Stalin): V mene nášho pracujúceho ľudu a takisto v mene nášho veľkého otca, nášho drahého súdruha Stalina, odsudzujem klenotníka na trest smrti.

(pieseň Oči čornyje, opakovanie)

STAREC (spieva pod šibenicou):

UČITEĽKA KLAVÍRA: Strieľaj, klenotník!

STAREC:

UČITEĽKA KLAVÍRA:

STAREC: Darmo utekám —

VŠETCI: utiecť nieto kam.

STAREC: Vždy sa vrátim k vám —

STALIN: oči čornyje —

UČITEĽKA KLAVÍRA: čierny drahokam.

STALIN:

VŠETCI:

STALIN:

VŠETCI:

STAREC (jeho posledné slová pred smrťou): Utiecť nieto kam.

(Pecúch si vykoná svoju prácu, tentoraz v úlohe kata, a scéna vrcholí bodovým svetlom na šibenicu, na ktorej visí obesený Starec-klenotník. Tma. Do tmy sa ozve motor auta, hrôzostrašné škrípanie bŕzd a potom kovový treskot autohavárie.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Otec v pekle

STAREC: Predstieral som, že chodím do hudobnej školy, predstieral — a predsa to raz prasklo. Riaditeľ hudobnej školy bol zhodou okolností aj manželom mojej novej učiteľky. A navyše to bol aj veľký charakter — nepripustil by, aby hudobná škola inkasovala za nevyškoleného virtuóza. A ešte navyše si občas posedel v kaviarni s mojím otcom — tam mu zrejme posunul informáciu o mojom umeleckom úpadku. Bolo to v piatom ročníku a ten piaty ročník hudobnej školy som teda už ani nedokončil. No otec z toho naozaj nerobil tragédiu. Totiž — nielenže sme sa museli presťahovať do menšieho bytu, do ktorého by sa to obludné krídlo Petrof už nezmestilo, ale čo sa môjho otca týka, presťahoval sa zakrátko do bytu ešte menšieho — do väzenskej cely. Dostal sa tam postupne. Najprv ho vyhodili zo súdnych služieb, keď odmietol odsúdiť na smrť nevinného človeka. A potom ho poslali ešte aj za mreže. Za čo? Za nič. Vraj bol členom protištátnej skupiny, ktorá pripravovala prevrat. No v skutočnosti mali naňho len pár protištátnych vtipov. A tú pesničku z Hlasu Ameriky, ktorú si spieval priveľmi nahlas niekde pri kartách.

STARCOV OTEC (objaví sa s kartami v rukách a spieva):

(pieseň Kléma hoblíku se štítil na melódiu Jaroslava Ježka)

STAREC: Bol som na tom súdnom procese ako divák, a keď prokurátor tú pesničku pri čítaní obžaloby dokonca aj zaspieval, musel som sa zasmiať cez slzy. Ten prokurátor to spieval na rovnakú Ježkovu melódiu ako Jára Kohout. V rovnakej chvíli, keď si to z Hlasu Ameriky vypočul môj otec, musel počúvať Hlas Ameriky aj ten prokurátor! Boh môjmu otcovi tesnú celu vynahradil, a čoskoro po príchode z väzenia ho povolal k sebe do neba. Teda aspoň ja som si myslel, že do neba. A tak som po rokoch poslal za ním do neba aj svoju báseň Rozhovor s otcom.

(Rozhovor s otcom)

STARCOV OTEC (objaví sa s rádiom pri uchu): Len nepoblúď, keď sa už na cestu dáš. Sme s Kristom v pekle. Nebo — samý Judáš.

STAREC: Otec! Ty nie si v nebi? Ty si v pekle? Ale prečo?

STARCOV OTEC: Veď si to sám povedal v pointe svojej básne. Ja ju iba citujem.

STAREC: A čo to vidím? Ty aj tam v pekle máš rádio?

STARCOV OTEC: Vidíš dobre. A predstav si! Je tu perfektný príjem, nijaká rušička.

