ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

AUTOR (keď sa javisko zas nasvieti, prichádza ako Pavol Dobšinský (1828 — 1885), prináša si knihu Prostonárodné slovenské povesti (1880 — 1883) a je oblečený v rúchu evanjelického kňaza). Dobrý deň. Som Pavol Dobšinský a toto je moje dielo Prostonárodné slovenské povesti. Vyslúžil som si zaň prezývku slovenský Homér. Aj napriek tomu, či práve preto, že som ho nenapísal sám. Každú rozprávku som si najprv vypočul ako ľudové rozprávanie. Alebo som si ho prečítal — keď si ho vypočul, zapísal a poslal mi ho niektorý z mojich priateľov. Nazýval som ich podávateľmi a vždy som uvádzal ich mená. Napríklad: Podáva Jonatan Čipka z Malohontu. Alebo: Podáva Ján Hajšo z Dúžavy. Alebo: Podáva Božena Němcová z Hornej Lehoty. Božena Němcová bola, pravdaže, z Prahy, ale rada chodila na Slovensko, najmä do Hornej Lehoty, kde bol evanjelickým farárom Samo Chalupka, aj v štyridsiatke driečny muž, ktorý ju pozýval na prechádzky do lesa a tam jej rozprával rozprávky. Nuž som si na jej účet trošku zažartoval, hoci Samovi Chalupkovi nebolo vtedy do smiechu. Hneď po odchode Boženy Němcovej hornolehotská pani farárka svojho Samka poriadne vykrstila. Vraj použila aj trstenicu. Mimochodom, aj Božena Němcová veľmi pekne podala rozprávku o Popoluške — u nej sa volá Popelka. V mojej knihe nájdete rozprávku o Popoluške pod názvom Tri holúbky a podávam ju ja. Som evanjelický kňaz, nečudujte sa teda, že moja slovenská Popoluška a môj slovenský princ sa nestretli na plese v kráľovskom paláci, ale… (Ozve sa organ, Autor odloží knihu, zaujmezbožný postoj a spieva.)

(PIESEŇ) HRAD PREPEVNÝ

(Tretia vojde na javisko, v ruke má Tranoscius, otvorí ho, aj ona zaujme zbožný postoj a pridá sa k Autorovmu spevu.)

AUTOR a TRETIA (spievajú).

(Autor si počas spevu začne všímať Tretiu herečku.)

TRETIA (si všimne, že si ju Autor všimol, usmeje sa naňho, no vzápätí sklopí oči a potom využije chvíľu, keď ich sklopí aj Autor, a nenápadne zmizne).

AUTOR (pokračuje v speve sám).

(Príde na to, že spieva sám, všimne si zmiznutie Tretej herečky, no dospieva.)

(Až teraz sa Autor rozbehne hľadať Tretiu herečku. Pri hľadaní osloví publikum.) A ďalej to už poznáte. Keď vyšla Popoluška z toho stredoslovenského kostola — musel byť stredoslovenský, aký iný, na strednom Slovensku bývajú najväčšie hmly — nuž keď vyšla Popoluška z toho kostola, stačilo jej povedať „hmla za mnou, hmla predo mnou“, a spustila sa taká hmla, že darmo princ vybehol za ňou. Nemal nijaké špeciálne okuliare do hmly, a tak nielenže mu Popoluška zmizla v hmle, ale netušil ani, ktorým smerom. Až v tretiu nedeľu sa slovenský princ chytil rozumu a — podobne ako nemecký princ schody v kráľovskom paláci — dal ponatierať smolou cestu pred kostolom. Popoluške v tej smole uviazla jedna črievička. Nie sklená, nie hodvábna — slovenská Popoluška bola skromné dievča a mala iba dreváky — uviazol jej teda v smole jeden drevák — už neviem, či bol vyrobený z javorovej alebo lipovej laty. Keď mi to rozprávali, zle som počul, a tak som si to zapamätal nie ako drevák z laty, ale ako drevák zlatý a v mojej rozprávke sa potom z neho stala zlatá črievička. No nijaká chyba! Veď aj keby si slovenský princ hneď všimol, že črievička je v skutočnosti drevená, on bol do Popolušky v tretiu nedeľu už taký zaľúbený, že aj tá drevená črievička sa mu mohla zdať nielen malá malilinká, ale aj zlatá zlatulinká. (V ruke sa mu objaví miniatúrna zlatá črievička. Autor prestane hrať Dobšinského a začne hrať slovenského princa.) Ach, aká malá zlatá črievička! Naozaj malá malilinká, naozaj zlatá zlatulinká. Pôjdem teraz z domu do domu, vyskúšam tú malú zlatú črievičku na nohe každej slovenskej dievčiny, a tú, ktorej bude dobrá, si vezmem za ženu. (Zatiaľ čo to hovorí, zostupuje z javiska do hľadiska a začína primeriavať malú črievičku k topánkam diváčok. Môže ju primerať dvom, trom, alebo aj viacerým — podľa toho, ako bude naladené publikum.) Dovolíte primerať? Nie, žiaľbohu, nebude vám dobrá. A teraz vy, prosím! Dovolíte? Nie. Je mi veľmi ľúto, ale vidím, že by nebola dobrá ani vám. (Vracia sa na javisko.) Sám osobne som prešiel celé slovenské kráľovstvo a pokúšal som sa malú zlatú črievičku vyskúšať na nohách všetkých slovenských dievčat, a musím povedať, že boli medzi nimi aj nejedny také nôžky, ktorým som držal nielen lýtka a členky, ale držal som im aj palce, no aj keď som im držal palce, držal som im ich zbytočne. Väčšinou nebolo treba ani skúšať, ani primeriavať, stačilo sa lenpozrieť, a bolo jasné, že z toho nebude nič. Ani jedna z tých nôžok to nevyhrala. Ostávami už iba jeden dom — a v ňom koľko ešte dievčin?

