Ju zrieť, jak tupenej slovenskej reči byt v chráme našom na vzdor cudzej dáva; nebojí sa, keď kuvíkov zášt dravá, hubiť sa snaží, čo skytá nám v péči. Ustúpiť nezná, neomdlieva v seči, mocným víťazom svojich snáh sa stáva; jej pokynom sa k hlave druží hlava, čo laurov nových mestu zabezpečí. Zneuznanou je radšej v meste svojom, keď zradcov hŕba laur jej podávala; ston biednych hojí svojím mocným zdrojom. Čarovné kvieťa, kam len kynie zkvetá; tvár verných zjasňuje jej ruka dbalá. Kiež triumfy svoje, četné zrie letá!
O autorovi
Ferdinand Dúbravský
spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40…