RÔZNE HLASY: Nestrácajte vieru! Potrvá to krátko!

STARCOV OTEC: Tie sľuby, že to potrvá len krátko, sú totiž súčasťou mojich pekelných múk.

STAREC: V čom sú tie muky? Veď to rádio ti aj v pekle dáva nádej.

STARCOV OTEC: No ja tu v pekle už na ňu nenaletím. Tu už viem, že tentoraz to potrvá až naveky vekov. Aby som nezabudol. Pozdravuje ťa tvoja prvá učiteľka klavíra.

STAREC: Aj ona je v pekle?

STARCOV OTEC: A kde inde by bola? Je medzi slušnými ľuďmi.

STAREC: Aj keď svedčila na tom súde?

STARCOV OTEC: Aj keď svedčila. Tá jej autonehoda — to nebola autonehoda.

STAREC: Chceš povedať, otec, že ju zabili?

STARCOV OTEC: Spáchala samovraždu. Neodsudzuj ju, syn môj. Dala svojmu drahému Josifovi Vissarionovičovi odvetný úder. Bola to hrdinka.

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Stalinova smrť

STAREC: Správa, že drahý súdruh Josif Vissarionovič Stalin je konečne mŕtvy, bola jednou z najlepších správ, aké obleteli svet v dvadsiatom storočí. 1. marca 1953 ho porazilo na dači. Ľudia z jeho najbližšieho okolia sa ho tak báli, že sa neodvážili vstúpiť do jeho izby, ani keď päť dní odtiaľ nevychádzal. Päť dní chrčal na zemi v obrovských mukách — a 5. marca zomrel. A hoci odvtedy ubehlo už vyše pol storočia a mali sme zažiť ešte všeličo zlé, predsa len — verte či neverte — od toho 5. marca 1953 až dodnes — je svet už iba lepší.

STARCOV OTEC (znova sa objaví s rádiom. Z rádia sa ozýva Pochod padlých revolucionárov): Hurá! (Radostne máva a pomalým krokom, za zvukov Pochodu padlých revolucionárov odíde.)

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Schumannovo Snenie

STAREC:_ A tu by sa už mohla moja monodráma skončiť, no predsa len — ako taký hudobný bonus — vrátim sa ešte raz do hudobnej školy. Moja prvá učiteľka klavíra odišla náhle, uprostred štvrtého ročníka, a tak už ten štvrtý ročník musela so mnou ukončiť tá nová. Ako som už povedal, moje nadšenie pre hudbu sa začalo po odchode tej prvej nenávratne strácať, ale tá nová sa tvárila akoby nič, veď rodičia za moje hudobné vzdelanie riadne platili. Ako bežali týždne a mesiace, robil som čoraz menšie pokroky. Na hudobnej škole býval taký zvyk, že každý školský rok sa končil koncertom na javisku miestnej koncertnej sály. Tam, uprostred zlatými ornamentami vyzdobených stien, hudobná škola predvádzala, čo naučila svojich žiakov, aby si to mohli vychutnať ich rodičia a priatelia v hľadisku.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (objavia sa a posadajú si okolo klavíra).

STAREC (smerom k Spolužiakom): Vy nedáte pokoj ani teraz, keď sa sústreďujem na svoje koncertné vystúpenie? Čo tu chcete?

RAJNOHA: Prišli sme sa na teba pozrieť. Ružiak Čo si už zabudol?

PECÚCH: Sám si nás pozval.