DRUHÁ (vykročí mu v ústrety, hrá Doru). Už iba ja jediná.

AUTOR. A ktože si a ako sa voláš?

DRUHÁ. Som macochina vlastná dcéra a volám sa Dora.

AUTOR. V rozprávkach mávajú macochy zvyčajne dve dcéry.

DRUHÁ. Ale v tejto Dobšinského má macocha len jednu a to som ja.

AUTOR. Tak ideme skúšať. (Pokľakne pred Dorou a skúša jej črievičku.) Nedá sa nič robiť — aj tebe je malá. Noha ti do nej nevkĺzne.

DRUHÁ. Nemusí vkĺznuť. Skús mi ju obuť nasilu!

AUTOR (skúša to znova). Ani nasilu to nejde. Žiaľbohu. Máš priveľký palec aj priveľkú pätu.

PRVÁ (s nožom v ruke, hrá Dorinu matku, Popoluškinu macochu). Len priveľký palec a priveľká päta zavadzajú? Ľahká pomoc. Poď sem, dcérka Dorka! Hneď ti črievičkaude dobrá, keď ti palec aj pätu odrežem.

DRUHÁ. Jaj, pomoc! Ani sa ma tým nožom nedotkni, mamička!

PRVÁ. Ale prečo nie? Veď som ho nabrúsila. Bude to, Dorčulienka, raz-dva.

DRUHÁ. Nie som nijaká Dorčulienka a neznesiem takú krutosť.

PRVÁ. Ale veď v Dobšinského rozprávke si ju zniesla. A palec si si dokonca odrezala sama. (Podáva jej nôž.)

DRUHÁ. Tak dobre. (Odrieza si palec.)

PRVÁ. Vidíš, že to ide.

DRUHÁ (hodí odrezaný palec, ktorý môže byť aj neviditeľnáý, matke). Tu ho máš, mamička.

PRVÁ (preľakne sa). Nie! (Chytí neviditeľný palec, no hneď ho hodí Autorovi.)

AUTOR (prezerá si neviditeľný palec). Bežný palec. (Chystá sa hodiť palec do publika.) Čo samykáte? Dobšinského Dora sa nebála odrezať si ho a vy by ste sa ho zľakli? (Znova sapozrie na palec a zľakne sa.) Nie! (Hodí palec Druhej herečke.)

DRUHÁ (chytí palec). Lenže Dobšinského Dora, to bola iná Dora. Ja som Dora z cenzurovaného vydania pre predškolský vek. Nie! (Zuteká aj s palcom.)

AUTOR (obráti sa k Prvej herečke). Hm, čo teraz? Naozaj už nemáte viacej dcér?

PRVÁ. Nie, nemám. Mám iba túto. A vidíš, o nič si neprišiel, aj to je len taká nevďačnica. Nemáš sa s kým oženiť.

AUTOR. Lenže keď sa neožením ja, začnú ma napodobňovať aj iní slovenskí mládenci. A koho potom budú sobášiť slovenskí farári? Koho krstiť? Koho pochovávať?

PRVÁ. Už asi nikoho. Nepomôžu nám už ani európske ani ázijské ani africké spermofondy a my Slováci vymrieme.

DRUHÁ (za scénou). Kiki-rikí, pri kuríne koryto, pod korytom pekné dievča ukrytô!

AUTOR. Klameš, macocha. Počuješ? Kohút na tvojom dvore kikiríka, že v tvojom dome pod korytom je ukryté ešte jedno dievča. Sem s ním!

PRVÁ. Kde by sa vzalo, kde by sa dnes vzalo v dome koryto?

TRETIA (objaví sa v krásnom kostýme, na jednej nohe má zlatú črievičku, druhú má bosú). Nie som pod korytom. Tu som.

AUTOR (kľakne si pred ňou, vezme do dlane jej bosú nohu a obuje jej druhú zlatú črievičku). Ty si to, Popoluška! A Slováci nikdy nevymrú, pretože tebe je tá druhá zlatá črievička ako uliata.

AUTOR a TRETIA (chytia sa za ruky, idú do popredia). A teraz nasleduje poučenie.

TRETIA. Ale najprv…

AUTOR.

TRETIA. Joj, a čo ak si ho odreže?

AUTOR.

DRUHÁ. A kde je to sľúbené die Aufklärung?

PRVÁ. Kde je la leçon slovaque?

TRETIA. Joj, vydržteže, kolegyne herečky! To slovenské poučenie sa už blíži. Slovenský princ povedal:

AUTOR.

TRETIA. Ale počkaj! Veď si tvrdil, že nemáme dosť času a preto holúbky a žabku škrtneme.

AUTOR. Mýlil som sa. V rozprávkach býva času dosť.

(Naznačí Herečkám, že je rad na nich.)

VŠETKY TRI HEREČKY. Kiki-rikí, pri kuríne koryto, pod korytom pekné dievča ukrytô!

AUTOR…. a spoľahla sa na kohúta. (Tma. Hudba.)