Čo múk už dotknulo sa tvojho čela, ó svätý Juraj, v dávno zašlom veku, keď o vieru zúril boj v krve toku, — to by tvoja starba už snáď nevzpomnela! Na skalnom hradisku víťazne stojí, bárs vňútro posvätné zneuctené je. „Slávu“ hlása, a prišelcom sa smeje; stála tu pred nimi, i dnes tu stojí. Teraz len stráži, tiché, malé chaty a pole sväté, brat kde rovný s bratom, kde nenie bôľov, nenie sveta zvady. V prístave žitia, preplaviac prúd dravý, odpočíva si staroch v miere svätom. Oj, spi-že si len sladko, svedku „Slávy!“
O autorovi
Ferdinand Dúbravský
spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40…