STAREC (do obecenstva): Prišli sa na mňa pozrieť. Celkom som zabudol — sám som ich pozval. No a čo? Ja som zabudol, oni nezabudli. Kde som to prestal? Hovoril som o javisku. Tu je klavír. A tu klavírna stolička. (Pokrúti sedadlom klavírnej stoličky.) Áno, je to taká, čo sa dá aj krútiť. Klavírnu stoličku som vždy považoval za väčší vynález než klavír. A jej krútením som strávil viac času než cvičením prstokladov. Nuž, nestihol som pri tom poriadne nacvičiť ani Schubertov Moment musical, čo mi na záverečný koncert štvrtého ročníka vybrala ešte tá moja prvá učiteľka, skôr než odišla. Prirodzene, hudobnej škole záležalo na tom, aby rodičia budúcich virtuózov boli s jej prácou spokojní — ako postupoval rok, začal sa teda mojej novej učiteľky zmocňovať nepokoj. Skladby, čo spamäti hrávali na záverečných koncertoch žiaci štvrtého ročníka, bývali zvyčajne dvojstranové. Aj Schubertov Moment musical mal dve strany. Ale moja nová učiteľka po nadľudskom úsilí konečne na jar pochopila, že ja sa do leta dve strany Schuberta naspamäť nenaučím. Pedagogická hrdosť jej však nedovolila, aby ma celkom zrušila a mojim rodičom nič nepredviedla — teda mojej matke, môj otec sa na koncert nikdy neobťažoval — a tak mi na jar zrušila iba Moment musical. A vybrala mi namiesto neho nádherné Schumannovo Snenie. Aj mne sa to Snenie hneď zapáčilo. Malo iba jednu stranu. Dokopy len nejakých dvadsaťpäť taktov. Ledva sa to Snenie vynorilo z ticha — a už sa znova strácalo v tichu. Keď ho hrala moja nová učiteľka. Vtedy sa mi naozaj zdalo, že sa to Snenie vynára a stráca hravejšie než sen. Ukázalo sa však, že hravosť bola klamlivá, a keď som Snenie začal hrať ja, stala sa z toho ťarbavejšia záležitosť. Horko-ťažko som to Snenie do júna naštudoval, ale ako sa blížil záverečný koncert, a ako som si všímal, s čím idú vystúpiť iní žiaci, čoraz viac som cítil akýsi nepomer. Zdalo sa mi, že tí druhí hrajú desať ráz dlhšie. Že zatiaľ čo ja budem hrať pár minút, vystúpenie každého z nich bude trvať hodinu. Hanbil som sa skrátka ako nahý v tŕní — a keď nadišiel ten kritický deň, obišiel som ešte pred koncertom svojich spolužiakov. Vedel som, že ich aj bez pozvania doženie do hľadiska zlomyseľná zvedavosť, a tak som ich radšej sám pozval, no vopred som ich upozornil, že to budem mať najkratšie. (Obráti sa k Spolužiakom.) A aj teraz vás ešte raz upozorňujem, že ja to budem mať najkratšie.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: Prečo?

STAREC: Také mi vybrala nová učiteľka.

PECÚCH: Hovoríš najkrajšie?

