Hoj, nemožno vás nemilovať, vari, staré siene, kde vedy prameň svetlý ste odkryly, by kvety vonné zkvetly nám vo hrudi, sťa štepy v slnka žiari! Odnárodniť nás teraz nútia páni, vo škole cudzo hovoria a učia, a žiakov zlobou, nadávkami mučia, nie učbári, — reči našej katani. Až bude škola národu vrátená a hovoriť dietko v materskej reči, by vede rozumelo, čo znamená; že blaho v nej sídli, a chránila ho pred škodmi mnohými, až bude väčší, — potom vlasti zbraňov, buď žitie jeho!
O autorovi
Ferdinand Dúbravský
spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40…
