Kde púšť, tam kvet nech čarí rosná vlaha, a divadlo nech má to v milej péči! V ňom rekov zrieť, čo so zlom válčia v seči, a — necúfnu! — keď bársjak zlo sa vzmáha. Tiež humoru tu otvorená dráha, rozmarným vtipom smútok sa tu lieči; kvet mnohý zrieť tu, krása kvetov svedčí; spev, hudba, v hruď nám čarí mnohé blahá. Duch sa milo tu osvieži a silí, tiež podpory tu najde mnohý účel, by ľahšie dospel k cieľu, rode milý! Ten stánok krásny vždy nám bude ľúby; vďační buďme tým, čo s pilnosťou to včiel budujú v ňom kvet, ako lesník duby.
O autorovi
Ferdinand Dúbravský
spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40…