STAREC: Hovorím najkratšie. (Znova do obecenstva.) A tak sa teda začal koncert. Exceloval budúci virtuóz za budúcim virtuózom. Čakal som, že sa niektorý pomýli, ale kdeže. Tí odporní šprtkovia frčali ako hracie hodiny. Ani som sa nenazdal, a mal som vystúpiť ja. Už vtedy som bol kdesi v hĺbke duše rozhodnutý, že s kariérou budúceho virtuóza v ďalšom ročníku skoncujem, ale chcel som sa s ňou rozlúčiť dôstojne, a tak som dúfal, že sa mi to krátke Snenie podarí aspoň raz zahrať bez chyby. Samozrejme, dúfať je jedna vec, a zúfať si druhá, aj keď sa to rýmuje. Keď som, totálne strémovaný, prichádzal zo zákulisia, áno, asi odtiaľto — (predvádza príchod zo zákulisia) — a keď som sa tu vpredu ukláňal — (ukloní sa vpredu) — chcel som to mať hlavne čím skôr za sebou. (Ide ku klavíru.) Ešte skôr než som si sadol za klavír, mi hlavou preletel taký nápad, či si nemám prispôsobiť výšku klavírnej stoličky. Všimol som si už dávnejšie, keď som sledoval iných klaviristov, že oni to nikdy nezabudnú urobiť. Iste sa tak upokojujú. A navyše — ja by som tým teraz ešte aj natiahol svoje krátke číslo o desať, dvadsať, možno aj o tridsať sekúnd. Lenže čo ak by som stoličkou začal krútiť na nesprávnu stranu? Stolička sa zasekne — a obecenstvo sa rozosmeje. A keby sa aj nezasekla, stolička by mohla pri krútení zapískať, a aj vtedy by sa mohlo obecenstvo rozosmiať — nie, to som nemohol riskovať, ten nápad som radšej rýchlo pustil z hlavy, sadol som si… (Sadá si za klavír.) … a začal som hrať. (Hrá Schumannovo Snenie a hovorí do hudby.) Napočudovanie, šlo mi to celkom dobre. Spočiatku sa mi triasli ruky, ale po pár taktoch to prešlo, a keď sa blížil záver, už ma vôbec netrápilo, že to mám krátke, naopak, cítil som, ako mi od radosti poskočilo srdce. Ale to si mohlo moje srdce odpustiť. To bolo čosi, ako keď na konci cesty poskočí auto, pretože šofér dupne na plyn od radosti, že už vidí garáž — a zabije sa v garáži. Asi päť taktov pred koncom je v Schumannovom Snení takt, ktorý mi robil problémy. Nie že by bol ťažký — práveže bol ľahký. Bol to len taký prechod, ale asi ma prekvapovala práve tá ľahkosť či čo, skrátka nie a nie si ten ľahký prechod zapamätať. Niekedy som mal síce šťastie a cez ten takt som prešiel hladko, ale inokedy ani za svet. A práve ten druhý prípad nastal vo chvíli mojej predčasnej radosti. Ľahký takt zavzdoroval — a prestal som hrať. (Na chvíľu prestane hrať.) Iba na okamih. Pretože v snahe zabrániť blamáži som sa bleskovo vynašiel — a začal som hrať ešte raz od začiatku. No a čo? (Znova hrá od začiatku.) Ruky sa mi zas roztriasli. Najprv len jemne. Ale ako som sa znova blížil k tomu zákernému taktu, triasli sa mi, pravdaže, čoraz viac. Nemienil som sa však vzdať. Musíš sa cez ten takt dostať, vravel som si v duchu, a keď som bol tesne pred tým taktom, zalovil som vo svojej hudobnej pamäti najhlbšie, ako som vedel. Márne. Moja hudobná pamäť bola skôr chudobná než hudobná. A zasekol som sa na tom istom mieste po druhý raz. (Znova na chvíľu prestane hrať.) Koniec? Nie! Nemôže byť! Poznám už predsa spôsob, ako odvrátiť katastrofu. A začal som po tretí raz od prvého taktu. No a čo? (Znova hrá od začiatku.) Teraz sa mi ruky triasli už tak, že som si ich ani poriadne nevidel. Klávesy sa mi mihali pred očami a aj chudobnú hudobnú pamäť by som napínal márne — vo chvíli, keď som sa blížil k tomu taktu, som pocítil, že nemám v hlave celkom nič. Absolútne prázdno. Iba zúfalstvo a tma. A v tej tme sa mihal iba rozmazaný obraz mojej prvej učiteľky klavíra. Opustila ma — a takto som pochodil. Prečo som nič nepodnikol, aby som jej v tom odchode zabránil? Prečo som nezabojoval za svoju lásku? Patrí mi za to trest. Aj so mnou a s mojím koncertným vystúpením je v tejto chvíli, a tentoraz už naozaj a definitívne amen. Ani to krátke Snenie nedokážem dohrať. Budem to musieť skrečovať. Idiotsky sa zdvihnem ešte pred koncom a v mrazivom tichu odkráčam do zákulisia. Matka bude sklamaná, ale otec z toho tragédiu robiť nebude. Otec už tuší, že zakrátko prestane byť predsedom okresného súdu a svoje miesto uvoľní sudcovi z ľudu, čo znamená, že mu budeme musieť uvoľniť aj byt na súde a budeme sa sťahovať do menšieho, do ktorého sa náš trojnohý čierny netvor Petrof nezmestí, ani keby si nechal odrezať pol krídla. A tak otec môj umelecký bankrot uvíta ako riešenie, ktoré mu spadlo rovno z neba. To sa však stane až neskôr, predbieham. Vráťme sa na javisko. Teda — ako som sa po tretí raz blížil k tomu zákernému taktu, zmieril som sa s tým, že ona je v tejto chvíli šťastná, prehrabáva sa kdesi v klenotoch, áno, zmieril som sa aj s tým, že ak by aj nemilovala toho svojho starého klenotníka, určite ďalej miluje svojho drahého súdruha Stalina, zmieril som sa aj s tým, že ja sa do jej srdca už nezmestím a zmieril som sa aj so svojím umeleckým fiaskom a nechal som to celé už len na prsty. A to bolo to najlepšie, čo som mohol urobiť. Prsty sú niekedy múdrejšie než hlava. Alebo v tom mala prsty predsa len ona? Ona, čo predsa len tajne milovala aj mňa? Čo ak to ona, na diaľku, telepaticky…

