Je každý tvoj, dlaň jeho tvojou dlaňou; myšlienko krásna, útulok dať sladký tomu, kto rodiny nemá, ni matky, je honený v živote biedou planou. Jak hrozné to, keď každý úsvit ranný len nový nesie bôľ a nové zmätky; keď nemá úkryt, ani vlastnej chátky, a nenie kto by, slyšal bôľ, ston všestranný. Tu opusteným utíši sa štkaníe, — ach, veď ten život je im už tak krátky, — a vďaku šeptá srdce, žiadné lkanie. Modlitba starcov, sú to milé dane za poskytnutý útulok ten sladký, až k nebies výše, vďak im ze rtov vzplane.
O autorovi
Ferdinand Dúbravský
spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40…