UČITEĽKA KLAVÍRA (objaví sa, podíde k Starcovi odzadu a vzdorujúci takt zahrá namiesto neho, potom zase zmizne).

STAREC: … spôsobila, že tie moje prsty samy od seba prešli cez ten vzdorujúci takt a uzavreli skladbu, ako bolo treba? A ešte skôr, než som tomu dokázal uveriť, sa ozval veľký potlesk.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK (tlieskajú): Rajnoha Bravo!

RUŽIAK: Čo si nás cigánil, ty kokos?

PECÚCH: Vravel si, že to budeš mať zo všetkých najkratšie.

PECÚCH, RAJNOHA, RUŽIAK: A mal si to zo všetkých najdlhšie!

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov).

(Potom znova svetlo.)

Stalin večne živý

STALIN (vychádza z pozadia, je oblečený ako extravagantný anglický fanúšik, má na sebe tričko s nápisom I love FC Chelseana a tlieska): Bravo! Nečevo skazať! Bravo! Očoň prekrasna!

STAREC: No nie! A toto je kto? To sa mi znova sníva ten pilot, čo na mňa zhodil bombu z ruskej raty? Alebo ma zase prichádza pripraviť o pero Alexander Alexandrovič Alexandrov?

STALIN: Kakij pilot? Kakij Alexandrov? Ty ne znaješ, kto ja?

STAREC: To si ty, drahý Josif Vissarionovič? Ale veď ty si predsa 5. marca v roku 1953…

STALIN: Što ty baltaješ! Bessmertnyje ne umirajut.

STAREC: A v osemdesiatom… z tribúny nežnej revolúcie…

STALIN: Da, da, ja znaju. Ja slyšal ab etam tvajom kamičeskom gerojstve. „My dumajem, što praviteľstva…“

STAREC: … ktoré označia mládež a verejnosť svojej krajiny za protištátne živly, nemajú morálne právo nazývať sa ďalej vládami…

STALIN: „My dumajem, što rukavaditeľstva partiji…“

STAREC: … ktoré megalomansky stotožnilo samo seba so socializmom, nemá morálne právo byť ďalej vedením strany… Po represáliách 17. novembra 1989 v Prahe pokladáme nielen za svoje právo, ale aj za svoju povinnosť žiadať, aby sa KSČ očistila jediným možným spôsobom — a to tým, že sa dobrovoľne a ihneď vzdá svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti.“

STALIN: Da, da. Ty očiň kamičeskij geroj. Ty paslal k čortu vaše slaboje ispugannaje čechaslovackaje praviteľstva.

STAREC: Aj komunistickú stranu.

STALIN: Da, da. Ty paslal k čortu i svoju ispugannuju, slaboumnuju čechoslovackuju kamunističeskuju partiju!

STAREC: A tým činom aj tvoju sovietsku.

STALIN: Da, da. Ty v takom slučaje paslal k čortu i maju savietskuju partiju. I savietskuju, konečno.

STAREC: A tým činom aj teba.

STALIN: Miňa? Miňa — svajiva maskovskava atca? Miňa net. Možet byť ispugannava Michaila Gorbačova da, a miňa net. Ty nikagda ne budeš takim gerojem, što by ispugal Josifa Vissarionoviča Stalina! Što ty uže zabyl? Bessmertnyje neumirajut. Ja živ i zdarov. Toľka tipier u miňa savsem drugaja familija.

STAREC: Takže to vtedy v marci umrel iba ktorýsi z tvojich dvojníkov, a ty si…

STALIN: Tiše, syniška. (Šeptom.) I’m the same who I was. Narmaľnyj Stalin. Pačotnyj graždanin vaševa gorada. No tipier u miňa — a new hiding place. Tipier maje ukrytije — London. Tam ja živu u adnova iz svojich synov, očiň bagatava biznismena! U neivo money, money, money. U nivo mnogo zolata i serebra i ja ne znaju jiščo čivo.

STAREC (šeptom): Ty sa teraz ukrývaš v Londýne? A čo robíš u nás?

STALIN (nahlas): V vašem gorade očiň charošaja futboľnaja kamanda. I u mojiva landonskava syna — tože. (Hrdo vypne hruď a ukazuje Starcovi nápis na svojom tričku.) Ja jejo balelščik. Nu i sivodňa my igrajem zdes u vas futboľnyj mač.

STAREC: Neuveriteľné.

STALIN: I pačimu? Pačimu unbelievable? (Čoraz hlasnejšie.) Chachacha, syniška, pomni, što ja tibie gavaril! Ne uvieriš v dvadsatam vieke, uvieriš v dvadsatam piervam. Ne uvieriš v drugom tysjačiletiji, uvieriš v treťom. Smatri! Tvajiva biologičeskava atca uže net, tvoj biologičeskij atec davno uže umer. A ja, tvoj samyj ľubimyj, kremeľskij atec, katoryj nikagda ne umirajet, ja zdes, i posle futboľnaa mača ja pridu iz stadiona v teatr i budu smatritelem tvajej sivodňašnej pjesy.

STAREC: Budeš mať toľko času?

STALIN (rozosmeje sa): Chachacha! U miňa vremeni i vremeni.

STAREC: To sa mi hádam sníva.

STALIN (zase zvážnie): Da. Eta narmalnaje. Ty igral Snenie — i tibie snitsa što nibuť. No etat sen — eta jedinstvennaja dejstviteľnosť i pravda. Maja žizn s taboj — savsiem kak eta Snenie at Schumanna. Ty toľka dumal, što ano budet karotkaje! Ty toľka dumal… i ne toľka ty… vy vsie dumali —

STARCOV OTEC (naposledy prejde s rádiom cez javisko).

(Začujeme rušičku a potom Rôzne hlasy.)

RÔZNE HLASY (zo zákulisia): You are listening to the Voice of America. Počúvate stanicu Slobodná Európa. Západné veľmoci vás v tom nenechajú. Nestrácajte vieru. Potrvá to len krátko.

STALIN: I što slučilas?

STAREC: Trvalo to dlho. Ukradol si nám celý život. A kradneš nám ho dodnes.

STALIN: Da. Charašo, Ljubomir, tipier ty charašo atviečaješ. Tipier ty uže vsjo poňal.

(Tma.)

STALIN (znova sa prejde po scéne a posvieti si do všetkých kútov, no tentoraz neodíde a ostane na javisku aj potom, keď je znova svetlo).

(Potom znova svetlo.)